Balet SND: Korzár – míchaný nápoj se suchým ledem

Korzár – miešaný nápoj so suchým ľadom

Balet SND uviedol v piatok a sobotu 17. a 18. apríla 2015 premiéru baletu Adolpha Charlesa Adama Korzár, ktorý je jedným z majstrovských diel éry romantického baletu a spolu s jeho ďalším slávnym dielom Giselle je súčasťou zlatého fondu svetového baletného repertoáru. Vedenie Baletu SND vsadilo tentoraz na tradíciu, výpravnosť, maximalizmus v tanečnom aj výtvarnom znení. Podľa slov riaditeľa Baletu Jozefa Dolinského ml. sa predstavenie „odvíja od histórie a prikláňa sa najviac k pôvodnej verzii, aby balet ukázal klasiku aká má byť.“ Choreograf a režisér Vasilij Medvedev spolu v tandeme Stanislava Feča (naštudovanie) mali v úmysle vyprofilovať archaického ducha, klasiku, tradíciu, ale vo sviežej podobe. Naštudovanie bolo náročné na počty (tanečníkov, kostýmov aj ostatných výtvarných prvkov), balet disponuje mnohými sólovými partami pre mužskú časť súboru a podľa jeho vyjadrenia si nemôžu inscenáciu dovoliť všetky divadlá práve vzhľadom na nedostatočné zastúpenie tanečníkov, pre ktorých je tento titul výzvou a možnosťou na blysnutie sa v tanečnej technike v sólových aj zborových vystúpeniach. Pre dirigenta Alexandra Anissimova bol bratislavský Korzár tretím variantom, ku každému však pristupuje nanovo. Výpravnosť sa neodráža iba v počtoch tanečníkov a prezentácii ich tanečnej techniky, ale aj v celkovom vizuáli predstavenia. Pavol Juráš (scéna, kostým) vychádzal z pôvodných návrhov kostýmov k baletu vytiahnutých z archívov Petrohradského múzea, ktoré nemali byť kópiou, ale inšpiráciou.
Úvahy a váhania
Scéna je odrazom niekoľkých dochovaných verzií, vznikol teda akýsi mix, pričom každé dejstvo má svoju výpravu (bazár, jaskyňa, palác, sad, more). Všetci tvorcovia sa zhodli v názore, že ide o najvýpravnejšiu baletnú inscenáciu za ostatné obdobie v Balete SND po vizuálnej aj tanečnej stránke s maximálnym počtom účinkujúcich (60 tanečníkov). Hoci bulletin uvádza čísla použitých kostýmov, látok, tylu a metrov štvorcových maľovaných kulís, cifry sú vskutku zaujímavejšie možno pre finančný rozpočet divadla. Vasilij Medvedev tvrdí, že realistické dekorácie a kostýmy podľa historických návrhov umožňujú čo najviac precítiť kolorit a náladu Orientu. Vo finále teda vznikol akýsi mix popisnej tradície, ruskej školy a hollywoodskej výpravnosti. Sám choreograf sa nechal počuť, že toto riešenie „umožňuje divákom vnímať starý balet ako veľkorozpočtový a výpravný ´trhák´ v štýle zlatého veku Hollywoodu“.  Tomu je napokon prispôsobená aj vizuálna kampaň (Martin Machaj), ktorá preráža z bannerov a plagátov vo filmovom duchu. V koži štylizovaní akísi „Piráti z Karibiku“ sa dramaticky predierajú svetlom, tmou a dymom v spomalenom zábere a v atraktivite filmového štýlu, ktorý má v tomto komerčnom znení nulovú kompatibilitu s reálnym vizuálom na javisku, ale rozhodne spĺňa predpoklady zvádzajúceho (i zavádzajúceho) amerikanizovania. Tvorcovia už na tlačovej konferencii aj v rozhovoroch priznali zámer príklonu k tradícii a klasike vo všetkých smeroch a zároveň jej „aplikáciu“ na sviežosť filmovo-výpravnej okázalosti, čím položili základ silnej argumentácie na prípadné výhrady voči vizuálnemu gýču. V konečnom dôsledku totiž Korzár v tomto tradičnom (ale hlavne zámerne výpravnom) prevedení pre výtvarne a esteticky cítiace duše vskutku gýčom je, ale pre väčšinový divácky vkus to zrejme bude veľkorysá „podívaná“. Všetko je napokon uhol pohľadu.
Troška faktov a info o diele vytiahnutých z bulletinu, histórie a hlavy
Známy libretista baletov 19. storočia Jules-Henri Vernoy de Saint-Georges a choreograf Joseph Mazilier vytvorili farebný obraz zo života korzárov na základe rovnomennej Byronovej básne z roku 1814. Premiéra sa konala 23. januára 1856 na javisku Opéra de Paris. Časom boli do baletu pridané hudobné čísla iných skladateľov, príbeh však zostal rovnaký od roku 1856 až po súčasnosť.

