Adam Plachetka v Bratislavě a polemický Mozart

  1. 1
  2. 2
Síce nepatrím do generácie, ktorá bola živým svedkom „zlatej“ éry mozartovského spevu, akú pestovala Viedeň, Salzburg či iné metropoly za čias Josepha Kripsa či Karla Böhma, ale isté interpretačné kritériá považujem za nemenné. Fakt, že dnes ich poľahky podliezajú aj divadlá zvučných mien, je len jedným z dôkazov globálneho úpadku kultúry operného spevu. Tú nespasí ani časť poctivých sólistov, bez ohľadu na to, či sú favoritmi médií a bulváru, ktorí sa snažia nespreneveriť nadčasovým hodnotám. Dôkaz, že latka kritérií vo svete sa posúva čoraz nižšie, ponúkol bratislavský gala večer z tvorby Wolfganga Amadea Mozarta s protagonistom Adamom Plachetkom v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie. Bol súčasťou cyklu Svetové operné hviezdy, usporadúvanej agentúrou Kapos concerts.
Mozart Gala – Adam Plachetka, Zdeněk Klauda, Hilaris Chamber Orchestra – Bratislava 6. 11. 2017 (zdroj Kapos / foto Paner)

Adam Plachetka v Bratislave s polemickým Mozartom

Nalejme si čisté víno. Adam Plachetka je sólistom Viedenskej štátnej opery od roku 2010, pravidelne vystupuje na Salzburskom festivale, v Miláne, Mníchove, Berlíne, Londýne, na javisku newyorskej Metropolitan Opery. Jeho repertoárovou doménou sú práve mozartovské barytónové a basové postavy. Na koho iného teda aplikovať najvyššie kritériá? Čo nimi myslím, sa vynasnažím rozviesť v kontexte prednesených čísel. Adam Plachetka si vyberal z piatich Mozartových opier (v rámci nich predniesol v oficiálnej časti programu árie siedmich postáv) a pridal k nim dve koncertné árie. Zostava korektná, pestrá, umožňujúca prezentovať sa vo veselom a sčasti vážnejšom tóne, preukázať techniku, farbu a výraz v barytónovej i basovej tessiture.

Rovnocenným spolutvorcom atmosféry v mozartovskom večere musí byť sprevádzajúci orchester. Žiaľ, Hilaris Chamber Orchestra, zložený zo slovenských, českých a rakúskych inštrumentalistov a vedený dirigentom Zdeňkom Klaudom, sa svojím výkonom nevyznamenal. Ani v rade predohier, ani v číslach so sólistom. Je to teleso, ktorému chýbali parametre vznešeného, jemné odtiene v dynamike vnímajúceho a kultivovane muzicírujúceho zoskupenia. V sláčikoch nebol dostatok hravosti, striebornej farby ani plastického súzvuku, drevá tiež mali svoje limity, trocha zjemňujúco pôsobilo aspoň čembalo. Vynárala sa teda otázka, či k robustnejšej vokálnej línii sólistu prispel Klaudov orchester. Alebo naopak? Ak muzikanti necítili pointy výrazu a pohrávanie sa s dynamikou u Plachetku, držali s ním krok v prevažne vysokej dynamickej hladine. Tak či onak, o vznešenom pôvabe, sálajúcom z mozartovskej poetiky, sme mohli zväčša skôr snívať.

Adam Plachetka nezačal šťastne. Jeho Papageno z Čarovnej flauty (Ein Mädchen oder Weibchen), ktorému predchádzala predohra k opere, bol príliš zaťažený veľkosťou a objemom tónu, vo výraze absentovala hravosť a ľudová naivnosť, priamo sršiaca z povahy čísla. Ária Narda (prezlečeného Roberta) Con un vezzo all’italiana z La finta giardniniera (Záhradníčka z lásky, u nás udomácnený názov vychádza z nemeckého prekladu), je aj svojou trojjazyčnosťou plná šarmu a vtipu, provokujúceho interpreta uvoľniť uzdu farebným a dynamickým variáciám hlasového prejavu. Plachetkov výraz všetky tieto možnosti nevyužil (opäť jeho dynamickej škále chýbali nižšie stupne), hoci v barytónovej polohe sa cítil technicky i jadrnosťou tónu celkom bezpečne.

Z dramaturgického hľadiska osviežujúco pôsobili dve nasledovné čísla. Predohra Les petits riens (Malé nič) vznikla ako interludium do zabudnutej opery Niccolò Piccinniho, z ktorej sporadicky ožíva len nadlho stratená Mozartova vsuvka. S podobným, dobovo nie až takým neobvyklým zámerom, sa zrodila koncertná ária Un baccio di mano, komponovaná pre operu Pasquala Anfossiho Le gelosie fortunate. Adam Plachetka do nej vložil svoju sýtu basbarytónovú farbu a plynulé frázovanie, aj keď rafinovanosť výrazu mohol rozvinúť nápaditejšie.

Predohra ku Così fan tutte v podaní Klaudovho orchestra preferovala tvrdšie farby a vo vybrúsenosti zvuku mala medzery. Z dvoch árií Guglielma je vzácnejšie počuť prvú, Rivolgete a lui lo sguardo, ktorú skladateľ v poslednej chvíli z opery vyňal, no v praxi býva do nej často vkladaná. V bratislavskej inscenácii sme ju nepočuli, no – zaspomínajme si – práve ňou vyhral dnes svetovo renomovaný barytonista Marcus Werba prvý ročník Medzinárodnej speváckej súťaže Hommage à Lucia Popp (žiaľ zaniknutej)roku 1996. V Plachetkovom podaní vyznela až s prílišnou energiou a dramatickým objemom v tóne, takže rôzne textové nuansy vystatovačného Guglielma sa trocha zlievali. Prvú polovicu večera uzavrela Guglielmova ária z 2. dejstva Donne mie, la fate a tanti, kde bol dynamický akcent na nahnevanosť „obete“ nestálosti žien skôr namieste.

Po predohre k opere Idomeneo, rè di Creta, zahranej Hilaris Chamber Orchestrom občas v náležitých dramatických líniách (ľahkosť sláčikových behov bola skôr utajená), sa pokúsil Adam Plachetka vyrovnať s náročnou koncertnou áriou pre bas a orchester Mentre ti lascio, o figlia. Žiaľ, v nej sa odhalila istá nevyrovnanosť tónu v polohách, kde najmä nižší stred, pri pokuse nasadiť mezzoforte, strácal farbu a koncentrovanosť. Trocha sa z atmosféry vytrácala aj ústredná nálada smutnej rozlúčky otca s dcérou. Naproti tomu Adamovi Plachetkovi výborne vyšla ária Figara z 1. dejstva Figarovej svadby Non più andrai, ktorú uviedol s konečne uvoľneným výrazom v krátkom secco recitatíve. Mala fazónu v kreovaní atmosféry, energiu i vtip. Po nej nasledovala ária grófa Almavivu (umelec má v repertoári obe postavy) Hai già vinta la causa, kde si Plachetka uplatnil vlastnú licenciu, keď niektoré pasáže si podľa vlastného vkusu upravil do vyššej polohy. Nuž áno, doložil, že je väčšmi barytonistom než basistom, ale efekt tohto ťahu považujem za problematický. Najmä, keď v závere brilantnosť ozdôb nahradilo zlievanie tónu.

Posledný blok oficiálnej časti programu patril Donovi Giovannimu. Serenáda Deh, vieni alla finestra nie je Plachetkovou parketou. V druhej strofe sa síce pokúsil o zaliečavé mezza voce, no nedotiahol ho do konca. Oveľa priliehavejšie predniesol áriu Dona Giovanniho Metà di voi qua vadano, do ktorej vložil uvoľnený výraz, dokonca sa aj mierne fyzicky pohol zo strnulej pózy, a ária vyznela sviežo, živo a „divadelne“. Populárnou Leporellovou Madamina!, il catalogo è questo, zaspievanou plným, stále sviežim tónom a plynulým prechodom medzi registrami, sa naplnil obsah večera.

0 0 vote
Ohodnoťte článek
  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - A. Plachetka & Hilaris Chamber Orchestra a Z. Klauda (Bratislava 6.11.2017)

[yasr_visitor_votes postid="275853" size="small"]

Mohlo by vás zajímat


12 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments