Štefan Babjak dodnes zůstává pojmem

Najstarší z Babjakovcov

V prvej dekáde októbra (konkrétne 7. októbra) by sa dožil osemdesiatich piatich rokov azda najvýznamnejší mimobratislavský barytonista Štefan Babjak. Tak ako istou raritou v slovenskom opernom živote bola rodina Dvorských, v ktorej sa okrem slávneho Petra venovali spevu aj jeho štyria bratia, tak pod banskobystrickým Urpínom sa usadila rodina „operných“ Babjakovcov. Štefan s manželkou (speváčkou v zbore Štátnej opery) vychovali k láske k opere aj svoje tri deti: populárneho barytonistu Martina, tenoristu Jána (dnes tenorového comprimaria v Opere Slovenského národného divadla) a Teréziu, vydatú Kružliakovú, ktorá je dnes stálicou v mezzosopránovom odbore Slovenského národného divadla. Dnes sa však venujme jubilantovi, ich otcovi, ktorý bol členom zakladajúceho ansámblu Spevohry Divadla J. G. Tajovského (dnes Štátnej opery) a v súbore divadla zostal štyridsaťpäť rokov (1959–2004).

Štefan Babjak (foto archív Štátnej opery Banská Bystrica)
Štefan Babjak (foto archív Štátnej opery Banská Bystrica)

Štefan Babjak vyštudoval pôvodne za zubného laboranta a v rokoch 1954–1959 študoval v Bratislave spev na Štátnom konzervatóriu v triede Marky Medveckej. Hneď po skončení štúdia nastúpil do novovzniknutého spevoherného divadla v stredoslovenskom regióne a zostal mu verný až do svojho odchodu do dôchodku. Už v prvej inscenácii – Foerstrovej Eve – spieval úlohu Samka. Spevák bol všestranným umelcom, ktorý vynikal tak vo vážnych, ako komických operných úlohách, ale rovnako kvalitne stvárňoval (najmä neskoršie) aj úlohy v operete či muzikále. Za viac než štyri desaťročia pôsobenia v súbore bol prirodzene jeho repertoár nesmierne široký. Vytvoril napríklad celú plejádu barytónových Verdiho postáv od Giorgia Germonda, markíza Posu, grófa Lunu, Simona Boccanegru, Renata či Nabucca až po viackrát naštudovaného Rigoletta (1961, 1970, 1979) a Jaga, ktorého som mohol sledovať aj v televíznom filme (1976), v ktorom súperil s Otellom Andreja Kucharského a Desdemonou Magdy Blahušiakovej.

Z hosťovania súboru Štátnej opery v Slovenskom národnom divadle si pamätám jeho výborného Falstaffa (1978), v ktorom sa blysol nielen spevácky, ale aj herecky. Herecké vlohy ale uplatnil aj v ďalších úlohách, ako bola Donizettiho Mamma Agata (Viva la mamma alebo Convenienze ed inconvenienze teatrali), Pucciniho šibal Gianni Schicchi a Auberov paroháč Gróf Cookburn vo Fra Diavolovi. Majstrovsky však vedel stvárniť aj negatívne charaktery, čo dokázal ako Pucciniho Scarpia, Jack Rance z Dievčaťa zo západu (pri hosťovaní v súboru Slovenského národného divadla však výborne spieval len krátke sólo potulného speváka Jacka Wallacea) alebo (po boku začínajúcej Edity Gruberovej) v štvorúlohe diabla z Hoffmannových rozprávok (1969).

V Mozartovej Figarovej svadbe vytvoril obe hlavné mužské postavy, najprv Figara a potom Almavivu. Z repertoáru, ktorý nie celkom presne nazývame ako veristický, spieval ešte Marcela z Bohémy, Tonia z Komediantov a Michonneta z Adriany Lecouvreur, v neskoršom veku Kostolníka z Toscy. Z opier dvadsiateho storočia (predovšetkým z tých slovenských) skvele kreoval úlohu Majstra Pavla v najlepšej Urbancovej opere (1980), kráľa Mateja z Figušovho Detvana, Uhorčíka v Cikkerovom Jurovi Jánošíkovi alebo Stárka z Janáčkovej Jej pastorkyne. Keďže jeho hlas bol posadený dosť nízko, trúfol si v neskoršom veku aj na Suchoňovho Štelinu z Krútňavy, Gounodovho Mefista, Zarembu z Poľskej krvi. Viacerí odborníci však vysoko vyzdvihovali aj jeho uhladeného Eugena Onegina alebo temperamentného Escamilla.

V muzikáloch sa dokázal na javisku dokonale uvoľniť a vyvolávať salvy smiechu, čo demonštroval napríklad ako Horace v Hello Dolly alebo Alfred Doolittle v My Fair Lady. Pokúšal sa aj režírovať. Naštudoval Dusíkov Hrnčiarsky bál (1981, v ňom aj spieval) a Hervého Mamzelle Nitouche (1977). V koncertnej činnosti sa orientoval najmä na diela slovenských a českých skladateľov.

V čom bol čaro tohto speváka? Jeho pôvodne lyrický barytón postupne získal značnú nosnosť, farebne znel príjemne a techniku spevu ovládal bezo zvyšku a rovnako kvalitne znel vo vysokej i hlbokej polohe. Babjaka si v Banskej Bystrici mimoriadne vážili, čo sa prejavilo aj v tom, že v rokoch 1989-1991 zastával funkciu umeleckého šéfa súboru. Keď vyšla hviezda jeho syna Martina, spolu so svojimi deťmi usporadúval koncerty, ktoré len rozšírili okruh jeho obdivovateľov. Zomrel 27. apríla 2008. Pre starších Banskobystričanov však dodnes zostáva pojmom. Škoda, že bratislavská operná verejnosť je tak zahľadená do seba, že si neuvedomuje, ako dobre sa spievalo aj v Bystrici či Košiciach.

Související články


Napsat komentář