Balet Korzár (Le Corsaire) patrí k tým dielam, ktoré sa zrodili vo Francúzsku, ale ich ďalšia existencia na svetových scénach je spojená so slávou baletu cárskeho Ruska. Dva roky po parížskej premiére inscenoval balet Korzár v Petrohrade Jules Perrot s Mariusom Petipom v postave Konráda. Marius Petipa uviedol svojho Korzára po prvý raz v roku 1863 v Petrohrade, významnou bola inscenácia z roku 1868, kde pridal hudbu Cesare Pugniho a Léa Delibesa (Oživený sad). Posledná verzia z roku 1899, doplnená o hudbu ďalších autorov, sa stala vzorom pre ďalších choreografov, vďaka ktorým dielo prežilo dodnes. V SND podľa tejto koncepcie dielo inscenuje ruský choreograf Vasilij Medvedev, autor jednej z údajne najúspešnejších inscenácií Baletu SND Onegin. Jeho Korzár je spojením rešpektu pred odkazom jeho legendárnych tvorcov a odvahy vytvoriť veľkolepé, dramatické a strhujúce baletné dielo. Korzár je aj skúškou technickej vyspelosti každého baletného súboru, odrazom virtuozity sólistov, baletnou exhibíciou ako aj možnosťou uchovať svetové baletné dedičstvo pre budúcnosť.

V Balete SND sa Korzár hral po prvý raz v sezóne 2004/2005 v choreografii Rafaela Avnikjana a Bachrama Juldaševa s použitím fragmentov Mariusa Petipu. Balet Korzár nesie výrazný odtlačok estetiky romantizmu. V príbehu z dobrodružného života korzárov by nemala chýbať nespútaná vášeň, dramatické situácie, nebezpečenstvo a láska.

Inovácie choreografa
Hoci Vasilij Medvedev v Bratislave uvádza Korzára podľa pôvodnej partitúry Adolpha Charlesa Adama, ktorú divadlo získalo z archívu Parížskej opery a vníma ho ako pravý imperátorský balet so snahou  zachovať „klenoty predkov“, jeho najväčším snom bol návrat historického finále Oživeného sadu. Vázu s Medorou a zlatým rohom u Medvedeva podopierajú živí atlanti, postava kupca Lankedema je stvárnená tanečne (pôvodne chodiaca rola), tanec Odalisiek je prenesený do prvého dejstva, Medora a Konrád si viac zatancujú, v druhom dejstve choreograf vytvoril detské tance a tanec v jaskyni i tanec nevoľníc, doplnil tance v scéne Oživeného sadu a oživením choreografie Mariusa Petipu verí, že jeho Korzár v SND je „predchodcom veľkých baletných šou“. Tvorcovia chceli vytvoriť romantický klasický cársky balet z konca 19. storočia, ktorý diriguje ďalší hosť Alexander Anissimov, ktorý je šéfdirigentom Bieloruského národného symfonického orchestra, emeritným dirigentom Národného symfonického orchestra RTE v Írsku a šéfdirigentom Busanskej filharmónie v Kórei.
Výprava
To, že sa vizuálnej stránke baletu Korzár venovalo dôsledné štúdium historických análov, pôvodných výtvarných návrhov scény a kostýmu (Pavol Juráš podľa pôvodných fragmentov z roku 1899) svedčí aj hutná pasáž v bulletine orientovaná na detailný popis zdrojov, použitých materiálov, farebných kombinácií, ornamentálnych symbolov v zmysle vyprofilovať vzrušujúci mix Grécka, otomanského, tureckého, moslimského, maurského a marockého štýlu. Scéna v prvom dejstve je kombináciou blokových architektonických objektov, kašírovaných prvkov, obrovských maľovaných kulís na horizonte, zvrchu spustených vrstvených drapérií, rekvizít bazáru. Jaskyňa v druhom dejstve skôr evokuje ruinu hradu, ktorá je domovom pirátov vybavená aj nábytkom (posteľ, ohne – škoda, že len markírované), palác odznie vo veľkorysom interiérovom štýle (stĺpy, vázy, priehľad od záhrady), v Oživenom sade sa tvorcovia „vyřádili“, husté vrstvenie florálnych prvkov, palmových listov, ružových girlánd pôsobí ako z rozprávkového sveta (miestami má človek pocit, že zo stromu na strom preskočí Mauglí z Knihy džunglí). Do tejto „botanickej záhrady“ sú osadené fontány a tanečnice v ružových tutu ako salónky (vskutku oživené ruže) manipulujúce girlandami z ruží. V závere sa spustí ešte transparentná matéria s projekciou mora, cez ktorú vo finále v búrke a daždi presvitá monštruózny plávajúci a troskotajúci koráb. Tento výjav evokuje barokové divadlo s jeho divadelnými strojmi a mašinériou ohromujúcou diváka, tu však evokuje troška karneval. Avšak Oživený sad je zrejme scéna, ktorá má najviac uchvátiť a zatajiť divákov dych. Kostým tiež kombinuje rôzne štýly, aplikácie, ornamentálne prvky, detaily, vrstvenie odevov, využíva lesky, trblietky, na pohľad ťažké i ľahké transparentné materiály a predovšetkým je ohňostrojom farieb a prekombinovaných ideí dokonca aj v kostýmoch pirátov. Za zmienku stojí aj fakt, že baleríny boli vyhotovené v Moskve.

Názor
Hoci sa dá pochopiť zámer tvorcov sledovať tradíciu a pôvodné návrhy, predsa len je toho „výtvarného“ akosi priveľa – veľa architektúry, veľa maľovaných kulís, veľa rekvizít, farieb a typov kostýmov, skrátka veľa všetkého. Nevedieť informáciu, že čerpáme z dávnej histórie, javí sa bratislavský Korzár trochu ako divadelná Disneyovka. Treba poznamenať, že históriu si vážim (napokon som historička umenia) nazdávam sa však, že pre súčasnosť nie je až tak nutné oživovať ju jej kopírovaním (aj keď tvorcovia sa tomuto termínu bránia) minimálne vo výtvarnom znení. Niekedy je prospešnejšie nechať ju v jemnom pátose minulosti s príznačnou patinou a „oprášiť“ ju optikou súčasnej estetiky. Veď aj premaľovaný historický obraz nejakým súčasníkom nezvýši jeho hodnotu, ba práve môže dielo posunúť do iných súvislostí až ku gýču (ergo na škodu veci). A to, že ho súčasník „znovu nenamaľuje“, ešte neznamená, že sme na neho zabudli a nemôžeme sa na neho ísť pozrieť do galérie, či múzea. Hovorím, samozrejme o výtvarnej stránke veci. Možno by nezaškodilo iba trošku triezvosti a opticky vybalansovaná miera.

Tanec
Iná je otázka zachovania choreografie klasického tanca, ktorá nemá byť, prirodzene, ako zachytená inak ako jej dôsledným naštudovaním v súčasnosti v smere jej historického zachovania. Napokon, notoricky známe klasické balety sú skvostami repertoárov kamenných divadiel, ktoré tvoria základ tanečnej techniky v jej najvyššej forme štylizácie a sú odleskom špičkových baletných umelcov na špičkách. Korzár je teda príležitosťou a výzvou aj pre bratislavský súbor zložený z mnohých zahraničných tanečníkov, ktorí nemajú zväčša skúsenosť s klasickou ruskou výrazovou školou, teatrálnym pantomimickým gestom a mimikou. Vasilij Medvedev, Stanislav Fečo, ale aj baletní majstri Nora Gallovičová, Igor Holováč a Mária Kupcová mali iste s tanečníkmi čo robiť, aby vyprofilovali klasický „obrázok“ so všetkými svojimi pravidlami, nuansami a pôvodnou estetikou. Súčasťou baletu sú aj študenti Tanečného konzervatória Evy Jaczovej, (tanečná majsterka Adriana Nalezinková), ktorí sú kompatibilne včlenení do diania na javisku.
Odvaha
Dramatický príbeh o vášni, dobrodružstve, láske, napätí a nebezpečenstve zo života korzárov snáď nie je nutné ani popisovať, znalí baletných pomerov vedia o čom pojednáva, neznalí by obsah s najväčšou pravdepodobnosťou pre jeho zápletky ani nedočítali. Obráťme teda pozornosť na to, o čo v konečnom dôsledku ide v tomto balete najviac – o kvalitné prevedenie klasického tanca. V tomto smere je Korzár dvojsečný – na jednej strane je jednoznačným priestorom na to, aby profesionálni tanečníci ukázali, čo v rámci techniky dokážu, na druhej strane sa dá veľmi ľahko prísť na to, v čom majú rezervy. Korzár je akýsi „lakmusový papierik“ technickej vyspelosti sólistov aj zboru toho- ktorého divadla. Je to svojim spôsobom odvaha tvorcov (aj interpretov) podstúpiť túto skúšku a zároveň pocta pre nich, keď ňou úspešne prejdú. Radšej ani nepomyslieť na inú alternatívu. Samotný fakt, že si Korzára s bratislavským súborom naštudovať dovolili, signalizuje skutočnosť, že si to (vzhľadom na vyspelosť, kondíciu a početnosť súboru) pravdepodobne dovoliť mohli. Aby bol výsledok dokonalý, musí všetko dokopy aj stopercentne fungovať – tanečné výkony aj výtvarný odkaz (pretože čo i len pri malom zaváhaní všetka okázalá snaha môže vyznieť až tragicky smiešne).

Interpretácia
Keď si teda odmyslíme to všetko vizuálne hýrivé a miestami obťažujúce, môžeme sa tešiť na čistú klasiku v jej brilantnosti a kráse.

Medora (Romina Kolodziej) v celej šírke svojho tanečného aj hereckého sebavedomia, s krehkosťou aj temperamentom stvárnila postavu nadmieru reprezentatívne. Hoci nepatrí medzi éterické tanečnice, v Medore dokázala silu aj jemnosť.Naproti tomu Sara Murawski nebola, žiaľ, najlepšou voľbou. Svojimi fyzickými dispozíciami pôsobí tanečnica pomerne monštruózne (čo samozrejme neovplyvní), jej výkon však je poznačený aj ťažkým gestom bez grácie a zemitými dopadmi zo skokov, ktoré postrádajú ľahkosť. Výrazovo je tiež za Rominou v závese.Gulnara (Erina Akatsuka a Maria Rudenko) naopak prekvapili brisknou svižnosťou, subtílnou gráciou aj adekvátnymi výrazovými polohami. Akatsuka má v sebe hereckú maniéru a občas prehráva, Rudenko je prirodzenejšia.Konrád (Artemyj Pyzhov) je mimoriadne sympatickou voľbou, výrazovo je spontánny a tancuje s vysokou dávkou profesionality a samozrejmosti. Andrej Szabo je reprezentantom urasteného korzára, ktorému sa snaží „začipovať“ rázne gesto, rebéliu, výrazové herectvo a dokonalosť skokov. Trochu rušivo pôsobí konštantný vycerený úsmev spod nalepeného pirátskeho strniska. Jeho Konrád je rozhodný, snaživý a ambiciózny, Pyzhovov Konrád je absolútne prirodzený, tancuje si tak „by the way“.Lankedem (Yuki Kaminaka) disponuje tiež technickou bravúrou, jeho herectvo miestami pôsobí smiešne. Igor Leushin má svoj introvertnejší charakter a štandardné tancovanie, nejako zvlášť výrazovo nezaujme.

Ali (Orazio di Bella) je výkon, na ktorý sa s napätím čaká a tento tanečník snáď ani nemá šancu sklamať. Výrazovo má postavu pod kožou, tanečne je tak dokonalý, že skokmi valcuje svojich kolegov a eleganciou možno aj kolegyne.Ali Artemyja Pyzhova je však tiež príjemným prekvapením po technickej aj výrazovej stránke, skoky má reprezentatívne, prejav a gesto elegantné. Pre oboch je to postava ako na mieru.

