Svoboda na baletizolu

Sloboda na baletizole

Divadlo elledanse začalo svoju sezónu celkom od podlahy, alebo lepšie od baletizolu. Po slávnostnom otvorení predstavením Zámerné čakanie, následnom dni otvorených dverí prezentovalo ďalší pozoruhodný projekt pod názvom Vydláždený život. Päť tanečníkov hovorí o spôsobe fyzického života, aký vedieme na začiatku dvadsiateho prvého storočia. Ocitáme sa v akejsi retro obývačke, ktorá v nás necháva prebudiť spomienky na časy socialistické, hoci rozprava tanečníkov (tá verbálna i pohybová) je zasadená do súčasnosti. Päť protagonistov, päť typov oblečení. Dáma vo večerných šatách, manažér v obleku, teplý cyklista, slečna v negližé a intelektuálka v bielom plášti, akoby si odskočila z laboratória. Typológia tu však ani nie je tak podstatná. Tanečníci vedú medzi sebou po celý čas verbálnu rozpravu o tom, čo je a ako sa prejavuje sloboda, definujú jej limity v spoločenských konvenciách, snažia sa nájsť priestor na jej prejav, ktorým zjavne ostáva iba tanečná sála a fenomén slobody pohybu dopriaty iba v nej a iba tanečníkom schopným sa fyzicky slobodne pohybovať. Debata spustí celú sériu problémov prenášaných z minulosti, vzniknutých v súčasnosti, riešia otázku nielen fyzických možností, ale aj psychického zapuzdrenia, otázku peňazí, ale aj šťastia v profesii, ktorá ich baví a nachádzajú v nej potešenie, naznačujú pubertálne komplexy, ktoré predznačili ich držanie tela a pohyb, adopcie detí gaymi a v neposlednom rade žhavou otázkou ostáva i sex a predovšetkým intimita dotyku. Hovoria aj o mentálnych obmedzeniach fyzického prejavu v oblasti sexuality a o používaní osobnej slobody na nadviazanie intímnych vzťahov. Snažia sa rozlíšiť sex a intimitu, ako prejav telesného spojenia a duševnej blízkosti. Prichádzajú k záveru, že slobodne a intímne sa dotýkať dokážu viac s kolegami rovnakého zmýšľania i fyzickej výbavy, než s vlastnými partnermi, s ktorými spávajú.

Žánrovo zaradiť tento projekt bude asi zložité, hýbeme sa niekde medzi pohybovou činohrou, alebo činoherným pohybom. Tanečníci nie sú hercami a preto spočiatku cítiť v ich spoločnej diskusii rozpačitosť a amaterizmus, ktorý sa postupne rozplynie v ich uvoľnení a „herectvo“ sa pretransformuje do zámernej (a možno i mimovoľnej) štylizácie, ktorá začne byť napokon aj vtipná. Počas nepretržitého vzájomného rozhovoru sa hýbu v zložitých pohybových formáciách, lezú po sebe, dvíhajú sa navzájom, nesú, prepletajú, plazia a v konečnom dôsledku sa neuveriteľne slobodne, až relaxačne slastne po sebe váľajú s drobnými nuansami dotykov chodidiel, prstov, uší, hry s vlasmi a povzdychmi. Táto telesná pohoda priateľsky a kolegiálne prepletených tiel je tak krásne prirodzená a nákazlivá až má divák tendenciu sa k nim pridať. Tento rozsah fyzickej intimity má hlbší rozmer ľudí, ktorí sa dôverne poznajú, ktorých telo je pracovný nástroj, ktorých jednotlivé pózy môžu pôsobiť dráždivo, ale sú tak uvoľnené, že v nich niet stopy po sexe, ale skôr radosť zo samotného bytia a tesného živočíšneho dotyku.

Celý koncept je fyzicky nesmierne náročný, pretože vzájomná verbálna konfrontácia s konfrontáciou nosenej váhy tiel ide v symbióze a popri tom všetkom dokáže rozbaliť aj humorný rozmer. Sociálne normy, kultúrne zákazy, ktoré si ľudstvo samo vytvorilo, obmedzujú vo veľkom rozsahu telesný život. Prostredie definuje náš pohyb, každá odchýlka od konvenčne zafixovanej predstavy je spoločensky neprístupná. Sloboda by nás nabádala možno k rôznym pohybovým prejavom, ale ťažko by bolo možné vyštverať sa na stĺp v banke. Všetky naše kroky sú identické veľkosťou a svalovým úsilím, ktoré vyžadujú. Vydláždený život nie je len o tom, ako si jednoducho berieme a hádžeme ako v supermarkete do košíka a nemusíme pritom vyvinúť úsilie na pohyb. Nie je len o tom, ako si človek všetko zjednodušil do takej miery, aby sa v konečnom dôsledku nemusel už ani hýbať a ak sa hýbať chce, tak buď cielene behá v lese, alebo vo fitku na páse. Vydláždený život je aj rovný život, ako ulica, na ktorej sa tiež môžeme hýbať len v medziach normy. Vydláždený život je irónia, ktorú sme si na seba sami ušili, irónia, ktorá nám berie slobodu pohybu a ktorá nám opäť len vymedzuje priestor (tanečnú sálu), v ktorom sa hýbať môžeme, ak to vôbec dokážeme. Tento premiérovaný projekt elledance je sympatické, svieže, dynamické, vtipné a pravdivé dielko, v ktorom sa odpúšťa neherectvo, lebo všetko ostatné je skrátka fajn.

Edita Antalová / Zuzana Hianiková, Dana Okáliová / Michaela Šimonová, Jana Šuchová / Leona Tešinská, Michal Heriban a Pavol Kovalčík

www.elledanse.sk

Foto Vladimír Holina