SND: Angelika vždy nemusí být jen markýzou andělů

Angelika vždy nemusí byť len markízou anjelov 

Prvý jesenný víkend patril v Slovenskom národnom divadle baletnej Angelike. Angelika je titul, ktorý asi trošku spočiatku bude minimálne názvom zavádzajúci. Menej zorientovaná verejnosť si bude toto dielo zrejme zamieňať s kultovým filmom Angelika, markíza anjelov, ale to je tesne vedľa. Vlastne, ani nie tak tesne. Angelika v Slovenskom národnom divadle je výsostne slovenská záležitosť. Otvára premiérovo 95. sezónu baletom na hudbu Eugena Suchoňa (s hudobným spracovaním Rudolfa Pepuchu), libreto Eugena Suchoňa a Petra Štilichu s baletom Slovenského národného divadla. Jediné, čo tu nie je slovenské, je prizvaný tandem – taliansky choreograf Mauro de Candia (je aj autorom kostýmov a svetelného designu) a scénografka Antonella de Candia. Poviete si spočiatku, troška čudná kombinácia, ale riaditeľ baletu Jozef Dolinský ml. vysvetľuje, že ho viedla intuícia na stretnutí sa s choreografom v Budapešti pri návšteve absolventského koncertu a zároveň motív zadať túto zložitú až kurióznu úlohu tvorcovi s nezaujatým pohľadom, niekomu „zvonku“, kto ani netuší, s čím príde do kontaktu a s čistým štítom je nútený  študovať reálie, mentalitu národa, nové prostredie a súvislosti.Suchoňova baletná pantomíma Angelika je z historického hľadiska a v inscenovanej podobe prvým slovenským baletom. Peter Štilicha, ktorý dal podnet na jej  inscenovanie, pripomína, že je zaujímavým umeleckým počinom vzhľadom na skutočnosť, že o slovenskom inscenovanom balete sa začína hovoriť až začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia. Suchoňov balet vznikol v roku 1926 (písal ho ako sedemnásť ročný) pod silným dojmom návštevy Prahy v roku 1925. Partitúra obsahuje dvestopäťdesiatosem strán a autor ju napísal pôvodne pre svoj salónny orchester v Pezinku. Suchoň hrával v dobových produkciách nemého filmu a mnohé motívy túto ilúziu sprítomňujú. Ako tvrdí Štilicha: „nanovo spracované libreto sa usiluje zachovať znaky dobového formátu v integrite s hudobnými znakmi, v ktorých dominuje Suchoňova mladícka harmonická jasnosť a melodická sviežosť.“

Suchoňova partitúra je na jednej strane jednoduchšia, na druhej pestrá, dramatické excentrické polohy prvej časti vystriedajú lyrické tóny klavíra časti druhej, pričom odznievajú priamočiare motívy, ktoré sú emotívne a čisté. Je to originálna hudba daného obdobia ovplyvnená už spomínaným hraním k nemému filmu (Chaplin: Tulák, Svetlá veľkomesta). Dirigent Marián Lejava ju charakterizoval ako „krásnu hudbu“. Všetky tieto informácie, fakty a konštatovania je nutné zadefinovať práve preto, že stojíme pred dielom, ktoré sme doposiaľ nepoznali a ktoré nemáme ani s čím porovnať. Je „vyhrabané“ z archívu ako archeologický nález, ako črepina zo zeme, ktorá nám komplexne doplní tvar nájdenej „vázy“ a povie nám o autorovi viac, ako doposiaľ. Môžeme sa len domnievať, či by skladateľ takého kalibru akým je Eugen Suchoň bol rád, že vyšla na svetlo sveta jeho mladícka partitúra z obdobia puberty, ale zároveň je nutné konštatovať, že mnohých nielen pozitívne prekvapila, ale aj potešila. Akoby teraz bola Suchoňova „váza“ celá, akoby sme ho vedeli lepšie pochopiť a dovolím si tvrdiť, že v mnohých prípadoch aj lepšie prijať. Prvotné obavy, ako sa bude na Suchoňa tancovať, sa rozplynuli prvými tónmi, ktoré z jamy zazneli. Prvá časť síce pôsobí troška monotónne a nesie sa v atmosfére kúpeľných orchestrov (doslova evokuje Piešťanské parky a niekdajšie dirigovanie Adolfa Vykydala v nich) je ľahká, motívy sa opakujú, na rytmus si netreba zvykať. V druhej časti dominuje poetický klavír, ktorý náladu unesie a aj po tanečnej stránke poskytne najzaujímavejšie party.

Mladý choreograf Mauro de Candia sa vo svojich Kristových rokoch musel vysporiadať nielen s neznámou hudobnou predlohou, ale aj s charakterom národa, ktorý nepoznal, čo predpokladalo dôsledné štúdium o Slovensku, o Bratislave, o kultúre, o dobe. Musel spracovať informácie a nájsť dialóg s libretom aj so súborom. Rozhodol sa s úctou zachovať originál, ale aj vyťažiť z vtedajšej mladosti skladateľa a aplikovať ju na súčasné videnie. Používa klasický akademický slovník v kombinácii s novými prvkami v súčasnom kontexte. Techniku prezentuje ako súčasnú, má ísť o moderný pohľad na Suchoňa, nie o muzeálne historické dielo. Tak koncipuje aj kostým a scénu, ktoré sú bez určenia miesta a doby, výtvarne abstraktné a nadčasové. Vo výtvarnom znení sa zopakujú prvky (biela, čierna, klavír), ktoré demonštruje i vizuálna kampaň v zámerne nastavenom retro štýle čiernobielej fotografie vo výrazovej štylizácii (Jakub Klimo).

Choreograf dal údajne priestor tanečníkom, akceptuje ich vlastné cítenie, nezadáva striktne postavu, ale v dialógu s protagonistami hľadá podobu figúry, s ktorou sa sólisti stotožnia, čo svojimi slovami potvrdila aj jedna z postáv Angeliky Romina Kolodziej. Tvorcovia Angeliky a vedenie Slovenského národného divadla považujú toto dielo a jeho baletnú inscenáciu za objav. Počkajme si, či sa v rovnakom názore stretnú aj s publikom. Počiatočná suma informácií, ktorou som čitateľa zahrnula je možno trochu akademická a obťažujúca, ale dovolím si tvrdiť, že je aj nevyhnutná. Mne osobne pomohla na to, aby som dokázala isté veci prijať a akceptovať. V celej šírke čistoty hudbu, ktorá plynie, nie je zložitá na vnímanie, je príjemne počúvateľná (súhlasím s názorom dirigenta – „jednoduchšia, ale pestrá“) a v niektorých polohách sviežo prekvapivá. Až sa mi chce povedať, že výsostne úprimná a akosi krásne nezaťažená a nepoškvrnená.Podobná priamočiarosť (až naivnosť) a nebojím sa tvrdiť aj simplexnosť, je zahrnutá v triviálnom príbehu o očarení z talentovanej tanečnice, o žiarlivosti i zákernej pomste a s banalitou akéhosi záverečného sujetového nedokončenia. S plochosťou príbehu sa mi už ťažšie vyrovnáva, napriek tomu, že vlastne v živote ide stále dokola o to isté (neopätované a nenaplnené lásky, žiarlivosť, pomstychtivosť, zradu, sklamanie…). V princípe by toto ani nemusel byť problém, veď sa pohybujeme v rovine ešte pubertálneho myslenia a všetci sme si asi písali v tom čase naivné básničky do šuplíka, problém je skôr v emócii, ktorá na jednej strane krásne „trčí“ z hudby, ale nie z javiska.

