Štefan Kocán po letech konečně zase na Slovensku

  1. 1
  2. 2

Štefan Kocán (1972) je spolu s Adrianou Kučerovou, Daliborom Jenisom a Pavlom Bršlíkom ďalším zo súčasnej silnej generácie slovenských operných spevákov, ktorí sa s prehľadom presadzujú v operných domoch, ako sú Metropolitan Opera New York, Los Angeles Opera alebo milánska La Scala. Po dlhej, takmer 10-ročnej odmlke vystúpi tento charizmatický bas považovaný za nekorunovaného nástupcu legendárneho Sergeja Kopčáka, konečne aj v Bratislave.Aké boli vaše hudobné začiatky?

Moje hudobné začiatky sa asi veľmi nelíšili od začiatkov mnohých profesionálov, ktorí sa živia hudbou. Ako dieťa ma rodičia zapísali na klavír na Základnej umeleckej škole. Priznám sa, že z jednej strany ma to lákalo, no z druhej strany sa mi veľmi nechcelo pravidelne cvičiť.

Kedy ste sa dostali k spevu?

Všetko šlo veľmi prirodzene, postupne, samo od seba. Do ničoho som sa nenútil. Po tom, ako som absolvoval niekoľko „zuškárskych“ ročníkov hry na klavír, prišlo v našej dedine k smutnej udalosti – zomrel kostolný organista. Keďže som bol u nás jediný, kto ovládal hru na klávesové nástroje, tak bolo veľmi skoro rozhodnuté, že ho budem musieť aspoň na istý čas zastúpiť ja. No a odtiaľ už bolo blízko k spevu. Vtedy som mal 10 rokov.

To znie ako ukážkový príklad Božej vôľe…

Možno to tak aj bolo (smiech)… Vtedy som spev ešte nebral príliš vážne. Napriek tomu, že ľudia okolo chválili môj pekný hlások a ja som postupne zisťoval, že ma to asi baví viac než klavír. Tak to bolo až do štrnástich rokov, keď som sa musel rozhodnúť, na ktorú strednú školu pôjdem.

Mali ste už vtedy vzťah ku klasickej hudbe?

Na začiatku ani nie. Skôr k popu ako väčšina mládeže. Spev som mal rád ako hobby a viac ma lákala práca so syntetizátormi a videl som sa skôr ako budúci štúdiový hudobník. No jedinou cestou, ako si rozšíriť hudobné vzdelanie a ostať v kontakte s muzikantskou komunitou, bolo štúdium na konzervatóriu. O tom, či sa chcem v budúcnosti stať operným spevákom, som ešte stále nebol napevno rozhodnutý. Prvú operu som naživo videl a počul až počas štúdií na konzervatóriu v Bratislave a vzťah k tomuto žánru sa vo mne formoval postupne počas celého štúdia. Asi až ku koncu štúdia na konzervatóriu, krátko pred prijímačkami na vysokú školu, som začal o speve uvažovať serióznejšie.

Ako to bolo vo vašom prípade s mutáciou, ktorá je strašiakom každého nádejného speváka…?

U mňa bolo obdobie mutácie veľmi dlhé, trvalo niekoľko rokov. Ako väčšina basov, aj ja som mal v detstve krištáľovo čistý, anjelský hlások.  Všetci sme s veľkým napätím čakali, v ktorej hlasovej polohe skončím, až som napokon zakotvil v hlbších registroch. Napriek tomu ma na vysokej škole „prečítali“ ako lyrický baritón.

Lyrický baritón?!

Áno. Vysokoškolské štúdium som strávil na Donovi Giovannim, Papagenovi a Malatestovi.

Ako je to možné?

Možné je asi všetko (smiech). Vtedajší profesorský zbor na VŠMU bol jednoducho presvedčený o tom, že som lyrický baritón.

Kedy potom nastal „prestup“ k basom?

K tomu prišlo vzápätí po skončení vysokej školy, keď som sa prihlásil na interpretačné kurzy k legendárnemu spevákovi a pedagógovi Jevgenijovi Nesterenkovi. On hneď skonštatoval, že baritón nie som.Požiadal som ho, či by som nemohol k nemu chodiť na súkromné hodiny. Odvetil, že súkromné hodiny nedáva, no ak úspešne zdolám prijímacie skúšky na Viedenské konzervatórium, môžem u neho študovať . Tak som po absolvovaní VŠMU pokračoval v štúdiu v neďalekej Viedni.Keď človek číta váš životopis, tak nadobudne pocit, že Nesterenko bol vo vašej kariére kľúčovou osobou. Bolo to naozaj tak?

Od Nesterenka som sa v prvom rade naučil, ako funguje táto profesia v praxi. Taktiež som sa od neho dozvedel množstvo užitočných poznatkov týkajúcich sa speváckej techniky, z ktorých čerpám dodnes. Nesterenko strávil dlhé roky na scéne a mal za sebou úžasne bohatú kariéru. Bol veľkým praktikom, čo je u pedagóga veľké plus. Nemôžem povedať, že by som vtedy pochopil všetky jeho rady. No dnes sa častokrát pozastavím pri tom, že v kariére prichádzam k momentom, kde až osobným overovaním si týchto vecí v praxi vidím a cítim, ako to vlastne vtedy myslel. Jeho poznámky boli vždy mimoriadne trefné. Samozrejme, najviac som mu vďačný za to, že ma viedol ako basistu a nechal môj hlas prirodzene sa vyvíjať v polohách, kde prirodzene znie.

Keď sme pri Nesterenkovi, pri basoch a basbaritónoch sa často spomína výraz Ruská škola. Čo si myslíte o rôznych „národných“ vplyvoch na techniku spevu?

Národné aspekty majú neodškriepiteľný vplyv predovšetkým na interpretáciu daného hudobného štýlu. Situácia je iná, pokiaľ ide o tému speváckej techniky. Správna spevácka technika je totiž len jedna, či už hlas znie viac nemecky, rusky, taliansky alebo slovensky. Som presvedčený, že na vývoj farby  hlasu má veľký vplyv rodná reč, to, kde sa vplyvom jej používania tvoria vokály, ktoré rezonančnémiesta sa pri danej reči viac alebo menej využívajú. Toto všetko vplýva na základnú farbu hlasu. Samozrejme, veľkú rolu hrajú aj fyziologické predpoklady, ale vplyv rodnej reči je neodškriepiteľný.Po absolvovaní Viedenského konzervatória ste niekoľko rokov pôsobili na rakúskych operných scénach. Ako vás tam prijali?

  1. 1
  2. 2

Související články


Napsat komentář