Upsal se Opeře SND. Režisér Július Gyermek má 85

Jubileum režiséra

Spomedzi operných režisérov, ktorí sa upísali Slovenskému národnému divadlu, po Miroslavovi Fischerovi to bol práve Július Gyermek, ktorý pôsobil v SND najdlhšie. Začal ako asistent réžie v činohre, počas štúdia opernej réžie na VŠMU (ktoré ukončil v roku 1958) už pôsobil v Opere SND ako asistent réžie a potom od sezóny 1958/59 do konca sezóny 1990/91 ako režisér. Väčšinu tohto obdobia (po odchode jeho učiteľa Miloša Wasserbauera v roku 1961) bol jedným z trojice (Kriška, Fischer, Gyermek), na ktorej ležala celá ťarcha operného režírovania.

Július Gyermek (foto Kamil Vyskočil)
Július Gyermek (foto Kamil Vyskočil)

Z rôznorodých dramaturgických plánov tých sezón možno vyčleniť tri oblasti, v ktorých slávil najväčšie úspechy. Prvou bola moderná opera. Začínal v SND réžiou Egkovho Revízora (dielo dosiahlo úctyhodný počet pätnástich repríz). Hoci na rozdiel od Fischera hercom nepredhrával ich herecké etudy, už v tejto inscenácii (1959) doviedol viacerých účinkujúcich k pôsobivým hereckým výkonom. Či už to bola kreácia Alexandra Baránka v titulnej postave, alebo karikované figúrky malomesta reprezentované kreáciami Martvoňovej, Zelenaya, Marvoňa, Blaha, Šimanovského a ďalších. O dva roky neskôr mal rovnaké šťastie pri inscenovaní Ravelovej Španielskej hodinky s Baricovou, Martvoňom, Zelenayom a Baránkom. Výborne sa mu vydarili aj ďalšie ku komediálnosti smerujúce inscenácie (dve krátke opery Bohuslava Martinů Veselohra na mosteŽenba a Brittenov Albert Herring, o desaťročie neskôr Žobrácka opera).

B. Brecht: Žobrácka opera - SND 1977 (foto archív SND)
B. Brecht: Žobrácka opera – SND 1977 (foto archív SND)

Druhou významnou dramaturgickou oblasťou bola slovenská opera. Najznámejšie Suchoňove a Cikkerove tituly mal ako šéfrežisér „vyárendované“ Braňo Kriška, ale Gyermek sa preslávil réžiou avantgardnej Benešovej opery Cisárove nové šaty (1969, uvádzanej spolu s Janáčkovým Zápisníkom zmizelého). Vďaka nemu sa na javisko Opery SND dostali aj dve opery Bartolomeja Urbanca Pani úsvitu (1976) a Tanec nad plačom (1979). V oboch prípadoch bol režisér aj autorom libriet napísaných podľa skvelých dramatických predlôh Alejandra Casonu resp. Petra Zvona. V nasledujúcom desaťročí Gyermek nielen zrežíroval, ale aj libretisticky pripravil (na základe Villonových textov z prekladov Jána Smreka a Ivana Mojíka) operu svojho kolegu z divadla, dirigenta Tibora Freša. Mimo spomínaných ťažiskových oblastí sa režisér počas pôsobenia v SND dostal do styku aj s operami Rossiniho (Barbier zo Sevilly), Wagnera (Rienzi, Blúdiaci Holanďan), Smetanu, Dvořáka, Flotowa, Halévyho, Händla, Mozarta, Borodina, Donizettiho.

J. Beneš: Cisárove nové šaty - Juraj Martvoň (cisár) - SND (foto archív SND)
J. Beneš: Cisárove nové šaty – Juraj Martvoň (Cisár) – SND (foto archív SND)

Jeho treťou preferovanou dramaturgickou oblasťou boli však Verdiho opery. Senzáciu vzbudil najprv jeho Trubadúr (1963) a Maškarný bál (1964), ktorých inscenácie kritika označila za svetelné divadlo inšpirované salzburgskými inscenáciami Verdiho. Ich výhodou bolo aj skvelé hudobné naštudovanie. Treťou najvydarenejšou inscenáciou Verdiho opery bol Simon Boccanegra (1985), tentoraz vo skvelom hudobnom naštudovaní Ondreja Lenárda. Najhranejšou Gyermekovou verdiovkou sa však stal Nabucco (1966), ktorý dosiahol rekordný počet 420 repríz. Výhrady voči tejto inscenácii ani tak nesmerovali voči réžii ako voči zvolenej nemeckej verzii opery prehadzujúcej niektoré hudobné čísla a meniacej Solerov text.

G.Verdi: Simon Boccanegra - Ondrej Malachovský (Jacopo Fiesco) SND 1985 (foto archív SND / foto Anton Sládek)
G. Verdi: Simon Boccanegra – Ondrej Malachovský (Jacopo Fiesco) – SND 1985 (foto archív SND /Anton Sládek)

Gyermek má tiež prvenstvo v tom, že v jazyku originálu sa po prvý raz v SND hralo dielo svetového repertoáru – jeho inscenácia Verdiho Rigoletta (1970). Málo šťastia mal režisér s operou Macbeth, ktorú inscenoval v rokoch 1968 a 1989. O ich krátku javiskovú životnosť sa podpísali politické udalosti prelomových rokov našej histórie. Ešte tesne pred odchodom z režisérskeho postu sa Gyermek stal šéfdramaturgom súboru (1990–1997 a 1999–2001). V prvých rokoch sa snažil politickými zmenami ovplyvnenej nízkej návštevnosti čeliť populárnym repertoárom. Ale ku cti mu slúži, že nechal Bednárika dokončiť jeho francúzsku trilógiu (po Faustovi rozšírenú o Hoffmannove rozprávkyDona Quijota) a potom do repertoáru pretlačil viaceré zaujímavé a v Bratislave dlho opomínané operné tituly. Išlo napríklad o Monteverdiho Korunováciu Poppey (v Sládkovej réžii, 1993), Debussyho Pelléasa (1995), Boitovho Mefistofela (1996), Thomasovho Hamleta (2000) a Čajkovského Pannu Orleánsku (2001).

G. Verdi: Rigoletto - František Livora (Vojvoda) Juraj Oniščenko (Rigoletto) - SND 1970 (foto archív SND)
G. Verdi: Rigoletto – František Livora (Vojvoda), Juraj Oniščenko (Rigoletto) – SND 1970 (foto archív SND)

Inscenačne, ale i divácky zato v období jeho dramaturgického šéfovania neuspeli pokusy uviesť v SND aj menej hrávané Mozartove opery (Idomeneo, Záhradníčka z lásky). V repertoári sa však opäť objavila KrútňavaSvätopluk, no z Cikkera už len Vzkriesenie. Na repertoár sa dostali aj prvé lastovičky opier pre deti. Napokon treba spomenúť aj Geyrmekovu aktivitu operného libretistu a prekladateľa. Okrem spomínaných libriet ešte uvedieme Andrašovanovu Čachtickú pani, libreto k bulharskej opere Cyril a Metod a k baletu Rieka. Z prekladov zasa Šebalinovo Skrotenie zlej ženy, Ravelovu Španielsku hodinku, Brittenovho Petra Grimesa, Gershwinovho Porgyho a Bess a na Slovensku dodnes nehranú Korzakovovu operu Povesť o neviditeľnom meste Kiteži. Aj tým potvrdil svoju všestrannú erudíciu. Preto si zaslúži, aby sme si 18. apríla pripomenuli, že sa dožíva významného životného jubilea – osemdesiatich piatich rokov.

www.snd.sk

Související články


Napsat komentář