Janáčkem to nekončí

Janáčkem to nekončí, v stredu večer to ním začalo. Presnejšie ním začal ďalší z koncertov súboru Brno Contemporary Orchestra. Vzhľadom na názov orchestru mi predsa len pred koncertom vŕtalo hlavou, či už to nie je príliš. Samozrejme ak niekto sleduje koncerty telesa (alebo aspoň číta zadné stránky programov), vie, že jeho zakladateľ a dirigent Pavel Šnajdr presahuje výberom repertoáru aj do minulého storočia. A nedá sa tomu nič vytknúť.Skladatelia bývalého východného bloku, ktorý znova vystrkuje rožky (minimálne lokálne), dostávali, s výnimkou ideologicky adaptovateľných jedincov, a stále dostávajú asi rovnako málo priestoru ako tí súčasní. A predsa netreba zabúdať, že súčasná hudba je termín, ktorý vždy označoval zhruba pol storočí (aj keď samozrejme tu sa jedná o presah dvoch storočí, dokonca milénií). Neviaže sa iba k momentu súčasnosti, aj keď je toto pomenovanie potom trochu sporné a nedokonalé. Koniec koncov tak ako všetko ľudské. Mohlo by to súvisieť s históriou, keďže v časoch pominuteľnej hudby, ešte pred nemeckou historiografickou záplavou, sa vždy vychádzalo z hudby približne v rozpätí nejakého polstoročia. Skladateľ, ktorý dokázal zotrvať v povedomí dlhšie, bol, dá sa povedať, „nadčasový“. Tento termín sa dnes samozrejme viaže tak ako k Bachovi, tak aj k Mozartovi, Wagnerovi, Satiemu a ešte mnoho ďalším. V európskej minulosti to však tak nebolo. Vtedy neexistovala pri sebe hudba stará a nová (svojím spôsobom áno, ale pokiaľ viem neuvažovalo sa o tom tak). Existovala iba práve tá súčasná.

Občas si predstavujem aký to musel byť pocit, aký zaujímavý a iný kontext hudba musela v tom období mať. Nechcem posudzovať či je to lepšie alebo horšie, je to tak ako to je a všetko má svoje pre a proti. Len nerád by som prišiel o možnosť si jeden deň vypočuť gregoriánsky chorál a hneď ten druhý Psapphu od Xenakisa. Vráťme sa však do našej prítomnosti, ktorá sa nás týka najviac. Concertino je z roku 1924 a Leoše Janáčka aj napriek jeho kvalitám za súčasného rozhodne považovať nejde. Práve preto ten chrobák, jeleň, muška, cvrček, bystrina, ktoré našťastie z hlavy vyprchali bez problémov už počas koncertu. Nebol to vôbec zlý dramaturgický ťah, aj keď mohol dopredu vyznievať ako: „Tak tam šupnime toho Janáčka, šak snáď prídu aj tí čo by normálne neprišli.“

Veľmi príjemne, hravo a zľahka ním večer začal. Musím však podotknúť, že úplný začiatok, teda prvá veta bola predsa len akási nijaká. Atmosférou. Mal som viac pocit, že interpreti, v tomto prípade lesný roh a klavír, sa viac rozohrievali ako mračili, či zlobili (slovný popis situácie program prvej vety). A to nehovorím o nedokonalých nástupoch lesného rohu v nízkych polohách. To prdenie mi u Janáčka vôbec nevadí a ježko si tak aspoň nachvíľu mohol zamrmlať popod nos. Hrať osamote na tento interpretačne náročný nástroj si zaslúži odvahu. Nebolo to ani partom klavíru. Jan Jiraský hral výborne a bolo zjavné, že si skladbu plným dúškom užíva. Skôr mi chýbalo akési napätie medzi týmito dvoma, väčšia pomyselná interakcia, viac prežívaný dialóg, na ktorom kompozičná technika stála. Je možné, že je to tak napísané, program vety tomu však nenasvedčuje tak ako ani skladateľova tvorba a jeho expresívny jazyk, ktorý bol zjavný aj v tomto diele. Škoda, pretože ďalšie tri vety už boli úplne o niečom inom, nie programovo, ale práve spomínanou atmosférou interpretácie. Tou ťažko opísateľnou zložkou, ktorú v sebe niektorá hudba nesie, niektorá nie.

