Baletní panorama Pavla Juráše (146)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Zvláštny rituál, tieto skúšky. Len mesiac tancujúci v svojej choreografii na rímskej oblohe ukazuje, koľko času plynie. Keď je choreografia rozobratá na základné atómy a skúmaná ako mikroorganizmus pod mikroskopom. Znovu a znovu sa zaostruje pozornosť na určitú figúru, ktorá už teraz síce vyzerá fenomenálne, ale nie dostatočne. Predstava umelca-interpreta je niekde inde. Zaujímavé je, že tanečník nemarkíruje spôsobom vlastným mnohým tanečníkom na šetrenie tela, ale vrhá sa naplno do všetkého. Aj s výrazom. Skúša jednotlivé ponory do charakteru postavy aj v zdanlivo technicky virtuóznych častiach. Potom zrazu rolu zastaví, vystúpi z nej a prehovorí ako Roberto Bolle.

Podlaha je nepríjemná, nie je na nej baletizol, pretože tá sa večer, keď padne rosa, začne divne chovať, vlní sa a kĺže, a tak Roberto Bolle i ďalšie svetové hviezdy tancujú ako kedysi ich pra-pra-predchodcovia romantizmu na doskách. Keď vidím jeho športové nohy, je mi ho celkom ľúto. Dámy majú špičky, ktoré ich akoby chránia od ľudského pohybu, vznášajú sa. Ale ako mi ukazujú, poriadne sa im na podlahe derú. Slávne nohy, na ktoré pozerajú diváci sveta, takto vyzerajú zblízka ako nohy stredovekej sochy ukrižovaného. A tanečník dopadá svojou váhou na úbohé chodidlá, odráža sa, berie force a skáče a skáče. Dopadá na kolena ako pútnik umenia. S budúcou svetovou hviezdou Nicolettou Manni opakujú náročné partnerské figúry. Mesiac už nie je nad ruinami, ale nad hlavou. Kam sa tak splašene ponáhľa? Medzitým si Roberto a Nicoletta ukazujú, ako drevená podlaha ničí baletnú obuv. Po jednom prebehnutí čísla sú špičky primabaleríny ako po dvoch Labutích jazerách a Roberto veselo ukazuje, ako má piškóty prešúpané, zodraté na prstoch.

Všetci už nenápadne pomizli, obzreli si terén nového javiska (po príchode z Verony a Neapola) a vydali sa ochladiť, odpočinúť si do hotelových apartmánov. Len hviezda tu je a na nebi mesiac, ktorý nad ruinami do neba sa týčiacich snov veľkých vládcov osvetľuje túto ľudskú hviezdu, ktorá aj bez kostýmu podivne žiari na pustej scéne. Tajomné a mystické tiene vysokých cyprišov, magnólií i exotických krovín oddeľujú tento tichý meditatívny priestor od ruchu veľkomesta vybudovaného na siedmich pahorkoch. Hranica večnosti a histórie oddeľuje amfiteáter. Tanec oblakov v netradičných sonórnych farbách hrá na pozadí mesiaca svoje nokturno. Osvetľovači skúšajú rôzne farebné filtre na vytvorenie patričných nálad a horizontu za scénou, kde zmäť ruín hovorí o ľudskej túžbe podobne ako tanec. Tanečník ich schvaľuje a vylepšuje. Po rozpálenom dni je táto nočná skúška ako stretnutie v oáze. Tráva okolo ruín, depresívne týčiace sa nebotyčné klenby, chladný vánok, dokonalí interpreti, oživnuté sochy najväčších majstrov.

Pôsobivá noc. Pripomína to nejaký slávny román plný hypnotických opisov či vizuálne dokonalý film. Mesiac kráča oblohou a mení svoju podobu na jemnej pavučine, ktorú utvárajú koruny stromov. Blíži sa polnoc. Don José stále zvádza Carmen či ona jeho. Rozpitvanie choreografie na detaily, ktoré sú skúšané, opäť potvrdzujú záludnú genialitu a majstrovstvo pohybového slovníka Rolanda Petita. Keď sú tanečník aj jeho partnerka spokojní, španielska krása končí a nastane ticho. V hustej hmote noci, ktorá sa architektonicky vznáša nad hlavami a areálom, znejú orchestre rímskych cikád a cvrčkov. Tanečník si jednoducho sadne na svoju kôpku, napije sa a kŕmi sa nejakými krúpkami. Stiahne si trikot Josého a oblieka si iné tepláky, voľnejšie, pre inú postavu. V pozadí sa zjavuje na scéne Jiří Bubeníček.

Nie je to prelud, je to fakt. Slávny tanečník si vybral na záver svojho programu Bubeníčkovu choreografiu, milované trio z jeho baletu Le Souffle de l’Esprit, ktorá od svojej premiéry v Zürichu už niekoľko rokov okúzľuje interpretov aj divákov. To je teda pocta! Jiří Bubeníček v nočných Caracallových termách ako interpret a hlavne choreograf. Šokujúce? Nie, na západe od nás bežné. Už predtým trčali spoza zákulisných panelov oddeľujúcich scénu a zázemie jeho cvičiace nohy. Je rozcvičený, podobne ako Saša Riabko, ktorý zastúpi Jiřího zraneného brata Otta (diváci si pamätajú, že netancoval ani v Plzni) a nie je dostatočne fit pre náročné trio na Pachelbelov Canon. Za minútku je Bolle pripravený, prepne svoj mozog a telo, je tu iný tanečný štýl, zatiaľ najťažší, plný netradičných pohybových väzieb Bubeníčka. Už keď vstáva a upravuje si cvičný úbor, je to iný človek. José je preč a je tu elegantný snový muž, antický ideál, ktorý bude tancovať. Po vášnivej Bizetovej španielskej folklorike je tu čistá, harmonická krása. Hudba plynie ako mesačný svit z neba. Polnočná modlitba za krásny svet, svet bez vojny, svet porozumenia, svet lásky a krásy. Bubeníček tancuje so svojím charakteristickým ponorom a absolútnou krásou. Chce strhnúť na túto vlnu baletnú hviezdu sveta, aby zabudol na svoje krásne postavy a stal sa sám stelesnením tanca, ktorého myšlienka je jeho telo. Napriek tomu, že už niekoľko dní na iných miestach Talianska toto číslo tancujú, pracujú ako pri dôležitom stretnutí s ním. Nie je to žiadna priestorovka na získanie rozhľadu, kto kde kam v náročnom triu, je to skutočný výkon, tanec. Žiadni babráci či skúšajúci, ale dokonalí interpreti, ktorí sa na päť minút ponoria do pôsobivého diela Jiřího Bubeníčka. Tu bez kulís – len telá, svetlo a rukou človeka zbudovaný palác v pozadí – dielo vyzerá ešte úplne inak. Akoby našlo zase iné parametre svojho uplatnenia, ožíva z gesta rúk v svetelnom lúči a traja tanečníci ako súhvezdia na oblohe vytvárajú oslnivé a žiariace svetlo. Mnoho vecí si zopakujú, a aj keď je už neskorá doba, ktorú človek využíva celkom k iným činnostiam, tu stále vládne tanec.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na