V Bratislavě uvedli premiéru Simona Boccanegry

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Simon Boccanegra medzi muzeálnymi exponátmi

Giuseppe Verdi a Opera Slovenského národného divadla. Téma, ožívajúca pri každom novom naštudovaní javiskového diela najhranejšieho (nielen) talianskeho skladateľa, je opäť aktuálna. Po vyše troch desaťročiach sa na bratislavské operné dosky vracia Simon Boccanegra. V predchádzajúcej inscenácii z rokov 1985 – 1991 si zaknihoval šesťdesiatštyri predstavení. Je skutočne Verdi naším „domácim“ autorom? Pozná návštevník Opery Slovenského národného divadla jeho tvorbu komplexne?

Verdiovská bilancia obdobia medzi dvoma ostatnými bratislavskými uvedeniami Simona Boccanegru je nasledovná. V Opere Slovenského národného divadla sa v tomto časovom výseku objavilo dvadsať inscenácií (vrátane Simona Boccanegru 1985 a 2016) štrnástich titulov. Šesť z nich sa opakovalo. Interval medzi jednotlivými premiérami iba v troch prípadoch presahoval dva kalendárne roky. Ostatné tri desaťročia teda z hľadiska počtu v Bratislave inscenovaných Verdiho diel presne kopírujú celú bezmála storočnú históriu prvej slovenskej scény. Sú priame stretnutia iba s polovičným odkazom javiskového dedičstva tohto génia postačujúce? Nie je tak trocha dramaturgickým tieňom národnej opernej jednotky, keď v objavovaní plodov ranej tvorivej periódy skladateľa prenechala hegemóniu oveľa mladšej a v skromnejších podmienkach existujúcej banskobystrickej scéne? Práve na nej zaznel jediný Ernani, Attila či Aroldo na Slovensku, nehovoriac o poltucte verdioviek spred Rigoletta, uvedených v koncertnej podobe v už (žiaľ) zaniknutej opernej časti festivalu Zámocké hry zvolenské. Ani v slovenských premiérach diel Giuseppe Verdiho sa Bratislava nevyznamenala. Historické prvenstvo v Nabuccovi, Dvoch Foscariovcoch či Luise Miller jej vyfúkli zasa Košice. Opera SND sa tak stala baštou prvých uvedení len najfrekventovanejších Verdiho titulov. Únik z tejto pozície je už takmer zahataný, hoci pätica skladateľových opier sa ešte stále na slovenskej profesionálnej pôde neobjavila.

G. Verdi: Simon Boccanegra - Osvaldo di Pianduni (Gabriele Adorno), František Caban (Simon Boccanegra), Anna Czáková (Amelia Grimaldi) - SND 1985 (foto archív SND / Anton Sládek)
G. Verdi: Simon Boccanegra – Osvaldo di Pianduni (Gabriele Adorno), František Caban (Simon Boccanegra), Anna Czáková (Amelia Grimaldi) – SND 1985 (foto archív SND / Anton Sládek)

Simon Boccanegra, to treba priznať, sa populárnosťou medzi širokými diváckymi masami nevyrovná TraviateRigolettovi či Nabuccovi a Aide. Na druhej strane nie je žiadnou repertoárovou raritou a stretávame sa s ním všade vo svete. Na Slovensku sa po prvýkrát objavil v Opere SND roku 1932 (niečo vyše mesiaca sa hral päťkrát v českom preklade), potom ho až po štyridsiatich troch rokoch, viac než dôstojne, rehabilitovali v košickom Štátnom divadle (dirigent Boris Velat, réžia Július Gyermek, s výborným kvartetom protagonistov – Harnádkovou, Maurérym, Konderom, Šomorjaiom) a o rok neskôr v Banskej Bystrici. V roku 1985 sa počas šéfovskej éry Mariána Juríka po druhýkrát dostal na dosky bratislavskej opery v nezabudnuteľnom hudobnom naštudovaní Ondreja Lenárda a pôsobivej réžii Júliusa Gyermeka. Súbor v tom čase disponoval celým radom naslovovzatých verdiovských sólistov (Magdaléna Blahušiaková, Ľubica Rybárska, Peter Dvorský, Pavol Mauréry, Peter Mikuláš, Ján Galla a iní) a režijno-výtvarne čistá inscenácia ostala na plagáte šesť rokov. Naposledy Simona Boccanegru uviedla banskobystrická Štátna opera (dirigent Igor Bulla, réžia Laco Adamik, 2009) so Zoltánom Vongreyom v titulnej postave.

