Baletní panorama Pavla Juráše (116)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Jedna vízia je nahradená inou. Cárovná je oddelená od svojho syna stenou nenávisti, ktorú sama postavila. Obraz cára, ktorého zavraždila, ju nenecháva pokojnú, mučí ju, dusí ju … Pavlovi snívanie o nástupe na trón neprináša radosť – cíti, že nie je predurčený pre dosiahnutie slávy svojej matky. Chápe: on je len tieňom svojich snov, odraz svojich vlastných fantazmagórií … Eifman majstrovsky splieta reálne historické podklady do zložitej fresky. Peter III. ako oficiálny zakladateľ romanovsko-holštýnsko-gottorpskej dynastie ruských cárov. Jeho manželka neskôr známa ako Katarína Veľká. Zdeptaný syn, o ktorého pôvode sa pochybovalo od počiatku. Narodený až deväť rokov po svadbe po tom, čo cárovná prvé dieťa potratila a po tom, čo cár kvôli fimóze bol dlho neschopný vykonávať manželské povinnosti. Sergej Saltykov je uvádzaný ako pravdepodobnejší otec Pavla. Rovnako ako pochybnosti ohľadne ďalšieho dieťaťa, dcéry Anny, ktorej otcom bol údajne iný milenec Stanislav August Poniatowski. Peter III. donútený k abdikácii, označený za vyšinutého a podivne zosnulý, keď sa údajne vo väzení pohádal s dôstojníkmi. V obraze národa dobrý vládca, tragicky mŕtvy po tom, čo vyhlásil náboženskú slobodu, chystal sa zrušiť nevoľníctvo, zachránil Prusko pred skazou. Rafinovaný historický román by sa dal napísať tak, ako famózna paralela Eifmana s Hamletom Shakespeara. Súboj jednotlivca, respektíve viacerých jednotlivcov so svojimi démonmi a silou tlaku spoločnosti dáva choreografovi výborné prostriedky pre rozohrávanie nejednoznačnosti postáv. Žiadna postava nie je jednofarebná, vždy sa jedná o celú paletu odtieňov.

V tomto kontexte je tiež platný a pozoruhodný titul Don Juan, alebo Molièrova vášeň. Eifmanovi nestačí adaptovať príbeh najväčšieho milovníka žien umeleckých dejín sveta, musí pridať svoje obľúbené motívy a tým vystavať dielo, ktoré je mu blízke. Roztomilý list Molièra, ktorý vytvoril, objasňuje cestu k Donu Juanovi.

Moji najdrahší páni!
Utrpenie je u konca a ja som konečne mŕtvy.
Pohreb bol rovnako problematický ako môj život sám.

Na nejakú dobu nebol pre mňa ani priestor na cintoríne – beda! Ale Jeho Veličenstvo kráľ prikázal a moje telo, ktoré bolo mučené lekármi tak dlho, nakoniec bolo dané zemi. Hra je dokončená, vystúpenie je na konci, opona je dole a pohrebné sviečky horia.

Moje rodné meno je Jean-Baptiste Poquelin. Môj otec bol čalúnnik a sníval, že jeho syn ho nahradí v tomto úctyhodnom povolaní. Ale ja som sa stal známy ako Jean-Baptiste Molière, riaditeľ Kráľovského súboru v Palais Royale, spisovateľ komédií a herec.

Ach, áno … Nebolo ľahké dosiahnuť úspech na divadelných scénach v dobe panovania slávneho kráľa, Ľudovíta XIV. On mi často ukázal svoju láskavosť, ale občas zabudol na moju existenciu.

Ale vždy bola Madeleine na mojej strane – moja Madeleine, krásna žena a ohromujúca herečka. Napriek všetkému, ona vždy zostala oddaným priateľom a dala mi svoju podporu vo všetkých životných skúškach – to znamená, že vo všetkých až na jednu, keď som si chcel vziať jej dcéru, Armande. Keď som narazil na starý španielsky príbeh o láske španielskeho šľachtica Don Juana uvedomil som si, že musím vytvoriť novú hru. A aká to náročná úloha, ukázalo sa! Bezcitne a drzo, Don Juan zlomil všetky zákony medzi nebom a zemou. Závidel som mu a užil si jeho víťazstvo a občas ako jeho tvorca – som mal strach o neho.
Akí podobní sme boli! Obaja sme milovali ženy a slávu, aj keď moja najväčšia vášeň bola divadlo Jeho Veličenstva – moja radosť a moja bolesť, môj život a moja smrť.

S úctou váš,
ako vždy,
Jean-Baptiste Molière

Eifmanovo libreto prelína niekoľké roviny. Molièra ako autora, píšuceho divadelnú hru a jeho osobné zápasy so spoločnosťou i sebou samotným. Píše novú hru. Umelcova predstava vytvára obraz španielskeho šľachtica, ktorý je zvodný a odvážny. Jeho meno je Don Juan. Ticho kláštora, ani protesty jeho sluhu Sganarella nezabránia Juanovi preniknúť dovnútra za jeho krásnou Elvírou. Molière v svojom kresle; jeho hlava sa stále hemží postavami nových hier. Molière sníva o tom, ako urobiť skvelú herečku z Armande, Juan v španielskej dedine hrubo flirtuje s roľníckymi ženami. Sľubuje svadbu a Sganarell, ktorý neskôr za to namiesto Juana schytá hnev keď je podvod odhalený, hrá kňaza – zatiaľ čo Juan sa už utieka ku Elvíre. Molière je zmätený. Herci sú nemožní. Je pripravený hrať každý úlohu sám – Dona Juana, roľníka, Sganarella.

V druhej časti sa rozkol medzi realitou autora sediaceho doma v divadle a imaginárnymi postavami stupňuje. Vyvrcholenie prichádza nie v dráme, ale v realite. Odvážna nová hra je zakázaná. Molière je smrteľne chorý. Divadlo je v chaose. Ale nič nepremôže túžbu tvoriť – a hrdinovia nových hier si žiadajú ich realizáciu. Smiech je jediná záchrana – smiech nad podvodmi a hlúposťou, nad chamtivosťou a zlom. Smiech, smiech, smiech aj napriek mojej smrti, vážení páni! …

Zápasy so sebou samotným a okolím v Eifmanových baletoch dopadajú rovnako ako v živote či literárnych predlohách. Sú ale plné pravdy. A emócií. O tom nabudúce.
***

Aktuality
20. marca sa vo Viedni v bloku repríz Labutieho jazera, ktoré malo vlani premiéru (tu), predstavila v role labutej kráľovnej prvýkrát v dome na Ringu s Wiener Staatsballettom prvá sólistka, rodáčka zo Slovenska Nina Poláková. Po tom, čo jej vlani v riadnom skúšobnom procese osobný debut v predstavení zhatila nemoc, po roku presvedčila vedenie aj divákov o oprávnenosti svojho mena v hierarchii súboru na mieste najvyššom. Zázračná slovenská balerína, ktorá v poslednom ročníku bratislavského Konzervatória Evy Jaczovej už debutovala v celovečernom balete ako Nikia na doskách SND, si mnohé tieto roly z rangu najvyšších zatancovala už doma. Dnes sa k nim vracia v luxusnom balení Viedenskej štátnej opery ako zrelá interpretka aj človek.Polákovej Odetta oplýva všetkým čo si rola žiada. Jej postava a línie tela svetovej baleríny je doplnená čistou technikou, ktorá neukáže žiadne fyzické ani technické limity. Poláková má skok aj rotáciu. Navyše má slovanskú dušu, ktorá čoraz viacej dáva adekvátny výrazový register jej predvedeniu postáv, ktoré tancuje. Od prvého hypnotického výstupu (Nurejev necháva Odettu vyplávať na scénu bez Princa) línia jej port de bras, rafinované mávanie rukami ako krídlami, ktoré odporujú ľudským anatomickým zákonom ovláda javisko svojou subtílnou krásou, ale aj nezlomnou silou zakliatej princeznej. Jej dokonalý aplomb a schopnosť koncentrácie napätia i energie do seba samotnej a toto magické zhmotnenie núti diváka uveriť predvádzanej ilúzii a stotožniť sa s ňou. Jej adagio-vitá, hypnotická Odetta v mesačnej noci, kde sa na chvíľu zastavil čas, keď konečne prišiel k jazeru ten pravý muž ochotný sľúbiť jej vernosť a pokúsiť sa zničiť kúzlo, z nej činí éterickú vílu, ktorá chce dosiahnuť spásu.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
1 Komentář
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments