Zpěvák nebo herec? K nedožitým 95. narozeninám Františka Zvaríka

  1. 1
  2. 2

Spevák či herec?

Františka Zvaríka, ktorý by 17. júna dovŕšil deväťdesiatpäť rokov (keby sa jeho život neukončil už 17. augusta 2008), pozná široká slovenská kultúrna verejnosť predovšetkým ako herca.

František Zvarík (foto archiv)
František Zvarík (foto archív)

Je to paradoxné preto, že kým za svojho pôsobenia v opere vytváral takmer len tie najexponovanejšie operné postavy, v činohre sa mu hlavných úloh dostalo málo. Pravda, v Činohre SND pôsobil dlhšie než v opere, a to v rokoch 1940–1944 a potom od 1956 do 1997. Ale ešte aj v slávnej inscenácii Tančiarne (premiéra v roku 2001) ako hosť na moment zanôtil partizánsku pieseň. Na sklonku druhej svetovej vojny prerušil svoju umeleckú dráhu a zúčastnil sa Slovenského národného povstania v tzv. Frontovom divadle. V sezóne 1945/1946 sa vrátil do SND, nie však do činohry, ale do operného súboru. Jeho prvou veľkou postavou bol hneď Musorgského Pimen (1946), ktorého v roku 1954 vymenil v slávnej Dombrovského inscenácii za titulnú postavu Borisa Godunova.

Zvarík mal vo svojom basovom odbore dva veľké vzory. Na domácom javisku Arnolda Flögla a v širších súvislostiach Fjodora Šaljapina. Už z tohto sa dá odvodiť, že nebol typom „rampového“ speváka, ale všetky operné úlohy rovnocenne vypracúval tak spevácky, ako herecky. Aj pokiaľ ide o spev, predstavoval ideál výrazového speváka, ktorý na javisku dokáže kúzliť nielen mimikou, gestikou a pohybom tela, ale aj hlasom. Za necelé desaťročie jeho pôsobenia v Opere SND sa to dá dokumentovať aj na výbere jeho najvýznamnejších rolí. Už v roku 1946 stvárnil Dona Basilia v Barbierovi zo Sevilly, v 1947 Massenetovho potulného rytiera Dona Quijota (v alternácii s Flöglom), o rok neskôr Gounodovho Mefista, v roku 1952 okrem Gremina z Eugena Onegina (opäť v Dombrovského réžii, pre Slovensko až v nezvyklo realistickej) aj Šaljapinom tak milovaného kniežaťa Galického z Borodinovho Kniežaťa Igora (1952).

Petr Iljič Čajkovskij: Eugen Onegin - František Zvarík (Knieža Gremin), Margita Česányiová (Tatjana) - SND Bratislava 1952 (foto Gejza Podhorský/archiv SND)
Petr Iljič Čajkovskij: Eugen Onegin – František Zvarík (Knieža Gremin), Margita Česányiová (Tatjana) – SND Bratislava 1952 (foto Gejza Podhorský/archív SND)

Mimo týchto výrazne expresívnych úloh (k akým patril ešte aj jeho Pizarro z Fidelia, 1951) ale spieval aj v klasickom českom repertoári (ako Paloucký z Hubičky, Mícha z Predanej nevesty, Vilém z Jakobína), v ktorom urobil z postavy Dikoja v Janáčkovej Kati Kabanovej výraznú postavu. V čase, kedy sa v opere ešte len udomácňoval (1945–1946), vytvoril aj menej významné postavy v talianskych operách (Monterone z Rigoletta, Douphal z Traviaty). Rovnocenné s jeho „šaljapinovskými“ úlohami boli Zvaríkove kreácie v rodiacej sa slovenskej opere. Bol prvým a vynikajúcim Štelinom z Krútňavy (1949 i 1952) a Jánošíkovým otcom v prvej Cikkerovej opere (1954).

Egen Suchoň: Krútňava - Margita Česányiová (Katrena), František Zvarík (Štelina) - SND Bratislava 1949 (foto ČSTK/archiv SND)
Eugen Suchoň: Krútňava – Margita Česányiová (Katrena), František Zvarík (Štelina) – SND Bratislava 1949 (foto ČSTK/archív SND)

Klasické legátové spievanie mu až tak nesedelo a k týmto úlohám sa dostal až tesne pred návratom do činohry (Mozartov Figaro a Verdiho Filip II.).

Po odchode do Činohry SND Zvarík nezanevrel na spev a príležitostne sa k nemu vracal. Najprv sa na jedinom predstavení vrátil v postave Pizarra (1974) a v druhej polovici sedemdesiatych rokov bol dokonca riadne obsadený do nových inscenácií Krútňavy a Borisa Godunova. Vtedy mal už (namiesto Flogla) vedľa seba vedúcu basovú osobnosť súboru Ondreja Malachovského, ktorý podobne ako on patril k výrazovým spevákom. Zvarík s ním čestne zápolil, aj keď na jeho výkone bolo poznať, že sa nevenuje sústavnej hlasovej výchove. Prejavilo sa to najmä na menšej nosnosti jeho hlasu, hoci krásna, mierne nazálna farba mu zostala a nič nestratil zo svojho výrazového majstrovstva. Pamätám sa na predstavenie, v ktorom popri jeho Borisovi spieval Pimena Richard Novák, ktorého hlas bol vtedy nosnejší, no Zvarík tento nedostatok dokázal eliminovať úžasným vokálno-hereckým majstrovstvom.

František Zvarík (foto archiv SND)
František Zvarík (foto archív SND)

Možno práve tieto jeho úspešné návraty ho inšpirovali k tomu, aby si v roku 1982 zorganizoval v Moyzesovej sieni Slovenskej filharmónie operný recitál spolu so skúseným klaviristom Ľudovítom Marcingerom. Repertoár tohto recitálu pripravili neobyčajne dôsledne a okrem spevákových veľkých úloh z minulosti pripomenuli jeho predestináciu pre ruskú operu aj áriou Susanina z Glinkovej opery a v prídavku Musorgského Blchou. Koncert sa stal vtedy významnou udalosťou bratislavského hudobného života. O štyri roky neskôr uviedol v Komornej sieni Slovenskej filharmónie (vtedy štúdio VŠMU) program, ktorý pozostával z árií a dramatických činoherných monológov a bol doplnený o výstavku jeho kópií obrazov najvýznamnejších svetových maliarov. Svoju umeleckú všestrannosť potom rozšíril aj o kreslené karikatúry divadelných kolegov. Škoda, že viem iba o jeho jedinom opernom zázname natočenom v polovici päťdesiatych rokov. Ide o čarovanie Mefista, duet Fausta a Margaréty so záverečným triumfom Mefista zo záhradného obrazu Gounodovej opery, v ktorom spieval s dr. Jankom Blahom a Máriou Kišonovou-Hubovou.

Ak v osemdesiatych rokoch si už pomerne málo ľudí spájalo Zvaríka s operným spevom (populárnejšie boli jeho kreácie Malvolia zo Shakespearovho Večera trojkráľového alebo televízne činoherné kreácie), rozhlasoví poslucháči mohli pravidelne počúvať jeho nahrávky ľudových piesní (Ja som bača veľmi starý, Hoj že bože, Dobre mi), ktoré vyšli aj na platni vydavateľstva Opus.

Jeho vzťah k ľudovému umeniu sa však už prejavil dávno predtým, keď v dobovo populárnom filme Rodná zem si zahral postavu stále spievajúceho murára pracujúceho na sídle novovzniknutého súboru SĽUK v Rusovciach (celkovo hral v dvoch desiatkach filmov).

  1. 1
  2. 2

Související články


Napsat komentář