Baletní panorama Pavla Juráše (15)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Neumeier skladá príbeh ako mozaiku postavičiek a situácií, nič nenechávajúc nepovšimnuté. Vytvára strhujúce tanečné divadlo a veľké herecké príležitosti pre celý súbor, ktorý žije v uličkách a na námestiach Verony. Ako jeden z mála choreografov, s výnimkou Nurejeva, použije skoro celú baletnú hudbu napísanú Prokofievom, ale dramaturgicky mimoriadne skladá a presúva rôzne hudobné časti. Jeho režijný výklad je obdivuhodný i pre činoherných režisérov. Júliu predstavuje divákom hneď na začiatku, práve prebudenú, zívajúcu, pozorujúcu čulý ruch na námestí. Jej prvý veľký výstup však začína celkom obyčajne vo vani so sesternicami, ktoré nahrádzajú obligátne baletné priateľky v tradičných inscenáciách. Zavinutej v uteráku, s mokrými vlasmi, jej matka oznamuje jej svadbu. Tým logicky intimita a akási krehká neha vo chvíli keď pozoruje svoje dospievajúce telo, dáva jasný charakter u dramatika prítomnému dialógu Kapuletovej a Pestúnky o tom, ako Júliu kojila. Jasne sa naznačuje jej prerod z dievčatka na ženu schopnú manželstva i zrelej sexuality a choreograf sa tým vyhne obligátnemu šmátraniu Júlie na svoje prsia, so žartovným podtextom mnohých inscenácií. A jej prvý veľký ples začína tak, že od nervozity hneď pri pohľade na hostí, spadne na zem. Detská Júlia, ktorá toho ešte veľa nevie o spoločenských povinnostiach. Protiklad aktivity a pasivity, nevinnosti a skúsenosti zaujíma Neumeiera v jeho adaptácii drámy. Júlia je na začiatku naivná, nevinná. Romeo je oproti nej skúsený. S láskou sa všetko mení. Romeo je odzbrojený a Júlia sa stáva aktívnou a začína konať. Na začiatku sa zdá, že Júlia nemôže tancovať. Romeo je od prvého výstupu veľkým tanečníkom. Až po veľkom vyznaní v balkónovej scéne, po veľkom prehováraní, začína Júlia tancovať a tým prejavovať svoju lásku. V spálni je to práve ona, ktorá tancom zadržiava Romea a s ním i vychádzajúce slnko, aby predĺžila spoločnú chvíľu. A na konci, keď Romeo už nežije, ani Júlia viac netancuje.

Vrcholom Neumeierovej interpretácie je práve posledné dejstvo drámy. Na krátku predohru zinscenuje celý pohrebný sprievod Tybalta. Do toho neustále preniká veselá skupina komediantov ako z typickej commedie dell´arte, zrazu sme v spálni, vidíme Júliu ako beží ulicami Verony a hľadá pátra Lorenza, až kým nepríde druhý pohreb, ten jej. V temnej hrobke leží na katafalku vedľa svojho bratranca v pohrebnom rubáši ako renesančná Madona. Detailnosť a zároveň vrodená divadelnosť je devízou Neumeiera. Nič však nie je polopatistické, ale dokonca skoro filmové. Strhujúci je monológ Júlie, ako pozoruje svoje svadobne šaty na figuríne, kým vypije falošný jed. Jediný rozdiel medzi literárnou predlohou je v tom, že Romeo nevypije pravý jed, ale prebodne sa dýkou. A Júlia? Neumeier ju necháva umrieť rovnakou zbraňou ako umrel jej manžel. Tak to vysvetlil aj choreograf, že chcel, aby zomreli spoločným nástrojom.