Je všeobecne známe, že prvá verzia opery, ktorú Giuseppe Verdi skomponoval na libreto Francesca Mariu Piaveho (námet z pera Antonia Garcíu Gutiérreza) na objednávku benátskeho Teatro La Fenice roku 1857, sa neujala. Od premiér populárnej trilógie (Rigoletto, Trubadúr, Traviata) neuplynulo veľa času a v Simonovi Boccanegrovi prekvapil skladateľ zreteľným posunom v kompozičnej estetike i v prekročení konvencií dobovej talianskej opery. Fakt, že publikum nová opera zaskočila, neodradil oveľa neskôr Verdiho a jeho nakladateľa Ricordiho od vzkriesenia partitúry. Pravda, so zásadnými hudobnými zmenami a vynoveným libretom Arriga Boita sa Simon Boccanegra v druhej verzii pre Miláno (Teatro alla Scala, 1881) dožil satisfakcie. Takmer štvrťstoročie zrkadlilo Verdiho osobnostný vývoj a v perióde pred dvoma záverečnými opusmi (Otello, Falstaff) už neprekvapoval ani prekomponovanejší, od vokálnej ornamentiky a strhujúcich caballiet oprostený rukopis. Dnes síce Simon Boccanegra nepatrí k vysloveným Verdiho hitom (v štatistike hrania jeho diel sa nenachádza v prvej desiatke), je však – ako jedna z najhodnotnejších partitúr – pravidelnou súčasťou divadelných repertoárov.

G. Verdi: Simon Boccanegra - SND 2016 (zdroj snd.sk)
G. Verdi: Simon Boccanegra – SND 2016 (foto Ctibor Bachratý)
  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Verdi: Simon Boccanegra (SND Bratislava)

[Total: 36    Average: 2.9/5]

Související články


Reakcí (15) “V Bratislavě uvedli premiéru Simona Boccanegry

  1. Veľmi som bola zvedavá na vašu recenziu pán Unger.
    A súhlasím s ňou skoro do bodky.
    Dovetok len taký, že kým rážia Fidélia ničilo samotnú operu, tu sa mi zdala celá réžia natoľko bezvýznamná oproti hudbe, že som si povedal, veď nakoniec koncert môže byť aj v múzeu. Len tie reflektory do publika párkrát boli veľmi nepríjemné. :)

      1. Vážený pán Ladislav,
        trochu by som vám chcel odgágať. Či už veríte alebo nie, salzburský vizuál scény Trubadúra sa mi vôbec nepáči (doteraz som ho skutočne nevidel). Schéma je možno podobná, ale zároveň veľmi rozdielna – a to hlavne v podstate výtvarno-dramatického zámeru.
        Kým galéria v Trubadúrovi na mňa pôsobí, hoci mimoriadne spektakulárne, vyložene dekoratívne – nedramaticky, ja som sa snažil zvizualizovať pomocou, „akoby muzeálnych – historických“ artefaktov, dôsledky konania postáv a spoločensko-historických súvislostí. A to je zásadný rozdiel. Moderné divadlo sa snaží narábať so znakom a metaforou pomocou ktorej vytvára novú kontextovú kvalitu. Zbytočné a falošné imitácie prostredí prenecháva filmu (to však o inom) alebo kŕčovitým fanúšikom prekonaných konvencii. Autorský prístup však môže byť ďaleko vrstevnatejší – rôznorodejší. To však už možno zbytočne poúčam.
        Podozrenie z nepôvodnosti môjho autorského vkladu dôrazne odmietam.
        Želám vám, ale aj autorovi recenzie, chuť k viac analytickým uzáverom.

        1. Vážený pán Valek,
          spomeniem len dvoch géniov hudby tohoto sveta Verdiho a Beethovena, lebo ich diela sa mi snažilo SND nedávno sprostredkovať ( Fidelio a Simon Boccanegra).
          V oboch prípadoch som bola svedkom ako si hudobníci, dirigenti a speváci hlboko vážia autorov diela, akú úctu k nim prechovávajú a ako sa snažia nám divákom a poslucháčom sprostredkovať krásno, ktoré oni vytvorili.
          Nedieľnou súčasťou toho, čo títo géniovia vytvorili je ale celá opera, teda aj jej divadelná časť. Teda celé DIVADLO.

          Nemajúc v úcte autorov opier SND nám predložila v oboch prípadoch paškvil.
          Veď hádam nie je zámerom znechutený divák, ktorý si dodatočne sám sebe vysvetľuje však aj múzeu sa dá počúvať opera….
          Citujem Vás: Moderné divadlo sa snaží narábať so znakom a metaforou pomocou ktorej vytvára novú kontextovú kvalitu. ……….
          Prosím, robte moderné divadlo a novú kontextovú kvalitu v moderných, nových operách a snažte sa sprostredkovať kontextovú kvalitu, akú jej dali pôvodní autori.
          Otrávený Boccanegra, ktorý na brehu mora spieva o morskom vzduchu tlačiac pred sebou vitrínu s dóžacím fotelom, či umretý ako figurína v múzeu je pre mňa, prepáčne, ale málo umelecká metafora…..

        2. Dobrý deň, pán Valek,
          veľmi, veľmi sa mi páčil vizuál scény tejto nádhernej opery. Vo mne, na rozdiel od ostatných diskutujúcich, klasické spracovanie vyvoláva dojem gýčovitosti a rozprávkovosti. Mne sa páčil obraz mora, ktoré ožilo vždy so spevom Simona, dokonale podčiarklo obsah árie. Trochu evokovalo krivku rytmu srdca na displeji u umierajúceho človeka. Ako sa toto môže niekomu nepáčiť? Múzejné exponáty – pre ľud nedosiahnuteľné, pre užívajúcich „zapožičané“. Deliace hranice medzi ľudom a aristokraciou, nedostupná „vrchnosť“. Toto mám na opere rada, viacero vrstiev môjho mozgu môže pracovať súčasne a zároveň ešte po skončení opery mám nad čím premýšľať. Síce až takto dlho od premiéry, ale aby ste vedeli, že v hľadisku nesedia samí scénistickí puristi. :-)

    1. To je ako hrať ruletu.
      Napr. existovali indície, že 26. júna tohoto roku bude spievať Fiesca Štefan Kocán. Nespieva.
      Škoda, kúpila som si lístok. Podotýkam, že za „normálnu cenu“, nemôžem sa sťažovať.
      Teraz existujú indície, že 26.mája 2017 bude Fiesca spievať Ferrucio Furlanetto. Či ozaj, uvidíme. Len tá cena lístka už teraz, bez istoty, kto a čo bude spievať je privysoká……

      1. Načo volať Furlanetta,ked máme doma minimálne tak dobrého, ak nie lepšieho, Fiesca v osobe Petra Mikuláša. Ale nemáme ideálneho Simona a Améliu.
        Pritom v Budapešti pôsobí svetoznámy baryton Alexandru Agache, ktorý je
        v špičkovej forme. /jeho Scarpia, Falstaff, Rigoletto, Nabucco sú toho dôkazom./
        Počul som, že 26.mája 2017 túto úlohu ma spievať D.Jenis. Boccanegra nie je preňho. On totiž nie je dramatický baryton.

Napsat komentář