Velké slovenské hlasy se v Bratislavě dotkly hvězd

Večer Štefana Kocána a Márie Porubčinovej 

Len pred pár dňami uplynuli štyri roky od vstupu neznámej agentúry Kapos do nášho (značne do seba zahľadeného, ba až zatuchnutého) operného prostredia. Na slovenský operný „trh“ (aj mne sa to slovo bridí) vstúpila alternatíva. V osobe „súkromníka“ Jána Koreckého. Činnosťou svojej firmy sa odvážne, bez strachu z miery rizika, pustil vo vymedzenom segmente do konkurencie so štátom dotovanými (a v prípade strát aj ošetrenými) inštitúciami.

„Kapos“ nedebutoval nikým menším, ako tenorovou jednotkou Juanom Diegom Flórezom. V cykle Svetové operné hviezdy ho nasledovali mená porovnateľného kalibru – Cecilia Bartoli, Lawrence Brownlee, Olga Peretyatko, Joyce DiDonato, Mariusz Kwiecień, Piotr Beczała a ďalší. Paralelne s cyklom, ktorého názov neznel ani pri desivo sprofanovanom slove „hviezda“ nadsadene, ale pravdivo odrážal status zúčastnených osobností, zrodila sa ďalšia unikátna myšlienka. Naše divadlá totiž nielenže nemali silu, ambíciu, prestíž (nazvime to hocako, len nie peniazmi) pozývať sólistov spomenutej kategórie. Rovnako zabúdali aj na z domova neraz z dôvodov nepovšimnutia odídené „veľké slovenské hlasy“. S veľkým „V“ na začiatku prvého slova v úvodzovkách, sa zrodil cyklus, z hodnotového hľadiska porovnateľný s pôvodným. Slovensko sa, našťastie, má čím pochváliť. Prvý z radu komorných koncertov sa uskutočnil v apríli 2012 a patril práve basistovi Štefanovi Kocánovi.Rodák od Trnavy musel prejsť krstom newyorskej Metropolitan Opery, milánskej La Scaly, Viedenskej či Mníchovskej štátnej opery, aby mu bola dopriata príležitosť dôstojnej (menší priestor dostal predtým iba dvakrát) prezentácie v slovenskej metropole. Bol to síce oneskorený, poriadnou okľukou vedený návrat na rodnú pôdu, no významný natoľko, že zapustil hlboké korene. Za ostatné roky sa Štefan Kocán objavil viackrát, na doskách operných (Slovenské národné divadlo, Štátna opera Banská Bystrica) aj koncertných. Debut vo vysnívanej titulnej postave Boitovho Mefistofela mu však opäť neponúkla Bratislava. Ale pred nedávnom Praha.

Prvý veľký recitál s orchestrom sa v umelcovej domovine uskutočnil až v stredu večer v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie. Opäť v rámci cyklu Veľké slovenské hlasy. V sprievode domovského telesa pod taktovkou Rastislava Štúra predstavil aj svoju hostku, sopranistku Máriu Porubčinovú.Dramaturgia koncertu sa niesla v znamení troch voľných blokov – mozartovského, slovanského (prvá polovica večera) a po pauze talianskeho. Aj pri rozmanitosti repertoáru tento raz nehrozil fenomén „guláša“, jednotlivé tematické zastavenia mali celistvosť a logiku. Nešlo síce o dramaturgiu vyslovene priekopnícku, no prinajmenšom polovica čísel bola vítaným občerstvením bežného a ošúchaného repertoáru. Najcitlivejším barometrom kvality protagonistu, orchestra i dirigenta bol pravdepodobne Mozart. V jeho transparentnej faktúre sa jednoducho nedá zakamuflovať ani nota. Dve árie v podaní Štefana Kocána overili, že nie náhodou sa v mozartovských partoch objavil na doskách popredných scén nemecky hovoriaceho prostredia. Obzvlášť Osmin z Únosu zo serailu so svojou áriou Oh, wie will ich triumphieren svojou tessiturou siaha až po hraničné hlboké D. Dnes hlasov, ktoré túto polohu dokážu zaspievať plnohodnotne (ako v blahých rokoch „čierne“ basy Gottloba Fricka či Josefa Greindla) je ako šafranu. Štefan Kocán do tento vzácnej kategórie patrí. Jeho Osmin znel v celom rozsahu vyrovnane, technicky a slohovo bezúhonne, v pohyblivom úseku pružne. Miera do árie vloženého humoru bola skôr striedmejšia, bez odkazu na fraškový singspielový podtext, jednoducho jeho prejav sa riadil prvotne vokálnou líniou. Škoda, že Slovenská filharmónia pod taktovkou Rastislava Štúra sa v tomto čísle len zahrievala a po ľahkosti, presnosti a vzlete sláčikov neostala takmer ani stopa. Ešte pred áriou Sarastra In diesen heil´gen Hallen z Čarovnej flauty zaznela predohra k tejto Mozartovej opere, v ktorej sa Štúrovi podarilo položiť väčší dôraz na jej vážnu než perlivú líniu. Kocánov Sarastro sa v prvej polovici árie prekvapujúco rozchádzal v kontakte s dirigentom (zrejme chýbalo viac skúšok a spoliehalo sa na Štúrovo majstrovstvo improvizácie) a zaváhal aj intonačne. Po doladení to už bol Sarastro dôstojný, štýlovo presný vo frázovaní, noblesný a seriózny vo farbe či vedení kantilény.Slovanský blok bol zadosťučinením na slovenských operných javiskách podcenenému, nedávno skončenému Roku českej hudby 2014. Dramaturgia večera nezabudla, z akých prameňov vyrástla naša profesionálna opera. Do ponuky zaradila tri čísla z Dvořákovej Rusalky (predohra, ária Rusalky Měsíčku na nebi hlubokém a ária Vodníka Celý svět nedá ti, nedá) a ako bonus pridala na Slovensku od hosťovania pražského Národného divadla roku 1968 nepočutú modlitbu Libuše Bohové věční tamo nad oblaky z 1.dejstva rovnomennej slávnostnej spevohry Bedřicha Smetanu. Zatiaľ čo výkon Slovenskej filharmónie v predohre mal dosť ďaleko od brilantnosti a pointovania významových detailov, v populárnej árii titulnej hrdinky príjemne prekvapila Mária Porubčinová. Je záhadou, prečo sa na našich javiskách objavuje tak zriedka, veď ide o hlas na pomedzí mladodramatického a dramatického sopránu, aké stále chýbajú. Porubčinová svoj pevný, objemný a nosný fond nijako nezneužívala a Rusalku sformovala so slovanskou nehou, ale aj výrazovou nástojčivosťou, zodpovedajúcou precízne artikulovanému textu. Vodník Štefana Kocána bol výrazovo precítený, no zbavený akéhokoľvek vonkajškového afektu, tónovo nesmierne koncentrovaný a jadrný, s náležitými dramatickými akcentmi. Vari najväčšie očakávanie vzbudzovala Porubčinovej Libuše. Po Gabriele Beňačkovej mali dve desaťročia české divadlá jedinú predstaviteľku tejto roly Evu Urbanovú (najnovšie sa o ňu pokúša aj Dana Burešová), čo svedčí o jej mimoriadnej vypätosti. Pravda, modlitba z 1.dejstva nie je extrémne náročná, no pýta si hlas pevný, schopný dynamického vzostupu, odolný v okrajových polohách a emotívne podfarbený. Mária Porubčinová prisľubuje, že má potenciál sa takým stať. Bodku za slovanským pilierom koncertu dala parádna ária Vikingského (u nás skôr známeho ako Varjažského) hosťa Ó skaly groznyje z opery Sadko Nikolaja Rimského-Korsakova. Štefan Kocán ju vybavil silným deklamačným nábojom, ktorý však nenarúšal kantabilný ťah árie. Jeho kovovo zrnitý tón, neraz pripomínajúci legendárneho Borisa Christoffa, inokedy svojho učiteľa Jevgenija Nesterenka (ten však disponuje vyšším basom) sa v ruskej tvorbe uplatnil mimoriadne trefne. Dokázal to napokon aj prídavok, ária Aleka z rovnomennej Rachmaninovovej opery.Druhá polovica večera sa niesla vo verdiovskom znamení, s výnimkou árie Mefistofela Son lo spirito chce nega sempre tutto z Boitovho prepisu Goetheho dramatickej básne. Ešte pred ňou zaznel Verdiho Fiesco (A te l´estremo addio), ária v ktorej Štefan Kocán preukázal príkladné frázovanie, taliansku vokálnu estetiku, ako aj schopnosť pracovať s dynamikou. Síce nie ostentatívne, v spektre od pianissima po fortissimo, no premyslene, decentne a nevtieravo. Celý spôsob jeho prednesu (potvrdil to aj Mefistofele) sa neopiera o hľadanie lacnejších výrazových „barličiek“, ktorými by ohúril, nie je to umelec príkrych kontrastov, vyznáva skôr plynulý tok melodickej línie a nuansy výrazu vnáša tak, aby boli organicky včlenené do hudobnej myšlienky. Samoúčelnosť je jeho interpretačnému vkusu absolútne cudzou zbraňou. To mi je na ňou veľmi sympatické.Jedným z vrcholných čísel večera bol dvojspev Patra Guardiana a Leonory Or siam soli… z 2.dejstva Verdiho Sily osudu.Sopranistka a basista vytvorili rovnocennú dvojicu hlasov, harmonizujúcich farebnosťou, zmyslom pre frázovanie, pointovanie dramatického výrazu i lyrickú kantilénu. Mária Porubčinová dokázala, že jej sopránový materiál a estetika sú platné na slovenskej, ale aj na talianskej parkete. Jej hlas je mohutný, schopný dramatických výšok, ale aj mäkkých, emóciami vystlaných fráz a obsažných, neforsírovaných hĺbok. O Kocánových prednostiach v danom štýle som už písal. Jednoducho, bolo to číslo, ktoré (aj napriek možnosti ešte dlhšieho držania sopránovej výšky s basovou hĺbkou uprostred duetu) posunulo – povedané názvoslovím usporiadateľa – „veľké slovenské hlasy“ k „svetovým operným hviezdam“.

Po Verdiho orchestrálnom Prelúdiu na motívy Otella (nie je to však súčasť opery) ukončila Mária Porubčinová oficiálnu časť programu Desdemoninou Ave Mariou. S áriou, ktorá bez citového ponoru a bez výrazovej reflexie hraničnej situácie hrdinky, môže nudiť, sa vyrovnala s vnútorným napätím v lyrickom tóne, signalizujúcim hrozivú predtuchu. Od Verdiho predposlednej opery spravila dramaturgia rázny skok o štyridsaťtri rokov späť. Štefan Kocán dal bodku za avizovaným programom áriou Ruya Gomeza de Silvu z raného Ernaniho. Číslo, ktoré dokonale preverí speváka či po stránke kultúry frázovania, farebnosti hlasu a jeho rozsahu, no rovnako v schopnosti vygradovať číslo ohnivou, pre skoré Verdiho opery typickou belcantovou cabalettou, zdolal so cťou.  Sedel timbre hlasu, sedel štýl i technika, no bolo už cítiť (hlavne v údernosti výšok) pochopiteľnú únavu z vyčerpávajúceho programu.

Pod taktovkou Rastislava Štúra podala Slovenská filharmónia v talianskej časti (popri vokálnych vstupoch tiež v predohre k Sile osudu a Prelúdiu) oveľa presvedčivejší výkon. Dirigent sa viac než stráženiu súhry mohol oddať muzicírovaniu a prejaviť sa ako umelec, ktorý vie okoreniť noty patričnými prísadami, vystavať adekvátne temporytmické kontúry a – ak má komfortné podmienky – aj vyšperkovať detail. Inými slovami, viac skúšok by prinieslo ešte väčší efekt.

Tri prídavky, Kocánov už spomenutý členitý a emočne sýty Rachmaninonov Aleko i uvoľnený Smetanov Kecal a Porubčinovej Lauretta z Triptychu (z ktorej síce už vyrástla, no zaspievala ju vrúcne) boli zrkadlom nadšenia publika. Bolo oprávnené, koncert sa vydaril. Bol dôkazom, že máme veľké slovenské hlasy, dotýkajúce sa svetových hviezdnych mét.

Hodnotenie autora recenzie: 90%

Veľké slovenské hlasy
Štefan Kocán (bas)
Mária Porubčinová (soprán)
Dirigent: Rastislav Štúr
Slovenská filharmónia
11. 2. 2015 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Wolfgang Amadeus Mozart:
Die Entführung aus dem Serail
– Oh, wie will ich triumphieren (ária Osmina z 3. dejstva)

Die Zauberflöte
– Predohra
– In diesen heil¹gen Hallen (ária Sarastra z 2. dejstva)

Antonín Dvořák:
Rusalka
– Predohra
– Měsíčku na nebi hlubokém (ária Rusalky z 1. dejstva)
– Celý svět nedá ti, nedá (ária Vodníka z 2. dejstva)

Bedřich Smetana:
Libuše
– Bohové věční tamo nad oblaky (ária Libuše z 1. dejstva)

Nikolaj Rimskij-Korsakov:
Sadko
– Ó skaly groznyje (ária Vikingského hosťa zo 4. obrazu)

= prestávka =

Giuseppe Verdi:
Simon Boccanegra
– A te l´estremo addio (ária Fiesca z prológu)

Arrigo Boito:
Mefistofele
– Son lo spirito che nega sempre tutto (ária Mefistofela z 1. dejstva)

Giuseppe Verdi:
La forza del destino
– Predohra
– Or siam soli… (duet Patra Guardiana a Leonory z 2. dejstva)

Otello
– Preludio
– Ave Maria (ária Desdemony zo 4. dejstva)

Ernani
– Infelice!… e tuo credevi  (ária de Silvu z 1. dejstva

Foto Milan Krupčík