Agitátor a exorcista je mrtvý (1)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Agitátor a exorcista je mŕtvy (1)
Adieu Patrice Chéreau, metteur en scène sans limite

Tí, ktorí chodia neskoro späť, pretože dlhý spánok považujú za zlodeja času, včera pred polnocou iste zaregistrovali správu, ktorá sa rozšírila s rýchlosťou blesku, že v Paríži prehral vo svojej poslednej réžii boj so Smrťou Patrice Chéreau (68 rokov). Jeden z najväčších režisérov, vedľa Stanislavského, Brooka a ďalších mien, ktoré sa zapísali do dejín divadla. Tí, ktorí nemali to šťastie vidieť jeho inscenácie, napríklad hier jeho priateľa Koltésa, či jeho operné inscenácie, posledná Elektra pre Aix-en-Provence v júli, si isto spomenú na Kráľovnú Margot, mimoriadny film, ktorý sa vymyká jeho filmografii vzťahov. Ako vzácny klenot a doklad jeho všestranného renesančného talentu popri osobitých snímkach, ktorých scenáre akoby vyvierali až z antickej drámy a dostihli náš život v našich dňoch. Od Perzekúcie (2009), ktorá je posolstvom do dnešnej doby, kde seba menší akt agresie a nelásky k okoliu spúšťa celý reťazec osobných zlyhaní a tragédií, cez drásajúcu Intimitu (2001), pomalé ale očistné umieranie, Jeho brat (2003) a ďalšie tituly, medzi ktorými vyniká druhý žánrovo jedinečný film Gabriela (2005), ktorý je ako Ibsenova divadelná dráma s Isabelle Huppert a Pascalom Greggorym. Jeho výtvarne vyhranené, vnútorne okázalé filmy, vzťah k výtvarnému umeniu, ktorý zdedil po otcovi, jedinečné videnie sveta, pred ktorým sa naša súčasnosť v mene kultúry dokonalosti a modernosti naučila zatvárať oči. Tak ako Julien Barnes skúma hranice nášho antidokonalého mozgu a srdca vo svojich jedinečných knihách, tak i Chéreau rozpomínal vo svojich tragických postavách ich znevažujúcu minulosť a obdivuhodnú snahu prekonať vlastné obludy z podsvetia. S pozoruhodnou  škálou farieb a zvukov skúma vo svojom šerosvite tenkú hranicu medzi našou realitou a emóciou. Najlepší herci pod jeho špeciálnym a osobitým režijným vedením pred kamerou či na javisku francúzskych divadiel, kde sa hrali dejiny divadla, dospeli k jedinečným výkonom.Patrice Chéreau (2. novembra 1944 v Lezigne /Maine-et-Loire, 7. októbra 2013 Paríž ) navštevoval Lycée Louis-le-Grand v Paríži, kde získal prvé divadelné skúsenosti. Chéreauova prvá inscenácia bola Labichova hra L´affaire de la rue Lourcine (1963). V rokoch 1966 až 1969 bol riaditeľom divadla na predmestí Paríža Satrouville, v roku 1970 nasledovala prvá inscenácia v Piccolo Teatro v Miláne, od roku 1972 bol Co – riaditeľom v divadle Villeurbanne v Lyone, od roku 1983 viedol Theâtre des Amandiers v Nanterre pri Paríži.

Práve v Nanterre Chéreau objavuje a pre divadlo potvrdzuje význam dramatika Bernarda-Maria Koltèsa a sám Koltès dôveruje režisérovi potom, ako videl jeho inscenáciu Marivauxovho Sporu (1973), že dokáže jeho hry adekvátne prečítať a vyložiť. Chéreau zahajuje svoju prvú sezónu v Nanterre dvomi „africkými“ titulmi. Popri Paravents Jeana Geneta inscenuje Koltèsovu hru Boj černocha so psami (Combat de nègre et de chiens, 1983) so scénografom Richardom Peduzzim, ktorý na scéne postaví obrovský gigantický diaľničný most. V Západnom prístavisku (Quai ouest, 1986) Peduzzi postaví Chéreauovu scénu z kontajnerov na tovar podľa vzoru z new yorských dokov. Spolupráca vrcholí hrou V samote bavlníkových polí (Dans la solitude des champs de coton, 1987), najabstraktnejšou a zároveň najúspešnejšou. Na javisku stojí aj Chéreau, ktorý sa venuje herectvu priebežne popri režijnej a filmovej práci ako Dealer a Pascal Greggory v roli Klienta (1995). Koltès a Chéreau sa vracajú dobyť parížske publikum Návratom do púšte (Le retour au désert, 1988). Vedľa Koltèsa samozrejme Marivaux a Műller. V roku 1988 na festivale v Avignone Hamlet s Gerardom Desarthe ako princom dánskym, který sa stal pre niekoľko dekád štandartom k posudzovaniu inscenácií iných režisérov. Botho Strauss Čas a priestor (1991), či Racinova Faidra s Dominique Blanc (2003).

Ešte jedinečnejší bol jeho prístup k svetu opery
Už v mladom veku uznávaný činoherný režisér, začínajúci filmár dostal možnosť režírovať operu. Chéreauvova scénická revolúcia, ktorú priniesol do opery je nezabudnuteľná. Režijný koncept, ktorý zrušil spevákom spievanie na rampe, vrátil dielam historický kontext a zároveň im dal nový výklad. Po svojom druhom filme Telo orchidey prijal ponuku režírovať hudobné divadlo. Tak sa rozhodol v muzeálnej opere ukázať na javisku žijúcich ľudí v realistickej réžii, ako to robili vtedajší predstavitelia činoherného režijného divadla Peter Zadek a Peter Stein. Už jeho druhá (prvá operná inscenácia Chéreaua bola Rossiniho Talianka v Alžíru /L ´Italiania in Algeri/  v talianskom Spolette (1970) inscenácia Offenbachových Hoffmannových poviedok sa stala triumfom.Ring storočia – 1976. Wagnerov Prsteň Nibelungov, určite dodnes neprekonaný, zarezonoval v celom kultúrnom svete, nielen opernom. Na pozvanie Wolfganga Wagnera, túto odvahu je treba obdivovať, sa skoro neznámy parížsky režisér, intelektuál, umelec, divadelník, filmár, herec vydáva na cestu na zelený kopec. Inscenácia najprv vyvolala škandál a nepochopenie. Neskôr, keď režisér všetko vysvetlil v knihe o svojej koncepcii, stal sa i on sám akoby oslavovaným bohom a staviteľom novodobej Walhally.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
1 Komentář
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments