Baletní panorama Pavla Juráše (139)

Tentoraz:

  • Jiří Bubeníček ako choreograf ikonického Novoročného koncertu z Viedne
  • Pocta kurzom Darie Klimentovej vo fotografii Amber Huntovej
  • Čo sleduje Isabelle Ciaravola?

Jiří Bubeníček ako choreograf ikonického Novoročného koncertu z Viedne 
Divadelné umenie a balet nás dokáže zaviesť na tie najnezvyčajnejšie miesta. Od brehu jazera do ponurých katakomb v Egypte, do exotických krajín, snových scenérií až po dekadentné salóny či súčasné zákutia veľkomesta. Podobne ako život, ktorý nás zavádza na rôzne miesta, ani umenie v ničom nezaostáva. Na konci tohto leta sa trochu spojil život a balet a zaviedli ma na miesto skutočne mimoriadne. Moje cesty čitateľa nemusia zaujímať, ale toto bola cesta umelecká. Snáď čitateľa zaujme trochu magického zákulisia. Práve v lete, kým nezačne divadelná sezóna a je čas, vybraní členovia Viedenského štátneho baletu pripravujú choreografiu dvoch tancov pre obľúbený Novoročný koncert zo Zlatého sálu viedenského Musikvereinu. Obľúbený novoročný prenos, ktorý sledujú milióny divákov po celom svete, je takou umeleckou olympiádou. Od konca troch tenorov žiadny umelecký program nemá pravidelnú kontinuitu a také divácke zázemie ako tento kultúrny počin. Tohtoročný koncert v deväťdesiatich dvoch krajinách sledovalo viac ako päťdesiat miliónov divákov! Ďalší si zakúpili bleskovo vylisované DVD pár dní po ňom. Novoročný koncert 1. januára 2016 bude pre Česko mimoriadny. Tvorcovia a vedenie koncertu totiž zverili choreografiu dvoch baletných čísel českému tanečníkovi a choreografovi Jiřímu Bubeníčkovi. Jiří Bubeníček (foto Jiří Bubeníček)Mimoriadna vec. Ďalší dôkaz toho, ako svet pozerá na Bubeníčkovu choreografickú tvorbu a akí ignoranti sú zodpovední u nás doma. Po Talianovi Davide Bombanovi hviezda baletu parížskej opery Jean-Guillaume Bart, Renato Zanella, Nicholas Musin, Christian Tichy, Ashley Page, až po Borisa Eifmana, Vladimira Malahkova či Johna Neumeiera. Hudobnou osobnosťou bude po desiatkach slávnych dirigentských mien pri pulte Viedenských filharmonikov Mariss Jansons. Ten sa vracia tretíkrát po úspešných koncertoch 2006, 2012.

Rakúska televízia ORF ako producent koncertu spolu s Viedenskými filharmonikmi, má prísne embargo na detailné informácie. Preto článok nebudú sprevádzať ani fotografie, ani detailnejšie informácie, ktoré by prezradili prekvapenia, ktoré sa pre divákov pripravujú na prvého januára od choreografa Bubeníčka a režiséra koncertu Michaela Beyera. A snáď to, čo napíšem v slovenčine pre čitateľov Panorámy si páni v Rakúsku neprečítajú.

Romantický úvod o životných cestách nebol náhodný. Presne to ma napadlo, keď som sa viezol v aute ORF Viedňou za súmraku horúceho augustového dňa. Ako zázračným mávnutím kúzla sa pred autom s logom otvorila brána viedenského Schőnbrunnu. Skoro ako zapečatené brány paláca, kde spí Aurora v Spiacej krásavici. Cez nádvorie sa už netiahla rada k pokladni, všetko bolo tiché a pokojné a chýbali už stráže v uniformách. Auto popred hlavnú fasádu osvietenú svetlami zabočilo doprava a obišlo obrovský komplex hlavného paláca. Posledných turistov, ktorí sa prechádzali v záhrade, vyháňali z brán a Viedenčania, ktorí radi v záhradách behajú, dokončovali svoj tréning. Snová hodina pri zapadajúcom slnku, prehlbujúce sa tiene storočných stromov, ozdobné kríky tvarované do ornamentov, rozkvitnuté záhony kvetov, ktoré zavlažovala voda, akoby vyvolávala z minulosti cisársku rodinu, aby si v noci skontrolovala svoje panstvo. Už chýbalo len televízne auto vymeniť za koč a ilúzia by bola dokonalá. Romantické scenérie parku, sôch, vodotryskov sa zrazu zmenili na tíšine v parku, kde to vyzeralo ako vo futuristickom filme. Televízne autá napchaté najmodernejšou technikou, vysoké žeriavy so svetlami ohromných výkonov, kilometre káblov od hrubých až po tenké, technici pripomínajúci mravcov okolo mraveniska, každý s presnou úlohou vykonávajúci svoju prácu.

