Zámecké hry zvolenské 2014

Zámocké hry zvolenské 2014 – opäť pod strechou banskobystrickej opery 

Čo vlastne ešte platí z názvu festivalu, pod hlavičkou ktorého od roku 1979 pravidelne vychádza opera spod striech divadiel  pod voľnú oblohu, na nádvorie zvolenského zámku? Práve špecifikum Zámockých hier zvolenských – hrať mimo sezóny, v lete, pod hviezdami, využívať prírodnú kulisu útulného a akusticky bezchybného nádvoria, ale aj zúročiť zvýšený turistický ruch prvého dovolenkového mesiaca – sa darí napľňať organizátorom stále menej. Niet sporu, že v daných klimatických podmienkach sú open air podujatia vždy späté s istým rizikom. Pokiaľ tento handicap pripustíme, musíme hľadať cestu ako ho minimalizovať.

Ak sa tri zo štyroch ťažiskových večerov (v čase písania recenzie platí, že záverečné predstavenie Macbetha bude uvedené v plánovanom exteriéri) automaticky a v predstihu premiestnia nielen z nádvoria do divadla, ale aj zo Zvolena do Banskej Bystrice, aj pri zabezpečenom presune divákov a posunutom začiatku, ide o situáciu, vnímanú publikom ako komplikácia. Navyše, otvárať predstavenia v kamennom divadle o pol deviatej je v našich zemepisných šírkach (keď v banskobystrickej Štátnej opere sú bežné začiatky predsunuté na pol siedmu) nezvyklé a neopodstatnené.

Operná časť Zámockých hier zvolenských sa z dlhoročných koncepčných dilem akosi nevie vymotať. Tri základné balíky problémov – termín festivalu, jeho dramaturgické poňatie a zabezpečenie návštevnosti – generujú vleklé, trieštiace sa názory, ktoré perspektíve festivalu neprospievajú. Časové splynutie s koncom divadelnej sezóny (v ostatných rokoch sa hráva posledný júnový týždeň, keď aj na základe dlhodobých meteorologických vyhodnotení býva nestále počasie) oberá opernú časť Zámockých hier zvolenských o jedinečnosť opravdivého letného operného festivalu. Takého, akých v okolitých štátoch máme nadostač, len na Slovensku vládne zakonzervovaná „uhorková sezóna“. Hrdiť sa kvantitou podujatí bratislavského Kultúrneho leta je iba kamufláž, pretože absentuje v ňom druh umenia nepoznajúci jazykové bariéry – opera. V „prenatálnom“ vývoji sa nachádzajúci, termínom skutočne letný trnavsko-nitriansky festival Viva Verdi (avizovaný v prvej polovici augusta), ukončí Zámockým hrám zvolenským bezkonkurenčné prostredie. Pokiaľ Zvolen nedokáže vyťažiť zo svojej potenciálne víťaznej devízy, pôvodnej a nefalšovanej akustiky, obávam sa, že si kope vlastný hrob. Vzhľadom na tridsaťpäťročnú tradíciu uvádzania opier od holým nebom, na desiatky slovenských premiér bežne neuvádzaných titulov (najmä talianskych, vrátane celého „raného“ Verdiho) a desiatky hosťujúcich spevákov svetovej úrovne (čo je tiež nedocenená výsada tohto festivalu), by už len náznaky súmraku Zámockých hier zvolenských znamenali fatálnu chybu.Operný Zvolen otvoril prvé kapitoly existencie ešte v bývalom režime a s populárnym repertoárom. Na Verdiho operách, okorenených exkluzívnym obsadením špičkovými sólistami z východného bloku, ale napodiv aj s rodiacimi sa západnými hviezdami (spomeniem aspoň Paola Gavanelliho, Maria Malagniniho, Christinu Angelakovu, Dana Iordachesca, Oliviu Stapp, Marthu Colalillo a mnohých ďalších, ktorí už v tom čase vystupovali napríklad v Arene di Verona), záujem publika vysoko prevyšoval kapacitu hľadiska. Zámocké hry zvolenské prechádzali rôznymi fázami, úspešnými aj útlmovými, aby sa ich dramaturgická tvár v ostatnom desaťročí stabilizovala na ambícii povýšiť podujatie na akúsi dramaturgickú baštu. Hlavne objavovania na Slovensku zabudnutých a vo svete dávno znovuobjavených titulov. Vzhľadom na neuveriteľné manko, ktoré naše divadlá v tomto smere vykazovali, nebola to úloha až taká ťažká. Bola – a stále je – to dvojsečná zbraň.  Exkluzívnymi titulmi tvár festivalu víťazí v prepisovaní štatistických rekordov prvých slovenských uvedení a aspoň sčasti oslovuje fajnšmekrov. Zo strany opačnej ide o zbraň namierenú proti záujmom širšej vrstvy divákov, ktorých neznáme diela nemobilizujú k návšteve. Festivaly nastavené ako dramaturgická alternatíva môžu fungovať, pokiaľ ich divácka objednávka akceptuje. V prípade Zámockých hier zvolenských, žiaľ, táto zbraň nie je účinná. Nepomohla ani masívna kampaň vo verejnoprávnom rozhlase či súkromnej televízii, ani plagáty v centre Bratislavy. Jeden príklad z končiaceho sa ročníka: koncertné uvedenie slovenskej premiéry Rossiniho opery Tancredi sa odohralo v poloprázdnej bystrickej Štátnej opere. Na kapacitne oveľa väčšom zvolenskom nádvorí by toto skóre pôsobilo ešte otrasnejšie. Nie raz bola na stole otázka: ako ďalej? Obávam sa, že je znova – a ešte naliehavejšie – aktuálna.
***

