Ani Shakespeare, ani Prokofjev. Romeo a Julie Natálie Horečné v SND

Balet Slovenského národného divadla 13. a 14. mája 2017 zaradil do svojho repertoáru Prokofievov balet Romeo a Júlia. Príbeh veronských milencov s podtitulom "Tak ako včera..." uviedol baletný súbor v naštudovaní Natálie Horečnej.

Horečnej Romeo a Júlia v SND
Shakespearov príbeh o milencoch z Verony patrí k chronicky známym dielam, ktorých inscenovanie na divadelných javiskách patrí takmer k povinnosti umeleckých súborov. Vo svete baletného umeleckého žánru ide predovšetkým o inscenácie, ktoré vychádzajú z partitúry Sergeja Prokofieva, i keď nie sú výnimočné ani tanečné spracovania Čajkovského symfonickej fantázie. Baletné súbory svetových divadiel prinášajú režijné a choreografické spracovania nesmrteľného príbehu v klasických i experimentálnych modernejších spracovaniach. Balet Slovenského národného divadla aktuálnym uvedením baletu Natálie Horečnej s názvom Romeo a Júlia – Tak ako včera… pokračuje v hľadaní toho správneho javiskového inscenovania (za štyri roky ide o tretie spracovanie: apríl 2013 – neoklasická verzia Massima Moriconeho, september 2013 – hiphopová verzia Laciho Strikea).

Horečnej spracovanie ikonického príbehu lásky a jeho uvedenie Slovenským národným divadlom ponúka viacero diametrálne odlišných pohľadov na samotné uvedenie tohto tvaru na scénu. Prvým z nich je neodškriepiteľný fakt o snahu Baletu SND uvádzať diela domácich (myslené slovenských) tvorcov a podporiť ich tak v umeleckej tvorbe „našich“. Výsledný javiskový produkt je taktiež dôkazom veľmi osobitej výpovede a slobody umeleckého prejavu. Dramaturgický zámer uviesť nového Romea a Júliu ihneď po vychladnutí tej predchádzajúcej inscenácie je zvláštny (posledné predstavenie bolo v júni 2016), ale z pohľadu zachovania Prokofievovej partitúry na javisku SND vítaný. Za zamyslenie však stojí to, čo v predstavení je a čo nie je, čo nám prináša a čo by malo.

Ani Shakespeare, ani Prokofiev
Už počas verejnej generálky vzbudila Horečnej inscenácia u publika kontroverzné reakcie. Dôvodom bol veľmi osobitý prístup k chronicky známej téme a jej spracovaniu a to najmä vo vytrhnutí malých častí toho najlepšieho od Shakespearea i Prokofieva.

Na prvý pohľad odvážnemu dramaturgickému počinu chýbal skutočný zásah dramaturga, ktorý by ustrážil časovú líniu príbehu, konanie postáv i intenzitu ich vystúpenia podľa ich dôležitosti. Keby to ustrážil, nestalo by sa, že zdanlivo mŕtva Júlia leží v rovnakom čase vedľa mŕtvoly Tybalta, čím u Lady Kapuletovej vzniká nemalá dilema, nad ktoré telo sa skloniť. Z balkónovej scény, ktorá je v baletnom ponímaní len metaforou ľúbostného vyznania, by nemalo vzniknúť vášnivé milenecké dueto, a už vôbec nie svadba, ktorá by sa časovo mala konať až o deň neskôr (v partitúre o celý obraz neskôr). Veľmi nejasne je naznačený konflikt dvoch rodov, ktorých uzmieri smrť milencov (v tejto inscenácii sa v hrobke na záver ešte všetci pobijú), a s tým súvisiace boje medzi päticou mužov – Tybalt, Mercutio, Benvolio a dvaja priatelia – ktoré vyznievajú skôr ako hry alebo fraška.

Zvláštne je i spoločenské postavenie pestúnky, ktorá sa oddáva na kapuletovskom plese tancu so samotným Lordom Kapuletom. Dramaturg by isto ustrážil aj funkciu postáv Abraháma (Montekov sluha) a Baltazára (Romeov sluha), ktorí sú u Shakespearea epizódnymi postavami a v tomto spracovaní sprevádzajú pátra Lorenza takmer celým predstavením a ich tanečné plochy sú pomaly väčšie ako Romeove, nehovoriac o tom, že ich tancujú ženy, takže divák je bez bulletinu úplne stratený. Veľmi zmätočne je zadefinovaná aj postava poštára, ktorý v prvom dejstve prináša pozvánky na ples (v obsahu je uvedený ako Služobník Kapuletovcov) a v druhom dejstve nesie urgentný list Romeovi od Lorenza. Koho služobník vlastne je? Navyše scénu s odovzdávaním odkazu dosť komplikuje postava nazvaná Lorenzov asistent, ktorý sa v druhom dejstve objaví v troch krátkych tanečných výstupoch a je to práve on, kto povie Romeovi, že Júlia je mŕtva. Záhadná ostáva smrť Parisa, ktorý umiera v hrobke až po Romeovi rukou Benvolia (ak som to dobre odčítal; postava Benvolia je tak nenápadná a neidentifikovateľná, že ju divák ani nepostrehne).

Samostatnou kapitolou je prológ, ktorý má pomôcť divákovi s identifikáciou postáv. Túto funkciu čiastočne aj napĺňa, no do popredia vychádza spiklenecký vzťah Júlie a Lorenza, ktorý výrazne predbieha samotný dej a na prvé pozretie je skôr mätúci.

Nemenej dôležitá je hudobná dramaturgia diela. Mnoho inscenátorov do Prokofievovej partitúry vstupuje, a to zväčša kvôli jej dĺžke. V tomto prípade neostal stáť kameň na kameni. Zásah do usporiadania jednotlivých skladieb nerešpektuje ani poradie scén, ani charakter skladieb a zadefinovanie jednotlivých tém, ani dramatickú výstavbu. Prokofievova partitúra je pritom považovaná za jednu z najlepších baletných partitúr, ak nie najlepšiu.

„Roku 1936 dokončil Prokofiev svoj vynikajúci balet Romeo a Júlia, ktorého hudba, inšpirovaná Shakespearovým nesmrteľným dielom, pomerne jednoduchými prostriedkami skvele vyjadruje romantickú atmosféru poetickej predlohy; jednotlivé postavy a dramatické situácie sú charakterizované odlišnými, výraznými témami, podliehajúcimi spolu s rozvinutím akcie primeraným premenám.“ (Chylinska T., Harashin S., Schäffer B.: Sprievodca koncertami, preklad Sedláková A., strana 705, OPUS, 1980, 978s.)

V uvedenom citáte je pomenované všetko. Jednotlivé postavy i dramatické scény majú svoje témy a ich prehadzovanie je príčinou konečného nelogického tvaru, ktorý je výsledkom nerešpektovania umeleckej výpovede autora (v bulletine sú pod libretom uvedení Horečná a Prokofiev – ako tam môže byť Prokofiev, keď z jeho diela ostali len vybraté časti, aj to v inom poradí?).

… niekoľko odtieňov sivej
Podnadpis Tak ako včera… tak trošku definuje a ospravedlňuje zároveň zosúčasnenie Shakespearovho príbehu, aj keď vlastne doba, v ktorej sa odohráva, nie je v predstavení určená. Podobné je to aj s miestom. Môže ísť o Veronu, ale aj nemusí. Scénografia (Christiane Achatzi) je veľmi jednoduchá: v prológu sa na podstavci nachádza silueta milencov zahalených bielou podsvietenou látkou, prvému dejstvu dominujú mohutné kulisy dvoch oproti sebe stojacich poloblúkov v tvare orlích hláv a v druhom dejstve sa nad účinkujúcimi týči veľký zavesený kríž. Svetelný dizajn nie je takmer vôbec dramatický a mdlo nasvietená scéna pôsobí nudne, staticky a zastaralo. Kultúrnym šokom je projekcia bežiaceho bieleho koňa v závere baletu. (Nápad blížiaceho sa zvieraťa diváci už videli v Kyliánovom balete Gods and Dogs, s ktorým Nederlands Dans Theater 2 vystúpilo pred časom v SND). Zbytočné a štýlovo úplne z iného baletu.

Kostýmy (Christiane Achatzi), aj keď majú byť tiež neutrálne, pri mnohých postavách čerpajú strihy a detaily z Ázie. Farebnosť baletného zboru ostáva úplne nevýrazná (okrem hercov). Menej ako 50 odtieňov sivej. V dave svietia biele šaty Júlie, Romeo zaniká. Výrazný je kostým pátra Lorenza, ktorý má žiarivo žltý oblek s motýľou podtlačou a veľkým flitrovým krížom vyšitým na plášti (na zadku). Nápad a náznak invenčnosti vidieť pri šatách Lady Kapuletovej, ktorej bledučko modrý odev prináša na javisko záchvev elegancie. Všetky postavy s výnimkou Lorenza majú spoločný jeden neprehliadnuteľný prvok: ponožky telovej farby. Tento „módny“ doplnok je charakteristický pre tvorbu Nederlands Dans Theater a choreografov, ktorí zo súboru vyšli. Ťažko sa s nimi stotožniť, ale popri ostatných kostýmoch ide o zanedbateľnú chybičku krásy. Celý balet je vizuálne ponurý, čo je veľká škoda, z dizajnu necítiť okrem všadeprítomného šera takmer nič. Najkrajším obrazom je „živé súsošie“ milencov v prológu, ktoré sa stalo aj základom vizuálu predstavenia.

Dominantný tanec
Samotná podstata predstavenia – tanec – ponúka množstvo zaujímavého prvkového materiálu. Horečná pri tvorbe choreografie vychádza predovšetkým z techniky klasického tanca, pričom jednotlivé základné prvky obmieňa, hľadá v nich inú estetiku. V plnej miere sa prejavuje choreografkina fantázia a schopnosť pohybovo uchopiť emócie. Podobne ako tomu bolo pri Slovenských tancoch, aj tu využíva pri zborových scénach kánon, javisková kresba je obmedzená na základné tvary, bohatá je partnerská práca. Mínusom je prekombinovanosť niektorých krokových väzieb v momentoch, kde by bola vhodnejšia herecká akcia, zastavenie alebo výrazné gesto. Ak by šlo o abstraktný tanec, táto výčitka by bola bezpredmetná, ale dejový balet musí byť v prvom rade čitateľný. Moderné vyjadrovacie prostriedky umožnili súboru precítiť šírku a hĺbku pohybového materiálu, ako i naplniť jeho podstatu kvalitou predvedenia. Balet SND sa na oboch premiérach vysporiadal s Horečnej choreografiou veľmi slušne, i keď druhá premiéra sa mi zdala kompaktnejšia.

Do titulnej postavy Júlie boli obsadené členky baletného zboru Klaudia Görözdös a Ilinca Gribincea. Obe dámy sa zhostili svojej postavy so cťou, i keď každá sa so sólovou postavou vysporiadala po svojom. Na výkone Görözdös bol citeľný premiérový stres a snaha herecky naplniť veľkú plochu vyznela v konečnom dôsledku umelo. Gribincea uchopila svoju Júliu prirodzenejšie a celkový dojem bol uvoľnenejší a uveriteľnejší. U oboch mi však chýbala detská zvedavosť, výraznejší moment, keď si dievča uvedomuje premenu na ženu (ale to je skôr vecou dramaturgie). Romeo Petra Dedinského bol sebavedomý, takmer s civilným prejavom. Igor Leushin bol chlapčenskejší a hravejší. Postava Romea neponúkla z môjho pohľadu sólistom dostatočne veľkú plochu na herecky jasne stvárnenú vyprofilovanú postavu a jej vývoj.

Naopak postava pátra Lorenza dostala priestoru viac, než je bežné. Andrej Szabo sa jej zhostil s dramatickým výrazom jemu vlastným. Svojím preexponovaným prejavom akoby chcel celé predstavenie zachrániť a vďaka svojej výraznej postave bol skutočne dominantnou postavou prvej premiéry. Lorenzo Adriana Ducina bol prefíkaný a rafinovaný a v jeho podaní mal úplne iný rozmer. Komika Mercutia stvárnili Juraj Žilinčár a Glen Lambrecht. Obaja podali technicky bezchybný výkon, ale kvôli nedostatočnému priestoru sa nemohli naplno prejaviť ich komické charaktery. Podobný problém vidím v stvárnení postavy Tybalta, ktorý presýtený nenávisťou striehne na každú zámienku vyprovokovať bitku s nepriateľom. Takúto plochu pri stvárnení svojej postavy Mergim Veselaj nedostal a musel si vystačiť s plytkým stvárnením Tybalta.

Postava Benvolia je v tomto spracovaní takmer neviditeľná, no slušne je spracovaná postava poštára, ktorý je vážny a vtipný zároveň. Martin Kreml dokázal spojiť do svojho prejavu obe tieto polohy a v kombinácii so svojimi dokonalými baletnými líniami predviedol vskutku profesionálny výkon. Jeho alternácia Michael Abzalov mu ani napriek vynaloženej snahe nemohol konkurovať. Reona Sato a Artemyj Pyzhov zaujali svojím plastickým predvedením Duší. Postava Lady Kapuletovej je na môj vkus málo výrazná, divák nepostrehne jej latentný vzťah k Tybaltovi ani jej špecifický vzťah k dcére. Väčšiu plochu má až pri monológu nad mŕtvou Júliou. Obe predstaviteľky – Chelsea Andrejic a Viktória Árvová – si za profesionálny výkon zaslúžia pochvalu.

Veľmi expresívny prejav predviedol v závere baletu Raphael Schuster, ktorý stvárnil Veronského princa. Pozornosť na seba upriamil najmä nástojčivým kričaním, ale i jeho tanečná variácia mala svoje pohybové kvality a výraznú dynamiku. Z epizódnych postáv vynikli Abraham a Baltazár: Chiaki Honda a Anna Vágnerová podali veľmi sústredený výkon s dôrazom na presnosť každého pohybu a tromfli aj alternujúce dvojičky Sakura a Sumire Shojima, ktoré sú známe stopercentnou zohratosťou.

Romeo a Júlia. Shakespearov fiktívny príbeh milencov zľudovel do takej miery, že davy turistov sa denne tlačia pod Júliiným fiktívnym balkónom. Stáročia inšpiroval iných umelcov, medzi ktorými bol aj Sergej Prokofiev. A práve jeho nesmrteľná partitúra sa stala v tomto uvedení najväčšou „chybou“ predstavenia. Uvedenie rovnakého predstavenia s inou hudbou (ideálne pôvodnou) by bolo pravdepodobne plne akceptovateľné aj s použitím odlišnej dramaturgickej koncepcie.

Hodnotenie autora recenzie: 50 %

Sergej Prokofiev:
Romeo a Júlia – Tak ako včera…
Choreografia a réžia: Natália Horečná
Hudobné naštudovanie: Peter Breiner
Dirigenti: Peter Breiner / Peter Valentovič
Scéna a kostýmy: Christiane Achatzi
Svetelný dizajn: Mario Ilsanker, Olli-Pekka Koivunen
Orchester Opery SND Bratislava
Balet SND Bratislava
Premiéry 13. a 14. mája 2017 Sála opery a baletu SND Bratislava

Romeo – Peter Dedinský / Igor Leushin
Júlia – Klaudia Görözdös / Ilinca Gribincea
Otec Kapulet – Aliaksei Kavaleuski
Matka Kapuletová – Chelsea Andrejic / Viktória Árvová
Otec Montek – Róbert Kováč
Matka Montek – Sarah Millner / Adriana Odlerová
Tybalt – Mergim Veselaj
Mercutio – Juraj Žilinčár / Glen Lambrecht
Benvolio – Dansaran Vandanov
Paris – Martin Radošinský
Princ z Verony – Raphael Schuster
Pestúnka – Viktória Šimončíková / Katarína Košíková
Priateľky – Ana-Sanziana Beschia, Erina Akatsuka, Isa Ichikawa / Isa Ichikawa, Katsiaryna Kavaleuskaya, Katarína Kaanová
Priatelia – Andrej Cagáň, Jean Michel Reuter
Otec Lorenzo – Andrej Szabo / Adrian Ducin
Lorenzov asistent – Viacheslav Krut
Abraham a Baltazár – Sakura Shojima, Sumire Shojima / Anna Vágnerová, Chiaki Honda
Čierni vtáci – Damián Šimko, Yuki Kaminaka, Diego Ernesto Calderon Armien
Poštár – Martin Kreml / Michael Abzalov
Herci – Barbora Regensbogenová, Tatum Shoptaugh, Marián Kuchár, Marek Bobošík, Viacheslav Krut / Lujza Hrubá, Tatum Shoptaugh, Marián Kuchár, Marek Bobošík, Viacheslav Krut
Dva páry duší – Reona Sato, Mergim Veselaj, Artemyj Pyzhov, Luana Brunetti / Reona Sato, Chelsea Andrejic, Andrej Szabo, Artemyj Pyzhov
Zbor – Katsiaryna Kavaleuskaya, Marián Kuchár, Valéria Stašková, Adriana Odlerová, Anna Vágnerová, Glen Lambrecht, Chiaki Honda, Alexander Mays, Evgenii Korsakov, Adrian Szelle / Barbora Regensbogenová, Martin Kreml, Sakura Shojima, Sumire Shojima, Natália Planková, Marián Kuchár, Zsóka Tallósiová, Alexander Mays, Evgenii Korsakov, Adrian Szelle

www.snd.sk