Zlaté hlasy slovenské opery: Lucia Poppová

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Dávnejšie som napísala o Lucii Popp článok s nadpisom Hviezda padá hore. Napriek stále novým menám na opernom nebi a dvadsiatim rokom, ktoré uplynuli od predčasnej smrti slávnej slovenskej sopranistky, sa meno Lucie Popp natrvalo usadilo na speváckom nebi – medzi hviezdami prvej veľkosti.Mala nielen skvelú techniku, jemný, zamatovo znejúci soprán, ale aj fyzickú krásu, ženský šarm, hudobnú inteligenciu a v celkovom prejave oduševnenie, ktorým dodávala svojej osobnosti umeleckú jedinečnosť. A tak i po odchode spomedzi živých jej hviezda nezhasína. Nahrávky s touto výnimočnou speváčkou sú dokumentom a zážitkom v jednom.

Lucia Popp sa narodila v Záhorskej Vsi 12. novembra 1939. Jej matka bola učiteľka a otec inžinier – ekonóm.V rokoch 1956-58 pôsobil v diplomatických službách na československom veľvyslanectve v Londýne. Vďaka tomu žila rodina Poppových tri roky v Londýne. Z tohto obdobia si inžinier Rudolf Popp, ktorého som mala šťastie navštíviť počas jeho života (v pátraní po autentických spomienkach na slávnu dcéru), uchovával fotografiu osemnástich ročnej dcéry, štíhlej krásavice, ktorá sa s hrdým otcom pripravovala na prijatie v Buckinghamskom paláci. Londýnske roky však zakrátko Poppovcom poznačili život negatívne. Inžinier Popp nemohol pôsobiť vo svojej profesii a jeho dcéra študovať vysnívanú medicínu. Po maturite na gymnáziu v Bratislave sa teda všestranne talentovaná, inteligentná a pôvabná mladá dievčina prihlásila roka 1958 na Vysokú školu múzických umení, kde spočiatku študovala herectvo. Už roka 1958 účinkovala v epizódnej úlohe slávneho slovenského filmu Štyridsaťštyri a v rokoch 1962-63 stvárnila hlavnú ženskú postavu vo filme Jánošík režiséra Paľa Bielika. Mala slovansky zaujímavú a pôvabnú tvár, pričom bola herecky nadaná. A predsa sa zakrátko rozhodla otočiť osud iným smerom.

Keďže mala z domu hudobné vedenie, dobre hrala na klavír a po matke zdedila jemný hlas, po semestri štúdia herectva sa prihlásila na talentové skúšky zo spevu. Jej celoživotná profesorka spevu Anna Hrušovská neskôr spomínala, že Lucia spočiatku nemala veľký hlas, ale jej muzikalita a inteligencia ju zaujali natoľko, že sa ju rozhodla učiť. Neoľutovala: Lucia sa stala jej najslávnejšou žiačkou. O ich ľudskom vzťahu krásne vypovedá televízny dokument z roku 1990, nazvaný Stretnutie s Luciou.Anna Hrušovská mala za manžela rakúskeho hudobníka Rudolfa Prosenca – pôvodne prvého hobojistu viedenskej Volksoper, neskôr zakladajúceho člena Slovenskej filharmónie – a tak vedľa manžela automaticky získala rakúske štátne občianstvo. Preto i po roku 1948 mohla voľne cestovať z Bratislavy do Viedne, čo malo mimoriadny význam, keď sa neskôr jej žiačka rozhodla zostať natrvalo v Rakúsku (kde sa postupne usídlili aj dve deti Prosencovcov).

Profesorka Anna Hrušovská (hoci tento titul oficiálne nemala, každý ju počas jej pedagogického pôsobenia takto oslovoval) bola v mladosti popredná koloratúrno-lyrická sopranistka, ktorá do roka 1945 pôsobila najmä v Rakúsku (Volksoper vo Viedni, opera v Grazi), pritom často hosťovala v Prahe, Berlíne, Hamburgu, Lipsku i Bratislave, kde sa napokon v rokoch 1945-1962 stala sólistkou Opery Slovenského národného divadla. Neskôr sa venovala pedagogickej činnosti na Vysokej škole múzických umení, kde jej roku 1991 udelil rektor titul docentúru. Tak nová vláda odčinila nespravodlivosti minulého režimu a Anna Hrušovská sa dožila uznania svojej pedagogickej práce.Prečo sa vlastne Lucia Popp rozhodla odísť za kariérou do susednej Viedne, keď už v roku 1962 zaujala na Vysokej škole múzických umení ako Philina v Mignon a zakrátko spievala menšie úlohy na národnej opernej scéne? Vo štvrtom ročníku VŠMU (apríl 1963) úspešne predviedla v Slovenskom národnom divadle brilantnú úlohu Kráľovnej noci v Mozartovej Čarovnej flaute, no napriek  nespornému talentu vedenie SND váhalo, či má Luciu po absolvovaní školy prijať za sólistku. Nevhodnosť kádrového posudku otca, neistota umeleckej budúcnosti na Slovensku napokon rozhodli, že Lucia – so súhlasom rodičov – sa v roku 1963 rozhodla vycestovať do Viedne (za príbuznými) a predspievať v slávnej Štátnej opere. Mala dvadsaťštyri rokov, pred sebou celý život a azda i umeleckú kariéru, ktorá ju doma nečakala.