Z ponuky piatich podujatí (štyri opery a koncert v cykle Mladosť na zámku) som navštívil dve premiéry. Javiskové naštudovanie opery Georgesa Bizeta Lovci perál a koncertnú verziu Rossiniho priekopníckeho diela Tancredi.

Z dramaturgického hľadiska nemožno voči naplánovaniu Bizetovej opery vzniesť žiadnu námietku. Na Slovensku sa objavila v jedinom bratislavskom naštudovaní roku 1928 a javiskovú tvorbu jej autora (s výnimkou uvedenia jednoaktovky Djamileh v Banskej Bystrici roku 1969) prakticky poznáme len prostredníctvom kultovej Carmen. Lovci perál, trojdejstvová opera skomponovaná v Bizetových dvadsiatich piatich rokoch (parížska premiéra sa uskutočnila 30.septembra 1863), štýlovo reflektuje rukopis francúzskej romantickej opery s akcentom na dobovo obľúbené orientálne respektíve koloniálne námety. Koncom devätnásteho storočia prešli Lovci perál mnohými svetovými javiskami, neskôr však nastal v ich uvádzaní útlm. Ostatné desaťročia zasa dáva Bizetovmu mladíckemu dielu zelenú a v snahe vyhýbania sa dramaturgickému stereotypu, začína populárnej Carmen takmer šliapať na päty.Cejlónske dejisko a nekonkrétny čas umožňujú interpretovať túto rafinovanými farbami prizdobenú partitúru s priam neobmedzenou inscenačnou fantáziou. Banskobystrického uvedenia sa ujala jedna z mála činných slovenských operných režisérov (myslím tým obe pohlavia) Andrea Hlinková, ktorá napriek mladému veku patrí skôr k neradikálnemu krídlu javiskových tvorcov. Jej ostatná banskobystrický výpoveď pôsobí do istej miery novátorsky (využitie videoprojekcií, optických efektov za pomoci stroboskopického zariadenia) z iného pohľadu zasa vedenie postáv, budovane vzťahov a aranžovanie zborov je konvenčné. So scénografkou Miriam Struhárovou a kostýmovým výtvarníkom, známym módnym návrhárom Borisom Hanečkom, sa Hlinková pokúsila strhnúť pozornosť diváka farebne a svetelne sa meniacimi javiskovými inštaláciami a výrazným oživovaním deja tanečnými kreáciami. Toto „fotogenické“ poňatie má svoje prednosti, pokiaľ by sa nápady (nejeden originálny) príliš neopakovali.

Inscenačnému tímu nemožno uprieť, že s tmavým a lesklým spektrom farieb sa vie pohrať, dokáže neveľké javisko otvoriť vo viacerých horizontálnych rovinách (za strmou šikminou na proscéniu je projekčné plátno, ktoré ako „revuálka“ účinkuje pri potrebných zmenách dejiska), podarilo sa projekčnou technikou meniť nálady obrazov a v jednom prípade aranžovať zbor, vďaka šikovnej ilúzii schodiska, aj vertikálne. Nosná koncepčná myšlienka Hlinkovej tímu, inšpirácia surrealizmom a obrazmi Salvadora Dalího, by mohla za istých domyslenejších okolností zaúčinkovať a nebyť len vonkajškovou kulisou. Tou živou, bolo zasa nadužívanie tanečníkov (hoci svoje výkony odviedli v choreografii Laca Cmoreja výborne), ktorých „asistencia“  pri dominantných vokálnych číslach bola vyslovene kontraproduktívna. Nie najšťastnejším sa stalo opakované vyťahovanie na sedadle akejsi hojdačky upevnenej Leily do dvojmetrovej výšky. Skončila sa ária a Leilu všadeprítomní polonahí tanečníci stiahli opäť na zem.Naopak, ľúbostný duet Leily s Nadirom na žltej látke, do ktorej sa aktéri zahalili, patril k režijne najčistejším miestam. Za šťastné považujem tiež rozuzlenie deja, keď obetujúci sa Zurga zomiera pod padajúcou žeravou guľou. Celkovo však inscenácia môže zapôsobiť jedine za tmy, čo by sa ani pri ideálnom počasí v exteriéri nepodarilo. Nejde teda o koncepciu pre festival, ale pre divadelnú prevádzku. Toto čestné vyhlásenie zo strany vedenia divadla veľmi, veľmi chýbalo.

Hudobne pripravil Lovcov perál Igor Bulla, ktorého koncepcia sa upla väčšmi na dramatické miesta partitúry. Tie, čo majú jemnejšie, exotickejšie a orchestrálne rafinovanejšie pradivo, ostali skôr v polohe náčrtu. Snaživý zbor pod vedením Jána Procházku pokiaľ bol umiestnený na proscéniu, znel trocha príliš robustne. Lovci perál majú štyri sólistické postavy. Tri dominantné a jednu stredne veľkú. Hlavnú ženskú úlohu stvárnila hosťujúca poľská sopranistka Katarzyna Mackiewicz, ktorá bola objavom inscenácie. Po trocha váhavom prvom výstupe, počnúc druhým dejstvom začala pútať pozornosť čoraz voľnejšie plynúcim hlasom, schopným part naplniť na jednej strane éterickou lyrickosťou a na druhej v dramatickejších farbách a výrazových akcentoch dokázať kľúčovú pozíciu postavy v kontexte romantického deja. Vypätý tenorový part Nadira umožnil ukázať Dušanovi Šimovi príjemnú farbu najmä v stredných polohách, no zároveň aj limity vo výškach. Najviac ho potrápila kľúčová a známa tenorová ária Je crois entendre encore, ktorú dokončil s maximálnym vypätím síl. Úlohu Zurgu naštudoval Martin Popovič, ktorý v ňom uplatnil na jednej strane objemný a výrazný tón vo výške, na druhej matný, technicky a intonačne nepevný stred a hľbku. V strednej role Nourabada zaujal jadrným a zvučným basom Ondrej Mráz.

Hodnotenie autora recenzie: 60 %
***

Celosvetová renesancia vážnych opier Gioacchino Rossini sa odvíja od polovice dvadsiateho storočia. Dotkla sa podstatnej časti relevantného operného sveta, pričom vzhľadom na extrémnu vokálnu náročnosť vyše dvoch desiatok skladateľových „opera seria“ (z celkového počtu tridsiatich deviatich opier), sa táto časť rossiniovského odkazu hráva vzácnejšie. Neupadla však vôbec do ignorancie. V novodobej tradícii Zámockých hier zvolenských, po sérii koncertných uvedení diel raného obdobia Giuseppe Verdiho, po vzorkách z tvorby Belliniho (Norma, Beatrice di Tenda) a Donizettiho (Poliuto), muselo raz dôjsť aj na Rossiniho drámu.  Žiada sa zároveň podčiarknuť, že takáto voľba automaticky dvíha hladinu kritérií, že ide o partitúry evidentne náročnejšie, s menším okruhom disponibilných interpretov, než u vyššie spomenutých skladateľov.

Že voľba padla na hrdinskú drámu Tancredi, je celkom pochopiteľné. V roku 1813 rodák z jadranského Pesara ponúkol krátko pred dovŕšením svojich dvadsiatich prvých narodenín benátskemu divadlu La Fenice svoju desiatu javiskovú prácu. Na svojom konte mal prevažne krátke komické opery, ale aj pokus o prvú operu seriu (Ciro in Babilonia). Tancredi na premiére triumfoval, pričom v rovnakom roku 1813 uzrela svetlo sveta komická Talianka v Alžíri, po nej Aureliano in Palmira a pred Tancredom buffa Il signor Bruschino. O Tancredovi sa hovorí, že v ňom Rossini zmaturoval. Mnohí odborníci ho považujú za priekopnícke dielo v rámci celého talianskeho operného romantizmu. Mladý autor, opierajúci sa o libreto Gaetana Rossinho, inšpirované Voltairom, v ňom skľbil tragický pátos so vzletnými kantilénami, virtuóznymi koloratúrami a obrovskou hudobnou nápaditosťou.  Prekvapujúco atmosférotvorný je aj orchester, spochybňujúci floskulu o jeho podriadenosti voči hlasom.

