Židovka od Petra Konwitschného a Roberta Jindry v Bratislavě

  1. 1
  2. 2
  3. 3
Dala by sa rozvinúť úvaha, aké pohnútky motivovali Operu Slovenského národného divadla k uvedeniu Židovky od Jacquesa Fromentala Halévyho. Mohla to byť úprimná snaha vymazať biele miesto v bratislavskej repertoárovej ponuke, kde francúzska grand opéra dlhodobo absentovala. Rovnako tiež túžba opätovne získať renomovaného Petra Konwitschného a zároveň dokázať, že po ešte nezabudnutých konfliktoch z príprav Janáčkovej Veci Makropulos s ohlasovanou nechuťou vrátiť sa do Bratislavy, išlo len o režisérov chvíľkový rozmar. Rovnako to mohla byť ambícia ponúknuť provokatívnu a kontroverznú inscenáciu (čo má Konwitschny v genetickom kóde), posunúť latku interpretačných kritérií do nevyskúšanej sféry, ale aj kombinácia všetkého spomenutého. Prípadne neidentifikovaného.
J. F. Halévy: Židovka – SND Bratislava 2017 (zdroj SND Bratislava / foto Pavol Breier)

 

Halévyho Židovka v alternatíve Petra Konwitschného

Každopádne návrat Halévyho Židovky, jedného zo signifikantných opusov grand opery, po päťdesiatich dvoch rokoch od posledného bratislavského naštudovania (v repertoári bola od mája 1965 do januára 1968 a dosiahla sedemnásť predstavení), treba jednoznačne uvítať. Navyše, po prvýkrát zaznela v jazykovom origináli, keďže uvedenia v dvadsiatych rokoch odzneli v českom a jediné povojnové v slovenskom preklade. Zároveň je legitímne zamyslenie, či formát, v akom uzrela svet aktuálna bratislavská inscenácia, zrkadlí estetiku daného žánru. V tretine devätnásteho storočia obzvlášť v hudobne exponovanom Paríži mimoriadne žiadaného a smelo konkurujúceho vrcholiacej talianskej belcantovej opere. Nemám pritom na mysli fotografiu inscenačných praktík danej historickej etapy. Nenamietal by som ani odstránenie baletných vložiek, príznačných pre tablá veľkej päťdejstvovej štruktúry, hoci tie k nej – či sa nám to páči, alebo nie – patria.

Aktuálna otázka sa natíska skôr v súvislosti s mierou škrtania. Isteže, v prípade Židovky sa nejavila teraz, pri treťom obnovení inscenácie, zrodenej pred dvoma rokmi v koprodukcii Flámskej národnej opery v Antverpách s Národným divadlom v Mannheime (nedávno ju prevzal aj Štrasburg). Ale postoj ku kráteniu zaujať treba. Hľadanie únosnej dĺžky predstavenia vo všeobecnosti by nemalo byť prvotným motívom. Dnešný trend je skôr v rešpektovaní predlôh v originálnom tvare. Ak sa ich obávame (grand opéra, „veľký“ Wagner, „vážny“ Rossini), tak radšej zvážme, či sa do daného titulu pustiť. Vypustiť tretinu hudby (konkrétne v prvom dejstve tri pätiny) je podľa mňa troška skreslujúce, hoci publikum o tom pri neznámom diele vôbec nemusí nič tušiť. Za výstižnejší, z hľadiska dramaturgických zásahov, považujem variant Viedenskej štátnej opery (1988, neskôr aj na živom DVD zázname) s približne sto osemdesiatimi minútami hudby. Aj oni skrátili predohru (Bratislava ju vyhodila nadobro), zľahka zredukovali zborové čísla a celkom vynechali balet. U nás navyše chýba aj Léopoldova serenáda z prvého dejstva, hoci chápem, že jej vysoké cis by bolo v danom obsadení neriešiteľné.

J. F. Halévy: Židovka – Michal Lehotský (Éléazar), Liudmila Slepneva (Rachel), Juhan Tralla (Léopold) – SND Bratislava 2017 (zdroj SND Bratislava / foto Pavol Breier)

Očakávať od Petra Konwitschného inscenáciu bez radikálnych posunov a výziev do diskusie je samozrejme iluzórne. Keď naštudovanie vyvolá emócie, hoci aj polarizujúce mienku, to nie je na škodu. Pojem „pravdy“ v umení nejestvuje, každý tvorca, každý divák i kritik má právo vyhodnotiť počuté a videné subjektívne. A stotožniť sa s ním, alebo ho odmietnuť. Preto ani umelec by nemal vynášať kategorické súdy. Napríklad, že dielo inscenačne poňaté v duchu zámerov skladateľa a libretistu, teda bez časových a miestnych posunov, je a priori hodné akurát do šrotu. Prípadne, že zásahy do predlohy (škrty, presuny čísel) sú normálnym dramaturgickým a režijným inštrumentáriom. Konwitschny si v tomto ohľade nedáva servítku pred ústa (na predpremiérovom matiné si dobre padol do nôty s esteticky podobne naladeným moderátorom, režisérom a v tento raz aj nahrávačom Martinom Bendikom) a miera jeho tolerancie voči inému názoru sa nezdá byť príliš vysoká.

V prípade aktuálnej inscenácie Halévyho Židovky však práve tému netolerancie postavil ako ústredný motív. Celkom logicky, predloha ju má zakódovanú. Je však trocha paradoxom, ak ten istý človek, ktorý veľmi otvorene, verbálne i v naplnení režijného zámeru, pranieruje intoleranciu a násilie, sa jej v inej rovine, na nejednom mieste dopúšťa na hudbe. Konkrétne, keď do rozsvieteného hľadiska vpúšťa veľký zbor so šuštiacimi papierovými vlajkami a necháva ho vykrikovať, a spievajúcich sólistov na javisku v závažnom a hudobne príznačne kolorovanom čísle odignoruje. Osobne ako neúctu voči skladateľovi a libretistovi považujem aj prirobené slovenské vsuvky, vložené do úst predstaviteľke Rachel i zboristom. Niečo podobné ako v Pikovej dáme v Grazi, keď v istom bode prednáša Herman nemecký text. Alebo v nedávnej bratislavskej Veci Makropulos, keď zneužil mená súčasných primadon. Kontraproduktívne a proti intimite najznámejšej Éléazarovej árie zo štvrtého dejstva Rachel, quand du Seigneur, pôsobilo svietenie v sále i umiestnenie tenoristu mimo javiska, a vyslovene rušivo pôsobil rehot zboru v úplnom finále dejstva. O opitej princeznej Eudoxii ani nehovorím. No nie som prekvapený, opilci sú režisérovým talizmanom.

Peter Konwitschny vlastne arzenál používaných prostriedkov príliš neobohatil, len ho varioval. Prakticky všetko na prvý pohľad originálne tu už bolo. Niečo v Bratislave, niečo v zahraničných inscenáciách. Odstránenie „štvrtej steny“ (rozumej splynutie javiska s hľadiskom) nie je žiadnym Konwitschného vynálezom. Argumentácia, že vysvietením auditória a premiestnením diania doň vtiahne publikum do deja, pokrivkáva. Silné divadlo sa dá spraviť na javisku a Židovka to na mnohých miestach plnohodnotne dokazuje. Naopak (podľa môjho cítenia) účinkujúci medzi divákmi pôsobili vtieravo a rušivo. V druhom dejstve nechal režisér pomerne dlhú pasáž (duet Rachel a Léopolda) spievať v hľadisku, bez kontaktu s dirigentom, čo sa na hudobnej presnosti, viac na prvej ako na druhej premiére, citeľne prejavilo.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Halévy: Židovka (SND Bratislava 2017)

[Total: 35    Average: 3.1/5]

Související články


Reakcí (16) “Židovka od Petra Konwitschného a Roberta Jindry v Bratislavě

  1. Pán Unger. Je to ako vždy…
    Súhlas s vašou recenziou.
    Vo výčte režijných „pomôcok“ ste možná pozabudli na bielu smaltovanú vaňu miesto jazera.
    Vrelo súhlasím s negatívnym názorom na spievanie v hľadisku a vťahovanie divákov pomocou zapaľovania svetla . Keď umierala Mimi v Bohéme možno to ani nevadilo až tak, ako viacnásobne včera. Navyše, veľa režisérov zabúda, že v sále SND je aj balkón a doporučujem réžii (v mnohých) operách posedieť si apoň pri generálke posedieť si tam!

  2. Recenze p. Ungera a předchozí komentář skvěle vystihuje mé osobní dojmy z nedělní premiéry. Ta byla po hudební stránce skvostná! Hluboká poklona R. Jindrovi za jeho mistrovství za dirig. pultem, rovněž bravo zejména trojici Lehotský-Slepneva-Benci stejně jako sboru a skvělému orchestru (ve srovnání s Pikovou dámou -dir. Tužinský- viděnou v SND před rokem neuvěřitelné!).
    Na provokace p.režiséra jsem se tak trochu i „těšil“ – docela se mi líbil Tannhäuser v Drážďanech (včetně Venuše s flaškou vodky). Nicméně v Židovce: čeho bylo moc, toho bylo příliš!!!
    Kdyby sbor „jen“ zpíval z hlediště – efekt jistě skvělý! Ale chození mezi diváky a třískání=hlasité mávání papírovými praporky dokonale přehlušily dvojzpěv na jevišti tak, že v 6. řadě kromě kraválu nebylo slyšet absolutně nic. Stejně tak při scéně Leopold-Recha, kdy zpěvačka několikrát za třískání podpatků a výkřiků, které se díla absolutně netýkaly, se Mistru Konwitschnemu podařilo mne a mé přátele dokonale otrávit.
    Navíc to vše (vč. árie Eleazara) v plném světle hlediště.
    Když jsem si pro sebe vysvětloval hlavní důvod, který režiséra vedly k tomu, co jsme v Bratislavě zažili, vidím jej hlavně v tom, že mezi 4. a 5. řadou je široká plocha přes celé hlediště, na které se lze výše popsaným způsobem „vyřádit“ (to by např. ve Vídni, Drážďanech apod. šlo dost těžko)! Mohou být i jiné důvody, ale v jednoduchosti bývá obvykle pravda!
    Je to otázka míry tolerance a taktu – k dílu (skladatel se už bránit nemůže), hudebním tvůrcům (dirigentovi, sólistům, sboru), publiku, zda takto doslova „otravovat“ anebo – vzhledem k tomu, že jde o hvězdného režiséra – zapřemýšlet, zda by se nedaly popsané situace řešit jinak. Ale to je „jen“ názor jednoho obyčejného diváka a jeho přátel…
    Nenechal jsem se však některými momenty rozhodit. Sugestivní hudba podpořená všemi interprety triumfovala a závěrem 2. premiéry bylo tvrdou prací zasloužené BRAVO a standing ovation!!!
    A přes výše uvedený komentář – vřele doporučuji jet do Bratislavy na Židovku. Je to jinak úžasné představení!

          1. Ale prečo? Arsilda bol nádherný zážitok hudobný i divadelný, nebolo čo vytknú. Asi len výber režiséra…

          2. A proč ne, když jsou k dispozici kvalitní zpěváci, orchestr a skvělý dirigent? Koncertní Věc Makropulos v Ostravě a Norma s EG v Bratislavě byly úžasné a žádná nesmyslná režie nerušila.

  3. Pre mňa bola Židovka hlavne o výbornom výkone orchestra, zboru a niektorých výborných výkonov sólistov (videl som obe premiéry). Asi najlepší výkon, aký som u Michala Lehotského kedy videl (predovšetkým nedeľné predstavenie)! Tiež vynikajúci Jozef Benci! Veľmi sa mi páčili aj Liudmila Slepneva, Jana Bernáthová aj Ľubica Vargicová.
    Žiaľ, Konwitschneho spôsob inscenovania bol pre mňa veľkým sklamaním. Jeho predchádzajúce inscenácie mám veľmi rád. Napríklad Bohéma – hlavne záverečné dejstvo – je výborná a veľmi silná inscenácia, emocionálne podmanivá. Vec Makropulos je tiež veľmi originálna a zaujímavá, obsadenie Lindy Ballovej bolo síce úplne netradičné, ale v celkovom dojme to vyznelo výborne.
    Réžia Židovky však bola pre mňa vyslovene rušivá. Zdôrazním, že na základe môjho subjektívneho, laického dojmu pravidelného návštevníka opery. Často využívané prvky grotesky či frašky – „hurónsky“ smiech zboru a sólistov, nečakané výkriky, komické gestá – mi nedávali zmysel, neboli ani originálne ani zaujímavé, rušili dianie na javisku, výkony spevákov aj orchestra, celkovo kazili divácky zážitok. Predovšetkým spev zboru v hľadisku na konci prvého dejstva. Ten bol síce veľmi efektný (na oboch predstaveniach som sedel na kraji, takže som bol veľmi blízko spevákov, čo bol celkom netradičný a príjemný zážitok), ale veľmi výrazne odpútaval pozornosť od diania na javisku, kde prebiehali duetá a následne kvarteto hlavných postáv, pre celkový dej opery podľa mňa dosť dôležitá časť. Spevákov na javisku v tejto časti vyslovene nebolo počuť!
    Je mi jasné, že režisér chcel poukázať na to, že téma je nadčasová. My ako diváci by sme však nadčasovosť témy opery dokázali pochopili aj bez rôznych aktualizačných režijných úprav. Konwitschny v rozhovore k premiére uvádza, že chcel hlavný konflikt deja zovšeobecniť na konflikt akýchkoľvek skupín, nie len konfesných či etnických („konflikt ľudí so žltými a modrými rukami“). To je síce sympatická myšlienka, ale keď sa v librete systematicky a opakovane tieto skupiny identifikujú a vymedzujú ako kresťania a Židia, akokoľvek invenčnej réžii sa to nepodarí „zatajiť“ (už len samotný názov opery režisérovej peknej myšlienke nenahráva). Ale prečo aj? Opera vznikla v nejakom kontexte a my diváci máme dosť kritického úsudku, aby sme si dokázali predstaviť, že prezentované myšlienky majú nadčasovú platnosť a môžu byť zovšeobecnené aj do iných kontextov a období.
    Čo sa však režisérovi naozaj podarilo, boli výborné herecké výkony všetkých sólistov, aj zboru, čo v Opere SND naozaj nie je bežné!
    Každopádne, predstavenie Židovky určite treba vidieť! Kvôli výkonu orchestra pod vedením Roberta Jindru, kvôli sólistom aj zboru. A ja verím, že v SND sa čoskoro dočkáme aj inscenácií iných zaujímavých režisérov, s ktorými ešte nemáme skúsenosť. Ale bolo by fajn, keby títo režiséri dôverovali, že návštevníci ich inscenácií sú schopní samostatne myslieť. A že si zásadné a hodnotné myšlienky v opere nájdu aj sami.

  4. Včerajšie predstavenie Zidovky sa mi ešte viac páčilo ako premiéra.
    Gruzínsky tenor Zurab Zurabishvili v úlohe Eleazára priam exceloval,
    potlesk a ovácie boli zaslúžené. Pani Florová ako Rachel ma príjemne
    prekvapila, tuším sa rodí nová hviezda. Pán Mikuláš podal skvelý výkon,
    jeho francúzska dikcia bola príkladná.
    Skoda, že nedirigoval p.Jindra.

Napsat komentář