V Štátnej opere si ju vypočul Herbert von Karajan, ktorý ju okamžite prijal za elévku. Už  v októbri 1963 spievala vo Viedni Kráľovnú noci v Mozartovej Čarovnej flaute a v tom istom zaznamenala roku obrovský úspech v tejto role i v Salzburgu. Prvou samostatne naštudovanou postavou Lucie vo Viedni bola Barbarina vo Figarovej svadbe. Neskôr v tejto Mozartovej opere excelovala ako Zuzanka.Brány domova sa jej emigráciou však zavreli. Po krátkom pôsobení vo viedenskej Štátnej opere sa rozhodla odísť na pár rokov z Viedne do Kolína nad Rýnom, aby čo najrýchlejšie naštudovala veľké úlohy. Kolín jej dal maximálne možnosti. „Nechcelo sa mi zísť z javiska.“ – napísala rodičom o tomto období. Tu vytvorila rad mozartovských postáv pod vedením kvalitných dirigentov i legendárneho operného režiséra Jeana-Pierra Ponella. Niektoré z týchto rolí sme videli v roku 1994 v Bratislave na Medzinárodnom festivale hudobných filmov a videoprogramov Amfion´94, kde bola zvláštna sekcia filmov s Luciou Popp. Vtedy jej udelili in memoriam cenu „Prix Amfion“ za prínos do hudobného a filmového umenia. V réžii Jeana-Pierra Ponella vznikol film Carmina Burana na hudbu rovnomennej kantáty nemeckého skladateľa Carla Orffa. Barbarský charakter diela a jeho filmové spracovanie v ňom kontrastujú s úsekmi, v ktorých svieti čarovný hlas, šarm a ženská krása Lucie Popp.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Reakcí (2) “Zlaté hlasy slovenské opery: Lucia Poppová

  1. Odisla prilis mlada. A velmi skoro po zmenach ktore sa u nas udiali. Predtym, ked bola na vrchole svojej spevackej kariery, sme o nej nic moc nevedeli, pokial sme neboli v Bratislave a nepatrili do okruhu jej znamych. (To jej nasledovnicku Editu sme uz mali moznost vidiet a obdivovat, ci uz vo Viedni, ci v Mnichove, aj inde) .
    Lucia Popp zanechala v svetovej opera velku stopu, snad najhlbsiu zo slovenskych spevakov. Pri velkom obdive k Petrovi Dvorskemu ( a pre tenorov mam slabost) a k Edite Gruberovej, som taky dojem mala z nedavnej diskusie na opernom blogu navstevovanom opernymi fanuskami z celeho sveta. Je to jedina slovenska spevacka, ktora sa v roznych tabulkach najlepsich sopranov 20. storocia sveta umiestnuje v tak elitnej spolocnosti, ako je Maria Callas, Joan Sutherland, Monserat Caballe, Kiri Te Kanava. Mozete sa tomu zasmiat, ale predsa to o niecom hovori, zvlast ked je to dvadsat rokov po jej smrti.
    V kazdom pripade, spevacky a herecky koncert Lucie Popp a Edity Gruberovej v zivej nahravke Fledermausa z Wiener Staatsoper z r.1980 (rezia Otto Schenk a dirigoval Theodor Guschlbauer) patri k nasim Silvestrom tak ako poharik sektu. Je nezabudnutelny (a to nielen slovencinou vtipne pouzitou prave v scene, ktora je na tomto webu).
    Virtualnu sviecku zapalujem Lucii aj ja, vzdy ked ju pocujem.
    R.I.P., Lucia

Napsat komentář