Balet SND: Když láska je jen sen
Keď láska je len sen
Priznám sa hneď na začiatku, že hoci mám rada Shakespeara, nikdy mi nejako zvlášť neimponovali jeho komédie. Zrejme preto, že nemám v obľube karikovanie, okázalý (často infantilný) humor, veľké gestá za účelom komiky, povestné kopanie do zadku a tak podobne. Napriek tejto skutočnosti sa budem snažiť odosobniť a pozrieť sa na baletný Sen noci svätojánskej čo možno najobjektívnejšie. Dramaturgia baletu Slovenského národného divadla reaguje jeho uvedením na výročie narodenia Williama Shakespeara údajne jeho najerotickejšou komédiou. Youri Vàmos, maďarský režisér a choreograf, spojil vo svojom balete dva protichodné fenomény – realistický pohľad Shakespeara s čiernym humorom na lásku a výsostne romantické hudobné vyjadrenie Felixa Mendelssohna-Bartholdyho. Sám tvrdí, že láska nie je dokonalá, že nikdy nefunguje, že v istom zmysle je to vždy tragédia a v tomto skepticizme si so Shakespearom zjavne rozumie, hoci ho „obaluje“ do muzikálneho romantizmu skladateľa. Vámos upozorňuje diváka, že nemá čakať od neho Shakespeara, ako ho pozná z literatúry a činoherných prevedení, jeho balet chce byť iba náznakom a tanec využíva ako prostriedok na vyjadrenie erotických, často groteskných pohybov. Mimoriadny dôraz kladie na herectvo interpretov, vyzýva tanečníkov až k hraniciam činoherného vyjadrenia, na ktoré nie sú v balete celkom zvyknutí (naštudovanie: Joyce Cuoco, Alexei Afanasiev).
Kuriozitou je aj skutočnosť, že hudobná predloha je akýmsi „kompilátom“ – prierezom tvorby Mendelssohna, nejde o baletnú hudbu ku konkrétnej téme, ale výber skladateľovej tvorby na vyjadrenie jednotlivých situácií. Ako sa vyjadril dirigent Peter Valentovič, hudobné naštudovanie bolo výzvou aj pre orchester, sláčikové kvartetá a sláčikový oktet ozvláštnili celok, ktorý je doplnený aj o originálne dielo skladatel v sólových spievaných partoch a zbore naživo na scéne. Autormi aranžmánov a spracovania kompozícií sú Kenneth Herbert a Kevin Rhodes. Nepochybne hudba je tu jednoznačne výrazným pozitívom predstavenia, zľahčuje ho, dáva mu dynamiku a tempo, poskytuje príťažlivé hudobné motívy a sviežosť aj popri svojej evidentnej náročnosti. Dirigenta aj orchester Slovenského národného divadla (až na malé nedostatky) sa minimálne patrí pochváliť.
Tematicky (a napokon aj vizuálne) mieša Vàmos kokteil od Atén, cez Shakespeara až po slovenský folklór, aby tak vyjadril, že otázky lásky, sexu, nevery a žiarlivosti sú nadčasové, bez limitov a presahujúce akékoľvek zemepisné určenie začínajúce kdesi v gréckej mytológii, prehnané cez alžbetínske Anglicko a končiace na slovenskom vidieku. Rovnako, ako romantická Mendelssohnova hudba nemá nič spoločné s alžbetínskou dobou Shakespeara, tak Shakespearova doba mala pramálo spoločné s dávnym Gréckom, neprekvapí ani posunutie predlohy do tridsiatych rokov dvadsiateho storocia s fragmentmi súčasnosti. O čo totiž Vàmosovi ide, je pertraktovať rovnaké konštelácie ľúbostného príbehu nezávislé od času a miesta. Vtedy aj dnes ľudia po sebe rovnako túžia, aj sa nenávidia, hľadajú lásku, aj ju odmietajú, rovnako žiarlia, aj si rovnako užívajú. Listy vymenili chaty a WhatsAppy, miesto koňa používame GPS, ale kríky sa rovnako zatrasú, keď si to v nich vášnivo rozdáme. Na tieto témy podôb a stupňov lásky (skôr telesnej, pudovej, živočíšnej ) sa snaží choreograf formulovať skepticko-ironickú, ale aj náladovo-humoristickú odpoveď.
Zámeny partnerov, či už prispením magických síl Pucka a Robina, alebo len výmenou niekoho za niekoho v snahe skúsiť niečo iné a nové sú vlastne irelevantné. Helena miluje Demetria, Demetrius miluje Hermiu, Hermia miluje Lysandra, Lysander prenasleduje Helenu, Helena Demetria, Demetrius Hermiu. Tieto mechanické zmeny objektu túžby možno pôvodne slúžili na splietanie intríg, ale ako tvrdí vo svojej rozprave Jan Kott, najcharakteristickejší (a aj najmodernejší) znak tohto ukrutného sna sa mu zdá „redukovanie osoby na milostného partnera“. Partner už nemá meno, nemá ani len tvár, je len najbližšie. Tento moment snáď najvýstižnejšie vystihuje súčasnosť – rýchle zoznamovanie sa na chate – cez všetky kombinácie pohlaví od Pokecu až po Grindr za účelom sexuálnych rozkoší s neznámym.
Obsahovo sa vzájomne prelínajú tri úrovne – klasicky popletený príbeh o tom, že každý ľúbi toho, kto ľúbi zas niekoho iného, do vzťahov sa zapletie fantazijný plán škriatkov a víl, plný mágie a čarov, ktorý zas spätne uzemňuje herecká skupina remeselníkov v zámerne grotesknom znení. Všetky tieto tri roviny zjednocuje prostredie lesa, ako úkrytu, ako miesta kúziel a tajov, pokútnych stretnutí a roztopašných telesných lások. Pre choreografa predstavuje les – neznámu zem, krajinu nikoho, v ktorej sa stierajú hranice medzi prírodným a ľudským bytím.
Youri Vàmos ostáva verný klasickému dedičstvu ako základnému kameňu svojej tvorby, ale k novým verziám baletných diel ho motivuje potreba vyjadrenia psychologických a osobných nuansov postáv. Sen noci svätojánskej postavil už pre Badisches Staatstheater Karlsruhe, pre Lotyšskú národnú operu v Rige a vlani ho uviedol v Maďarskom národnom divadle v Györi. A hoci sa uvádza ako dielo súčasné a moderné, jeho „súčasnosť“ a „modernosť“ je v ponímaní a spôsobe tancovania už dnes akosi „vtedajšia“, s duchom tancovania spred viac ako dvadsiatich rokov. Miestami (hlavne v prológu a epilógu) dokonca evokujú choreografie Pavla Šmoka z československých čias a tanečných súvislostí.
Youri Vàmos sa narodil v Budapešti, kde absolvoval Štátnu baletnú školu. Bol sólistom v Maďarskej štátnej opere, neskôr prijal ponuku na post prvého sólistu v mníchovskej Bayerische Staatsoper. Odvtedy pôsobí väčšinou v nemecky hovoriacich krajinách. Po Mníchove bol riaditeľom baletu v Dortmunde, Bonne a Bazileji. Je považovaný za jedného z mála vedúcich európskych choreografov, ktorý sa cieľavedome snažia o prežitie klasických baletov v obnovenej podobe. Od roku 2001 je Youri Vàmos čestným profesorom tanca na Tanečnej akadémii v Budapešti. Severné Porýnie-Vestfálsko mu udelilo v roku 2007 rad za zásluhy. Piaty rok pôsobí ako nezávislý choreograf. Pre Balet mesta Perth v Austrálii pripravil choreografiu Romea a Júlie, pre Badisches Staatstheater Karlsruhe Sen noci svätojánskej a Luskáčika, pre Národné divadlo v Brne Coppélie z Montmartru, Carminu Buranu pre letný divadelný festival v Splite, Sen noci svätojánskej pre Lotyšskú národnú operu v Rige, Spiacu krásavicu pre Operu v Prahe a Othella v Národnom divadle Praha. Vlani predstavil Spiacu krásavicu v Karlsruhe.
Ako informuje bulletin, shakespearovsky zamotaná hra o zaľúbencoch Hermii a Lysandrovi, Helene a Demetriovi, o kráľovi a kráľovnej škriatkov a víl Oberonovi a Titánii, o škriatkovi Puckovi, ktorý má v tom všetkom prsty, patrí k najobľúbenejším komédiám svetovej literatúry. Mladí muži a ženy sa stretávajú v nočnom lese – netušiac, že sa tam stanú obeťou kúziel a čarov škriatkov a čarodejníc. Už čoskoro sa ocitnú v spleti netušených pocitov. Pôvodný príbeh hry Williama Shakespeara predstavuje Youri Vàmos vo svojej baletnej komédii ako súhru aj zmätok dvoch svetov – duchov a ľudí. Antiku a imaginárny svet fantázie posúva do súčasnosti, do sveta dnešných mladých ľudí a ich ľúbostných peripetií.
Scéna (Pavol Andraško) sa eliminovala na les plný stromov, krov so svietiacimi žiarovkami, otáčaním „živých plotov“ sa objavia obrovské magické kvety s fosforeskujúcim svetlom, spúšťajú sa plátna s liánami, padá hviezdna obloha, rozostupujú sa stromy, za ktorými je situovaná „spálňa“ v kalichu kvetu Oberona a Titánie. Všetky situácie sa odohrávajú v lese (v záhrade), ktorý sa snaží byť reálny, aj čarovný zároveň. Tento zámerný gýč priznáva rozprávkovosť a istú komediálnosť aj v scénografii, kulisy sú tak cielene umelé až dokazujú divadelnosť a hraničia s teatralitou. Menej kompatibilný (aj keď zámerne s cieľom komiky dosadený) je trojkolkový nákladiak, rovnako ako aj bicykel a „chodiace“ kulisy zobrazujúce panorámu Bratislavy pri scénke skupinky pouličného divadla. Na jednej strane príliš zastarané, na druhej už nie smiešne, ale skôr trápne. Chápem síce zrejme zámer režiséra, tento druh infantility vyhrotiť do takej miery, aby bol vlastne vo svojom trápnom znení groteskný, neviem, či sa však neminul účinku a z vizuálneho hľadiska narúša estetiku zobrazovaného. Skrátka je tam toho už akosi priveľa a aj akosi zbytočne. Verím však, že tieto „kuriozitky“ by pred štvrťstoročím fungovali ako bomba, dnes prekvapia už len nenáročného, alebo nerozhľadeného diváka.
Kostým (Adriana Adamíková) sa pohybuje v niekoľkých rovinách, štyri postavy popletených milencov a zbor je odetý do jemne štylizovaných, pastelových, vskutku jednoduchých kostýmov tridsiatych rokov minulého storočia, ktoré viac predznamenávajú klobúčiky dám, šiltovky a vestičky mladíkov, ako aj účesy. Magický svet víl a škriatkov je reprezentovaný zlatými a zelenými tónmi, ľahkými materiálmi a výrazne lesklými aplikáciami (Malé čarodejnice, desať čarodejníc) a s prvkami antiky (Oberon, Titania). Divadelná skupina remeselníkov je esteticky najviac „zrichtovaná“ (muži v ženskom prevleku s otrasnými parochňami a sukňami).
Zvláštnym fenoménom sa stáva trblietavá rukavica (ktorá čarovným gestom pôsobí ako nápoj lásky) akoby stiahnutá z ruky Michaela Jacksona. Táto „jacksonka“ je hlavnou aktérkou všetkých zmätkov. Najsympatickejšie z hľadiska stylingu zafunguje Klbo (Oslík), ktorý má na sebe šortky v štýle „Lederhosen“, chvost a rozkošné uši. Z môjho pohľadu najzbytočnejšia je okázalá výpravnosť krojov a násilná demonštrácia slovenského folklóru (šesť svadobných párov). Vàmos rád zadefinováva v jednotlivých krajinách ich identitu a tradíciu cez ľudový kroj (tento prvok mne osobne nie je nikdy extra sympatický), ale keď už sa deje, stačil by snáď náznak, drobná aplikácia, detail. Kostymérka Adamíková sa zjavne zrovna v týchto typoch odevov do dôsledkov vyžila, hoci práve postavy v krojoch sa na scéne iba krátko mihnú. V konečnom dôsledku – dopravné prostriedky (auto, bicykel), plátenné improvizované kulisy, aj kroje mi pripadajú pomerne samoúčelne a nazdávam sa, že toto už dávno nie je cesta, ako „prinútiť“ diváka plieskať sa od smiechu do kolien (aj keď uznávam, pár nešťastníkov sa prvoplánovo zasmialo).
Celému magickému vizuálnemu zneniu predstavenia napomáha aj svetelný design (Klaus Gärditz), ktorý sa pohybuje od láskavých teplých tónov, až po čarovnú temnotu zelenej, fialovej a hrozivých bleskov.
Z vizuálneho, príbehového, časového a zemepisného pohľadu je Sen noci svätojánskej Youriho Vàmosa jeden veľký neidentifikovateľný mix, kde je všetko dovolené, kde sa čas a miesto prestupujú, kde je vo finále aj tak jedno „who is who“, aj keď sa samozrejme, dá v závere všetko do zdanlivého poriadku. Vàmos láske moc neverí, akoby jej nefandil, alebo si skrátka uvedomuje jej prchavosť a ironickú realitu, ktorá nás napokon aj tak vždy stojí veľa energie, často smútku a sklamania. Zužuje ju teda na telesnú lásku, na sexuálnu rozkoš, na vulgarizovanie pudových gest, na jej živočíšnosť a bohapustú slasť. Na tento druh sexuálneho vyjadrenia (so všetkými zvodnými, frivolnými, provokatívnymi, dráždivými, vulgárnymi, lascívnymi, zvrhlými, zvrátenými, perverznými a áno aj smiešnymi pohybmi) je tanec ako stvorený. Predpokladám, že tak to aj myslel a takto to chcel aj využiť a vyjadriť.
Napriek snahám sólistov aj súboru však, akoby v nich bol (čuduj sa svete v prípade tanečníkov, kde sa očakáva prirodzená exhibícia) akýsi ostych. Ľudia, ktorých vyjadrovacím prostriedkom je telo, kde je dovolený (respektíve nevyhnutný) dotyk na tých najintímnejších partiách, kde nahota je tá najprirodzenejšia záležitosť na svete, títo ľudia sa zrazu hanbia. Napadá mi (celkom paradoxne pri tejto mladej generácii) akoby mali málo (slušne povedané) „odmilované“. K erotickému náboju im chýba skúsenostná rovina. Na tento fenomén zrejme v baletnom súbore Youri Vàmos nečakane narazil, možno ho aj prekvapil a v istom zmysle mu aj do veľkej miery zabránil aplikovať svoju predstavu.
Druhým kameňom úrazu je herectvo, ktoré od tanečníkov vyžadoval. Iste je potrebné, aby sa kroky a gestá (celá choreografia) najskôr zautomatizovala tanečníkom natoľko, že nad ňou nebudú rozmýšľať a tým pádom môžu slobodnejšie a suverénnejšie zapojiť aj výraz. Tieto dve zložky naraz – tanec a herecký výraz – bol príliš veľkým sústom pre mladý súbor. Tanečnice síce rozverne vyhadzujú v kríkoch blúzky do vzduchu, cez scénu prebehnú v podprsenkách v hranom ostychu (avšak ten nie je, žiaľ, iba hraný). Muži si v tejto „hre o šaty“ „libujú“ o čosi viac. Čarodejnice by mali mať všetky predpoklady na ženskú zvodnosť, ale zjavne, aj provokatívne pohupovanie sa v bokoch a rozkošnícke krútenie zadkom sa javí ako pubertálny problém. I výsostne dekoratívna Titania má v tomto prejave značné rezervy. A tak celá erotika, ktorá by mohla zo scény a lesa sálať je „zakliata“ v uzavretom geste nezmyselného kŕču. Tento sterilný „erotický“ kolotoč sa snaží vyvážiť aspoň Oberon s nakreslenými „tehličkami“, so svalnatými pažami, úctyhodnou výškou a natretý lákavými olejmi, ktorý však v kontexte svojich menej odvážnych kolegov zapôsobí napokon ako narcis. Ak opakovaním repríz tanečníci zhodia zo seba ťarchu pohybovej pamäti, vložia sa intenzívnejšie do herectva, oprostia sa od ostychu a definitívne pochopia o čom Sen noci svätojánskej naozaj je, tak majú šancu splniť predstavu choreografa a uspokojiť „chtíč“ (po slovensky „žiadzu“) diváka.
Nedá mi nespomenúť v tejto súvislosti úplne paradoxne vizuálnu kampaň, ktorá je s týmto predstavením spojená. Tvorcovia a vedenie baletu vsadilo na lákavú ľúbivosť a prizvalo si na návrh plagátu komerčného fotografa Martina Machaja. (Ten už stvárnil vo svojom návrhu aj plagát k baletnému predstaveniu Romeo a Júlia, kde skombinoval svoju typickú náklonnosť k nahote s baletnými umelcami). Nič by sa nestalo, keby tento princíp a postup zopakoval a ľahko pohodil do prostredia mágie botanickej záhrady subtílnu baletku v extatickom výraze. Namiesto toho však zvolil profesionálnu modelku, akúsi monštruóznu (pomerne vulgárne pôsobiacu) „kozatku“ evokujúcu titulku Playboya. Tento kontrast diváka lákajúceho kŕčovým sexom s kŕčovitým ostychom protagonistov si vzájomne odporuje a stretáva sa zároveň v jednom spoločnom momente. Obe polohy (printová i tanečná) postráda erotiku. Tú zázračnú, neuchopiteľnú esenciu vlhkej a voňavej dráždivosti založenej na krásnej zvrátenosti tvorivej fantázie. Akoby nikto nevedel, čo to vlastne erotika je. A tak diváka zavádzajúco lákame do divadla prvoplánovou „pin-up girl“ na tanečné predstavenie, kde sa interpreti imaginárne hanbia do rukáva.
Poďme si zadefinovať, čo považujem zo Sna noci svätojánskej Youriho Vàmos za pozitívne. Nepochybne je to dvojica Pucka a Robina (hoci nechápem celkom, prečo sú dvaja), ktorá je z choreografického hľadiska postavená najinvenčnejšie, s espritom, humorom, karikovaním v zmysle dvoch popletených a šantiacich nezbedníkov. Ich príchod s baterkami je trošku rozpačitý, ale duet s vedrom rozpaky vyváži. Tanečne sympaticky sú premyslené aj kvartetá Heleny, Lysandra, Demetria a Hermie, nie sú nejako zvlášť objavné, ale vizuálne svieže a príjemné. Sekvencia spomaleného filmu pôsobí síce zánovne, ale zjavne bude divácky populárna ako starý vtip, čo stále funguje. Prekvapivým ozvláštnením je fyzicky prítomný zbor Slovenského národného divadla a dvoch sólistiek opery Andrey Vizvári a Kataríny Flórovej. Ich spev v kontexte kúziel čarodejníc evokuje náladu ako z Rusalky. Hoci séria takzvaných groteskných scén nedosahuje úroveň umeleckej kvality, rozhodne sa vyníma malý detail oživovania blchy Robinom – milé, chutné, vtipné a nenásilné. Zborovým scénam sem-tam ujde synchrón, ale vskutku sa snažia byť jednotné, hoci po chvíli divák stráca pri nich pozornosť. Výkony, ktoré rozhodne trčali spomedzi ostatných je nutné priznať Jurajovi Žilinčárovi (Puck, prvá premiéra), Dominicovi Ballardovi (Oberon, druhá premiéra), Ise Ichikawe (Hermia na oboch premiérach) a Oraziovi Di Bella (Demetrius, tiež z oboch premiér). Druhá premiéra, ako to už býva, sa niesla v uvoľnenejšom duchu a atmosfére ako na strane interpretov, tak aj osadenstva v hľadisku, ktoré sa viac bavilo, vstávalo nadšene zo sedadiel a zdolalo viac opôn. Nuž, davová psychóza je niekedy zradná záležitosť.
Pozrime sa však v zmysle serióznosti a kompletnosti na všetky sólové postavy. Oberon Andreja Szaba ťaží z impozantnej postavy, ktorá sama o sebe obsiahne celé javisko svojou výškou, ale aj nástojčivým výrazom. Jeho Oberon je po tanečnej stránke disciplinovaný, javí známky rozprávkovosti a tajomna, herecky je tak snaživo sústredený, až je miestami patetický. Príjemne prekvapil Oberon Dominica Ballarda, nielen pôsobivou mäkkosťou gest a pohybovou suverenitou, ale aj prirodzene mužným prejavom a charizmou, ktorými si získa rešpekt postáv, kolegov i divákov. Jeho nedbalá elegancia je dokonca sexi. Titania (Chelsea Andrejic) má všetky predpoklady na zvládnutie roly, je dekoratívna, tanečne zdatná, má dôstojnosť kráľovnej škriatkov a víl, čo jej však žiaľ chýba, je povestná a žiaduca koketéria postavy a vášnivá posadnutosť začarovanej ženy zaľúbenej do Oslíka. Puck Juraja Žilinčára disponuje nielen plastelínovým telom, gestami akoby bez kostí, ladnou mrštnosťou podporenou drobnou postavou, ale je to Puck rozkošný, milý, šantivý a vtipný. Yuki Kaminaka je síce horlivý, ale zďaleka sa nevyrovná Žilinčárovmu prevedeniu. Jeho pendant Robin Igora Leushina za ním tiež evidentne zaostáva výrazom i tanečnou interpretáciou, je viac hraný, než prirodzený, viac ťažkopádny, než pružný. Na postavu akoby nedorástol. Hermia (Isa Ichikawa) je pohybovo suverénna a jej výraz má ľahkosť, prirodzenosť, drobné emočné nuancy adekvátne diferencuje. Je mimoriadne dievčenská a úprimná. Helena Rominy Kolodziej rolu tanečne reprezentatívne ustojí, jej herectvo je viac karikované s profiláciou detinského afektu. Andrej Kremz v úlohe Lysandra suverénne odtancuje a odskáče svoj part, vo výraze je trochu monotónny a prvoplánový. Demetrius Orazia Di Bellu je tanečným zážitkom, rolu herecky kreuje do predimenzovanej mimiky akéhosi talianskeho šaškovania, podstatu výpovede však zo štvorice najmarkantnejšie chápe s celou škálou teatrálnosti.
Klbo (Osol) Petra Dedinského má najväčší priestor z hľadiska hrania, ktorý aj náležite využije. Tanec je u neho samozrejmosťou, ale aj herecky zo seba vykreše infantilného, nič nechápajúceho Oslíka, ktorý si nepochybne získa sympatie. Remeselníci Mechúr – Thisbe (Raphael Schuster / Damián Šimko), Väzba – Majster (Mergim Veselaj), Obšívaj – Matka (František Šulek), Pilina – Lev (Andrej Cagáň), Bľach – Krčmár (Martin Anderson) sa ocitli možno v trochu nevďačných úlohách, ktoré si vyžadujú sakra dobré herectvo na to, aby v tej Shakespearovsko-Vàmosovskej grotesknej polohe zámernej trápnosti obstáli. Snáď najprirodzenejšie pôsobí Andrej Cagáň, ostatní interpreti zaváňajú hereckým amaterizmom.
Sen noci svätojánskej Youriho Vàmosa rozdelil divákov na dva tábory. Jeden z priateľov mi po premiére povedal: „Prišiel som si v piatok oddýchnuť do divadla po celom týždni, nechcem na nič myslieť, bolo to farebné, všetko sa to lesklo, hudba bola ľahká, plagát príťažlivý, mne sa to páčilo.“ Nuž, na tento typ relaxu je zrejme Sen noci svätojánskej vhodný. Nazdávam sa, že do divadla (zvlášť do národného) by sme nemali chodiť len oddychovať. Ja osobne potrebujem materiál na rozmýšľanie, chcem, aby som si odnášala emóciu, ktorá ma bude ešte niekoľko dní prenasledovať, očakávam, že sa niečo nové možno dozviem, alebo si aspoň potvrdím vedené, potrebujem, aby som svoj život vedela konfrontovať s inými témami, ďalším rozmerom, chcem byť ohúrená krásou, ohromená dokonalosťou, očarená fantáziou a kreativitou, vyžadujem imaginárnu facku, ponor do hĺbky citového a myšlienkového podhubia. Chcem vidieť niečo také, aby som sa v recenzii nemusela zamýšľať nad tým, prečo to „také“ nie je. Keby som chcela „na nič nemyslieť“, môžem si zapnúť seriál. Takže sme tu tí, ktorí očakávame niečo viac a tí, ktorí prišli proste relaxovať. A ja sa samej seba opakovane pýtam, kde sa stala chyba, keď publiku často stačí aj umelecký priemer. Iste, nezazlievam divadelný oddych, ak niekomu pomôže, som však presvedčená o tom, že ani Yourimu Vàmosovi len farebnosť a lesk nestačí. Otázne teraz je, či sa mu podarilo poskytnúť viac.
Domnievam sa však, že narazil na jeden zásadný problém a tým je paradoxne mladosť a mentálna nevyspelosť niektorých tanečníkov, ktorým navyše chýba životná skúsenosť. Tí totiž, s najväčšou pravdepodobnosťou Sen noci svätojánskej nikdy nečítali, nevideli a zjavne ani nepochopili a už vôbec sa v tejto polohe necítia komfortne. Tanec (nech už akokoľvek z pohľadu vývoja konzervatívny) tentoraz transparentne odhalil, kto skúsenosť má a komu chýba. Atraktivita a mágia Sna noci svätojánskej tkvie v jej komediálnosti vyplývajúcej zo zmätočnej spleti vzťahov a bohapustej hm…hm…hm… Skrátka je o tom, kto, s kým a kde si „vrzne“. Napokon, to spravidla ľudí zaujíma vždy najviac. Je to o prírode, v ktorej sa nachádzame, z ktorej sme vzišli, ku ktorej sa často utiekame, ale aj o prírode v nás, o inštinktoch, túžbe, pude a jeho živočíšnom ukájaní.
Hodnotenie autorky recenzie: 50 %
Felix Mendelssohn-Bartholdy:
Sen noci svätojánskej
Choreografia a réžia: Youri Vàmos
Naštudovanie: Joyce Cuoco, Alexei Afanasiev
Hudobné naštudovanie: Peter Valentovič
Dirigent: Peter Valentovič (alt. Dušan Štefánek)
Scéna: Pavol Andraško
Kostýmy: Adriena Adamíková
Svetelný dizajn: Klaus Gärditz
Orchester , Balet SND, sólisti a zbor Opery SND, žiaci Tanečného konzervatória Evy Jaczovej
Premiéra 11. a 12. apríla 2014 Sál opery a baletu SND Bratislava
Oberon – Andrej Szabo / Dominic Ballard (alt. Peter Dedinský)
Titania – Chelsea Andrejic (alt. Kristína Luptáková / Viola Mariner)
Puck – Juraj Žilinčár / Yuki Kaminaka
Robin – Igor Leushin (alt. Davide De Biasi)
Hermia – Isa Ichikawa (alt. Sakura Shojima)
Helena – Romina Kołodziej (alt. Sumire Shojima)
Lysander – Andrej Kremz (alt. Samuel Price)
Demetrius – Orazio Di Bella (alt. Dominik Slavkovský / Martin Anderson)
Bottom – Peter Dedinský (alt. Dan Datcu)
Remeselníci – Andrej Cagáň, František Šulek, Martin Anderson, Raphael Schuster, Mergim Veselaj (alt. Martin Kreml / Damián Šimko / Aliaksei Kavaleuski / Igor Leushin)
Foto Peter Brenkus
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