Už spomenutá zámerná nekonkrétnosť a monochrómnosť scény v jednoduchom architektonickom znení (biele panely, napadané lístie, svetlo v prvej časti) a (biele panely, poloslepý portál a čierne koncertné krídlo za ktorým fyzicky sedí postava klaviristu – Jaroslav Konečný) v časti druhej nerušia, dávajú väčší priestor tancu, ale na druhej strane ani ničím neohúria, neprekvapia a nezasiahnu invenciou. Čistý minimalizmus (ktorý ja osobne kvitujem) môže byť pôsobivý, ak má aj šmrnc. Pohybujeme sa akoby na úrovni akejsi študentskej práce (druhá časť je prijateľnejšia a korešpondujúca s leitmotívom klavíra, ktorý je nosným elementom aj vizuálnej kampane, ergo symbolom skladateľa). Je to architektúra bez definície, bez mena, bez miesta určenia a taká aj byť chce. Jediné, čo nás trochu nasmeruje do lokality, sú dobové fotografie (či veduty) z Mestského múzea Bratislava dokumentujúce pohľady na historické jadro hlavného mesta Slovenska i na Suchoňovu partitúru. Skôr túto úvodnú projekciu počas predohry možno vnímať ako mesto, v ktorom Suchoň žil, ako identifikáciu národnosti, ku ktorej prislúchal, než ako charakteristiku deja, v ktorom sa nachádzame.Kostým je rovnako indiferentný. Narába s monochrómom (biela, čierna, šedá) v kombinácii s pastelovými farbami strihovo jednoduchých letných šiat dievčat v prvej časti a elegantných subtílnych toaletách v časti druhej. V skutku nesú v sebe až fenomén sterility a anonymity. Sú to jediné farby, ktoré sa tomto „nemom filme“ mihnú. S trojicou pouličných zabávačov (Angelika-Peter-Pavol) sa v druhej časti autor kostýmov troška vyhrá (pásikavé cirkusantské kaliopky, fraky, cylindre), aj Angelike oblečie uni-sex kostým so znakmi kabaretného pánskeho vršku v kombinácii s čiernou (dnes tak populárnou) „dolly“ sukničkou. Výtvarne sa v tejto trojici hýbeme kdesi medzi dvadsiatimi rokmi dvadsiateho storočia, medzi nemým filmom (a možno trochu aj Modrým anjelom s Marlene Dietrich z roku 1930), medzi kabaretom, aj cirkusom a hádam aj medzi zbytkami talianskej commedie dell arte a škraboškovými Benátkami (prvá časť). Trošku zbytočné mi prídu tri diaľkovo ovládané cylindre behajúce po podlahe ako mechanická hračka, predznačujúce príchod trojice prezentujúcej spoločnosti svoj nacvičený program. Možno to chcel byť malý teatrálny vtip (prichádzajúci z minulosti a ovládaný technikou súčasnosti) mihne sa však tak fragmentálne, že pôsobí samoúčelne. Nejako zvlášť výrazu a situácii na scéne neuškodil, ale ani jej nič nepridal. Druhá časť je však vizuálne razantnejšia, kontrast čiernej a bielej urobia svoje.Čo si ešte režisér a choreograf v jednej osobe z obdobia vzniku diela a z filmu vyberá je systém zastavených obrazov, keď tanečníci zrazu ustrnú v póze, zahalí ich tma a hýbe sa medzi nimi iba protagonista nasvietený kužeľom svetla, o ktorého práve v danom momente ide (raz je to Pavol, inokedy alter ego Eugena Suchoňa). Idea a emócia sa má znásobiť, uvedomiť a preto ju má byť aj lepšie vidieť. Nuž, tento „trik“ vyznieva až muzikálovo, nie je nijak objavný, ale zrejme má evokovať predsa len pohľad späť do histórie.

Mauro de Candia do jednoduchého príbehu  „namontoval“ aj postavu Eugena Suchoňa (stvárňuje ho Ján Gonščák), ktorý sa počas celého diania na javisku prechádza, sadá si na kraj portálu, vychádza z lóže, opiera sa o klavír, dumá na stoličke, vplieta sa nenápadne medzi tanečníkov, v mlčaní ticho rozmýšľa a v jemnom pátose skladá, zapisuje si poznámky, či noty. Je všadeprítomný aj neviditeľný. Je tu a zároveň tu nie je. Ako duch, ako fantóm opery, v závere viditeľný len pre Angeliku, ktorá mu podáva partitúru a odvádza si ho z javiska do zákulisia za clivých tónov klavíra. Zatiaľ čo po celý čas Angeliku „tvorí“, „formuje“, „komponuje“, „skladá“, v závere sa s ňou hapticky stretne vo finálnom stotožnení. V medzičase na neho aj niekedy zabudneme (trochu pridlho posedáva na kraji portálu), ale napokon, vždy sa zas objaví a je prítomný aj v neuvedomenej neprítomnosti. Nieže by toto riešenie bolo obzvlášť invenčné, v konečnom dôsledku však ho možno vnímať ako celkom prijateľnú poctu skladateľovi, ktorému subtílna elegantná postava fešáckeho Gonščáka neublíži. Pre mňa osobne je fungovanie tohto konkrétneho tanečníka na doskách Slovenského národného divadla akýmsi „deja vu“. Približne pred desiatimi rokmi sa mi sníval sen, že sa Janko Gonščák špacíruje na javisku medzi tanečníkmi Slovenskom národnom divadle, čo som vtedy považovala za nelogický nezmysel, keďže svojho času bol zarytý „Cvernovkár“ so svojimi ujetými pohybovými performance prezentovanými na pôde undergroundu. Keby som mu to vtedy povedala, zasmial by sa, keby som mu to povedala teraz, asi by ma povýšil na vešticu.

Príbehovo sa ocitáme v hravej spoločnosti mladých ľudí, ktorých súčasťou je zabávač Pavol. Ten privádza medzi tancujúcu mládež aj Angeliku a Petra (svojich performujúcich kolegov). Postupne však sa vyprofilujú u Pavla protichodné emócie – záujem o Angeliku, ktorá ho odmieta, žiarlenie na jej talent a úspech i žiarlivosť na grófa Louisa, ktorý sa do zabávajúcej sa partie zapletie a je očarený Angelikou. Pozýva ju do svojho sídla na slávnosť, kde napokon vystúpia všetci traja zabávači ako grófovo prekvapenie pre hostí. Keď sa ocitne Angelika sama s grófom na prechádzke, Pavlovo žiarlenie vrcholí a narafičí z pomsty na Angeliku krádež vzácnych Louisových hodiniek. Napokon sa všetko vysvetlí, pravý vinník sa nájde, nič extra dramatické, ani happyendové sa neudeje, Angelika ostáva sama a v závere jej ostáva skladateľ Suchoň, ktorého si so sebou odvádza. Akoby náhle vystúpila z príbehu do skladateľovej reality. Príbeh má v sebe kus naivnej rozprávkovosti, filmovej romantiky, v niektorých momentoch „ukradnuté“ základné motívy akoby z baletu Giselle (tanečnica tancujúca pre ľud, ktorou je očarený zástupca šľachty, žiarlivý element z jej vlastných radov, zrada… a tak ďalej), zadefinovanie dvoch postáv Petra a Pavla nás zas ženie kdesi až k biblickým asociáciám. Príbeh však predovšetkým vyznieva plocho.Ak pôsobí jednoducho hudba, libreto i výtvarná stránka predstavenia, podobne jednoducho pôsobí na diváka aj choreografia. Mauro de Candia postavil krokové variácie, dvíhané figúry a pózy v pomerne monotónnej skladbe jednotlivých formácií, ktoré sa navzájom prestupujú a prirodzene sa trúsia  v akejsi vlažnej plynulosti bez zásadných efektov a pohybových zvratov. Na scéne sa síce takmer stále priebežne tancuje, ale choreografia nedokáže celkom udržať divákovu pozornosť, lebo žiaľ , neposkytuje invenčné pohybové prekvapenia. Trojica zabávačov (predovšetkým postava Pavla) by tiež predpokladala asi viac gestického karikovania, jednoznačnejších výpovedných oblúkov. Keď sa pohybujeme v rovine baletnej pantomímy (tak je dielo oficiálne uvedené) zrejme by tá pantomíma mala byť v jednotlivých výsostne hraných situáciách viac vyprofilovaná (hoci, úprimne sa priznám, nie som  fanúšik tohto štýlu). V niektorých miestach, akoby sa na scéne nič nedialo, je to o (zrejme zámernom) postávaní, prešľapovaní, ale na javisku aj postávanie a prešľapovanie musí mať zmysel a musí byť evidentné a výpovedné. V spleti akýsi druhoplánových gest (keď sa deje čosi akože na pozadí) zatiaľ čo sa má diať čosi aj na popredí, sa strácajú logické významy, ktoré by mali posúvať dej. Nejednoznačné je aj odhalenie pravého vinníka pri krádeži hodiniek, (takmer som situáciu nepostrehla) a klaunské dvorenie Pavla Angelike s trsom farebných balónov mi príde tiež tak trochu infantilne trápne. Toto sú totiž momenty, ktoré je v pantomíme nutné predimenzovane uhrať a zahrať, tanečné náznaky a dúfanie, že sila emócie prenikne k divákovi je naivná predstava.  Opakujem, nemusím pantomímu, ale keď už na scéne má byť (aj keď baletná), musí byť výrazná, aby bola výpovedná a uniesla informáciu.

Táto šanca vzniká predovšetkým v postave Pavla a treba povedať, že je iste závislá aj od interpretácie jednotlivých tanečníkov. V ich prevedení je aj razantný rozdiel. Ďalší priestor prirodzene dostáva ústredná postava Angeliky i postava grófa Louisa a v konečnom dôsledku aj netanečná hraná postava alter ega skladateľa. Toto sú záchytné body, ktoré nám vedú dej aj pohybovú štruktúru predstavenia. Toto sú momenty, ktoré sú ťažiskové a dominantné (sóla Angeliky, sóla Louisa, duet Angeliky a Louisa – podotýkam najsilnejší zážitok predstavenia, sóla Pavla, duch Suchoňa a preplietajúce sa triá Pavla, Petra a Angeliky). Všetko ostatné, aj keď má vyznievať kompaktne, pôsobí skôr ako figurálna štafáž.

Pavol v interpretácií Orazia Di Bellu je výraznou figúrkou, ktorú tanečník aj výrazovo presne definuje. Využije možnosť nielen svojho dokonalého tancovania, ale aj fyziognómie a jej aplikáciu na schopnosť teatrálneho hrania, ktoré je tu na mieste. Diferencuje emočné nuancy, uvedomuje si, že na to, aby bol v tejto postave výrazný, musí herectvo troška predimenzovať. Rovnakú dôslednosť prepožičia gestu, každý jeho pohyb má svoju formu a charakteristiku, špecifikuje ním význam. Takto nejako asi má vyzerať poloha medzi pantomímou a baletom, respektíve baletná pantomíma, ktorú zrejme aj svojim talianskym hravým naturelom pochopil. Pavol Andreja Kremza sa síce snaží o karikovanie svojej figúrky, jeho gesto však nie je vždy dostatočne jednoznačné, akosi nám s davom splýva a zdá sa, že sa v tejto polohe necíti celkom komfortne. Výraz uniká a nie je ničím zvláštny. V tomto smere si ešte dosť sľubujem od tretej alternácie Juraja Žilinčára, ktorý podobné postavy vie vždy aj s vtipným espritom a tanečnou štylizáciou rozohrať.Yuki Kaminaka v postave Petra (Pavlov herecký spoločník) sa snaží Pavlovi adekvátne sekundovať, herecky je však pomerne nezrelý a výraznému (i výrazovému) Oraziovi nemá šancu konkurovať.

Peter Igora Leushina naopak prekvapil mimoriadnou prirodzenosťou, nasadením a ľahkou bezprostrednosťou tanca i výrazu. Je plnohodnotným partnerom Kremzovho Pavla, ba dokonca ho aj značne prevyšuje. Nie je to len jeho príjemný chlapčenský zjav, ale v prvom rade elán a samozrejmosť s akou tancuje. Louis dvoch protagonistov má tiež svoje charakterové odlišnosti a polohy. Adrian Ducin si popri svojej tanečnej elegancii nesie so sebou na scénu aj feromóny. Jeho Louis si síce zachováva šľachtický status, ale iskra v oku prezrádza, že na Angelike neobdivuje len jej talent, ale že zafunguje aj chémia. Jeho Louis má v pozadí skryté šibalstvo šľachtického huncúta, ktorý si zachová pred spoločnosťou aj Angelikou svoje dekórum, ale kdesi v zadom mozgu sa mu hmýria kučeravé myšlienky. Všetko, čo má odtancuje s absolútnou suverenitou a samozrejmosťou (ľudovo povedané – ľavou zadnou). Toto má spoločné aj s predstaviteľom druhého Lousia Petrom Dedinským. Jeho Louis však disponuje eleganciou a šarmom, jeho sólo, aj duet s Violou Mariner pôsobí prirodzene a necháva nás unášať sa na jeho lineárnych gestách paží a pružnej postave. V jeho očarení Angelikou je viac úprimnej čistoty, postranný zámer slušne vychovaného šľachtica tu vskutku ani nehľadáme. Zatiaľ čo v dvojici Ducin-Kolodziej je trocha provokácie, v tandeme Dedinský-Mariner je skôr úctivý obdiv. Pár Otec Andrej Szabo a Matka (na prvej premiére Cosmina Maria Zaharia na druhej Viktória Šimončíková) udržali svoj tanečný výraz v dôstojnej elegancii a rodičovskej gestike šľachty. Zaharia do tanga vloží viac vášne a provokácie partnerky, Šimončíková si zachová striedmosť sofistikovanej matky. Andrej Szabo je obom adekvátnym mužským pendantom, hoci nemá veľký priestor na tanečnú a hereckú akciu, to málo, čo má k dispozícii náležite a prijateľne využije. Nesnaží sa dominovať, ale je ho vidieť.  Ján Gonščák v hereckej úlohe Eugena Suchoňa (s okuliarmi a nagelovanou frizúrou dvadsiatych rokov) prepája oblúk celého predstavenia svojou nenápadnou (a zároveň nástojčivou) prítomnosťou v jemnom pátose zádumčivého skladateľa. Zapisuje si, pokyvuje do rytmu hlavou, zamýšľa sa nad postavami, ktoré kreuje, má od nich odstup a sem tam sa medzi ne vpletie. Dispozície tohto tanečníka sa zúžili v postave na pôsobenie jeho fyzických predispozícií a dekoratívnu tvár, vskutku je to dobrý typ na stvárnenie tejto postavy, ale občas jeho fungovanie v pátose pôsobí úsmevne a občas ho aj podozrievam, že úsmevne vníma svoju postavu aj on sám.Zámerne som si postavu Angeliky nechala na záver. Romina Kolodziej na prvej premiére tancuje s neskrývaným sebavedomím. Jej Angelika je pomerne zrelý zjav vedomá si svojich ženských zbraní, vo výraze je kúsok koketérie a možno aj hereckej maniery, emočne polohy diferencuje, dajú sa z tváre evidentne odčítať. Po tanečnej stránke „reže“ piruety, gesto má suverénne, jednoznačné a v tejto pohybovej „drzosti“ trochu postrádať krehkosť postavy, z ktorej viac trčí skúsenosť. Viola Mariner je naopak prototypom krehkej Angeliky, je svieža, mladistvá, dievčenská, plná elánu a úprimného espritu. Keby som mala ich výrazy trochu vulgárne zatriediť, Mariner akoby vypadla z rozprávky a Kolodziej z kabaretu.

Popri sólach Angeliky, Louisa, či Pavla, ktoré sú viac menej orientačnými kótami predstavenia, slušne zvládnutými a nie je im vskutku čo vyčítať, hoci pôsobia pomerne jednoducho a pre diváka nezapamätateľne, najviac rezonuje duet Angeliky a Louisa v druhej časti predstavenia. Nepochybne veľa podporí klavír, ale tento duet má konečne emóciu, výraz, charizmu a aj nápaditú choreografiu, ktorá po sérii pomerne nezaujímavých formácií zjavne poteší. Rozhodne je to highlight predstavenia, ktorý nie je len dekoratívnou záležitosťou, ale zhmotní atmosféru v razantnej elegantnej nástojčivosti. Je skôr dramatický, než radostný (čo celkom nekorešponduje s popisom postavy Angeliky, ktorá má byť údajne v tomto momente šťastná, že sa ocitla vo vyššej spoločnosti), ale to už nemá význam ani riešiť, pretože je to to najlepšie z choreografickej a tanečnej stránky, čo sa nám v tento večer stane a divák je tomu rád.Angelika v Slovenskom národnom divadle je tak akosi viac o skladateľovi Suchoňovi a jeho hudobnej predlohe, o genéze jeho vzniku, peripetiách a úvahách predstaviť publiku prvý slovenský balet z histórie a predstaviť ho súčasne. Je viac o plnení snov iniciátorov a o očakávaniach, čo z projektu vyjde, ako o samotnom  výsledku a dopade na diváka. Angelika má všetky atribúty do úspešnej výročnej správy. Je uvedená na začiatku sezóny, dokonca polo jubilejnej deväťdesiate piatej sezóny Slovenského národného divadla, je uvedená v rámci päťdesiateho výročia Bratislavských hudobných slávností, je to prvý slovenský balet vôbec od skladateľa, ktorého si nikto nedovolí spochybniť a na ktorého je slovenský národ hrdý. Už len tieto čísla a fakty ju povýšia na silný argument. Kampaň v príznačnom retro-znení útočila na respondenta z každého kúta od časopisov, cez citylighty, bannery, po billboardy. Angelika doslova tentoraz takmer vyskakovala z chladničky. Tí, čo zareagujú na prvú signálnu sa možno troška pomýlia a prídu na balet v nádeji, že ide o baletné spracovanie filmu. Angelika má dokonca šancu na úspech nielen z tohto mylného dôvodu, ale aj zo skutočnosti, že je mimoriadne ľahko stráviteľná a intelektuálne nenáročná.

Suchoňova baletná pantomíma Angelika v choreografii Maura de Candiu je vskutku jednoduchá na vnímanie, jednoduchá na pochopenie a jednoduchá v prevedení a výraze. V tomto zmysle si požičala náladu filmovej romantiky Markízy anjelov, hoci s ním nemá absolútne nič spoločné. Slovenská Angelika je unikát, ktorému môžeme priradiť smelo všetky kuriozity, ktoré sa okolo tohto mladého Suchoňovho diela točia. Obávam sa však trochu, či to nebude to jediné, čoho sa môžeme chytiť.  Angelika v Slovenskom národnom divadle nejako zvlášť nepobúrila. Angelika v Slovenskom národnom divadle však ani nejako zvlášť nič (okrem poznania iného rozmeru Suchoňovej hudby)  nepriniesla. Viac sa o nej hovorilo, písalo a videlo, než v skutočnosti udialo. Automaticky prešla popri nás ako reklama, ktorá ostentatívne niekoľkokrát preruší pozeraný film, ale zároveň nevieme o čom a načo vlastne bola. Po dlhšom čase sa dokonca domnievam, že bude zo zvedavosti možno celkom aj navštevovaná. V tomto zmysle, klobúk dole pred načasovaním a taktickým „útokom“ na diváka.

Ako povedal Peter Štilicha, ktorý opakovane núkal šéfom baletu Slovenského národného divadla partitúru a nápad na realizáciu: „Oplatilo sa počkať.“ Komu, to nech už povie skúsenosť a čas. Angelika rozhodne splnila sny realizátorom, je to „kus“ pre bežného diváka, v ktorom si baletomani zrejme celkom neprídu na svoje, ale je dosť možné, že relatívne aspoň spočiatku naplní divadlo. Je to po dlhšom čase dielo, ktoré sa nedá jednoznačne odmietnuť, ale ani jednoznačne prijať. Či je, alebo nie je na repertoári je v podstate jedno. Angelika je neškodný „boj“ o čiarky, body, kredity a sedadlá. Titul, ktorý sa takticky a marketingovo možno ľahšie predá, ale stopu v duši diváka razantne nezanechá. Je to nadmieru elegantný alibistický ťah, ktorý nikomu zvlášť neublíži, ale zjavne divákovi nepomôže. Netreba extra nad ňou rozmýšľať. Tvorcovia ju vnímajú ako objav a ja sa s mnohými okolo seba pýtam, čo (okrem hudby!) vlastne objavili. Ak divadlo plné divákov, tak potom – všetka česť.

Eugen Suchoň:
Angelika
Libreto: Peter Štilicha
Choreografia a réžia: Mauro de Candia
Hudobné spracovanie: Rudolf Pepucha
Hudobné naštudovanie: Marián Lejava
Scéna: Antonella de Candia
Kostýmy a svetelný dizajn: Mauro de Candia
Balet SND
Premiéra 27. a 28. septembera 2014 Historická budova SND Bratislava

Angelika – Romina Kołodziej / Viola Mariner
Louis – Adrian Ducin / Peter Dedinský
Pavol – Orazio Di Bella / Andrej Kremz (alt. Juraj Žilinčár)
Peter – Yuki Kaminaka / Igor Leushin
Matka – Cosmina Maria Sobota Zaharia / Viktória Šimončíková
Otec – Andrej Szabo / Andrej Szabo
Zbor dámy – Viktória Šimončíková, Viktória Árvová, Katarína Singhofferová, Ana-Sanziana Beschia, Alexandra Walton, Chelsea Andrejic, Alice White, Erina Akatsuka, Ashley Brooke Lunn, Gloria Todeschini, Abigail Bushnell, Katarína Kaanová, Barbora Bláhová / Viktória Árvová, Silvia Najdená, Reona Sato, Barbora Regensbogenová, Bethan Smith, Helene Ziener, Isa Ichikawa, Sakura Shojima, Sumire Shojima, Alexandra Shalimova, Blanka Páldi, Sarah Millner
Zbor páni – Juraj Žilinčár, Andrej Cagáň, Martin Anderson, Martin Kreml, Damián Šimko, Raphael Schuster, Samuel Price, Mergim Veselaj, Aliaksei Kavaleuski, Dominic Ballard, Igor Leushin, Francisco Garcia / Andrej Cagáň, Martin Anderson, Raphael Schuster, Samuel Price, Mergim Veselaj, Aliaksei Kavaleuski, Dansaran Vandanov, Igor Leushin, Francisco Garcia, Thomas Aragones, Lloyd Petchey, Samuel Pereira

www.snd.sk

Foto Peter Brenkus