Na Tancredovi je zaujímavé, že v priebehu roka vznikli tri verzie, rozlíšiteľné najmä záverom opery. V prvom benátskom uvedení končí Tancredi happy endom. Titulný hrdina sa vracia z bojov ako víťaz, dozvedá sa, že jeho Amenaide je nevinná a všetko smeruje k svadbe milencov. Pre ďalšie naštudovanie vo Ferrare upravil Rossini záver na tragický, končiaci Tancredovou smrťou. Okrem tejto podstatnej zmeny, nájdeme v partitúre aj drobnejšie odlišnosti. Napokon, keď v Miláne v decembri otvárali nové Teatro Re, opäť sa obrátili na Rossiniho a jeho Tancreda. Vznikla teda ďalšia verzia, dokomponované nové čísla, menšia nohavičková postava Roggiera bola prepísaná pre tenor a vo finále sa skladateľ obrátil k benátskemu, teda šťastnému koncu. Dnes sú všetky podoby zrovnoprávnené.Dramaturgia Zámockých hier zvolenských sa rozhodla pre tragický záver, teda sa oprela o verziu ferrarskú. Podobne tak v dvoch ročníkoch (1999 a 2004) spravil aj špecializovaný Rossini Opera Festival v Pesare, zatiaľ čo v roku 1991 inscenoval milánsku modifikáciu so šťastným koncom. Tragické finále je hudobne vystavané s fascinujúcou záverečnou scénou umierajúceho Tancreda, vypointované v emočne famóznom decrescende (Amenaide… Serbami Tua Fe), smerujúcom do pavučinového pianissima.

Slovenska premiéra opery Tancredi sa opäť neuskutočnila na zvolenskom zámku, ale pod strechou Štátnej opery v Banskej Bystrici. Žiaľ, pred poloprázdnym hľadiskom. Tí čo prišli, nemohli ľutovať a tento raz ovácie postojačky boli úplne oprávnené. Dirigent Marián Vach zúročil svoje obrovské skúsenosti z hudobnej literatúry bel canta a hoci s rossiniovskou partitúrou dramatickej štruktúry sa stretol po prvýkrát, pretlmočil ju výborne. Koncepciu temp vystaval kontrastne, nešiel síce napríklad v typickom „brióznom“ prvom finále do extrému (napokon ani orchester Štátnej opery nie je s týmto slohom bežne konfrontovaný), no podarilo sa mu hudobnými prostriedkami vykresliť meniace sa atmosféry obrazov, orchestrálne úvody (k vstupnej mezzosopránovej árii Oh patria!) či krátke medzihry boli emotívne, podobne skvelo koloroval aj scénu Amenaidy vo väzení. Tancredi je mladíckou operou, prepája teda vokálne čísla secco recitatívmi, v ktorých čembalo (v Pesare ich dotvára aj violončelo a kontrabas, sú teda plastickejšie) trocha zvukovo trčalo a keďže sólisti ho vnímali od chrbta, mierne sa ich spolupráca otupila. O umení Mariána Vacha vnímať sólistov, plasticky sa k nim naladiť a viesť ich suverénnymi gestami, sa už písalo mnohokrát. Tancredi túto dirigentovu výsadu len potvrdil. Mužský zbor v naštudovaní Ivety Popovičovej sa snažil svoj part zdolať čo najdôstojnejšie.

S titulnou postavou sa po prvýkrát popasovala slovenská mezzosopranistka Jana Kurucová, ktorej medzinárodná kariéra sa odvíja od dlhodobého angažmánu v berlínskej Deutsche Oper. Rosina v Barbierovi zo Sevilly je súčasťou jej stáleho repertoáru (hosťuje s ňou aj v Opere Slovenského národného divadla), takže jej štýl v belcantovom teréne a vokálna estetika sú vybrúsené. Tancredi je rolou, ktorú spievajú aj hlbšie dramatické alty, no Jana Kurucová si s nižšími polohami poradila bez manka vo farbe, pričom stredná a vysoká poloha žiarili kovovým leskom, legátovou kultúrou aj (až na drobné rezervy) aj virtuóznou koloratúrou. Dva veľké, extrémne náročné dvojspevy s Amenaidou zaspievala nielen vo farebnom zladení hlasov, ale aj v presnom rytme a výraze. Kurucová má tiež dar výrazového pointovania situácií a hereckého dotvárania postavy aj v koncertnej verzii. Záver umierajúceho hrdinu bol strhujúci. Part Amenaidy, ktorý je technicky vari najexponovanejší, predniesla španielska sopranistka Mariola Cantarero. Je to na belcantovej parkete veľmi skúsená umelkyňa, ktorej technika umožňuje víťaziť nad všetkými úskaliami úlohy, obsahujúcej ozdobnú ekvilibristiku aj dramatickú silu.Ak spočiatku pôsobil hlas Marioly Cantarero trocha unavene, tak postupne sa rozžiaril vo farbe, jej koloratúry, skoky a výšky a podobne aj intenzívny dramatický náboj boli frapujúce. Navyše, po veľkom škrte v druhom dejstve (sedemminútovom duete Argiria s Tancredom), spievala bezprostredne za sebou dve vypäté árie a dvojspev s Tancredom. Nebola to jej prvá Amenaide, v repertoári má mnoho rossiniovských úloh (sám som ju na festivale v Pesare videl ako Matildu v Elisabetta regina d´Inghilterra i ako Ninettu v La gazza ladra), podala nám teda informáciu o štýlovo vernom interpretovaní Rossiniho slohu.

Podobne punc rossiniovského tenora nesie aj Katalánec David Alegret (Argirio). Typický taliansky leggero tenor má veľmi farebnú, medovú strednú polohu, ale aj schopnosť viesť dlhé frázy v nepríjemnej vysokej polohe. Ak jeho špičkové tóny spočiatku vyznievali trocha suchšie, tak v árii z druhého dejstva už na obsažné stredy nadviazali aj plné a skutočne mimoriadne vysoko zakotvené výšky. Stredne veľkej postavy Orbazzana, ktorému Rossini nenadelil žiadnu áriu (na rozdiel od menších, ako sú Isaura a Roggiero), sa ujal Tomáš Šelc a predniesol ju tónovo aj výrazovo výborne, čím sa stal platným členom hlavného sólistického kvarteta. Zaujímavý materiál, hlboký alt ponúkla Judita Andelová (Isaura), potrebuje ho však zoštíhliť a nájsť v tóne jadro. Simona Mrázová slušne zaspievala nohavičkový part Roggiera.Prvým slovenským uvedením Rossiniho opery serie Tancredi podnikla slovenská opera (myslím tým v celoštátnom slova zmysle) obrovský krok dopredu. Prostredníctvom Zámockých hier zvolenských opäť raz vstúpila na pomerne tenký ľad, do terénu na Slovensku nevyskúšaného, no výsledok je radostný. Podstúpiť toto riziko sa vyplatilo a hoci s neveľkým počtom živých svedkov sa na banskobystrickej opere zrodil počin, zapisujúci sa do našej domácej hudobno-divadelnej histórie.

Hodnotenie autora recenzie: 80 %

Zámocké hry zvolenské 2014

Georges Bizet:
Lovci perál
Hudobné naštudovanie a dirigent: Igor Bulla
Réžia: Andrea Hlinková
Kostýmy: Boris Hanečka
Scéna: Miriam Struhárová
Choreografia: Ladislav Cmorej
Zbormajster a asistent dirigenta: Ján Procházka
Orchester, zbor a balet Štátnej opery Banská Bystrica
Premiéra 22. júna 2014 Štátná opera Banská Bystrica

Leila – Katarzyna Mackiewicz
Nadir – Dušan Šimo
Zurga – Martin Popovič
Nurabád – Ondrej Mráz
***

Gioacchino Rossini:
Tancredi
(koncertné naštudovanie)
Dirigent: Marian Vach
Koncertný majster: Michal Hudák
Orchester a zbor Štátnej opery Banská Bystrica
27. júna 2014 Štátná opera Banská Bystrica

Tancredi – Jana Kurucová
Argirio – David Alegret
Amenaide – Mariola Cantarero
Isaura – Judita Andelová
Orbazzano – Tomáš Šelc
Roggiero – Simona Mrázová

www.zhz.sk
www.stateopera.sk

Foto archiv, ŠO Banská Bystrica/Jozef Lomnický a Peter Mráz