Birbanto Sergeja Iegorova je zatancovaný s profesionálnou okázalosťou a temperamentom (aj napriek zdravotnému problému s nohou), vo výraze prejde od koketérie, provokácie až k zákernosti, zdá sa, že ho charakter postavy baví. Príťažlivo a mužne zarezonuje dravý a dynamický Birbanto Giacoma Castellanu, ktorý nielen tanečne zvládol svoje party (prizvaný do role na poslednú chvíľu kvôli zraneniu kolegu, nie je uvedený ani v bulletine), ale postavu  obsiahne aj náležite herecky dokonca so sexappealom.

Priateľka Birbanta Katarína Kaanová je nielen charizmatická, ale aj technicky zdatná a výrazovo prirodzená. Barbore Bláhovej nemožno uprieť temperament a extrovertný prejav, ktorý však pôsobí troška predimenzovane a tým pádom karikovane.

Odalisky Abigail Bushnell, Maria Rudenko, Alexandra Shalimova pôsobili príjemne esteticky, nie síce prevratne, ale uspokojivo. Sakura Shojima, Erina Akatsuka,Tatum Shoptaugh odtancovali variácie na slušnej úrovni bez výhrad, ale aj bez šťavy.

Paša Františka Šuleka (chodiaca postava) je herecky adekvátne gestický, mimický a kde má byť aj komický.Na Pirátov (teda mužskú zložku súboru) môže byť bratislavský divák hrdý, páni ovládajú techniku so samozrejmou profesionalitou a ich piráti sú aj výrazovo roztopašní, hraví a mužní zároveň. Áno, treba aj poznamenať, že priliehavý zamatový materiál na ich kostýmoch provokatívne kopíruje ich telá.

Zbory, predovšetkým dámy v Oživenom sade (aj so žiačkami TKEJ) predviedli výkon hodný úctivej poklony. Hromadná scéna, ak si udrží svoju geometriu, pôsobí efektne.

Vskutku je nutné poznamenať, že po tanečnej stránke je Korzár akousi exhibíciou sólistov aj súboru, čo iste baletomanom s náklonnosťou k ortodoxnej klasike nadštandardne dobre padne. Samozrejme za predpokladu, že výkonnostne sa predstavenie podarí minimálne tak, ako na prvej premiére. Hoci má Korzár dve a pol hodiny a dve prestávky, nie je v ňom priestor na nudu, v princípe to „odsejpá“.

Mix
Korzár na scéne SND je previerkou tanečnej kvality a prezentáciou klasiky, aká má byť, je aj návratom k histórii a tradíciám, ale je aj pod vplyvom ľúbivej komerčnosti v snahe prezentovať okázalú veľkoleposť baletného varieté, ktoré naplní kasu. Je len otázkou vkusu a interpretácie, čo ešte pekné a estetické je a čo už nie. Pravdepodobne širokú populáciu vyrastajúcu na reklamách a PC hrách môže vizuálna pompéznosť „dostať“, tých lepšie zorientovaných v „intenciách krásy“ bude zrejme výtvarná premrštenosť, ťažoba kulís a farebný atak dráždiť, alebo prinajmenšom rušiť. Ja osobne si vážim tradíciu, klasický tanečný odkaz (priznávam – ten priam zbožňujem) a zároveň preferujem výtvarnú čistotu a estetickú eleganciu. Niektoré riešenia moje predstavy spĺňajú (predovšetkým tutu dám v Odaliskách, alebo Oživenom sade, Gulnara, Medora, kostým Birbanta, prípadne aj okázalý Paša), niektoré prvky zbytočne zavadzajú, iné doslova odvádzajú pozornosť od tanca.

Nemám rada kulinárske prirovnania, ale nič múdrejšie mi v tejto súvislosti nenapadá – tvorcovia v Korzárovi namiešali kokteil archaizmu, ruskej klasiky a pátosu, orientálnej trhovej pestrosti, veľkých vizuálnych gest, pretrepali šejker sviežou dynamikou tanca a ponúkli ho vo filmovom štýle so suchým ľadom v reklame. Záleží už len na tom, kto tento „miešaný nápoj“ ocení. Verím, že bude takých dosť.  Ja však čestne priznávam, že radšej pijem čistú whisky.

(Poznámka: hodnotenie výkonov tanečníkov druhej alternácie čerpám z generálky kvôli neúčasti na druhej premiére vzhľadom na iné pracovné povinnosti mimo SR)

Hodnotenie autorky recenzie: 60 %

Adolphe Charles Adam:
Korzár
Hudobné naštudovanie: Alexander Anissimov
Dirigent: Alexander Anissimov (alt. Dušan Štefánek)
Choreografia a réžia: Vasilij Medvedev, podľa Máriusa Petipu
Scéna a kostýmy: Pavol Juráš
Orchester SND Bratislava
Balet SND Bratislava
Študenti Tanečného konzervatória Evy Jaczovej
Tanečná majsterka: Adriana Nalezinková
Premiéra 17. a 18. apríla 2015 Sála opery a baletu, nová budova SND Bratislava
(napísané z prvej premiéry 17. 4. 2015 a generálnej skúšky)

Medora – Romina Kołodziej / Sara Murawski (alt. Silvia Najdená)
Gulnara – Erina Akatsuka / Maria Rudenko (alt. Alexandra Shalimova)
Konrád – Artemyj Pyzhov / Andrej Szabo (alt. Dominic Ballard)
Lankedem – Yuki Kaminaka / Igor Leushin (alt. Andrej Kremz)
Ali – Orazio di Bella / Artemyj Pyzhov (alt. Yuki Kaminaka)
Paša – František Šulek (alt. Vladimír Kotrbanec)
Birbanto – Sergej Iegorov / Giacomo Castellana (alt. Dominic Ballard, Adrian Ducin)
Priateľka Birbanta – Katarína Kaanová / Barbora Bláhová
Odalisky – Abigail Bushnell, Maria Rudenko, Alexandra Shalimova / Erina Akatsuka, Tatum Shoptaugh, Sakura Shojima (alt. Michela Paolacci, Sumire Shojima, Chelsea Andrejic, Viola Mariner, Blanka Páldi)
Piráti – Aliaksei Kavaleuski, Calogero Failla, Samuel Pereira, Samuel Price, Damián Šimko, Mergim Veselaj, Francisco Garcia, Martin Kreml / Michael Abzalov, Aliaksei Kavaleuski, Calogero Failla, Samuel Pereira, Samuel Price, Juraj Žilinčár, Mergim Veselaj, Raphael Schuster (alt. Andrej Cagáň, Dansaran Vandanov, Giacomo Castellana, Daniel Castillo)
Priateľky pirátov – Viktória Árvová, Barbora Regensbogenová, Bethan Smith, Ilinca Gribincea, Barbora Bláhová, Gloria Todeschini, Ana-Sanziana Beschia, Natália Planková / Viktória Árvová, Barbora Regensbogenová, Bethan Smith, Ilinca Gribincea, Gloria Todeschini, Ana-Sanziana Beschia, Natália Planková, Lujza Bundová (alt. Viktória Šimončíková, Sarah Millner, Reona Sato, Blanka Páldi)
Forbant (sólo dámy) – Sarah Millner, Reona Sato / Viktória Šimončíková, Reona Sato (alt. Michela Paolacci)
Forbant (sólo páni) – Adrian Ducin, Peter Dedinský / Peter Dedinský, Dansaran Vandanov (alt. Thomas Aragones)
Zajatkyne – Sumire Shojima, Sakura Shojima, Tatum Shoptaugh, Alexandra Shalimova, Isa Ichikawa, Alexandra Walton, Alice White, Helene Ziener, Abigail Bushnell, Blanka Páldi (alt. Barbora Regensbogenová, Ana-Sanziana Beschia, Sarah Millner, Gloria Todeschini, Reona Sato)
Záhrada (sólo dámy) – Alexandra Shalimova, Abigail Bushnell, Reona Sato, Blanka Páldi, Viola Mariner, Maria Rudenko / Erina Akatsuka, Alexandra Shalimova, Abigail Bushnell, Reona Sato, Blanka Páldi, Viola Mariner (alt. Chelsea Andrejic, Tatum Shoptaugh, Alice White, Isa Ichikawa) 
Záhrada (zbor) – Viktória Árvová, Sarah Millner, Barbora Regensbogenová, Ana-Sanziana Beschia, Tatum Shoptaugh, Barbora Bláhová, Katarína Kaanová, Natália Planková, Bethan Smith, Ilinca Gribincea, Gloria Todeschini, Isa Ichikawa, Alexandra Walton, Alice White, Sakura Shojima, Helene Ziener (alt. Viktória Šimončíková, Maria Rudenko, Sumire Shojima)

www.snd.sk

Foto SND Bratislava / Peter Brenkus