Aktuálně: Válka Verdiho rodiny o 900 stran vyškrtnutých z Falstaffa skončila

Vojna členov Verdiho rodiny o deväťsto strán vyškrtnutých z Falstaffa sa skončila

Miestom tejto udalosti je Parma v roku 2010. V parmských novinách sú zverejnené dva separátne nekrológy. Taktiež pohrebné parte majú dve znenia. V prvom sa uvádza: Maria Mercedes so synom Massimom a Angiolo s Manuelou, ich vnukmi a švagrinou Gabriellou Carrara Verdi a jej príbuznými oznamujú verejnosti, že pohreb Rossany Malinverni sa uskutoční v stredu, pohrebný sprievod pôjde od nemocnice Vaio. Posledná rozlúčka sa začne o 13.30 hod. v Bussete.“ V druhom parte sa píše: „Emanuela s dcérami a Fabio s Ludovicou, Robertom a malým Albertom oznamujú, že rozlúčka s ich mamou Rossannou Malinverni sa uskutoční vo štvrtok o 09.30 hod. v Bussete.“ Na tom istom mieste ako tá, ktorá má prebehnúť o deň skôr).

Táto absurdná situácia je realitou, ktorá zasiahla dedičov Giuseppe Verdiho. Skladateľa, ktorého meno je ikonou Talianska a ktorého tvár dokonca voľakedy zdobila 1000-lírové bankovky. Po smrti Alberta Carraru Verdiho, nasledovníka verdiovského rodu po skladateľovej adoptívnej dcére Filomene Marii Verdi, zostala vdova po Albertovi Verdim a jej štyri deti – Angiolo, Maria Mercedes, Emanuela a Ludovica. Tí sa v boji o dedičstvo po hudobnom skladateľovi rozdelili na nezmieriteľné tábory, ktoré medzi sebou bojujú ako o život: Angiolo podporovaný sestrou Mariou Mercedes na jednej strane a zvyšné dve sestry na strane druhej. Čo je podstatou sporu, uvediem až na konci, v tejto chvíli na ilustráciu hĺbky a intenzity konfliktu zrejme stačil popis dvojnásobného pohrebu ich matky v roku 2010.

V týchto dňoch sa však udalosti zvrtli nečakaným spôsobom, ktorý začína byť zaujímavý predovšetkým pre hudobných nadšencov. Vedľajším produktom bojov je totiž sprístupnenie piatich tisíc tristo strán Verdiho doteraz neznámej hudby.

Verdi plánoval svoje nepublikované hudobné myšlienky zničiť
Verdi svoje opery v procese ich tvorby veľakrát prerábal, škrtal v nich celé pasáže a mnohé iné dopĺňal. Prvé podoby jeho opier tak boli častokrát veľmi rozdielne od tých, ktoré boli nakoniec premiérované. Pracovné verzie jeho hudobných diel neboli – na rozdiel od diel mnohých iných skladateľov – nikdy zverejnené, a vie sa tak len o tých zmenách, ktoré autor urobil až po ich premiérovaní. Študovať samotný proces komponovania tak doteraz nebolo možné.

V nedávnej minulosti sa päťdesiat hudobníkov, muzikológov a umelcov obrátilo na talianskú vládu so žiadosťou, aby zasiahla v čoraz viac zničujúcej vojne a aby sa vložila do procesu vyjednávania s dedičmi. Situáciu komplikovala aj morálna stránka, nakoľko z Verdiho závetu (o ktorého záväznosti sa tiež viedli polemiky) jasne vyplývalo, že prianím hudobného skladateľa bolo, aby všetok zostávajúci notový materiál bol po jeho smrti zničený. Jeho súčasťou je pritom napríklad aj deväťsto strán hudby vyškrtnutej z Falstaffa, ktoré taktiež doposiaľ nikto nikdy nepočul.

Nakoniec to bol práve inšpektor v oblasti kultúry – úradník zastupujúci záujmy talianskej vlády – kto presvedčil Verdiho dedičov, aby poslednú vôľu skladateľa nevyplnili. Tí sa po dlhom vyjednávaní dokonca vzdali kompletného balíka hudobného materiálu. Výsledkom je dohoda, na základe ktorej bol notový materiál práve v nedávnych dňoch odovzdaný do talianského štátneho archívu, kde budú všetky strany digitalizované a postupne zverejňované online. To umožní ich študovanie, ako aj spoznávanie priebehu vývoja hudobných myšlienok skladateľa – teda sledovanie, ako sa postupne vyvíjal proces tvorby u jednej z najvýznamnejších postáv vo svete opery.

V archíve sa spolu s notovým materiálom nachádza aj spomínaná Verdiho rukou písaná žiadosť: „Spáľte všetky dokumenty.“ Je zrejmé, že s definitívnou platnosťou jej nebude vyhovené, čo určite bude námetom ďalších vášnivých diskusií ohľadom morálnosti nerešpektovania takto jednoznačne deklarovanej poslednej vôle skladateľa.

Závet, ktorý záhadne zmizol
V čom vlastne spočíva podstata celého sporu medzi príbuznými? Giuseppe Verdi mal dve deti, chlapca a dievča, ktoré však obe zomreli ešte ako maličké. Skladateľovi zomrela vo veľmi mladom veku aj jeho sestra a krátko po smrti jeho detí aj jeho manželka. Značnú časť svojho života tak strávil vo výčitkách a depresii. Stratu všetkých ľudí, ktorých miloval, dával za vinu predovšetkým sebe. Veril, že zlyhal a nedokázal sa o svoju rodinu postarať.

Od roku 1847 sa začína jeho intenzívnejší vzťah s Giuseppinou Strepponi, ktorú si však zobral za manželku až po dvanástich rokoch – v roku 1859. Deti spolu nemali. Keď bol Verdi vo svojom pokročilom veku presvedčený, že zomrie ako bezdetný, jeho rodina k sebe prichýlila vzdialenú príbuznú – trojročnú dcéru skladateľovho bratranca Filomenu, ktorú rodičia zanechali jej osudu, lebo ju nedokázali uživiť. Ujal sa jej Verdiho otec Carlo so svojou sestrou, v ktorých malé dievča získalo náhradných rodičov – tých skutočných si samozrejme nepamätalo. Keď však Carlo aj jeho sestra zomreli, Filomena sa stala „sirotou“ po druhýkrát. V tom čase mala len sedem rokov (písal sa rok 1867).

Vtedy sa Verdi s Giuseppinou Strepponi rozhodli, že si ju adoptujú. Zmenili jej meno – k dovtedajšiemu krstnému menu Filomena pridali ešte Maria. Vzali si ju k sebe do vily v Sant Agate. Skladateľ sa postaral aj o Filomenino štúdium a neskôr, na sklonku svojho života, jej dokonca odkázal celé svoje dedičstvo.