Baletní panorama Pavla Juráše (131)

Je šokujúce prizrieť sa dnes pod zub práci z roku 1988. Aká je to v divadelnom meradle hlboká minulosť. Aký silný výbuch postmoderny v tej dobe. Na javisku sú odkazy na všemožné narážky, sémantická reč symbolov, tanečníci hovoria, dokonca spievajú, majú mikrofóny, vyvádzajú, je to ironické, poburujúce, rozčuľujúce. Keď ešte dnes v činohre diváka deptajú štylizované produkcie, či scudzovacie momenty, vystupovanie hercov z postáv, prihováranie sa publiku, hovorenie na mikrofón, čo vtedy? Forsythe úmyselne všetko kamufluje, filozofuje alebo sa vysmieva. Šokujúca hra s rekvizitami, s posvätnými obrazmi, provokácia, jasná politizácia tanečného diela. Pritom však vždy vybuble na povrch sofistikované, vtedy mladé a neskutočne šokujúce tancovanie. Pojašená postava Agnes, narážky na bratov Grimmovcov a ironický rozprávkový svet, Mr. Pnut, ktorý sa mení na svätého Šebastiána a jeho fetišom sú šípy, ešte bláznivejšia Rosa, dalo by sa pokračovať tak, ako vypisovať čo všetko Forsythe uhnietol do tohto postmoderného cesta. Prvá bláznivá časť s názvom Potemkinov podpis sa nakoniec zdá ešte krotká. Áno, tieto jasné, prevzaté vedomosti dávajú divákovi nejaké záchytné body na ceste, ktorou sa rúti, keď sa zdvihne opona. Falošný obraz sveta, ktorý nie je pravdivý pre cárovnú od Potemkina, pohľad za naleštené obrazy, prapodivná prachová čiernota. Čierna diera, ktorej sa bojíme, aby nás nepohltila. Aká prorocká je predpoveď Forsytha čo sa stane s umením, v tretej časti La Maison de Mezzo-Prezzo. Umenie sa stane komoditou. Dražba zahalená zlatom, vyšinutá v svojej podstate, áno, tento bláznivý svet nie je ani pokrivené zrkadlo, je to už dnes predpoveď, áno, bohužiaľ našich dní, kedy je možný nákup čohokoľvek a žiadna norma, ani etika, či už vôbec altruizmus neplatí. Bravo! Ale dívať sa na to je utrpenie. S výnimkou oného skvostu, ktorý sa tancuje pod zlatými čerešňami In the Middle, Somewhat Elevated, to balábile, za aké sa dnes dávajú ceny na festivaloch. Ukričaná, revuálna fraška. Politika namočená do umenia. Provokácie, mučenie diváka, ktorý si pripadá stupídne bezmocný a premýšľa, ako sa na podobnom smetisku ocitol. Kam sa podel estetický dekoratívny svet tanca, subtílny lyrický prejav a z mužov sa stali ženy, napoly štetky a zo žien sa stali sufražetky slobody a provokácie na n-tú. Je to socialistická kritika západnej spoločnosti? Búranie elegantného hierarchického sveta, nie nepodobného mocnárom v baletnej terminológii a dejinách? Zašifrovaná naratívna forma, rozbitá na padrť? Čo potom tie travesty žiačky nejakej internátnej školy v uniformách, ktoré tancujú akési svätenie jari okolo svätca zabitého šípom, ako šialené orgiastické rituálne kmene kdesi v Afrike?Kolektívne bezvedomie. Pointy visiace v temnote ako oné zlaté čerešne, ktoré zostali pre Forsytha redukovaným bohatstvom budovy Garniera z Paríža, kde inscenoval prvýkrát In the Middle. Šalamúnsky choreograf vyhlasuje: „je to môj dejový balet, ale je to dejový balet bez deja.“ No bravo! To sme potrebovali. Je ale jasné, že divadlo, mysliac to činoherné, vlastne došlo do tejto fázy príšerne oneskorene. Balet práve títo tvorcovia ako Forsythe posunuli rýchlejšie. Baletný zbor skoro masturbujúci so šípmi, rekvizity imperializmu sprofanované tak, ako to miluje revolučný dav. Memento vykoreneného sveta? Právom Williamovi Forsythovi, ktorý z nového sveta (mysliac tým jeho rodisko New York) prišiel do starého sveta Európy, aby tu omráčil vedomie vlastnej kultúrnej histórie tým, že sa jej vysmeje, ukáže jej hlinené babylonské nohy a odvrhne ju až k zemi ako babylonskú neviestku. Kde je to pravé umenie? Tento titul by dnes bol k neprežitiu nebyť vynikajúceho výkonu súboru. Takto zatancovaný In the Middle je zázrak. Dokonalá nadvláda tanečníkov nad choreografiou, pocit absolútnej slobody, že to, čo kedysi odmietala tancovať étoile Isabelle Guérin, oni zvládajú ako dokonale naprogramované stroje, navyše ale (!) zasiahnuté vnútorným nábojom. Energia atómovej bomby s akou súbor vystupuje na scénu, ako vypadáva z rolí, ako zbiera energiu, ako koordinuje telo, je fascinujúca. V čele tohto mikrosveta dominuje fenomenálny Raphaël Coumes-Marquet a Elena Vostrotina. Božské zjavenie dokonalej formy. Jedinečná práca na hranici fyzického sebazničenia. Dokonalá muzikalita, elektronická hudba Willemsa tu rezonuje celým pohybovým, smrteľným aparátom tanečníkov. Vostrotina s nekonečne dlhými nohami a obratnosťou pantera, zapichujúc nohy na palcoch do podlahy, vybuchuje ako vulkán. Excentrické port de bras, rýchlosť, zmysel pre doťahovanie a následné borenie pohybových obrazov Marqueta je športový výkon. Akoby tým, že sa na druhý deň rozlúči s aktívnou tanečnou kariérou, využil túto rituálnu slávnosť k previerke nielen svojho tela ale celého svojho tanečného umenia. Aj ostatní predvádzajú úchvatné mužné tancovanie, posilňovňu tela, nových ľudí, pre ktorých zákony tela neplatia. Celý súbor sa predvedie v tom pomätenom, aj keď prísne choreografovanom spartakiádnom cvičení evolúcie, „Bongo Bongo Nageela“. Keď svätý so šípom v hrudi ožije a mladý, talentovaný a akrobatický skákajúci Julian Amir Lacey ohlási príchod Angels in America, či iné podobne apokalyptické mega prehlásenie. Tony Kushner a aj ďalší sa najskôr ťažko kamarátili s Forsythom, ale styčné body, či priesečníky línií ich tvorby sú vcelku podobné. Lenže Lacey nehlása verše, v divokých manéžach skáče okolo vyhecovaného davu školáčok v čiernobielych uniformách. Nanebovstúpenie sv. Sebastiána, ktorého oslavuje dav fanúšikov, nakoniec končí v rýchlej tme.Je treba pochváliť za túto cársku žranicu nielen baletný súbor a ich nasadenie, ale techniku divadla. Taký dokonalý zvuk sa v divadle často ne(vidí)počuje a býva doménou pop rockového pódia. Sugestívne rozdelenie jednotlivých frekvencií hudby, nástrojov, zvukov do rozsiahleho systému reprosústavy umocňuje pocit obkľúčenia nebohého diváka, z ktorého niet úniku. Tak čo s tým? Oceniť progresívne dielo proroka na hodne bodov, či pokrčiť ramenami a opustiť už raz navždy tento undeground a žiadať niečo solídne?

***

Iný zaujímavý prípad je redakcia Giselle, ako romantického skvostu od choreografa Davida Dawsona.Jej predstavením (6. júla) sa uzavrela aj javisková kariéra vynikajúceho tanečníka Raphaëla Coumesa-Marqueta, ktorého poslednou zastávkou po Monaku, Viedni a Amsterdame sa stali Drážďany.

Rozhodne nie nevýznamné zastávky v kariére tanečníka, ktorý absolvoval slávnu baletnú školu baletu Parížskej opery. Rola Albrechta bola kreáciou od choreografa pre tanečníka (2008). Vznikla práve v Drážďanoch, preto som v úvode nie nadarmo pripomínal, koľko zaujímavých tvorcov k zaujímavým aj keď nie neproblematickým (správne) pokusom šéf Watkin inšpiroval. Dawson podčiarknuté vytvoril silné divadelné dielo, nemožno hovoriť dnes už len o balete pre balet. Samozrejme, ako pri každom takomto pokuse sa to neobišlo bez zakopnutia či otáznikov a nedotiahnutých nápadov. Celkovo však to rozhodne nie je prázdne gesto, je to pozoruhodná metafora aj potvrdenie sily romantického baletu, aj možná cesta pre prieberčivých divákov, ktorí bažia po nových a nových zážitkoch. Najväčším problémom pre niekoho kto je vnímavý, je závažný rozpor choreografa, ktorý necíti (alebo nectí?) hudbu. Môže sa zdať, že taký choreograf nemôže mať v CV plnú stranu ocenení z najprestížnejších baletných komisií a porôt. Lenže tu je to problém výchovy diváka a jeho umeleckej znalosti. Ak Dawson robí balet na Bachovu sonátu či jeho milovanú, večne plynúcu hudbu Maxa Richtera, tam je akýkoľvek kontrapunkt voči hudobnej partitúre možný. Keď však ide o dielo s hudbou Charlesa Adama, kde je každý tanec hudobne vypointovaný od väčších plôch až po najkratšie variácie a my sme boli vychovaní klasickými choreografmi, ktorí ctili interakciu pohybu s hudbou, môžeme tento problém mať. Samozrejme je to aj tým, že niežeby bol choreograf hluchý, ale títo tvorcovia pracujú so svojimi pohybovými väzbami, ktoré robia bez hudby. Až potom ich ako bielizeň naskladajú na šnúru, ktorou je partitúra a preto sa niekedy prádlo prekrýva a niekedy ostáva medzera medzi štipcami, ktorú treba vyplniť pár krokmi, kým začne trebárs fráza. Je to iritujúci prežitok v nás, či chyba?

Iná vec, a to je trocha príliš veľká škoda, že druhá polovica baletu stráca dych. Choreograf, ktorý sa stal slávny svojimi jedinečnými kombináciami v allegre s pôsobivými skokmi, krvi žíznivé zločinné mŕtve zombie nenechá skočiť nič. Furt rotujú ako mozgomorovia z Harry Pottera. Celkovo je toto uchopenie druhej polovice horšie ako prvé dejstvo. To sa darí Dawsonovi skvelo. Dôsledne a nápadito vykresľuje vzťahy. Tragickú lásku Hilariona ku Giselle, ktorá ho má ako rodinu, brášku, kamaráta, ale rozhodne nie ako muža do manželstva. Giselle netrpí žiadnou dušnosťou srdca, keď sa roztancuje (nie je ani slávna dedinská balerína), je fit. Arytmiu spôsobuje Giselle neznámy muž, prezlečený Albrecht, ktorý je taký iný ako jej priatelia. Tu je zaujímavé ako Marquet pôsobivo v jednom dejstve kreslí Albrechta. Na počiatku to vyzerá ako špás, tak sa aj chová, ale v priebehu konania podlieha kúzlu tejto nevinnej Giselle a na konci spôsobí jej smrť doslova. Giselle sa nechtiac napichne na jeho dýku. Albrecht trpí pod tyraniou dominantnej zmije svojej snúbenky Bathildy, ktorá nehanebne laškuje so svojimi dvoranmi. Dawson škrtá zbytočné postavy matky, otca Bathildy, zbor zmenšuje. Naopak rozširuje Svadobné pas de deux, robí z neho virtuózne Pas de cinque. A urobí aj malý režijný detail. Keď dievčinka, ktorá v ňom tancuje nevestu hodí svoju kyticu družičkám, chytí ju Giselle. Aká mrazivá metafora.

Výborná je aj celá konštelácia záverečnej gradácie. To Hilarion omámený túžbou získať Giselle privolá z domčeka Giselle družinu, on vysvetľuje, má dôkazy. Bije sa s Albrechtom ako muž. Fyzické konanie v synchronizácii s pantomímou tu slávi mimoriadnu divadelnú účinnosť. Aj Giselle sa pobije s Bathildou a potom úmyselne vezme Albrechtovi dýku. To bude jej svadobná noc, prenikne ju dýka. Keď už ale nechce, osud si kruto zahrá. A tak za padania kvetov čerešní v krásnom letnom dni jej čierna krv zabije všetkých aktérov príbehu. Hiliaron je poškvrnený intrigou, Albrecht hnaný až k prízrakom a šialenstvu, Bathilda už pohŕda zbabelým snúbencom a jedna nešťastnica je mŕtva. To je romantická dráma! Skutočne. Fyzicky mŕtva je Giselle, tá najnevinnejšia, ako sa patrí v tragédii. Ostatní sú mŕtvi v svojom človečenstve. Záverečný efekt, keď sa Giselle rozplynie vo vzduch či éterickú omamnú vôňu, z Albrechtových dlaní už neprýšti krv, ale biele lupene čerešní. Scénografický obraz mimoriadne silný. Giselle Duosi Zhu nezaujala úplne, ak mám byť spravodlivý. Balerína v titulnej postave musí mať aj anatomické predpoklady. Musí mať pečať baleríny. Krásne linky, dlhé končatiny, výrazové bohatstvo. Toto všetko mala Myrtha – Sangeun Lee. Úchvatná víla! Taká víla by mohla navštevovať diváka aj doma, isto by nebol proti. Tu treba zmieniť ešte výrazný výtvarný posun v inscenačnej tradícii, ktorý je pozitívny, účinný a výtvarne aj pohybovo silný. Víly majú biele body a cez tvár dlhý závoj, ktorý je rozrezaný a uchytený medzi prstami, kde je šifón nazberkaný takže každá víla vyzerá, že na chrbte dlaní nesie kvetinu.