Scénograf kontrolujúci stav miesta v záhrade, ktoré(?) to nemôžem prezradiť, sledujúci detaily, od odmontovania smerových tabúľ, moderných ceduliek, dohliadajúci so svojim tímom na návrat do romantickej minulosti cisárstva. Tu treba kvetmi zakryť nevzhľadné stožiare, tu treba pozametať už padajúce lístie, tu nachystať aleju pre tanečníkov – aj tak to budú muky, v baletnej obuvi tancovať na takom teréne. Tanečníkov zatiaľ nevidieť. Dve hodiny sa dámy líčia a češú podľa pokynov kostýmovej výtvarníčky a všetko musí byť tak detailne dokonalé, aby divák nepoznal, že každý deň sa nahráva len pár sekúnd, maximálne dve minúty z desaťminútového valčíka. Samozrejme v noci, aby pamiatka zostala cez deň dostupná turistom. Tu začína ohromná mágia filmu. Umelci a celá produkcia sa na desať dní premenila na nočných tvorov, podobne ako sa hovorí o cisárovnej, ktorá sa rada v noci túlala záhradami. Skúša sa kamera. Svetlá robia neustále problémy. Ale tím ORF nemá starosti a nikto neprepadá panike. Technici bleskovo stavajú ďalšie svetlá, majú ich plné kamióny, na niekoľkometrových štendroch, s výkrytmi, filtrami, ktoré vytvárajú difúzne rozmlžené svetlo. Všetko beží ako dopredu pripravená choreografia, každý má svoju úlohu. Lístie je ukryté, tiene, ktoré vrhajú koruny stromov sú zahladené kontra svetlom, medzi stromami sa vznášajú obrovské svetelné zdroje ukryté v textilných balónoch ako v rozprávke. Kamera nehlučne jazdí na koľajniciach napojená na moderné monitory, kde sa dá sledovať čo práve zaberá. Jiří Bubeníček sa zhovára s režisérom Michaelom Beyerom a koordinujú si svoje priania, uhly, nástupy, konfigurácie.

Obraz v kamere odhaľuje ďalšie problémy pre technikov, ktorí ich vzápätí pokojne riešia. Pribúdajú nové svetla, naťahujú sa ďalšie káble, zaostruje sa, kontroluje sa, aby kým prídu tanečníci bolo všetko perfektne pripravené. Je to tretí deň natáčania, všetci sa už dobre poznajú a sú zohraní. Úctivo a slušne žiadajú o radu českého choreografa, ktorý rád a priateľsky všetko vysvetľuje. Šokuje ma, že po troch dňoch si pamätá už desiatky mien technických pracovníkov a so stoickým pokojom všetko riadi. Prirodzený rešpekt, ktorý k nemu majú nie je len tým, že je hosť a svetový choreograf, ale aj tým, akú pracovnú náladu vytvára a akú pozitívnu pracovnú morálku vie nastoliť. Od provizórnych šatní v parku, takých tých skutočných filmárskych maringotiek, privážajú autá tanečníkov Wiener Staatsballetu. Je to zaujímavý obraz, keďže je už dvadsať jedna hodín a horúci sparný deň sa v chládku stromov zmenil na dosť studenú noc. Jiří Bubeníček s tanečniky (foto Jiří Bubeníček)Dámy v romantických šatách ako šifónové torty, s dokonalými účesmi a mejkapom majú pod sukňami svoje baletné otepľovačky, zimné bundy, šatky a svetre. Áno, tu sú zababušené proti chladu hviezdy baletu: Olga Esina, Ketevan Papava, Eszter Ledan, Nikisha Fogo a Slovenka Nina Poláková, ktorá má vedúci part a hlavnú úlohu v príbehu, ktorý Bubeníček vedľa choreografie do valčíka vtesnal a vtisol mu tak zaujímavú ilúziu. Pánov chránia fraky lepšie, ako dámy v špičkách, ale aj oni neponechávajú nič náhode. Indisponovaného českého tanečníka Kamila Pavelku (rozhovor tiež o inom Novoročnom koncerte tu) pre tento večer zastúpi mladší kolega, mimoriadne talentovaný Jakob Feyferlik, ktorý sa cez deň musel brilantne nachystať na svoj part, vedľa svojich starších a skúsených sólistických kolegov: Kirilla Kourlaeva, Davida Data, Mihaila Sosnovscheho a Alexisa Forabosca. Bubeníček vedie priestorovú skúšku. U tanečníkov má obrovský rešpekt a autoritu. Všetci zabalení ako matriošky markýrujú choreografiu, ktorá už teraz vyzerá náročne a všetko sa musí ešte vyladiť. Režisér je nadšený a ohlasuje skúšobné filmovanie. Na pľac nabehnú garderobierky a maskérky. Zaujímavá procedúra vyzliekania, opráv líčenia a účesov sa v priebehu noci zmení v rituál. Skupina vyzerajúca ako lyžiarsky zájazd sa mení na oslnivé postavy. Hudba, klapka a začína sa. Tridsať sekúnd, jedna fráza hudby ubehne ako nič. Uf!

Garderobierky ihneď ako zaznie stop, bežia s vetrovkami obliecť dámy vo večerných šatách s holými ramenami. Baletné otepľovacie návleky, župany a páni chodidlá v baletných topánkach pchajú do tenisiek. Bubeníček a režisér sledujú záznam na veľkom monitore a ihneď vydávajú konkrétne príkazy. Svetlá upraviť, tamto pozmeniť, Bubeníček predvádza tanečníkom detaily na vylepšenie, ide hlavne o podstatu jeho choreografického štýlu. Tu viac pridať v pohybe, tu upraviť uhol ruky, tu viac diagonálne, pozor na koleno, tu viac cítiť hudobný vrchol, tu viac z miesta, tu viac cítiť emóciu. Režisér dáva pokyny, znova, nachystať kameru, svetlá, pripraviť sa. Na cestičku medzi javormi nabiehajú opäť gardedámy a vyzliekajú tanečníkov. Zároveň im bez toho, aby ich niekto vyzval, maskérky opravujú chybičky v líčení, ktoré spôsobil rýchly tanec či vetrík. Žiadny detail nemôže byť opomenutý. Profesionalita tímu v každom smere. Hudba znie, kamera beží a tanečníci sa znovu oddávajú pôsobivej pasáži. Stop. Všetko je nahrané, garderóba opäť všetkých pooblieka.

Tanečníci sa zhromaždia pri monitore a spolu s inscenátormi si prezrú nahranú pasáž. Jirka Bubeníček spolu s bratom Ottom, ktorý mu robí asistenta, ukazujú a opravujú detaily bežnému divákovi nič nehovoriace. V exteriéri je všetko iné ako na baletnej sále a tak sa pre oko kamery dôkladne upravuje po desiatich centimetroch pozícia toho ktorého páru, uhol figúry, diagonála tela. Tieto manévre sú rovnako zaujímavé ako samotné tancovanie a choreografia. Tak a znovu. Chvíľu sa musí čakať, pretože Oľge sa niečo stalo so špičkou a musí sa oblepiť páskou. Štrk je ničiteľom drahej a citlivej saténovej baletnej obuvi. Ako šmirgľovací papier. Maskérka zatiaľ Davidovi opravuje účes a iná Nine robí korektúru rúžu na perách. Všetci trpezlivo čakajú, kým je všetko dokonalé. Skoro bezchybnú sekvenciu skazí na konci nechtiac Mihail, ktorému sa na štrku podvrtne koleno a póza nie je čistá. Nikto nejačí, hlavne, aby bol tanečník v poriadku. Zranenie na hroznom povrchu zvažujúcej sa cestičky so štrkom by malo pre dnešné filmovanie fatálne následky. Nie je to ľahké, navyše teplomery na mobiloch ukazujú len 17 stupňov.

Choreografia je v tom mieste veľmi náročná, vyžaduje dokonalú koordináciu, partnerské nuansy a dôsledné spoločné dýchanie i synchronizáciu. Bubeníček tanečníkov motivuje, vylepšujú rozostavenie párov, aby v kamere všetko vyzeralo brilantne. Samozrejme nechýba garderóba, ktorá ako dobré láskyplné maminky všetkých oblečie, aby ich za päť minúť zase vyzliekli. Všetci sú pripravení na znovu opakovanie záberu, ale pozorná garderóba si všimne, že jedna z baletiek má na centimetri rozpáranú krajkovú rukavicu. Ihla a niť hneď škodu napravia. Teraz môže byť znovu klapka a sekvencia sa môže opakovať. Dozor nad hudbou, aby všetko pasovalo a precízne muzikálne súviselo, kontroluje český rodák Jiří Novák, ktorý je korepetítorom a aj koncertným klaviristom, dnes aj dirigentom Štátneho baletu (tu). Dokonale pozná valčík, ktorý to je, to prezradiť nejde, každú notu, každý medzitakt, luft pauzu, všetko. Tí šťastní diváci, ktorí zaplatia nemorálne vysoké vstupné do koncertnej sály vyzdobenej štukami, zlatom a kvetinami vlastne môžu ľutovať, že baletné čísla neuvidia. S nasnímanou sekvenciou Bubeníček a režisér záznamu ešte nie sú spokojní. Drobné chybičky sa musia vylepšiť. Všetko musí byť brilantné. Napokon sa režisér a choreograf zhodnú. Super! Teraz je to príma.

