Za všechno může Puk!
Za všetko môže Puk!
V baletnej literatúre vedľa Romea a Júlie je Sen noci svätojánskej určite najviac spracovanou témou podľa divadelnej hry Williama Shakespeara. Ak libreto Romea a Júlie má jasné kontúry, baletné libretá jednotlivých choreografov pri sa menia podľa toho, ako si dokážu poradiť so spletitým a dosť fantaskne koncipovaným, do mnohých obrazov rozdeleným príbehom. Predohra v Aténach, kúzelný les, svet elfov vedľa sveta ľudí, zamilované páry Théseus a Hypolita, mišmaš Lysandra, Demetria, Hermie a Heleny a samozrejme rozhádaní vládcovia magického ireálneho sveta Oberon a Titánia.
Jedným z posledných spracovaní tejto témy bola svetová premiéra pre Viedenskú štátnu operu v marci roku 2010 od renomovaného fínskeho choreografa Jorma Ela. V tohtoročnom marci sa uskutočnila obnovená premiéra baletu, ktorá spočívala hlavne v tom, že inscenácia bola prenesená z veľkého domu na Ringu do Volksoper a čo do počtu obsadenia corps de ballet, bola mierne zmenšená.
Jorma Elo (*1961) nie je českému prostrediu moc známy, vyštudoval baletnú školu Fínskeho národného baletu a študoval aj na Petrohradskom Vaganovej inštitúte. Bol členom Fínskeho národného baletu, neskôr tancoval v švédskom súbore Cullberg Ballet pod vedením Matsa Eka a v roku 1990 ho angažoval Jiří Kylián do Nederlands Dans Theater (NDT). Po desaťročí tanečnej kariéry v NDT začína choreografovať najprv v menších amerických súboroch ako Pennsylvania Ballet, Alberta Ballet, potom Fínsky národný balet a tiež NDT a hlavne Boston balet, v ktorom je od roku 2005 ako rezidenčný choreograf. Jeho kariéra sa rozšírila na pôsobenie v predných svetových súboroch ako American Ballet Theatre, New York City Ballet, Kráľovský Dánsky balet. Do dneška je Elo autorom viac než päť desiatok baletov pre prinajmenšom dvadsať baletných súborov. Jeho tvorba je cenená ako kritikou tak odbornými porotami, ktoré udeľujú ceny. Jeho choreografický štýl je posudzovaný ako pokračovanie tradície, ktorú vybudoval Ek a Kylián a ktorú Elo doplnil o vlastné predstavy a skúsenosti. Je označovaný ako choreograf, ktorý sa vracia ku koreňom baletu, pre Európu v jeho tvorbe dominuje príbeh a dej, v dielach pre americký kontinent je na prvom mieste stvárnenie hudby.
Otázka je, ako tomu bolo v prípade Sna noci svätojánskej. Skôr než sa prikloniť k jednej z variant je odpoveď rozpačitá, akési parkovisko medzi oboma smermi. Príbeh je nedotiahnutý a vyjadrenie hudby pohybom pokrivkáva tiež. Dejová línia je v prípade Sna rozbitá a nejednotná. Veľkú pozornosť choreograf síce venuje dejovým situáciám, ale skôr než tanečne ich vyjadruje pantomimicky. Po obsiahlom prológu, kde predstaví „svetské páry“ i rozhnevaného otca Egea skôr ako karikatúru, prenáša dej do čarovného lesa. Ten okrem výtvarna evokuje hlavne zbor detí z baletnej školy, ktoré však nemajú žiadnu choreografiu v zmysle tanečnom, ale rôzne pobiehajú, premiestňujú sa a provokujú Puka. Práve Puk nakoniec vyšiel z celého obsadenia najlepšie, spolu s Oberonom a Titániou. Pre svetských občanov Atén, nemá Elo moc pochopenia, ani si nevie s nimi rady, ako ich pohybovo uchopiť. To isté platí o tej zvláštnej skupine remeselníkov, ktorí na oslavu svadby Thésea majú nacvičiť hru. Roztomile tancujú, ako styčný bod pôsobí kniha, z ktorej čítajú, ale s príbehom, ktorý majú zahrať to nemá nič spoločného. Nie je to dramaturgicky na škodu, pretože i bez remeselníkov je Shakespearova hra obsažná a sýta, ale je otázka, prečo ich tam kvôli minimu nevzrušujúcich tancov implantovať. Na záverečnej svadbe sa tak žiadne predstavenie nekoná a remeselníci sú najmä využití k tomu, aby Klubko mohol mať osliu hlavu a Titánia sa do úsvitu mohla do neho zamilovať. Podobne ani už spomínané ľudské figúry, ono nekonečné kríženie a preplietanie sa Lysandra, Demetria, Heleny a Hermie, nie je vypointované. Nemajú žiadne väčšie duetá, neprejdú si onou bolesťou neopätovanej lásky, je to skôr situačné bláznenie a naháňanie sa. Najväčší priestor má tak kúzelný svet: Puk, Oberon a Titánia. Puk je predstavený už v úvode, keď číta rovnakú knihu so zlatým názvom Play ako potom remeselníci. V jeho prípade sa Elo skutočne pohral s choreografickým rukopisom, ktorý mieša v sebe „klasické“ tancovanie a figúry s pohybovou štylizáciou, efektnými gestami a výrazovou dominanciou. Horšie vychádza rozhádaný pár Oberon a Titánia. Síce je na scéne skvostne oblečené dievčatko, oné páža, ktoré nechce Titánia Oberonovi vrátiť, ale opäť Elo miesto partnerského tancovania a vyjadrenia situácií tancom, dáva dôraz na mizanscénu a pantomímu. Titánia sa predstaví veľkolepou variáciou na špičkách ako primabalerína, Oberon je ako veľký “danseur noble“ s celým arzenálom klasických pánskych prvkov, ale v zásade to nevedie k ničomu inému než k posvätnej nude a k obdivu tanečných schopností interpretov. Ani dôležité miesta, či záhadné momenty nie sú nijako zvýraznené. Kúzelnú kvetinu prinesie obyčajne Puk z portálu, pokvapkanie očí jej šťavou je tiež obyčajné, premena Klubka na osla už nemôže byť naivnejšia a takto by sa dalo pokračovať.
Elo využíva ako je to bežné, hudbu i z iných diel Mendelssohna-Bartholdyho a nie je to žiadne nóvum použiť úryvky zo Symfónie č. 4 označovanej ako Talianska, či známu predohru c-mol k Ruy Blasovi. Naozaj efektné je len využitie druhej a tretej vety z Husľového koncertu e-mol op.64, na ktoré Elo stavia virtuózny divertisiment na spoločnej trojitej svadbe. Tá zaberá skoro celú plochu druhej časti večera. Navyše sa tam Elovi bez dejového rámca darí uplatniť aj zaujímavé pohybové väzby a vystaviť uragán choreografického allegra medzi piatimi sólistickými pármi a zborom. O čom však hovorí celý večer, aké témy divákovi nastoľuje, je záhada. Diváci sú síce vďační za jednoduché vtipné gagy, či kvitujú roztomilé deti v svietiacich sukničkách a čapiciach, ale zásadná divadelná výpoveď chýba. Rozhodne to nie je žiadny sen o noci svätojánskej s kúzlami, o tom nemôže byť ani reči. Je to skôr chladný, mystický, vzdialený svet akýchsi dokonalých bytostí, ktoré sa hrajú na postavy, s ktorými sa nemôžu stotožniť ani oni, ani choreograf a ani divák.
Scénografia a kostýmy Sandry Woodall oscilujú medzi snahou o uchopenie sveta ľudí a vykreslenie poetického lesa. Viac menej sa jej to nedarí. Efektné svietiace rastliny zavesené dolu hlavou nad javiskom, ktoré sa rôzne posúvajú sú síce dekoratívne a výtvarne pôsobivé, ale s modernou scénografiou už majú málo spoločného. Kostýmy v prípade smrteľníkov citujú antickú módu, v prípade nesmrteľných bytostí sú v okrových farbách tela, čím možno evokujú erotický sen, že postavy sú nahé a bohato zdobené blyštiacimi sa kamienkami, kresbami, ale psychologicky sú nefunkčné. Scénografia je chladná a striktne geometrická, podobne ako Elove choreografické pôdorysy zborových scén.
Nemožno si nespomenúť na Sen Libora Vaculíka. Písal som o ňom pred rokom pri jeho premiére v Olomouci (zde) Vaculík vytvára príbeh, dokáže ho vystavať a čitateľne rozprávať pohybom. Vie mu dať ľudské črty aj potrebnú mieru dramatickosti i katarzie. U Ela vôbec nie je čitateľná pomsta Oberona Titánii, vyzerá to skôr ako roztomilý omyl Puka, že sa priženie k jej lôžku osol. Záverečná katarzia zmierenia tiež nevypovedá nič o vzťahoch medzi mužom a ženou. A vaculíkovské balábile medzi zamilovanými pármi je Elovej chladnej vecnosti úplne cudzie. Zaujímavý kontrast medzi dejovým baletom s dušou a dokonalosťou predvedenia vo Viedni akosi bez duše.
Z obsadenia vyniklo len pár mien. Liudmila Konovalova je skvostná Titánia. Má dokonalú postavu i techniku. S tanečnými nástrahami sa pohráva a hrá sa i s výrazom. Akurát nemá od choreografa dostatočnú plochu pre nejaký vývoj postavy. Vladimír Shishov je Oberon, ktorý výborne tancuje, vie čo tancuje, je radosť sa na neho dívať a obdivovať jeho tanečné dispozície, ale pre príbeh to nič neprináša. Richard Szabó ako Puk má vďaka choreografovi plochu najväčšiu. Dokáže byť roztomilý uličník, zlomyseľný elf, správny chlapík i kamarát. Technicky ani herecky tanečníkovi nie je čo vytknúť a záverečné finále – jeho monológ, je pozitívnym záverom po mnohých nekonečných a nudných i ospalých častiach tejto noci. Bohužiaľ z obsadenia aténskych postáv aj vďaka choreografii, nie je moc čo hodnotiť. Azda len v svadobnom obraze rodáka z Mladej Boleslavy Kamila Pavelku, ktorý hravo tromfne ostatných pánov z corps de ballet a jeho skoky, muzikalita, „partneřina“ bijú do očí kvalitou, radosťou z pohybu a výrazom.
Tentokrát hoci je Shakespeare silný divadelný autor, baletné spracovanie okresalo všetky pôsobivé hrany jeho hry. Nekonala sa komédia ani tragédia. Nekonal sa ani tajomný alžbetínsky kúzelný raj snovej noci, ani erotické hry z viedenského lesa. Bol to chladný nordický svet, kde emócia je hlboko schovaná pod designom a formou.
Hodnotenie autora recenzie: 60 %
Felix Mendelssohn-Bartholdy:
Ein Sommernachtstraum
Choreographie: Jorma Elo
Bühnenbild und Kostüme: Sandra Woodall
Licht: Linus Fellbom
Dirigent: Andreas Schüller
Premiéra 16.3. 2013 Volksoper Wien
(napísané z reprízy 3.4.2013)
Oberon – Vladimir Shishov
Titania – Liudmila Konovalova
Puck – Richard Szabó
Theseus – Igor Milos
Hippolyta – Dagmar Kronberger
Hermia – Prisca Zeisel
Lysander – Alexandru Tcacenco
Demetrius – András Lukács
Helena – Ioanna Avraam
1. Elfe – Sera Gösch
2. Elfe – Claudia Goebl
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
