Triumf NDT 2 v Brně. Nejen o tom v Baletním panoramatu

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Baletná panoráma Pavla Juráša (181)
Tentoraz:

  • Triumfálne hosťovanie Nederlands Dans Theater 2 v Brne
  • Osudy nemeckej hviezdy noci v balete Jiřího Bubeníčka
  • Americko-český projekt v Prahe
  • Vzkriesenie Promethea od Heleny Kazárovej
  • Čo sleduje Helena Kazárová?

 

Triumfálne hosťovanie Nederlands Dans Theater 2 v Brne
Len málokedy sa v divadelnom živote, ktorý je toľko závislý na mnohých faktoroch, podarí jedinečný, dokonalý, harmonický zážitok. To sa podarilo na konci sezóny v Brne, kde vďaka vzťahom šéfa baletu NdB Mária Radačovského s Nederlands Dans Theater, kde roky tanečne pôsobil, vystúpil prestížny súbor NDT 2 v Brne ako epilóg divadelného festivalu Divadelní svět Brno. Môže závidieť aj Tanec Praha a iné festivaly, pretože doviesť celý súbor k hosťovaniu s programom špičkovej úrovne, dekoráciami a svetlami, so všetkým čo k serióznemu hosťovaniu patrí, je s ohľadom na financie a mnohé organizačné problémy dnes malý zázrak. Či skôr veľký zázrak! NDT vyslalo reprezentačnú vzorku repertoáru, dokonale dramaturgicky vyladenú. Vo vzduchu sa vznáša otázka, kto by z českých tvorcov vôbec dokázal niečo také choreograficky a intelektuálne vymyslieť a postaviť, a vec druhá, kto by to tak dokázal zatancovať. Veru, veru. Nožnice medzi nezávislou scénou a profesionálnym baletom a tancom v Česku sa čoraz viac roztvárajú. Na úkor technickej a mentálnej vyspelosti interpretov a na nedostatok tvorcov, ktorí by dokázali nájsť jedinečný štýl.

Schubert – choreografia Sol León & Paul Lightfoot - Nederlands Dans Theater 2 (foto © Rahi Rezvani)
Schubert – choreografia Sol León & Paul Lightfoot – Nederlands Dans Theater 2 (foto © Rahi Rezvani)

To je napríklad prípad práce Johana Ingera. Jeho jednodejstvový balet I New Then, podobne ako jeho iné práce (napríklad Walking Mad tu), sú ukážkou jedinečného choreografického rukopisu, ktorý sa oprostil nielen od kyliánovskej poetiky, ale aj od štýlu iných veľkých mágov tanca posledných dekád. Inger zdanlivo jednoducho, no nevšedne zaujímavo vytvára pohybové slová, ako dýchanie, ako poéziu, vykresané napätie či humor. Tanečníci NDT 2? Napríklad Alexander Anderson vo svojej variácii s textovým monológom dosahuje strhujúci výsledok, ktorým vystupuje z tanečného klišé moderny a postmoderny. Gestická práca rúk, extravagantné port de bras, časté skĺzavanie a podsúvanie končatín pod seba v rotujúcej fúge ozvláštňuje naoko banálne poskoky, hlboké výpady a presuny ťažiska tiel tanečníkov, ktorí v priestore ohraničenom lesom lamiel, ktoré na konci začnú svietiť, hľadajú to, čo každý divák, každý človek. Deväť tanečníkov a poetické piesne Van Morrisona si vystačia s nápadmi Ingera, aby vzniklo sýte, rýdzo súčasné, mnohovrstevnaté tanečné divadlo. Navyše formálnym konceptom nové, posúvajúce štýl NDT dopredu.

Naopak Sol León a Paul Lightfoot sa vracajú viac ku koreňom tanca. K arabeske a attitude, ktoré sú večné a stali sa pre tanec základnou tehlou, kameňom uholným. Ich rozvláčne, enormne dlhé výdrže v týchto pózach, kĺzavý pohyb tanečníka, ktorý sa však dokáže závratne premotať do špirály a znovu sa ustáliť ako zvláštny exotický vták na jednej nohe, to je vizuálne pôsobivé. Choreografická dvojica však dokáže zakódovať do zdanlivej rutiny emotívne vyhranený príbeh, ako od najväčších mágov ikonickej psychologickej kinematografie. Zvláštne mihotavé preludy naznačených vzťahov, ktoré v tomto príbehu prinášajú skôr trápenie a súženie, sa strácajú v putujúcich čiernych stenách, ktoré tieto väzenia pocitov a emócií menia na hlboké nory a kazematy, malé komôrky vnútra a katedrály svetla. Od povedzme predohry dueta Schubert, kde vidíme akýsi biely šťastný pár, sa ako thriller rozohrá dráma štyroch postáv – Some Other Time. Dve dámy – Madoka Kariya a Xanthe van Opstal s bielym háčkovaným golierom ako Čechovova Čajka – a dvaja muži – Gregory Lau, ktorý je neobyčajne rytmický, plastický a osobitý, a Paxton Ricketts. Zo svojsky neurotického Schuberta sa stane drásavý Max Richter a už sólo Laua, ktorý má úchvatnú rotáciu a predvádza mámenie zmyslov v podobe novo definovaných piruet od choreografov, až k mystickému triu v závere, kedy sa akosi podprahovo divák zmieri s faktom, že v každom vzťahu je niekto tretí. Niekto v šere, kto čaká či pozoruje, niekto, kto krehký balans váh vychýli a harmóniu naruší.

Skvelým finále boli dnes toľko obľúbené Cacti Alexandera Ekmana. Zo všetkých verzií, prevzatých do popredných súborov, je šok vidieť ich tancovať ten súbor, kde balet vznikol. Už len spôsob, ako šestnásť tanečníkov spolu dýcha, počíta – číra radosť a energia! Je to ako elektráreň. Ako sa Schubertova turbína roztočí, už niet úniku. Spoločné pasáže ansámblu na podestách, hovorené party, rytmické synkopy, menenie hlasov a formácií, to je absolútna dokonalosť. Športová štafeta, rozkošná a hravá, určená k sledovaniu a fandeniu. Nie je to balet o deji, ktorý má dojímať, je to tanečná reklama, dokonalá. Slávne dueto s hovoreným podtextom tu Katarina van den Wouwer a opäť Gregory Lau zvládli dokonale. Lauove zmeny nálad, tempa, prechody medzi tým, čo je tanec a čo je hra postavy, spôsob, akým drmolí textíky a pohráva sa s partnerkou, je vrcholné javiskové majstrovstvo. Je vidieť, že domáce striebro je skutočne rodinné a súbor a z neho čnejúci jednotlivci presne chápu a presne vedia, čo choreograf chce a ako to majú reprodukovať každý večer, keď sa zdvihne opona. Prvýkrát po dlhej dobe som mal pri Kaktusoch pocit výbornej práce s napätím a pocit, že tanečníci nepremýšľajú „bože, čo teraz bude za gesto“, ale že myslia na to jediné, na to, ktoré práve vykonávajú, a to ďalšie prichádza samo, ako prúd svetla, ako dar radosti z tanca.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Související články


Napsat komentář