Zvoník zvoní z východu

Končí sa leto. Zo sandálok vhupnem rovno do čižiem takmer bez jesene. Po dvadsiatich rokoch nastupujem do stiesneného a preplneného  IC Tatran smer Košice. Tam majú problém vlaky kvôli nehode z predchádzajúceho dňa, naspäť kvôli prvým námrazám. Zjavne som si vybrala „správne“, slávnu cestu na východ si budem pamätať ďalších dvadsať rokov. Nie však len kvôli preprave.

27. a 28. októbra uviedlo Štátne divadlo Košice premiéru choreografa Jána Ďurovčíka na hudbu Henricha Lešku Zvonár u Matky Božej. Tanečný večer voľne na motívy slávneho románu (Victor Hugo Notre dame de Paris) naštudoval s ansámblom košického baletu po dohode s predchádzajúcim šéfom baletu Dominikom Bérešom, ktorého v súčasnosti vystriedal na tomto poste Andrij Sukchanov (ešte pred nedávnom riaditeľ baletu SND). Zvonára preto nemožno pripísať na jeho dramaturgické konto, hoci si v ňom  úspešne zatancoval. Dojímavý smutnobôľny príbeh hrbatého Quasimoda , ktorý sa zaľúbi do krásnej cigánky Esmeraldy za dvojitej konkurencie v arogantnom mníchovi Frollovi a vášnivom kapitánovi Phoebusovi je fatálny materiál pre tvorcov , z ktorého sa dá maximálne vyťažiť. Láska stvárnená vo všetkých podobách – vášnivá, súcitná, obetavá i vzdorovito pomstychtivá je neomylne témou par excelance. Ján Ďurovčík, hoci ho poznáme už v rôznych tanečných polohách a vyjadreniach (cez experimentálne, svojrázne tanečné divadlo , k muzikálu, cez prácu s profesionálnym súborom klasických tanečníkov až ku  komerčným aktivitám) si rozhodne vyberá vždy veľké témy , ktoré majú vysoké predpoklady aj  adekvátne u publika zafungovať. Nie vždy je to pravidlom a nie vždy sa to podarí. Teraz sa vracia „domov“ na východ, aby urobil balet pre „svojich“.

Zvonár u Matky Božej je postavený na pôvodnú muziku slovenského skladateľa Henricha Lešku. Autor si zvolil extrémne  dynamické polohy vyhovujúce choreografovi a charakteru jeho tancovania, ktoré vystriedajú lyrické momenty intímnejších scén. Originálne hudobné motívy sú dokombinované atmosferickými pasážami francúzskej harmoniky , ktorá je náladovotvorná. Pomerne popisne ju vystriedajú aj španielske rytmy podporujúce tematické scény cigánskej komunity. Toho miešania je tak trochu prvoplánovo priveľa, aj keď logické zámery skladateľa sú vysvetliteľné. Slovensko-francúzsko-španielsky mix však pokojne mohol ostať v rovine slovenskej hudobnej reality, pretože duch francúzskeho románu s cigánskou Esmeraldou na orientáciu a tematický prežitok stačí. Treba aj konštatovať, že hudobný podklad je extrémne hlasný. Otázne je, či je to jedným so zámerov choreografa atakovať diváka aj zvukom, alebo je to jednoducho technický nedostatok.

Ďurovčík tradične ohuruje rád a tak nám hneď na začiatku vypustí na scénu skupinu tanečníkov ako divú zver z klietky tancujúcich v  bleskovom tempe, s elánom, nasadením, fragmentmi gestického folklóru, neodmysliteľným krikom, zdanlivým chaosom a suverénnou dravosťou. Tento vstup nám neomylne potvrdí, že sme prišli na tradičnú „ďurovčíkovinu“. Scéna Martina Černého vytvorí uspokojivé prostredie príbehu. Pomerne slušne zafunguje architektúra skeletu schodísk na horizonte smerujúcich do zvonice Quasimoda s obrovským zvonom. Rozpoznateľné sú aj fragmenty rebier katedrály a „gotické“ chrliče démonov trochu pôsobiace ako vystrihnuté z papiera, avšak  príjemne nasvietené a vrhajúce desivé tiene. Ich pendantom sú obrovské kašírované „kópie“ , ktoré sa vynoria z jamy a priblížia opticky súkromnú intimitu prostredia Quasimoda, v ktorom sa zdržuje so svojimi figúrkami vo vlastnom mentálnom svete. Scénograf ešte morbiditu situácie umocňuje krivými zrkadlami, v ktorých nešťastník hrbáč vzhliada svoju znetvorenú tvár. Civilné prostredie mimo zvonice tvoria jednoduché spustené panely s obrysom okien. Interiér katedrály navodzujú trochu cirkusantské farebné svetelné vitráže, ktoré pokojne mohlo radšej suplovať imitované vitrážové sklo. V snahe po zjavnej inovácii sa na javisku objavil akýsi  varietný „lacný Jožko“, ktorý chrámovú dôstojnosť evidentne nepodporil. Vizuálne iritujúcejší je kostým Romana Šolca , ktorý „zamrzol“ kdesi v 80tych rokoch hlavne v postavách vojakov, cigáni a ľud sú zaodetí akoby  do handier  „novoscénických“ muzikálov a v tom všetkom textilnom „bláznení“ výrazne vytŕča kostým Quasimoda detailne prepracovaný, až kontrastne archaizujúci voči ostatným.

Ján Ďurovčík – režisér a choreograf v jednej osobe – postavil celé predstavenie na obrazoch, ktoré limitovala svetlotma. Jednotlivé výjavy vypichuje do kužeľov svetla (tieto krátke vizuálne momenty posúvajú dej- milovanie, gravidita, dieťa v náručí), alebo nechá scénu svetlom zaliatu v tanečnom ustrnutí. Táto „hra“ na svetlo a tmu má však taký pravidelný rytmus, že napriek tomu, že je vizuálne efektná, je aj výsostne  predvídateľná a už vôbec nie nová. Choreograf diváka už naučil na ataky vizuálne, akustické a tanečné, dynamiku a tempo, ostentatívnu pohybovú suverenitu až aroganciu, čím chcem vyjadriť, že hoci je to autorov štýl a rukopis opakovane už nemá takú výpovednú silu, prestáva byť trendy a začína nám byť v hľadisku tak trochu trápne. Treba však konštatovať , že Ďurovčík je aj prešpekuľovaný „kúzelník“ a vie sa oprieť o lyrické (až intímne) duetá (Esmeralda- Quasimodo, Quasimodo- Frollo, Phoebus-Esmeralda), ktoré dynamiku a krik skupinových scén kontrastne a invenčne vyvažujú. Hoci sa z choreografického hľadiska nedozvieme v skutku nič nové (občas mám podozrenie, akoby tvorca pozbieral fragmenty svojich predchádzajúcich projektov), ale v konečnom dôsledku mu na tú plynulú lineárnu poetiku kĺzavých párových zvratov „naletíme“.

Oproti týmto „privátnym“ tanečným chvíľkam situuje skupinové scény, ktoré sú pomerne zdĺhavé a v gestickej jednoduchosti  monotónne (vojaci, cigáni). Slušne zapôsobí karnevalová scéna (ples bláznov) a nemožno uprieť kompozičnú a pohybovú výtvarnosť kvarteta Phoebus-Quasimodo-Frollo-Esmeralda. Vieme síce, čo nás v tejto scéne plus mínus po vizuálnej stránke čaká, ale radi  s pokorou prijmeme, ako sa postavy zmietajú každá vo svojom kuželi svetla a vlastnom bôli. Výrazne sa z choreografie črtá aj duet Esmeraldy a Phoeba nasiaknutý emóciou , až sa pokútne divíme , kde sa v tom cynickom kŕči tvorcu vzala. K týmto vydareným obrazom je nutné priradiť aj dojemný výjav Quasimodovho krutého rozpoznania Esmeraldinej lásky k Phoebusovi, alebo jeho intímnu (až fetišistickú) „rozpravu“ s figúrkou vo zvonici reprezentujúcu jeho lásku.

Zvonár u Matky Božej je grandióznym materiálom na analýzu vzťahov a diferenciácie lásky. Príbeh o tom, ako každý miluje niekoho iného a napokon aj tak všetci zomrú, netreba zvlášť predstavovať. Quasimodo z románu Victora Huga sa stal reprezentantom silnej , zúfalej,  ale obetavej lásky. Povestný motív zvláštneho puta krásky a „zvieraťa“ má v sebe náboj súcitu, úprimnosti  a obety. Neopätovaná láska Esmeraldy k zvrátenému mníchovi Frollovi provokujúca ho k zlosti a k vražde Esmeraldy a jej vášnivého kapitána Phoebusa , či čistá túžba týchto dvoch bytostí, alebo slepá a sebazničujúca láska Quasimoda k Esmeralde, ktorej smrť ho „donúti“ zahrdúsiť otca Frolla – jednoducho všetky podoby a kombinácie vedú iba k záhube lásky i života. Každý túži byť s niekým , ale nikdy nie sú spolu. Nadčasové, otrepané a nekompromisne aktuálne. Napriek týmto emočným „možnostiam“ je to práve citová rovina, ktorú Zvonár u Matky Božej postráda. Celkom neštandardne idú emócie akosi po povrchu.

Baletné predstavenie disponuje dvomi alternáciami. Quasimodo z prvej premiéry – Maksym Sklyar – naplnil po tanečnej aj výrazovej stránke zložitú vnútornú povahu hrbáča v jeho smútku, zúfalstve a bôli, ale aj nadšenia z naplnenia „fingovanej“ lásky i radosti z vlastného malého sveta dištancovaného od ostatnej spoločnosti. Vasyl Sevastyanov na druhej premiére „pochopil“ Quasimoda skôr karikovane. Zatancuje ho reprezentatívne , ale jeho hrbáč, akoby sa nepríčetne, hystericky  a nepretržite tešil. Psychológia jeho postavy je posunutá a nevzbudzuje želaný súcit. Esmeralda Evy Sklyarovej nielenže profesionálne tancuje , ale rozvinie polohy vnútorného prežívania od koketnej provokatívnosti, cez radostnú a bolestnú túžbu až po dramatické situácie. Liudmila Vasylyeva Kolimečkov je akási permanentne usmiata cigánočka Esmeralda, ktorá má problémy s výrazovou diferenciáciou pocitov. Frollo (na oboch premiérach) Mykhailo Novikov je snaživý tanečník so sústredeným prístupom k postave, napriek tomu jeho postavu však nestihneme znenávidieť a ani nedokáže vyvolať odpor. Príjemným profesionálnym tanečným zážitkom je Kapitán Phoebus v interpretácii Andrija Sukhanova, pri ktorom si spomenieme, ako sa dobre pozerá na niekoho, kto vie tancovať. Jeho alternantom je Ivan Shekhautsov , ktorý neurobí súboru ani sebe hanbu, hoci pri jeho tancovaní mu jednoznačne pomáha aj subtílny vzhľad, výška, dlhé nohy a paže i dôstojný postoj. Akokoľvek, Sukchanov prežije svoju postavu kapitána živeľnejšie, prirodzenejšie a so skúsenosťou. Cigáni , vojaci, mnísi, ľud – skupinové scény , ktoré však u Ďurovčíka nikdy nemajú charakter zmnoženého davu. Tanečníci u neho pôsobia ako jednotlivci s vlastným pohybovým nasadením, charakterom i výrazom, ktorí  akoby náhodou spolu tancujú.

Poslednými rokmi razantne vyprofilovaný a zrevitalizovaný košický baletný súbor sa na Ďurovčíkovom Zvonárovi iste nadrel a podal aj náležitý tanečný výkon. Škoda len, že predstavenie (snažiace sa – podľa slov choreografa- „priblížiť k vážnemu baletnému umeniu“ ) javí viac známky priblíženia sa k akémusi baletnému  „muzikálu“ vhodnejšiemu skôr na Ďurovčíkov Heineken Tower Stage.

Napriek niektorým mojim (priznávam, trochu impertinentným tvrdeniam) musím spravodlivo posunúť aj informáciu, že košické publikum odmenilo „svojho“ choreografa búrlivým vďačným potleskom a  premiérovým standing ovation (napriek tomu, že na druhej premiére sa už publiku neprišiel pokloniť) . Symbolicky (a doslova) však rozhýbal v závere obrovský zvon. Michalovčan Ján Ďurovčík (verím, že úprimne, otvorene  a s ambicióznym nasadením) prišiel na východ urobiť tanečné divadlo pre svojich. Srdcia východniarov prijali jeho dielo s nadšením (obe premiéry boli komplet vypredané).

Trčiac v stojacom ICecku na zamrznutých koľajach niekde medzi Spišskou Novou Vsou a Popradom smerujúc domov do Bratislavy sa teraz len zamýšľam – a čo my ostatní ?!

 
Hodnotenie autorky recenzie: 60 % 

Zvonár u Matky Božej
Réžia a choreografia: Ján Ďurovčík
Hudba: Henrich Leško
Scéna: Martin Černý
Kostýmy: Roman Šolc
Asistent choreografie: Mariana Paulíková
Balet Štátneho divadla Košice
Premiéra: 26. 10. 2012 Štátne divadlo Košice
Druhá premiéra 27.10.2012

Quasimodo – Maksym Sklyar / Vasyl Sevastyanov
Esmeralda – Eva Sklyarova / Lyudmyla K. Vasylyeva Kolimečkov (alt. Shoko Yamada)
Frollo – Mykhaylo Novikov (alt. Tomáš Harvan)
Kapitán Phoebus – Andrii Sukhanov / Ivan Sheukautsov (alt. Vasyl Sevastyanov)

www.sdke.sk

Foto Joseph Marčinský