Tenoři ze Sicílie

  1. 1
  2. 2
  3. 3
Sicília. Legendami opradený ostrov v Stredozemnom mori dodnes vyvoláva obdiv i kontroverzie. Sicília bola najstaršou rímskou provinciou a na jej území zanechali stopy takmer všetky významné staroveké civilizácie – Feničania, Gréci, Peržania a Rimania, no vládli tu i Byzantínci a Normani. Jedno latinské príslovie, ktorého autorstvo sa mylne pripisuje Cicerónovi, nám hovorí, že medzi zbraňami Múzy mlčia. Zbrane na Sicílii rinčali veľmi často, ich kovovému zvuku však nebezpečne konkurovala iskrivá melódia tarantelly, podmanivé piesne – canzuni v starobylom sicílskom dialekte a tóny tradičných nástrojov – píšťalky zvanej friscalettu, marranzanu, bubienku tamburella či terakotovej nádoby na prenos vína quartara, ktorá sa v priebehu dejín pretransformovala na svojrázny hudobný nástroj pri sicílskych ľudových slávnostiach. Sicílčania často hovoria: „Tu fai manichi e quartari!“ Znamená to, že sa treba realizovať po svojom – urobiť rukoväť na amfore značí spraviť dieru do sveta. Nuž, pomyselnú dieru do sveta urobili aj mnohí operní speváci, ktorých rodiskom či domovom bola Sicília. Z novších interpretov nám určite utkveli v pamäti aj tenori – belliniovský špecialista Salvatore Fisichella a tragicky zosnulý Salvatore Licitra. Do zajatia vysokých tónov nás uväzní syn bývalého väzenského dozorcu, Sicílčan Marcello Giordani, sicílske korene má aj francúzska tenorová superstar Roberto Alagna. Nekorunovaným kráľom sicílskych tenorov je jeden z najkrajších hlasov povojnovej éry – Giuseppe Di Stefano.
Giuseppe di Stefano vynikal precíznou dikciou (foto archív autorky)

 

Vášnivé hlasy spod Etny. Giuseppe Di Stefano zo Sicílie

Vášnivý javiskový partner Marie Callas Giuseppe Di Stefano prišiel na svet 24. júla 1921 na úpätí sopky Etna v Motta Sant’Anastasia, len dvanásť kilometrov od Catanie. Ak je stará sicílska legenda pravdivá, tak práve táto dedinka je pupkom Etny. Zaujímavosťou je, že najstaršia časť mestečka stojí na útvare zvanom sopečný krk, ktorý vznikol tuhnutím magmy vo vnútri sopečného komínu. Motto Sant’Anastasia sa nespája iba s obávaným vulkánom. Mestečko má prezývku La città della bandiera – mesto vlajok. Kým Pippo Di Stefano víťazne pozdvihol vlajku belcantových tradícií, prešiel dlhú cestu. Jeho rodičia sa presťahovali za lepším životom do Milána. Otec sa živil ako obuvník, matka pracovala ako krajčírka. Malého Peppina by ste v divadle hľadali márne. Viac ako dosky, ktoré znamenajú svet, ho lákalo prítmie chrámov. Giuseppe sa vzdelával v jezuitskom seminári a uvažoval o kňazskej dráhe.

Giuseppe Di Stefano a Maria Callas tvorili umelecký pár snov (zdroj talkclassical.com)

Čaro divadla začal objavovať až vďaka priateľstvu so študentom práva Danilom Foisom, ktorý sa vyznal nielen v paragrafoch, ale aj v krásnych hlasoch. Obaja mladí muži spolu hrávali karty a povzbudzovali svojich vokálnych Herkulov z dnes už neexistujúcej galérie v La Scale. Danilovmu sluchu neunikli Pippove výnimočné vokálne dispozície, začal mu teda platiť súkromné hodiny spevu. Mladý Di Stefano sa do štúdia príliš nehrnul a vandroval od jedného pedagóga k druhému. Horúcu náturu budúceho hviezdneho tenora dokázal na chvíľu skrotiť iba sicílsky barytonista Luigi Montesanto, ktorý si Pippa zobral pod ochranné krídla. Idylka však netrvala dlho. V roku 1938 Pippo upozornil na svoje kvality vo Florencii, kde vyhral spevácku súťaž – to sa však už zmrákalo k vojne, a mladý tenor si musel obliecť uniformu. Keďže Di Stefano nepoznal význam slova disciplína, niekoľkokrát sa ocitol za mrežami. Traduje sa, že pred odchodom na ruský front vzal Pippa na milosť akýsi vojenský lekár a so slovami: „Pre Taliansko budete oveľa užitočnejší ako spevák než ako vojak.“

Vystavil mu falošné potvrdenie na zdravotné zotavenie. V tomto období sa Giuseppe Di Stefano prvýkrát objavuje na javisku. Nie je to žiadna operná scéna, ale – nazvime to – kabaret. Giuseppe Di Stefano sa pod pseudonymom Nino Florio stáva adeptom ľahkej múzy. Spev populárnych piesní ho zavial do Švajčiarska, kde nahráva pre rozhlas v Lausanne moderné šlágre a úryvky z opier, ktoré videl a počul v La Scale ešte ako mladík s priateľom Danilom. Di Stefano vo Švajčiarsku spoznal miestneho tenora Huguesa Cuénoda, o ktorom sa traduje, že dokázal zaspievať všetko od stredovekého moteta a Monteverdiho madrigalov až po Stravinského a avantgardu, a medzitým si ešte „strihol“ Pucciniho a Straussovu operetu. Giuseppe Di Stefano si síce neosvojil Cuénodovu všestrannosť, no neunikla mu jeho flexibilita a technické finesy – nebolo ich síce veľa, no budúci tenorový velikán z nich čerpal po celý život.

Severotalianske Reggio Emilia bolo v roku 1946 miestom Di Stefanovho operného debutu. Nádejný tenor sa predstavil v úlohe Massenetovho rytiera des Grieux v Manon. V kostýme des Grieuxa absolvoval neznámy Sicílčan svoj prvý zahraničný operný večer v Gran Teatre del Liceu v Barcelone. Massenetova opéra-comique, skomponovaná podľa románu abbé Prévosta, bola pre Giuseppe Di Stefana zrejme osudová, pretože v tejto opere debutoval aj na doskách La Scaly 15. marca 1947. O rok neskôr už spieva pred zaplneným hľadiskom Metropolitnej opery v New Yorku extatické frázy verdiovského Vojvodu z Rigoletta.

Giuseppe Di Stefano debutoval v Amerike ako Vojvoda v Rigolettovi. Na snímke s vtedajším generálnym riaditeľom Met Edwardom Johnsonom (zdroj metoperafamily.org / foto Louis Mélançon)

Dlhoročné umelecké partnerstvo Giuseppe Di Stefana s Mariou Callas sa začalo v roku 1951. Obaja titani operných scén sa prvýkrát stretli v brazílskom São Paule, kde pod taktovkou Tullia Serafina stvárnili Violettu a Alfreda vo Verdiho nesmrteľnej Traviate. Za historický míľnik v kariére oboch protagonistov možno považovať ďalšiu Traviatu, tentoraz v réžii mága strieborného plátna Luchina Viscontiho z roku 1954. Reflexia ich spoločných kreácií by zaplnila veľa stránok papiera. Legendárne rozlúčkové turné s Mariou Callas z roku 1975 je zdokumentované na audio a videonosičoch, a hoci sa tešilo priazni publika, z interpretačného hľadiska bolo iba chabým odleskom ich slávy. To však nič nemení na tom, že tandem Callas – Di Stefano sa zapísal do dejín opernej interpretácie zlatými písmenami.

Po víťaznej ceste talianskymi javiskami, na ktorých Giuseppe Di Stefano kraľoval ako donizettiovsko-verdiovsko-pucciniovský hrdina s výraznými presahmi do francúzskej opernej literatúry, nasledoval pomalý, ale istý pád. Otázne je, aký podiel viny má na tejto regresii nevhodný repertoár. Svojím spôsobom k tomu prispeli aj potýčky a nevraživosť medzi excentrickým tenorom a impresáriom Metropolitnej opery Rudolfom Bingom. Koncom šesťdesiatych rokov sa tenore furioso spod Etny vracia k dávnej láske z mladosti – k operete. Žiaľ, na nemeckom operetnom javisku jeho hlas už nemá toľko karátov. Sicílsky Orfeus však v Nemecku našiel svoju druhú lásku – operetnú subretu Moniku Curth z Hamburgu, s ktorou sa oženil v roku 1993. Di Stefanova operná hviezda pomaly vyhasínala.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Související články


Napsat komentář