Baletní panorama Pavla Juráše (52)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
– Comeback či rozlúčka? Jiří a Otto Bubeníček v Prahe
– Je miláčik Herman Cornejo alebo Alessandra Ferri?
***

Máme začiatok nového roku. Ten ctíme ako občania, ale ako diváci ctíme skôr divadelnú sezónu. Baletná panoráma pokračuje. Aj vďaka vám, čitateľom.

Sviatočné gala Les Ballets Bubeníček budúci víkend v pražskom Národnom divadle je mimoriadnou udalosťou. Otto a Jiří Bubeníček okrem svojho tanečného umenia predstavia svoje choreografické, režisérske, hudobné a výtvarné vnímanie tanečného umenia. Svetoví tanečníci Iana Salenko, Arsen Mehrabyan a ďalší v štyroch rozdielnych baletoch. Le Souffle de l´esprit je jednodejstvový balet Jiřího Bubeníčka, ktorý je možné označiť ako priesečník jeho tvorby. Od premiéry baletu Unerreichbare Orte na scéne hamburskej Štátnej opery uplynuli dva roky, keď choreografa oslovil šéf Zürišského baletu Heinz Spoerli. Po úspešnom diele pre Hamburg, ktoré obsiahlo pre ďalšiu tvorbu choreografa všetky podstatné motívy jeho výpovede, vedľa vyhraneného dramaturgického tvaru sa choreograf posunul o ďalší krok ďalej. Odstránil lineárnu dejovú linku jasného páru, ktorého príbeh či emócie dominujú a tieto naratívne prvky vložil do pohybu. Tým sa celkom jasne oddelil od vlny postmoderných choreografov, ktorí súčasný balet vnímajú cez epický príbeh či obrazy a Bubeníček sa zameral na to najhlavnejšie: choreografiu. Tá sa stala vyjadrením duše diela. Bubeníček ako interpret s bohatými skúsenosťami vždy v svojej choreografii ctil tanečníka a hľadal nový pohybový slovník, ktorý by vychádzal z jeho vnútra, aby dokázal vyjadriť jeho pocity. Nestal sa však epigónom tvorcov, ktorých balety interpretoval on sám, ale počas svojich improvizácií na baletnej sále začal nachádzať vlastné pohybové možnosti, ktoré telo dokáže, dal im systém, nielen fyzické zákonitosti, ale kontinuálne ich dokázal prepojiť a vyjadrovať sa nimi. Tanečník so svojim telom ako nástrojom sa stal centrom na jeho javisku, v jeho príbehu. Hranice možného tancovania, rozsah figúr, či partnerské tancovanie však posúval ďalej a jeho bohatá invencia ho priviedla k celkom špecifickému pohybovému slovníku. Ak telo tanečníka vždy bolo záujmom a hlavným nástrojom jeho umeleckej výpovede, v balete Le Souffle de l´esprit ho posunul ešte ďalej, k uctievanému a obdivovanému, celkom jedinečnému nástroju i symbolu. Kto sú tieto choreografove postavy, ktoré v takom vrúcnom, harmóniou a slovanskou dušou naplnenom pohybe pred nami stoja? Je to dokonalý renesančný človek, ako postavy z obrazov Leonarda da Vinci, ktorého tváre sa zrkadlia na inak subtílnej architektonickej scéne Otta Bubeníčka? Sú to vôbec reálne postavy, či akýsi radostní anjeli bez kresťanského pátosu v inej, než náboženskej predstave neba? Úspech tohto diela určite tkvie v pravdivosti, ktorú mu choreograf dal.

Bubeníčkova Toccata potvrdzuje myšlienku, že abstraktný balet neexistuje, už len pre fyzickú prítomnosť tanečníka na javisku. Celé dielo vznikalo postupne. Prácu na nej začal Jiří Bubeníček v New Yorku, kde bol pozvaný riaditeľom Petrom Martinsom pracovať s mladými tanečníkmi New York City Ballet na základe svojej úspešnej choreografie Unerreichbare Orte v Hamburgu, ktorú zhliadla primabalerína New York City Ballet Wendy Whelan. Pretože v rámci projektu “New York Choreographic Institute” mal na tvorbu baletu len desať dní, vznikla prvá časť. Tá bola úspešne prezentovaná pre osobnosti baletného sveta, ako riaditeľ ABT Kevin McKenzie alebo dnes už bývalá riaditeľka Royal Balletu Monica Mason. Riaditeľ súboru Peter Martins bol nadšený ako z choreografie, tak z hudby Otta Bubeníčka a požiadal inscenátorov, či by sa nemohli vrátiť a balet dokončiť. Svetová premiéra sa konala 13. mája 2009.

Tento choreografov rafinovaný balet v sebe obsahuje vzácne umocňovanú tanečnosť. Falošné vodítka, ktoré choreograf úmyselne divákovi dáva, vedú k neustálym prekvapeniam. Od úvodnej explikácie sa corps de ballet rozpadá na jednotlivé páry, či lepšie povedané dvojice, ktoré zažívajú osobité mikropríbehy. Vedľa baletu Le Souffle de l´esprit práve v Toccate Bubeníček stavia svoj najneoklasickejší balet. Ale čo je podstatné, povyšuje ho ďalej. Posúva ho do dvadsiateho prvého storočia. Dáva mu nové súvislosti, dáva mu citový obsah a emocionálne bohatstvo. Okrem toho, že skúma vzťahy, skúma aj možnosti partnerského tanca. Zároveň skúma vzťah medzi hudbou, či zvukom a tichom. Medzi pohybom a rytmom. Medzi snom a tým, čo je dosiahnuteľné. Elegancia a dokonalosť francúzskej baletnej školy sa tu spája so slovanskou dušou, ktorá nechce, nežiada len dokonalú formu, ale pociťuje vnútorné záchvevy, tak ako kryštálovo čistá klavírna partitúra. Pohybové arpeggia, kĺzanie, pocit pohybovej fúgy v choreografii vedú k tomu, čo Toccata ako hudobná forma obsahuje. Corps de ballet je ako akordy, ktoré sa striedajú so sólistami – melódiou. A keď sa už zdá, že je koniec, objaví sa nová melódia tanečníka, ktorá naznačuje pokračovanie. Z talianskeho toccare – na dotyk, znamená rýchly pohyb, virtuózne pasáže zručného umelca, tak aj Bubeníček ako skúsený choreograf „na dotyk“ necháva svoje postavy prežiť lásku. To ostatne potvrdzuje aj choreograf a vysvetľuje svoju koncepciu. Balet se jmenuje Toccata z různých důvodů. Je to styl hudby, v kterém brácha hudbu napsal. Také je to italsky “dotek“. Myšlenka byla: „co může vzniknout z jednoho doteku“. Dotek je začátek tak jako jeden tón. Hudba začíná také jen jedním tónem. Jak balet pokračuje, dotek se promění v obejmutí a hudba je najednou také bohatší. Kam se balet dostane, je potom příběh, který si divák sám poskládá z pocitů, které na něho září z jeviště.“

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Související články


Napsat komentář