Baletní panorama Pavla Juráše (120)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Rudolf Nurejev bol umelecký riaditeľ baletu Parížskej opery po väčšinu času, ktorý Guillem bola so súborom. Zbožňoval jej talent a ako to urobil s ostatnými tanečníkmi v minulosti, zrýchlil aj jej kariéru. Učil ju jemnosť a mieru ruskej školy, ako zmenšiť obmedzenia. Ukázal jej – ako nie, aby to všetko bolo preč v prvých piatich minútach.

„Rudolf nebol ako ľudská bytosť.“
Spomína Guillem, usmieva sa a zakryje si dlhými prstami tvár. „Bol viac. Bol ako divoké zviera. Mohli ste vidieť na očiach všetko, čo si myslí. Bol veľmi… malicieux. Jedna vec, ktorú nemohol robiť, bolo zmazať rozdiel medzi javiskom a skutočným životom. A samozrejme, keď táto etapa javiska už viac nebola, začal umierať. „

Je iróniou života, že to bolo práve proti Nurejevovi, svojmu učiteľovi, ktorému sa Guillem musela postaviť, keď chcela viac peňazí a slobodu tancovať s inými súbormi. Nurejev, ako aj Pierre Berge, generálny riaditeľ opery si mysleli, že to je len truc, že zostane. Ale ona nie. Ona vrátila kľúče od svojho prenajatého bytu na Avenue Foch a šla. A išla rovno do súboru, ktorý si Nurejev vždycky cenil. „Miloval Royal Ballet. Nikdy si nebol istý, či to vedeli. Na konci svojho života, vzhľadom k jeho spojeniu so súborom, túžil niečo pre nich vykonať. Možno im dať jeden zo svojich baletov. Keď sa Míšov balet (Baryshnikov) Don Quijote objavil skôr než jeho, on bol vážne zranený, naozaj ho to bolelo.“

Z hľadiska baletu je Londýn od Paríža ďaleko. Parížsky štýl je veľký, elegantný a sofistikovaný. To zaviedol Pierre Berge, generálny riaditeľ Parížskej opery tej doby a zároveň generálny riaditeľ módnej značky Yves Saint-Laurent a nie je to náhoda. V čase, keď sa priemerná šestnásťročná žiačka z baletnej školy Parížskej opery pripojila k súboru, vystupovala hodne a často aj medzinárodne so školou aj so súborom, naučila sa vychrliť autogram, nosiť oblečenie módnych značiek s eleganciou a čo je najdôležitejšie, byť očarujúco dokonalá keď padne opona. Vo chvíli, keď je už hlavnou tanečnicou, má svoju vlastnú veľkú šatňu, hotel či byt. Je v opere a je v bezpečí s vedomím, že v Paríži je hviezda hviezdou.

V Londýne až šesť prvých sólistiek zdieľa pomenšiu šatňu. A nie sú tam žiadne „kráľovské“ baletky na adresári módneho salónu Isseya Miyakeho.

„Bola som priateľská k ľuďom v Parížskej opere,“ hovorí Guillem opatrne, „a mala som veľa problémov. Toľko problémov, verila som ľuďom až príliš.“ Hryzie sa do pery. „A potom som zistila, že ak nechcete veriť nikomu, nie ste sklamaní. A tak teraz pracujem, snažím sa byť slušná.“

Guillem pod Nurejevom predvádzala všetky hlavné roly v klasickom repertoári, ale nikdy nebola úplne v pohode s klasickým formátom. „Technika? Je mi to jedno. Klasická technika … Pre mňa to nie je zaujímavé. “ hovorila už dávnejšie. Stále častejšie a radšej začala preskúmavať moderný tanec. V roku 1987 stvárnila hlavnú rolu v premiére dnes kľúčového diela In the Middle, Somewhat Elevated Williama Forsytha. Ideálna predstaviteľka diela, ktoré vynieslo vtedy nevídanú excentrickú prácu nôh mimo klasický rámec na piedestál ako čas Picassove maľby. Pre Guillem je to len tanec. Pre ňu „moderné“ a „klasické“, sú do značnej miery len štítky.

V roku 1989 mala Guillem dosť reštriktívny baletný režim. „Povedala som si, že tak dlho ako budem šťastná, budem ďalej pokračovať. Pokiaľ bude niečo zle, zastavím sa. Vždycky môžem odísť.“ Bola v polovici vyjednávania o zmluve s Parížom, keď Royal Ballet urobil dramatickú protiponuku. „Chcela som zmluvu, kde som si mohla vybrať produkciu a svojho tanečného partnera. Chcela som svoj vlastný názor. Možno som bola trochu latinská v svojom prístupe k veci.“ Dnes sa už tieto požiadavky nejavia nijako dramatické pre umelca, ktorý túži dosiahnuť dokonalosť a je perfekcionista. Vtedy to bolo nóvum. Dnes by sa už nikto nepozastavoval, že primabalerína nechce tancovať Orgovánovú vílu či Princeznú Florinu, že Osipova, Vishneva a ďalšie chcú stáleho partnera, s ktorým si dokonale partnersky aj ľudsky rozumejú.
(pokračovanie nabudúce)
***

Aktuality
Koncom marca, na záver svojho funkčného obdobia riaditeľa Bavorského štátneho baletu Ivan Liška – český rodák, dáva k dispozícii svojim fanúšikom či priaznivcom baletu knihu Ivan Liška Tänzer, Die Leichtigkeit des Augenblicks (vydavateľstvo Henschel), ktorá inak než predstavenia, ktoré realizoval ako šéf, približuje jeho prácu šéfa významného nemeckého baletného telesa. Kniha je aj kronikou jeho kariéry rešpektovaného tanečníka. Kto nemá problém s nemeckým jazykom by určite nemal zaváhať. Možno nám zostane dúfať, že kníh o Ivanovi Liškovi či Darii Klimentovej sa dočkáme aj v českej jazykovej mutácii. Pre tých, ktorí sa s osobou Ivana Lišku zatiaľ nestretli, obsiahly, profilový, v Česku jediný rozhovor s ním práve na tomto serveri (tu).***

Minulý víkend 18. apríla sa vo Veľkom divadle v Moskve konal galakoncert k životnému jubileu emeritnej hviezdy nielen súboru, ale aj celého ruského baletu Vladimira Vasilieva. Legendárny tanečník, neskôr aj choreograf, jeden z najoslavovanejších Spartakov všetkých čias sa dožíva 75 rokov. Tanečníka a choreografa oslávili gratulanti jeho baletom Dona Nobis Pacem na Bachovu omšu.

Vasiliev absolvoval Moskovskú baletnú školu v roku 1958 a okamžite sa pripojil k baletu Veľkého divadla. Stal sa prvým tanečníkom, ktorý urobil obrovské posuny vo vývoji klasického mužského tanca. Vasiliev doslova stelesnil nové sily pánskeho tanca. Bol prvý tanečník, ktorý bol ocenený Médaille d’or du meilleur danseur du Monde (zlatá medaila pre svetovo najlepšieho tanečníka). Početné úlohy a kreácie boli vytvorené pre neho a on s nimi hosťoval po celom svete zvyčajne so svojou manželkou primabalerínou Ekaterinou Maximovou. Medzi najpozoruhodnejšie kreácie patria tie od Yurija Grigorovicha, ktorý mu dal hlavné úlohy v svojich pôvodných inscenáciách Kamennom kvietku, Spartakovi, Luskáčikovi a ďalších. Okrem Maximovej medzi tanečníkove slávne partnerky patrili Galina Ulanova, Maja Plisecká, Alicia Alonso, Carla Fracci, Rita Poelvoorde či Ambra Vallo.

„Vy ste právom považovaný za vynikajúceho choreografa našej doby, človek s unikátnym talentom a veľkou tvorivou energiou,“ napísal v gratulačnom dopise prezident Vladimir Putin. „Roky ste robili nezištnú službu umeniu, ktorým ste vykonali vynikajúci pokrok ako umelec aj ako choreograf a urobili ste neoceniteľný prínos k rozvoju veľkých tradícií ruského baletu. Vaša profesijná kariéra a oddanosť k svojmu povolaniu si zaslúži hlbokú úctu.“

Premiér Dmitrij Medvedev poznamenal, že Vasiliev a jeho talent bol rozpoznaný už počas jeho študentských rokov a javiskové postavy, ktoré neskôr vytvoril predstavovali „vrchol v oblasti múzických umení“. Či už máme radi ruských politikov alebo nie, ruku na srdce, kto z českých tanečníkov po roku 1989 dostal nejaké blahoprianie od prezidenta republiky?
***

Od roku 1982 oslavuje umelecký svet 29. apríla Svetový deň tanca. Tento dátum nie je náhodný, je dňom narodenia veľkého tanečného reformátora Jeana-Georgesa Noverra (1727). Podobne ako pre Svetový deň divadla, aj pre tanečníkov a milovníkov tanca naprieč žánrami, významná osobnosť píše svoje posolstvo k zamysleniu sa o tomto prchavom umení. Tento rok je to Israel Galván de los Reyes. Choreograf, priekopník flamenca nielen ako národného symbolu, ale unikátneho umeleckého prúdu, mimo iného choreograf baletu na Kafkovu Premenu (2000) s hudbou Györgyho Ligetiho. V januári spolu s Akramom Khanom predviedli v Paríži svoj spoločný projekt Torobaka.Carmen Amaya, Valeska Gert, Suzushi Hanayagi, Michael Jackson… Marně si lámu hlavu, kam bych jejich styl zařadil. Všichni se mi jeví spíš jako generátory energie. Přemítám, jak důležitá je na jejich tanci choreografie, a docházím ke zjištění, že mnohem důležitější než choreografie je bezpochyby energie sama, vír, jejž roztáčí.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat