Baletní panorama Pavla Juráše (111)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Horner toto všetko zvláda, nemá jediný prázdny pohyb, gesto či pohľad. Od počiatku, kedy sedí na pohovke ako pripomienka pôsobivého výtvarného orientalizmu, ktorý zachvátil v 19. storočí s Napoleonovými výpravami do Egypta Európu, až po viedenskú secesiu a art deco. Ako nepokojný tiger sleduje prihlúplu oslavu na dvore svojho manžela. Mladé páža drží vejár v dokonalom geste ako odkaz. Celé tieto štylizované obrazy sú očarujúco prepychové, bez zbytočnej vonkajšej pompy a nesmierne silné vo svojom geste a výraze. Horner obťažovaná svojim manželom Putifárom (Roman Lazík), ochotne odmieta všetky jeho ponuky. Opakujúce sa gesto, ktoré znásobuje napätie je u Neumeiera častým výrazovým prostriedkom a miestom pohybovej výraznosti. Výborne obsadený Lazík je skvelým partnerom tejto neuchopiteľnej manželky, ktorú zmietajú podivné vízie a pocity, ktorým nerozumie ani ona sama. Noblesný Lazík, v zemitom prevedení vzrušeného muža, ktorý medzi ostatnými dvoranmi túži predvádzať svoju krásnu saň, nemieni rezignovať a neustála agresia narastá. Dokonalé entrée prežíva Jozef, keď ho zbojníci prídu ponúknuť ako tovar na kúpenie. Polonahý mladík podivného pokoja a vnútorného mieru (Denys Cherevychko) okamžite zapadá ako tretí článok do tohto podivného dua a stáva sa hrotom manželského trojuholníka. Variácia Hornerovej kedy osamie a vie, že tento muž je jej osud, skaza aj vykúpenie, ju vedú k pochopeniu jedinečnej variácie sebauspokojovania a neustáleho znekľudňovania, aká v moderných dejinách tanca a baletu nemá obdobu. V antikizujúcej ríze s atletickým telom túži po rozkoši, ako prvotnom impulze, ktoré logicky vysiela jej telo. Až neskoršie pochopí, že askéza a láska, nemusia mať nutne povinnosť fyzického prepojenia muža a ženy, ale môžu sa stať astrálnym svetom ako súčasť energie univerza. Jej túžba po orgazme, ktorý neprichádza sa stupňuje v nočnej scéne, ktorú Neumeier dokonale traktuje ako fascinujúci dialóg geniálneho dramatika. Nejednoznačné poryvy Jozefa, jej zlomenie v mieste krutého pochopenia u Jozefa, že táto žena je diabolská, ale zároveň je v zmysle teologickom jeho sestrou a následný zlom, kedy ju on chce utešiť a vysvetliť jej rozmer lásky, ktorá nie je egoistická a vlastne v tej chvíli akoby sa vo vizuálne príťažlivých obrazoch milovali. Dramatickým momentom, vlastne kulmináciou je, keď ona jeho odmietanie a adoráciu lásky ako vysokej morálnej a duchovnej kvality nechápe a strhne jediným gestom ruky z neho jeho rúcho, zatiaľ čo v pozadí sa za púštneho súmraku blíži nepokojný manžel. Horner a Cherevychko s ohromným napätím a silne fyzickým tancovaním v kostýmoch, ktoré len dávajú tušiť posledné zvyšky tajomstva ich tiel, rozprávajú bez ostychu túto partiu nielen výtvarne, ale najmä vnútorne.Neumeier, legendárny svojimi duchovnými baletmi, v tomto diele o to viac ako nízko klesajú túžby ľudského jedinca schopného skazy a túžby po hriechu, kladie ako protiváhu rýdzi charakter Jozefa, ktorého navštevuje jeho Anjel. A tak aj záver baletu nie je Jozefovo uväznenie, ale vrcholne snová scéna, ktorú neskôr Neumeier prekonal len v Peer Gyntovi. Jozef odchádza sprevádzaný Anjelom v sne kajúcej sa ženy, ktorá zrúcala všetko stabilné a svetské, aby našla vieru, nádej a možno i lásku, ktorá je najmocnejšia. Tektonické lomy pohybových figúr uhládzajú jej pôvodnú rozháranú variáciu búrky a premieňajú sa na oduševnený nepokoj blúdiacej duše v zmysle sv. Augustína, „nepokojné je moje srdce kým nespočinie v tebe, Bože.“ Najprostejšími prostriedkami javiskového pohybu necháva hrdinku precítiť svoju chvíľu. Nie hrať, ale prijímať sviatosť okamihu, kedy interpret už nehrá, ale je. Za zvukov zlatej hudby, v neutíšiteľnom forte, ktoré orchester doviedol k vrcholu hory Tábor kde sa zjavuje Hospodin, vidí táto žena Jozefa s Anjelom, beží miliardami svetelných rokov v kruhoch ako symbole večnosti, aby sa jej žiara tohto eschatologického zjavenia dotkla a pokrstila ju. Horner jediným pohľadom, sklopením svojich viečok dokazuje, že vidí to čo divák nevidí, že vidí niečo viac, že jej postava poznáva to, o čo sa človek na svojej pozemskej púti snaží, nájsť pravé skutočné nekonečné šťastie a blaženosť.

Tento biblický opus Neumeiera s najzreteľnejším príbehom vedľa básnických Matúšových pašií, či Magnificatu ctí remeslo i umelcov. Cherevychko predvádza oslnivé variácie akejsi zbožnej šialenosti, pokory a čistoty. Jeho dojemná bezmocnosť vyvoláva ochranné pocity a súcit. Toto krásne dieťa s tvárou v nebeskej žiare s odhaleným telom, ktoré však nie je vzrušujúce, ale posvätné ako zlatá monštrancia. Vo svojich plavných skokoch, ktoré odporujú gravitácii sa vznáša po vzore Anjela Kirilla Kourlaeva, ktorého majestátny Anjel dokazuje legendárny slovný obraz, slovo sa stalo telom. Vedľa nich Roman Lazík, ako jediná figúra ukotvená v človečenstve všedného dna, dokonale vystihuje muža zrelého veku plného síl, ktorý sa stáva obeťou tejto mystickej fatamorgány. Jeho pevné gesto, technická bravúra a partnerské finesy i herecká inšpirácia potvrdzuje jeho postavenie na vrchole sólistického ansámblu. Jeho talent dokazuje aj to, že v ďalších predstaveniach stvárnil aj diametrálne rozdielnu a obťažnú rolu Anjela vedľa Jozefa Davida Data. Objavom večera je však spomenutá Rebecca Horner. Jej oduševnený, neokázalý ale plnokrvný výkon, dokonalé zvládnutie choreografie a jej povýšenie na umelecké dielo, nenechalo chladných ani divákov, ktorí vo Viedni obvykle zdvorilo tanečníkom zatlieskajú a miznú na sacher. Tentokrát dostali dvojitý sacher v divadle, pretože takýto výkon sa ani v prestížnych divadelných domoch nevidí denne. Celý záver pripomínal scenáristicky vygradované umelecké filmy, kedy neznámy umelec zažíva debut po všetkej tej drine a publikum to chápe, dojíma sa a oslavuje ho.Predstavenie na mimoriadnu udalosť povýšil i výkon orchestra. Debutujúci dirigent pri balete Mikko Franck, predviedol fascinujúcu katedrálu Straussovej partitúry. Jej mohutné hudobné prívaly, ktoré sa vždy zdajú, že už nemožno prekonať ani trblietajúcimi sa dychmi, ani silou forte, hneď ďalším vrcholom preskakoval a toto pohorie staval k zvukovej gradácii, ktorá vyvolávala až neskutočný pocit žiary, svetla a oslňujúcich lúčov. Zároveň dirigent neodsunul do pozadia zvukové nuansy sólových nástrojov a melancholické pasáže. Už dlho som ani v Staatsoper nepočul taký hudobný výkon, hodný koncertného pódia a zároveň pôsobivú prácu s akustikou ohromného auditória, kde sa zvuk vznášal ako organová symfónia s podprahovými alikvotnými tónmi, ktoré sa ako ťažké a omamné kadidlo plazia pri tejto liturgickej slávnosti.

Za pripomenutie stojí výtvarná kvalita inscenácie, kedy Neumeier ako pozorný tvorca neopomenul dobu Straussa, dobu vzniku diela a mnohými odkazmi na viedenský Werkstatt, architektúru a dizajn počiatku storočia vytvoril krásne obrazy, ktoré svojou elegantnosťou sú zároveň bombastické. Dramaturgia pripravila objemný program, ktorý môže divákovi, ktorý zvláda nemčinu priblížiť nesmierne mnoho zaujímavého materiálu. Škoda, že kvôli kvalite aj reprízovým možnostiam sa počet predstavení vošiel do desiatich dní. Ak v budúcej sezóne uvidíte tento balet na repertoári, určite by ste nemali zaváhať.

Skutočne slávnostný večer, napriek rozpakom z prvého baletu. Dôstojná oslava hudobného génia a vysoká úroveň výkonov všetkých zúčastnených. Za takým predstavením s jedinečným hudobným dielom a jeho scénickým predvedením sa vyplatí aj cestovať.

***

Na záver vizuálne pôsobivá fotogaléria z novej premiéry Jiřího Bubeníčka bohužiaľ z dosť vzdialeného Dortmundu. Počas týždňa nemeckí recenzenti napísali pochvalné články o poslednej choreografii slávneho českého tanečníka. V komponovanom večeru Drei Streifen – Tanz vytvoril Jiří Bubeníček svoju časť Piano inšpirovanú rovnomennou knihou a filmom. Scénu navrhol Otto Bubeníček, kostýmy Parížanka Elsa Pavanel. Ďalšie dva diela večera pochádzajú od riaditeľa baletu Parížskej opery Benjamina Millepieda a choreografa Demisa Volpiho zo Stuttgartu. V Bubeníčkovej choreografii vystupujú aj dvaja zaujímavý hostia: Dmitrij Semionov a Arsen Mehrabyan z Royal Swedish Ballet. Titul sa hrá bežne v repertoáru do konca sezóny.


Foto Wiener Staatsballett / Michael Pöhn, Ronny-Heike Hackelberg, Bettina Stöss 

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat