Zápis do Guinnessovy knihy rekordů? Javier Camarena v Bratislavě

  1. 1
  2. 2
Za uplynulých šesť rokov, odkedy súkromná nezisková agentúra Kapos odštartovala cyklus Svetové operné hviezdy (paralelne s ním organizuje sériu Veľké slovenské hlasy), zažíva Bratislava aspoň párkrát za rok stretnutia s umelcami najvyššieho kalibru. Dovtedy to bola absolútna rarita, ak nerátame hosťovania špičkových sólistov z východného bloku z čias bipolárneho sveta. Dobre, niekto si povie, zájdem do Viedne a mám ich v jednom predstavení niekoľkých. To je nespochybniteľné. No predsa, ak speváci formátu Juana Diega Flóreza, Cecilie Bartoli, Joyce DiDonato, Lawrencea Brownleeho, Piotra Beczału, Mariusza Kwiecieńa a im podobní (spomenul som len polovicu), stoja priamo na slovenskom pódiu, zoči-voči nášmu divákovi, ide o čosi neporovnateľné. Tie veľké mená vchádzajú do kultúrnych dejín mesta, národa, ale aj naopak, umelci spoznávajú našu krajinu, mentalitu, kolegov, publikum.
Javier Camarena – Bratislava 11. 4. 2017 (foto © Suli)


Javier Camarena v Bratislave – zápis do Guinnessovej knihy rekordov?

Utorkový koncert mexického tenoristu Javiera Camarenu prekonal všetky očakávania. A vzhľadom na divadlá, v ktorých sa umelec v ostatných sezónach pohybuje, neboli hocaké. S istou dávkou nadsadenia by sa dalo dokonca uvažovať o zápise do Guinnessovej knihy rekordov. Počas jedného večera totiž predviedol také množstvo brilantných vysokých Cé, Cis a Dé (koľkože ich bolo, zo dve desiatky?), že netuším, či sa to inému tenoristovi podarilo. Hoci táto poloha, u daného hlasového odboru publikom najostrejšie sledovaná a odmeňovaná, ešte nemusí znamenať absolútne umelecké víťazstvo. U Javiera Camarenu bolo čo obdivovať aj mimo dych vyrážajúcich, žiarivo kovových, objemných, bez tlaku a s nekonečnými korunami držaných výšok. Zažili sme síce ich ohňostroj, nie však samoúčelnú exhibíciu. Navyše, popri tých, ktoré sú v belcantovej literatúre tak trocha vypočítané na efekt, lebo vznikali v dobe, keď ich autori šili na mieru vtedajším interpretom, neostal Javier Camarena nič dlžný ani okrajovými tónmi v piane, crescende, decrescende, v mezza voce. Hosťom večera bola slovenská sopranistka Adriana Kučerová, ktorú však usporiadateľ ospravedlnil z dôvodov pochorobného stavu. Jej čísla teda v mene korektnosti hodnotiť nebudem.

Srdcia Bratislavčanov si bezprostredný Mexičan získal hneď vstupným číslom, nasledujúcim po otváracej predohre k Donizettiho Donovi Pasqualovi v podaní Slovenskej filharmónie a dirigenta Jaroslava Kyzlinka. Tá bola detailne vypracovaná v jednotlivých sekciách, aj chúlostivé pasáže zneli presne, sláčiky hravo, gradáciu ovládol náležitý „oheň“. Camarenovou prvou áriou bol Tebaldo (È serbato a questo acciaro…) z prvého dejstva Belliniho opery I Capuleti e i Montecchi. Zaraz šokoval nielen špecifickým timbrom, ktorý popri svojej zaliečavej lyrickosti disponuje ponukou pevného, kovovo lesklého a objemného tónu s razanciou, no voľnou, bez tlaku. Rezonancia jeho materiálu je daná úžasnou technikou, opretou nesporne aj o fyziologické danosti, no v prvom rade založenou na majstrovskom dychu a rovnocennom, ideálne prepojenom ozvučení hrudných a hlavových priestorov. Tieto danosti mu už v Belliniho árii umožnili elegantne frázovať, narábať s dynamickými nuansami a strhnúť vo výške.

Gioachino Rossini a Vincenzo Bellini sú síce z jedného belcantového „cesta“, no každý z nich má vlastné interpretačné špecifiká. Javier Camarena v árii Ramira z druhého dejstva Rossiniho komickej opery La Cenerentola (Popoluška) Si, ritrovarla io giuro odhalil aj jej štýlové tajomstvá, predovšetkým poctivo vyspievané ozdobné, delené tóny. Popri ideálnom legate sa pohrával s koloratúrnymi kaskádami, bohato tvaroval dynamiku (už v slove „giuro“ uplatnil decrescendo), ktorá bola úzko spätá s melodikou, ale aj textom. Pianissimové frázy plynulo prechádzali do plnozvučných, pričom nešlo vôbec o samoúčelné pohrávanie sa s dynamikou.

Po predohre k opere La fille du régiment (Dcéra pluku) od Gaetana Donizettiho, preverujúcej pod rytmicky presnou, energickou, ale elegantnou taktovkou Jaroslava Kyzlinka okrem iných najmä dychovú sekciu orchestra, nasledovala Edgardova ária Tombe degli avi miei… z tretieho dejstva Lucie di Lammermoor. Javier Camarena po Bellinim a Rossinim preukázal, že rovnako blízky je mu aj Donizettiho štýl. Ba čo viac, zatiaľ čo nad Rossinim sa dá víťaziť aj štíhlejším tónom, už recitatív k tejto árii má naliehavý dramatický náboj. Keďže umelcov hlas už v tejto vývojovej fáze – Camarena je štyridsaťjedenročný – má potenciál lirico spinto tenora (nezneužíva ho a zrejme k nemu prejde pozvoľna), mal jeho Edgardo nielen odlišné, tmavšie a tragickejšie základné kolorovanie, ale na malej ploche vytvoril osobnostný portrét s kresbou dejovej situácie. Opäť zazneli hebké pianissimá, ale aj mohutné, krásne zaoblené kovové tóny. A te o cara, vstupná cavatina Artura z prvého dejstva Belliniho Puritánov, bola vrúcnym lyrickým vyznaním lásky, predneseným s poéziou a vyšperkovaným opäť „nadpozemskými“ výškami. Prvú polovicu večera uzatvoril duet Artura a Elviry z tej istej opery Vieni fra queste braccia, zo strany Camarenu prednesený s rešpektom ku kolegyni.

Taliansku romantickú operu, vypĺňajúcu prvú časť večera, po prestávke prerušil trojčasťový francúzsky blok. Začal sa baletnou hudbou Bacchanale z opery Samson a Dalila od Camilla Saint-Saënsa. Jaroslav Kyzlink v nej potvrdil svoju umeleckú mnohostrannosť a efektné číslo vystaval so Slovenskou filharmóniou kontrastne, rytmicky pregnantne, s hýrivými farbami a záverečnou extatickou bodkou. Po árii Julietty z Gounodovej opery Roméo et Juliette s Adrianou Kučerovou zaznelo skvostné poňatie árie Nadira Je crois entendre encore z Bizetovej opery Lovci perál. Som blízko k presvedčeniu, že toto nesmierne náročné číslo, interpretované najväčšími tenormi v rôznych výrazových variáciách, sa dokonalejšie ako v ponuke Javiera Camarenu poňať azda ani nedá. Na bratislavskom koncerte obsiahlo drámu i snivosť (v recitatíve), tečúcu lyriku vo fráze, ukážku ideálnej techniky voix mixte, aj tóny dramatické, no najmä fascinujúce mezza voce v najvypätejších výškach. Mimoriadne cítiaci orchestrálny sprievod zabezpečil Jaroslav Kyzlink.

Obligátna, strhujúca, no pričasto opakovaná predohra k Sile osudu otvorila verdiovský blok. V duete Gildy a Vojvodu z Mantovy a v následnej árii Ella mi fu rapita… preukázal Camarena, že jeho súčasný potenciál siaha priam ideálne aj do lyrickejších, ba i spinto partií Verdiho opier. K ich strhujúcemu zvládnutiu ho oprávňuje pevnosť a objem tónu, ktorý nemá len žiarivú najvyššiu polohu, ale aj plný, obsažný, farebne emotívny stred a bez úbytku v rezonancii prechádza tiež do hlbokej polohy. Jeho Vojvoda v oboch ukážkach bol ideálny tónovo, výrazovo i hereckým a gestickým dotvorením v priestore pred orchestrom.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Slovenská filharmónia -J. Kyzlink & J. Camarena, A. Kučerová (Bratislava 11.4.2017)

[Total: 15    Average: 4.1/5]

Související články


Napsat komentář