Velikonoční Frankfurt a Debussy se Stravinským

  1. 1
  2. 2
Ako vyplýva z nadpisu, veľkonočná ponuka vo Frankfurtskej opere (Oper Frankfurt) sa netýkala ani titulov so sviatkami nejako súvisiacich, ani nebola šitá na mieru širokospektrálneho turistického publika. Piatkový a pondelkový večer patrili Claudeovi Debussymu a jeho dráme Pelléas et Mélisande, sobotný zasa Igorovi Stravinského a jeho poslednej opere The Rake's Progress (v zaužívanom slovenskom preklade Život zhýralca). V oboch prípadoch išlo o obnovené naštudovania starších inscenácií spred piatich rokov, vracajúce sa na plagát s novými dirigentmi i sólistickými obsadeniami.
Opera Frankfurt – Willy-Brandt Platz (zdroj commons.wikimedia.org/Epizentrum)

 

Veľkonočný Frankfurt s Debussym a Stravinským
Piate najväčšie nemecké mesto s vyše 730.000 obyvateľmi, architektonická kombinácia historických budov s mrakodrapmi zaujímavo sa týčiaca nad Mohanom, má vlastne dve opery. Alte Oper, ktorú roku 1944 besnenie druhej svetovej vojny neušetrilo od bômb, po obnovení slúži prevažne koncertom, prípadne iným účelom. Momentálne je rezervovaná broadwayskej produkcii Bernsteinovho kultového muzikálu West Side Story. Od roku 1951 sa hlavným dejiskom operných predstavení stal novopostavený operno-činoherný dvojdom na Willy-Brandt-Platz. Jeho históriu zdobia – na pozícii generálneho hudobného riaditeľa – mená ako Georg Solti, Christoph von Dohnányi, Michael Gielen, Silvain Cambreling či v poslednom desaťročí Sebastian Weigle. Operné hľadisko pojme 1.369 divákov, v každej sezóne je uvedených približne desať premiér a celý rad obnovení.

Opera Frankfurt – Willy-Brandt Platz – operná sála (zdroj commons.wikimedia.org/Epizentrum)


Pelléas a Mélisanda ako temná rodinná dráma
Nesmierne silný a emocionálne úderný večer. Nemecký režisér Claus Guth (obnovenie inscenácie zabezpečil Tobias Heyder) vystaval Debussyho skvostné spracovanie Maeterlinckovej drámy, napísanej v symbolistickom štýle, v strhujúco vypätej atmosfére, s účinne vypracovanými vzťahmi. Nepotreboval sa oprieť o stredovek ani o mytologický zámok Allemonde, ba titulná hrdinka nemusela mať ani predlhé plavé vlasy. Na javisku sa napriek tomu odvíja dusná, depresívna rodinná dráma. Situovaná je do poschodového viacizbového, súčasným nábytkom zariadeného meštiackeho domu (jedáleň, spálňa, detská izba, chodba, schodisko, priechod do záhrady), ktorý sa pomocou točne vynára z rôznych perspektív. V niekoľkých obrazoch nás inscenácia uvádza do tmavého exteriéru, ozvláštneného len lúčmi svetla a mihotajúcimi sa trblietavými padajúcimi časticami. Scéna Christiana Schmidta (je aj autorom civilných kostýmov) umožňuje réžii vystavať aj paralelné diania, vie ukázať aj to, čo sa deje za dverami, za závesmi, čo je v prípade dejových špecifík Pelléasa a Mélisandy veľkým bonusom.

Titulná hrdinka, tento raz čiernovláska, sa objavuje na tmavom javisku v čiernych šatách s kabelkou, prichádza akoby odnikiaľ (azda z párty, no vylúčiť nemožno ani sexuálnu konotáciu), svoj strach a neistotu pri stretnutí s Golaudom charakterizuje zapaľovaním cigarety. Guthova réžia tvaruje nielen jej profil, ale aj profily všetkých zúčastnených postáv, a robí to s veľkým citom pre ich duševné stavy, frustrácie, úzkosti, pochybnosti a vypäté emočné zlomy.

Je to práve ten typ inscenácie, ktorý na jednej strane využíva moderné prostriedky a časové posuny, no na druhej strane nezasahuje do podstaty predlohy, nešifruje dianie do ťažko čitateľných metafor. Umožňuje divákom vstrebávať hudbu, dej a výkony umelcov bez rušivých zásahov. Simultánnym rozohrávaním je zreteľné, čo sa deje v iných miestnostiach bytu, čo za dverami, vidno, ako hrdinovia prechádzajú izbami, poschodiami. Krásne sa podarilo stvárniť detskú postavu Yniolda, ktorého význam v scénach s Golaudom (rozprávanie o stretnutiach Pelléasa a Mélisandy, ktoré cez pootvorené dvere pozoroval) výrazne vzrástol. Nesmierne pôsobivé sú prechody z domu do záhrady (točňa umožňuje mnoho variácií), do tmavého anonymného priestoru, kde sa odohrávajú dôležité dramatické momenty. Bratovraždu rieši Guth veľmi štylizovane, spomaleným zásahom Golauda. Veľmi emotívna je scéna Mélisandinho šialenstva, keď nedokáže pochopiť, že vrahom Pelléasa je jej manžel ani že sa stala matkou dieťaťa. V samotnom závere, na tmavej prázdnej scéne, sa priam symbolicky stretávajú obaja mŕtvi milenci. Kráčajú oproti sebe, letmo sa dotknú, no je to už len virtuálne zblíženie.

Obnovenú inscenáciu naštudovala najmladšia nemecká generálna hudobná riaditeľka (pôsobiaca v Erfurte), len tridsaťročná Joanna Mallwitz. Štíhla blondínka vytieňovala partitúru v jej tajomných nuansách; s veľkým rešpektom voči psychológii postáv viedla ich výrazovú líniu i orchester. Podmaľúvala situácie impresionistickými farbami, prechádzala lyrickými a dramatickými miestami s veľkým citom pre mieru dynamických ozdôb. Orchestrálne teleso, nazývajúce sa Operným a muzeálnym orchestrom (Frankfurter Opern- und Museumsorchester), zapôsobilo kvalitou tónu, schopnosťou tvarovania nuáns, presnosťou v sekciách a celkovým zmyslom pre daný štýl.

Z veľmi vyrovnaného obsadenia by som na prvé miesto dal Biana Mulligana, ktorý ako Golaud zaujal výrazným, farebne bohatým a priebojným dramatickým barytónom, schopným ponúknuť širokú škálu odtieňov. Ako Mélisanda debutovala francúzska mezzosopranistka Gaëlle Arquez, umelkyňa vládnuca pôsobivo sfarbeným lesklým materiálom, pre ktorý je tento part, skôr sopránový, no nie vysoko položený, priam ideálnym. Podala komplexný spevácko-herecký výkon, ktorý zaujal od prvého po posledný výstup. Postava Pélleasa bola zverená barytonistovi (rovnako ho stvárňujú aj tenoristi), mladému Björnovi Bürgerovi, ktorý štíhlym lyrickým tónom vyspieval a vymodeloval charakter postavy veľmi presvedčivo aj v polohe na rozhraní s tenorovým teritóriom.

  1. 1
  2. 2

Související články


Napsat komentář

Reklama