Velikonoční Frankfurt a Debussy se Stravinským

Ako vyplýva z nadpisu, veľkonočná ponuka vo Frankfurtskej opere (Oper Frankfurt) sa netýkala ani titulov so sviatkami nejako súvisiacich, ani nebola šitá na mieru širokospektrálneho turistického publika. Piatkový a pondelkový večer patrili Claudeovi Debussymu a jeho dráme Pelléas et Mélisande, sobotný zasa Igorovi Stravinského a jeho poslednej opere The Rake's Progress (v zaužívanom slovenskom preklade Život zhýralca). V oboch prípadoch išlo o obnovené naštudovania starších inscenácií spred piatich rokov, vracajúce sa na plagát s novými dirigentmi i sólistickými obsadeniami.

 

Veľkonočný Frankfurt s Debussym a Stravinským
Piate najväčšie nemecké mesto s vyše 730.000 obyvateľmi, architektonická kombinácia historických budov s mrakodrapmi zaujímavo sa týčiaca nad Mohanom, má vlastne dve opery. Alte Oper, ktorú roku 1944 besnenie druhej svetovej vojny neušetrilo od bômb, po obnovení slúži prevažne koncertom, prípadne iným účelom. Momentálne je rezervovaná broadwayskej produkcii Bernsteinovho kultového muzikálu West Side Story. Od roku 1951 sa hlavným dejiskom operných predstavení stal novopostavený operno-činoherný dvojdom na Willy-Brandt-Platz. Jeho históriu zdobia – na pozícii generálneho hudobného riaditeľa – mená ako Georg Solti, Christoph von Dohnányi, Michael Gielen, Silvain Cambreling či v poslednom desaťročí Sebastian Weigle. Operné hľadisko pojme 1.369 divákov, v každej sezóne je uvedených približne desať premiér a celý rad obnovení.

Pelléas a Mélisanda ako temná rodinná dráma
Nesmierne silný a emocionálne úderný večer. Nemecký režisér Claus Guth (obnovenie inscenácie zabezpečil Tobias Heyder) vystaval Debussyho skvostné spracovanie Maeterlinckovej drámy, napísanej v symbolistickom štýle, v strhujúco vypätej atmosfére, s účinne vypracovanými vzťahmi. Nepotreboval sa oprieť o stredovek ani o mytologický zámok Allemonde, ba titulná hrdinka nemusela mať ani predlhé plavé vlasy. Na javisku sa napriek tomu odvíja dusná, depresívna rodinná dráma. Situovaná je do poschodového viacizbového, súčasným nábytkom zariadeného meštiackeho domu (jedáleň, spálňa, detská izba, chodba, schodisko, priechod do záhrady), ktorý sa pomocou točne vynára z rôznych perspektív. V niekoľkých obrazoch nás inscenácia uvádza do tmavého exteriéru, ozvláštneného len lúčmi svetla a mihotajúcimi sa trblietavými padajúcimi časticami. Scéna Christiana Schmidta (je aj autorom civilných kostýmov) umožňuje réžii vystavať aj paralelné diania, vie ukázať aj to, čo sa deje za dverami, za závesmi, čo je v prípade dejových špecifík Pelléasa a Mélisandy veľkým bonusom.

Titulná hrdinka, tento raz čiernovláska, sa objavuje na tmavom javisku v čiernych šatách s kabelkou, prichádza akoby odnikiaľ (azda z párty, no vylúčiť nemožno ani sexuálnu konotáciu), svoj strach a neistotu pri stretnutí s Golaudom charakterizuje zapaľovaním cigarety. Guthova réžia tvaruje nielen jej profil, ale aj profily všetkých zúčastnených postáv, a robí to s veľkým citom pre ich duševné stavy, frustrácie, úzkosti, pochybnosti a vypäté emočné zlomy.

Je to práve ten typ inscenácie, ktorý na jednej strane využíva moderné prostriedky a časové posuny, no na druhej strane nezasahuje do podstaty predlohy, nešifruje dianie do ťažko čitateľných metafor. Umožňuje divákom vstrebávať hudbu, dej a výkony umelcov bez rušivých zásahov. Simultánnym rozohrávaním je zreteľné, čo sa deje v iných miestnostiach bytu, čo za dverami, vidno, ako hrdinovia prechádzajú izbami, poschodiami. Krásne sa podarilo stvárniť detskú postavu Yniolda, ktorého význam v scénach s Golaudom (rozprávanie o stretnutiach Pelléasa a Mélisandy, ktoré cez pootvorené dvere pozoroval) výrazne vzrástol. Nesmierne pôsobivé sú prechody z domu do záhrady (točňa umožňuje mnoho variácií), do tmavého anonymného priestoru, kde sa odohrávajú dôležité dramatické momenty. Bratovraždu rieši Guth veľmi štylizovane, spomaleným zásahom Golauda. Veľmi emotívna je scéna Mélisandinho šialenstva, keď nedokáže pochopiť, že vrahom Pelléasa je jej manžel ani že sa stala matkou dieťaťa. V samotnom závere, na tmavej prázdnej scéne, sa priam symbolicky stretávajú obaja mŕtvi milenci. Kráčajú oproti sebe, letmo sa dotknú, no je to už len virtuálne zblíženie.

Obnovenú inscenáciu naštudovala najmladšia nemecká generálna hudobná riaditeľka (pôsobiaca v Erfurte), len tridsaťročná Joana Mallwitz. Štíhla blondínka vytieňovala partitúru v jej tajomných nuansách; s veľkým rešpektom voči psychológii postáv viedla ich výrazovú líniu i orchester. Podmaľúvala situácie impresionistickými farbami, prechádzala lyrickými a dramatickými miestami s veľkým citom pre mieru dynamických ozdôb. Orchestrálne teleso, nazývajúce sa Operným a muzeálnym orchestrom (Frankfurter Opern- und Museumsorchester), zapôsobilo kvalitou tónu, schopnosťou tvarovania nuáns, presnosťou v sekciách a celkovým zmyslom pre daný štýl.

Z veľmi vyrovnaného obsadenia by som na prvé miesto dal Biana Mulligana, ktorý ako Golaud zaujal výrazným, farebne bohatým a priebojným dramatickým barytónom, schopným ponúknuť širokú škálu odtieňov. Ako Mélisanda debutovala francúzska mezzosopranistka Gaëlle Arquez, umelkyňa vládnuca pôsobivo sfarbeným lesklým materiálom, pre ktorý je tento part, skôr sopránový, no nie vysoko položený, priam ideálnym. Podala komplexný spevácko-herecký výkon, ktorý zaujal od prvého po posledný výstup. Postava Pélleasa bola zverená barytonistovi (rovnako ho stvárňujú aj tenoristi), mladému Björnovi Bürgerovi, ktorý štíhlym lyrickým tónom vyspieval a vymodeloval charakter postavy veľmi presvedčivo aj v polohe na rozhraní s tenorovým teritóriom.

Pohotový záskok do roly Arkela prišiel z Londýna a Brindley Sherratt upútal hustým, vskutku čiernym basom. V postave Geneviève sa predstavila mladá slovenská mezzosopranistka Judita Nagyová, ktorá je vo Frankfurte (po predchádzajúcom pôsobisku v Norimbergu) v stálom angažmáne. Hoci spieva len v 1. dejstve, réžia ju herecky exponuje počas celej opery. Pre tridsaťročnú speváčku je postava matky oboch nevlastných dospelých bratov trocha odľahlá (maskovali ju prešedivenými vlasmi), no vokálne zaujala krásnym, šťavnatým a kultivovaným mezzosopránom. Škoda, že o nej na Slovensku tak málo vieme! A ešte nemožno vynechať chlapčenského predstaviteľa Yniolda, mimoriadne muzikálne a čistým sopránovým hlasom predneseného (a skvelo zahraného) Anthonym Muresanom. Navštívená repríza mala u publika veľký úspech. Právom, bol to zážitok.

Hodnotenie autora recenzie: 90 %

 

Stravinskij bez režijných prekvapení
Igor Stravinskij so svojím posledným operným opusom sa vrátil na dosky Opery Frankfurt, podobne ako Debussyho Pelléas, v podobe obnovenej inscenácie z roku 2012. Ide o jeden z najoriginálnejších opusov hudobného divadla 20. storočia, a ako je dobre známe, inšpiráciu našiel skladateľ vo výtvarnom diele. Anglický grafik, presnejšie rytec, William Hogarth zaujal Stravinského svojím cyklom obrazov, nazvaným The Rake’s Progress (voľne preložené život/osud/kariéra zhýralca/samopašníka) natoľko, že s libretistami Wystanom Hughom Audenom a Chesterom Kallmanom pripravil rovnomennú a prvú celovečernú operu. Premiéru mala v septembri 1951 v benátskom Teatro la Fenice.

O fantáziu opretý príbeh z Anglicka 18. storočia podčiarkol v spoločensko-satirickom spracovaní nadčasové posolstvo. Pregnantne ho tlmočia všetci zúčastnení v epilógu (istá variácia Mozartových opier), zvracajúcom vyvrcholenie deja s duševnou nepríčetnosťou a smrťou Toma Rakewella do odľahčenej roviny morálneho ponaučenia. Kým však trojhodinové dielo dospeje k záveru, odohrávajú sa v ňom scény, ktoré priam burcujú režijnú fantáziu. Ak by som nemal v pamäti dych berúcu inscenáciu Martina Kušeja z Theater an der Wien (2008), možno by som prijal frankfurtskú koncepciu Axela Weidauera (obnovoval ju Alan Barnes) ako solídnu, neprovokatívnu a herecky vypracovanú javiskovú verziu predlohy.

Zatiaľ čo v niektorých skôr elegických miestach vystihol ich príznačnú atmosféru (presvedčivo vychádzali vidiecke obrazy s Anne Trulove), pomerne málo vzruchu – aj napriek orámovaniu javiska gýčovými žiarovkami a zlatožltou zadnou oponou – vyvolalo druhé dejstvo v londýnskom nevestinci. Hlavná Tomova „výhra“, nová manželka Baba Turek, nebola ani fúzatá, ani nešokovala ako cirkusová atrakcia. Bola len uzamknutá v kontajneri a po skončení svojej manželskej misie a vyjadrení zámeru vrátiť sa do šoubiznisu ju v 3. dejstve, pripútanú k lanám, vytiahnu do výšky a rozvinie sa jej dlhokánska vystužená červená sukňa. Zatiaľ čo scény s prístrojom meniacim kameň na chlieb či obraz aukcie vyšli bez veľkých prekvapení, pomerne presvedčivo sa réžii podarilo stvárniť nočný obraz na cintoríne (s projekciou otvárajúceho sa kvetu) a najmä posledný, v blázninci. Do biela odetý bizarný zbor mizne a na tmavom prázdnom javisku ostáva Tom, vcítený do boha Adonisa, a jeho verná Anne (v Tomovej chorej mysli Venuša), aby zaplatili účet za dôveru v mefistofelovské zvody Nicka Shadowa. Scéna Moritza Nitscheho bola ovplyvnená štýlom art deco a nad javiskom visela stála „vizitka“ príbehu, vyjadrená anglickým slovom famous.

Určite vydarenejšou stránkou navštíveného predstavenia bolo hudobné naštudovanie. Meno talianskeho dirigenta Tita Ceccheriniho síce nepatrí k najznámejším, no zo životopisu vyplýva, že jeho doménou je hlavne tvorba zo začiatku 20. storočia. Stravinského Život zhýralca sa síce zrodil až v jeho polovici, no štyridsaťštyriročný milánsky rodák ho poňal s veľkým zmyslom pre neoklasicistickú architektúru, transparentnosť číslovanej partitúry s áriami, duetami, secco recitatívmi (s čembalistkou In Sun Suh) a ostré rytmické členenie. Vysoké kvality opäť potvrdil orchester a tento raz aj zbor Opery Frankfurt.

Celé sólistické obsadenie bolo vytvorené z vlastných zdrojov divadla, jedinou výnimkou bol neplánovaný záskok v úlohe Trulova, ktorý (podobne ako o deň skôr v Debussym) zabezpečil skvelý anglický basista Brindley Sherratt. Titulnú úlohu stvárnil mladý Američan Theo Lebow, ktorý sa vyznamenal najmä totálnym hereckým a fyzickým odovzdaním sa režisérskej koncepcii. Spevácky podal solídny, skôr v lyrických miestach presvedčivý a výrazovo vypointovaný výkon. Plastický a príjemne sfarbený lyrický soprán vložila do postavy Anne Trulovej domáca sopranistka Elizabeth Reiter. Predstaviteľa Nicka Shadowa, Kórejčana Kihwana Sima, po prestávke (je až po 2. dejstve) prišli ospravedlniť za indispozíciu, možno aj pod jej vplyvom pôsobil jeho basbarytón vo vyššej polohe trocha sucho. S charakterom Baby Turek i s jej koloratúrami sa zdatne vyrovnala mezzosopranistka Tanja Ariane Baumgartner, presvedčivým Sellemom bol tenorista Peter Mars.

Hodnotenie autora recenzie: 70 %

 

Claude Debussy:
Pelléas et Mélisande
Hudobné naštudovanie: Joana Mallwitz
Réžia: Claus Guth
Nové scénické naštudovanie: Tobias Heyder
Scéna a kostýmy: Christian Schmidt
Svetlo: Olaf Winter
Zbormajster: Tilman Michael
Dramaturgia: Norbert Abels
Frankfurter Opern- und Museumsorchester
Chor der Oper Frankfurt
Premiéra 4. novembra 2012 Oper Frankfurt
(napísané z reprízy 14. 4. 2017 Oper Frankfurt)

Arkel – Brindley Sherratt
Pelléas – Björn Bürger
Mélisande – Gaëlle Arquez
Golaud – Brian Mulligan
Geneviève – Judita Nagyová
Yniold – Anthony Muresan
Ein Arzt – Thesele Kemane
Stimme des Hirten – Brian Mulligan
***

Igor Stravinskij:
The Rake’s Progress
Hudobné naštudovanie: Tito Ceccherini
Réžia: Axel Weidauer
Nové scénické naštudovanie: Alan Barnes
Scéna: Moritz Nitsche
Kostýmy: Berit Mohr
Svetlá: Joachim Klein
Zbormajster: Tilman Michael
Dramaturgie: Agnes Eggers
Frankfurter Opern- und Museumsorchester
Chor der Oper Frankfurt
Premiéra 20. mája 2012 Oper Frankfurt
(napísané z reprízy 15. 4. 2017 Oper Frankfurt)

Trulove – Brindley Sherratt
Anne Trulove – Elizabeth Reiter
Tom Rakewell – Theo Lebow
Nick Shadow – Kihwan Sim
Mother Goose – Barbara Zechmeister
Baba the Turk – Tanja Ariane Baumgartner
Sellem – Peter Marsh
Keeper of the madhouse – Barnaby Rea

www.oper-frankfurt.de