Nasleduje krátka prestávka, aby sa presunula kamera na krátky, niekoľkosekundový záber na detail: Nina a Davide majú zahrať rozkošnú scénku. To už je ako skutočný film. Pri kmeni storočného stromu, v detaile Poláková na kamere vyzerá rozkošne a krásne ako Audrey Hepburn. Šarmantne a rozšafne prežíva libreto a svoj príbeh. Krásny zjav Davide Dato, ako hollywodský herec, za ňou v ničom nezaostáva. Nemôžem sa zbaviť spomienky s akým nasadením a ponorom do vnútra zložitého príbehu tancoval Neumeierovho Jozefa. Z až fanatického starozákonného prototypu neskorších hrdinov Kazantzakisa je teraz mladý milenec. Vo veľkom detaile vyzerajú tanečníci ako filmové hviezdy, úprimné a pravdivé vo výraze. Treba doladiť svetlá, uhol tiel pre kamery, vzdialenosť zoomu, každé minigesto. Ostatní sa zatiaľ zababušení zahrievajú, aby im po náročnej tanečnej pasáži nevychladli svaly a nestal sa im potom nejaký úraz. Zaujímavé, ako pri filmovaní všetko vyzerá inak. Obraz vložený do kamery je taký iný ako reálny. Je zaujímavé sledovať aktérov zo strany, z iných uhlov a pritom kútikom oka sledovať monitor, ktorý ich zvečňuje pre milióny televíznych divákov. Vzorec; vyzliekanie, filmovanie, obliekanie, korekcie, vyzliekanie, filmovanie… je nemenný. Človek zabúda aj na čas, ktorý nemilosrdne beží a blíži sa k polnoci. Koniec filmovania bude túto noc ráno o šiestej. To v túto chvíľu ešte nikto netuší. Všetci chcú odviesť najlepší výkon, dať do svojho tanca plné nasadenie.

Choreografia českého umelca je krásna. Vyslovene si žiada toto označenie. Je prirodzená, vyviera z ducha Straussovej hudby, je roztančená, rýchla, bijúca ako srdce, plná romantizmu a vášne. Podobne ako Richard Strauss vzdal hold dynastii viedenských Straussovcov v Gavalierovi s ružou všemocnou citáciou valčíka, aj Bubeníček oslavuje pohybom tanec ako umenie. Nezabúda na svoj jedinečný štýl, pre ktorý ho v cudzine volajú ku práci baletné súbory rôznych krajín a zároveň dáva maximum, čo do zvodného neoklasického šatu, akéhosi možno až difúzneho Balanchina. Pohyb v dokonalej interpretácii vynikajúcich sólistov je prirodzený, tečúci, plný agogiky, vzruchu a napätia. Je to aj nová výzva pre choreografa, ktorý podvedome do choreografie vlial eleganciu mesta na Dunaji, radosť z tanca. Excentrické figúry sa menia na pohybovú poéziu. Verše. Dokonca rýmy. V exteriéri panovníckych záhrad, v romantickom kostýme, za svitu mesiaca na potemnenom nebi je to jedinečný zážitok. Prechádzať sa, nerušený tisíckami otravných brblajúcich turistov so selfie tyčami, medzi sochami bohýň a hrdinov, medzi monumentmi imaginácie. Disciplína tanečníkov, profesionalita celého tímu je úžasná. Pokojné a priateľské ovzdušie. Tvorba. Na jednom mieste, kde je na čistinke mnoho veľkých kamienkov spontánne všetci nabehnú kamienky zbierať, aby tanečníkom, hlavne dámam nevadili pri tanci na špičkách a pánov nebodali do chodidiel. Záhrady Schőnbrunnu zažili určite už všeličo, ale takéto baletné manévre ešte nie. A dozor nad nimi má český umelec. Možno mu raz prezident na štátny sviatok udelí štátne vyznamenanie za reprezentáciu. Možno. Divákov, ktorí budú prenos sledovať 1. januára pri vyprážaní rezňov v posilvestrovskej eufórii isto ani nenapadne, koľko práce a energie je za dvomi tanečnými výstupmi.

Aktuality
Dnešným vzácnym hosťom je britská fotografka Amber Hunt, ktorá ako darček pre čitateľov uvoľnila do Panorámy svoje krásne fotografie z letných majstrovských kurzov Darie Klimentovej v Prahe. International Ballet Masterclass - trénink s Dariou Klimentovou (foto ASH)Jedna galéria už bola (tu), toto je druhá, pretože táto akcia najvyššej kvality, ktorá Prahu prezentuje globálne, predstavuje Česko mnohým mladým tanečníkom a svetovým baletným hviezdam, ktorí ako priatelia českej primabaleríny prichádzajú, je bezkonkurenčná. A celkom logicky jej patrí aspoň v Panoráme priestor a obdiv. Viac fotografií môžete ešte nájsť na stránke fotografky, ak vás zaujíma ako vyzerajú študenti zo sveta a ako s nimi pracujú hviezdy: hviezda Bolšoj Baletu z Moskvy Evgenia Obraztsova, Isaac Hernández z HET National Ballet, z Royal Balletu v Londýne Nehemiah Kish, choreograf Christopher Hampson, šéf baletu v Drážďanoch a choreograf Aaron S. Watkin, designovaný šéf Baletu ND Praha, pedagóg Filip Barankiewicz a ďalší. „Láska k umeniu ma viedla ku kariére v balete, umožnila mi splniť si svoje sny … Stať sa balerínou a fotografkou. Tešil ma jedinečný zážitok tancovať s English National Ballet, čo znamenalo, že moje hlavné fotografické zameranie je v oblasti tanca. Moja vášeň je zachytiť okamihy v čase; spýtavý pohľad, tvár naplnenú emóciami, zlomok sekundy skoku cez javisko “, hovorí fotografka, rodáčka z Nového Zélandu. Na jej fotkách sú úchvatne zachytené baletné hviezdy ako Ivan Vasiliev, Tamara Rojo, „náš“ Zdenek Konvalina, dlhoročná hviezda ENB Daria Klimentová, Vadim Muntagirov a ďalší spolu s bohatou šírkou repertoáru a až intímneho pohľadu do života ENB. Takže dnešná galéria – fotografie od ASH: Amber Hunt a Arnaud Stephenson.


Čo sleduje
Isabelle Ciaravola (foto Michel Lidvac)
Dnes je hosťom rubriky mimoriadna osobnosť. Skutočná dáma, svetová primabalerína, fantastický človek: Isabelle Ciaravola, emeritná étoile Baletu parížskej opery. Exotická Francúzka s nohami modelky a baleríny, úchvatnými nártami a hlbokým ľudským ponorom do svojich rolí. Interpretka najkrajších tanečných partov klasiky i 20. storočia. Dnes žiadaná baletná pedagogička s bohatými skúsenosťami. Známa aj u nás vďaka prenosom baletu do kín, či z DVD. Mimo iného vynikajúca Tatiana v tom ohromujúcom adagiu Vasilyho Medvedeva z Onegina, ktorého poznala i Praha. Je hviezdou špeciálneho DVD pre tanečníkov Sur Les Pointes avec une Etoile. Andrej Klemm v sedemdesiatich minútach vedie baletný tréning, ktorý stavia na vzrušujúcej kombinácii ruskej školy a francúzskeho štýlu. Ciaravola po ňom cviky opakuje a dokazuje potrebu efektívnej a precíznej artikulácie práce en pointe. Pre čitateľov vybrala toto video.

„Vybrala som si tento extrakt zo Schuberta, pretože mi pripomína všetko z môjho detstva. Moja maminka, ktorá toľko milovala hudbu a mala na Korzike aj obchod s hudobnými nástrojmi, vždy prinášala hudbu so sebou domov. Rada sa dívam na Gautiera Capucona, vidiac v jeho tvári všetky emócie počas jeho hry. Táto hudba vo mne umocňuje schopnosť pociťovať ticho, stíšiť sa. Mala som možnosť s Gautierom hrajúcim na scéne tancovať Umierajúcu labuť a meditáciu z Thaïs. Nádherná spomienka“, ukončuje svoje rozprávanie baletná étoile, pretože tento titul je večný a jej meno vždy už bude spojené so zlatou érou baletu parížskej opery.

Foto: Jiří Bubeníček, ASH – Amber Hunt a Arnaud Stephenson, Michel Lidvac

 


Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]

Mohlo by vás zajímat