Programovosť skladby tkvie v zasadení do lesného prostredia s jeho protagonistami. Tí sú v skladbe trefne inštrumentačne zastúpení krídlom, hobojom (v tomto prípade vyššie položený klarinet, ale vymýšľal by som si ak by som povedal, ktorý presne), dvoma husľami, violou, lesným rohom a fagotom za využitia, v tomto prípade logického, dialogického princípu. Z interpretácie všetky opisy lesných príhod sršali a nutné je podotknúť, že to všetko zvládli bez dirigentských gest. Akurát musím povedať, že z kompozičného hľadiska ma už proste prudký koniec nudí, fádny výkričník. Často rozmýšľam nad tým či sa dajú v hudbe obísť tieto bežné interpunkčné znamienka, tieto spôsoby troch bodiek (fade out), výkričníka (vyššie spomínaný), bodky (záver na psychologickom centre, napríklad tónike), otáznika (nečakaný, nazvime ho Satieovský koniec) a ich mnohé iné príklady. Veď predsa existuje toho toľko čo hudobný jazyk dokáže a slovný nie. Kafkovo, a nie len jeho dielo, je plné fragmentov končiacich bez diakritiky, kde si čitateľova fantázia doplní čo sa jej zachce, alebo to nechá len tak voľne uprchnúť niekam blízko k zadnej časti lebky. Existuje taký prostriedok aj v hudbe? A existuje ešte zaujímavejší ako tie z literatúry? Je to pravdepodobné, len som si ho, ich ešte neuvedomil alebo nevymyslel.

Baviac sa o konci, tak hneď druhá skladba – Hlas řeky – ho ponúkla úplne z opačného konca. Vyslovene meditatívny účinok však na mňa nemal, tak ako sa písalo v programe. Skôr upokojujúci (predovšetkým od istého momentu vynikajúci part klavíra), než rozjímavý. Arnošt Parsch v nej podľa môjho názoru zaujímavo prepojil nápevy s témbrami, pomocou plynulých prechodov medzi extended technikami a klasickým hraním doplnených pútavou inštrumentáciou. Omnoho viac mi však krátke melodické motívy pripomínali slovanské ľudové korene, ktoré v skladateľovej tvorbe zohrávajú významnú rolu od začiatku sedemdesiatych rokov, ako východnú inšpiráciu, či indickú melodiku. Program to tak uvádzal. Je možné, že na zopár miestach by sa dala v hudobnom materiáli nájsť východná filozofia, predovšetkým v cyklickom opakovaní niektorých fragmentov, avšak aj napriek tomu mi táto charakteristika príde zbytočne vykonštruovaná. Rád by som vyzdvihol perkusionistu, ktorý mal neľahkú úlohu. Jeho part by som neváhal rozdeliť medzi dvoch hráčov. Musel preskakovať od jedného nástroja k druhému. Hrať v jednom momente slákom na marimbe, čo už samo o sebe je interpretačne náročné a hneď za tým rýchle rytmické štruktúry na bubnoch, nie je zrovna nedeľňajšia siesta. Nemohol som sa zbaviť pocitu, že tým trochu skladba utrpela. Perkusionista tak nemal čas byť uvoľnený a pripravený z čoho logicky plynuli chyby. A pritom v nasledujúcich skladbách sa objavil aj Martin Opršál, čiže teleso dvoma hráčmi na bicie nástroje disponuje.

Nezameral som sa na hudobný materiál len tak pre nič za nič. Práve ten bol podľa mňa skvelým spájajúcim elementom pri dramaturgickej následnosti prvých troch skladieb. Jeho prerod od jednoznačnej tematicko-motivickej práce s citeľnými folklórnymi vplyvmi, v prostredí lesnej čistinky, ktoré doznievali v sofistikovanom monológu prihovárajúcej sa rieky aj pomocou zvukomalebných možnosti, až k témbrovej hudbe Györgie Ligetiho, ktorý s ňou dokázal neskutočné veci. Ani tu sa však melodické úryvky úplne nevytratili. U Janáčka dominovala melódia nad témbrom (dosiahnutým vhodnou inštrumentáciou), u Parscha sa to všetko príjemne prepojilo na rovnakej úrovni hladiny rieky. U Ligetiho pre mňa témbr dominuje aj v špecifickej skladbe Melodien. On ho však dosahuje presným vypísaním všetkých hlasov. Vzniká tak mikropolyfónia, v tomto prípade obohatená o „makro“ melódie, teda vyššie spomínané pozostatky nápevov z predošlých skladieb, samozrejme ani zďaleka nie podobných.

Klobúk dole, že sa Brno Contemporary Orchestra a Pavel Šnajdr rozhodli pustiť do interpretácie tohto autora. Prechádzka ružovou záhradou to nie je ani omylom, aj preto ho tu máme málo kedy možnosť počuť. Po dirigentskej stránke je naozaj náročné dokázať dynamicky vyrovnať jednotlivé hlasy tak aby boli dosiahnuté žiadané zvukové plochy a efekty. Zahrať ich tak nie je o nič ľahšie, ešte naviac ak sa proste nemôžete skryť za vedľa prísediaceho, ale musíte mu byť rovnocenným partnerom. Myslím, že tento aspekt bol zvládnutý chvályhodne. Dramaturgicky tak táto skladba naviazala veľmi plynulo a sviežo na dve predošlé, aj napriek tomu, že už sa nejednalo o českého autora. Hrozne ma to potešilo, pretože som si po prezeraní programu myslel, že si dnes vypočujem dve diametrálne odlišné polovice predelené přestávkou.

Trošku nepochopeným pre mňa ostáva posledný kus Johna Adamsa Son of Chamber Symphony. Dielo síce pekné, predovšetkým po rytmickej stránke v prvej a tretej vete, ale nenašiel som žiadnu spojitosť s programom predošlým. Do uzavretého celku sa tak podľa môjho názoru priplietlo štvrté koliesko na trojkolke. A druhá veta, až kontraproduktivně citujúca filmovú tvorbu (jedna z autorových inšpirácií boli animované filmy), tak bola nadbytočnou treťou šrubou už v tak zbytočnom štvrtom kolese.  Zahraná bola super, to zase áno. Ak si však odmyslíme tieto organizačné aspekty, tak to bol po čisto hudobnej stránke jeden z najvydarenejších koncertov tohto telesa z tých, ktoré som si mal možnosť zažiť.

Z programu ešte vypadla kompozícia Naše vrata nevrzajó od Ondřeje Hájka, ešte našťastie, pretože by som ťažko hľadal dopravný prostriedok pri ktorom by malo prirovnanie zmysel a hlavne by koncert nebol tak príjemnej a nenútenej dĺžky. Keď sme pri tom programe a s ním súvisiacom plagáte a s ním súvisiacej propagácii, tá bola vskutku tristná. Je to škoda, pretože určite aj vďaka tomu bolo hľadisko tak smutne prázdne.Chápem, že tento typ hudby nie je pre každého, ale ak si súčasná hudba vyžaduje aktívny prístup poslucháča, táto pasívna propagácia mu je príšerným vzorom. Či by to potom náhodou bolo príliš populárne? To my, vzdelanejší a uvedomelejší, predsa chcieť nemôžme. Či?

Hodnocení autora recenze: 85 %

Janáčkem to nekončí
Dirigent: Pavel Šnajdr
Jan Jiraský (piano)
Brno Contemporary Orchestra
5. března 2014 Koncertní sál – Besední dům Brno

program:
Leoš Janáček: Concertino
Arnošt Parsch: Hlas řeky
György Ligeti: Melodien
John Adams: Son Of Chamber Symphony

www.bcorchestra.cz

Foto Jan Prokopius