Veľkým pomocníkom Neumeiera, hlavne počas rannej etapy jeho tvorby, je jeho dvorný scénograf Jűrgen Rose. Rose postavil jednoduchú stavbu v pozadí, ktorá sa s použitím schodov mení na exteriér i interiér. Evokuje renesančnú Veronu a zároveň je stavba výtvarne i architektonicky sugestívna. Premeny obrazov sú rýchle a efektné alebo naopak decentné podľa toho, ako si to žiada situácia. Scéna s poschodím je myšlienkou hodne podobná tej bratislavskej, ale o niekoľko stupňov ju charakterom a uchopením prevyšuje. Nie je to taká zaťažujúca hmota, je skôr renesančná a vzdušná. Zároveň ju choreograf vie dobre využiť. Júliu je vidieť celú, nezakrýva ju zábradlie, keď je na balkóne. A to nie je všetko. Vrcholom scénografie je, keď sa Romeo a Tybalt na balkóne šermujú, Tybalt cez zábradlie prepadne a v smrteľnej agónii padá dolu na ulicu. Romeo ide za ním a obaja, tak ako ich životy visia na vlásku, keď visia vo vzduchu nad prizerajúcim davom. Efektná je scéna v hrobne, katakomby s katafalkmi a mŕtvolami, zamrežovaný vchod, s ktorým Júlia márne zápasí, aby odtiaľ utiekla, keď sa preberie a vidí vedľa seba zelenkavú mŕtvolu bratranca. Podobne ako Nurejev aj Neumeier využíva snové obrazy pre lepšie vyjadrenie emócií a tak v sóle Júlie ide skôr o pas de trois než o sólo, keď Romeo, ktorý je už v Mantove, volá Júliu k životu v mene lásky a Tybalt v rubáši zosnulých ju láka do ríše mŕtvych, kde je mier a ticho. Kostýmy Jűrgena Rosa sú dokonalé a prepracované do najmenších detailov. Zároveň s renesanciou ako ju poznáme z výtvarných diel, nie je to zbytočne efektná štylizácia na ochromenie diváka, ale kostým, ktorý pomáha psychológii a charakterom.

Obdivuhodné je najmä choreografovo vypracovanie zborových scén, ktoré sú živé a doslova chytľavé. Nie je to divadelné aranžovanie zborov a štatistov, ale skôr filmová réžia na detail a zároveň celkovú kompozíciu. Krásna je svadba Romea s Júliou, ktorá nie je len pantomimická záležitosť, ale je opäť podaná tanečne. Zaujímavé je aj obsadenie Lorenza, ktorý je skoro vrstovník Romea a preto má lepšie pochopenie pre jeho mladícky zápal, než nejaký starý františkán. Všeobecne sú rodičia mladí a Júlia skutočne vyzerá na štrnásť rokov. Miesto pre „šmíru“ v tejto inscenácii rozhodne nie je. Zároveň inscenácii dominujú dva choreografické monolity a to balkónové pas de deux a scéna v spálni, ktoré sú skutočne tanečne, čo do stránky technických nuáns dokonalé. Niektoré inscenácie si divák nezapamätá. Ale táto je zapamätateľná. Mal som šťastie, že som mohol vidieť oba obsadenia. To „mladé“, ktoré je dnes svetovo známe – Thiago Bordin a Hélèn Bouchet a potom to „staršie“ – Bubeníček a Azzoni. A ak na niečo nezabudnem, tak je to Azzoniovej Júlia, ktorá keď sa prebudí z kómy po odvare, predviedla záverečnú scénu jedinečne. Dojemná a slávnostná hudba večnej lásky prostredníctvom krídel smrti, onen vyslobodzujúci c-dur, tie veľké akordy klavíra a modulácia motívu do as dur a k tomu Azzoniová, bol divadelný zážitok. Spôsob, akým reagovala na to, že Romeo nespí, nečaká ju, je navždy mŕtvy, nie ako ona, len oblúznená, bol jedinečný.

***

Neumeiera prekonáva už len Rudolf Nurejev svojou doslova orgiastickou inscenáciou, ktorá potrebuje zrelých interpretov a divákov čas. Jeho dokonalá výprava od Ezia Frigeria, kostýmové bohatstvo Francy Squarciapino a celý súbor baletu parížskej opery, je ako znovuzrodenie drámy. Nurejevovi neunikne nič, ani posol, ktorý nedoručí dopis do Mantovy Romeovi s popisom plánu Lorenza, ani najmenší dejový zvrat.

Protipólom Neumeierovho plátna je minimalistická a postmoderná inscenácia od Maura Bigonzettiho, dostupná v skvelej kvalite na DVD. Pokiaľ sa divák oslobodí od predstáv a prijme jeho emotívne obrazy, keď Kapuletovci tancujú s nohou v prilbe, majú na sebe fragmenty chráničov a fyzickou aktivizáciou svalov pri tanci evokujú bremeno svojho prekliateho rodu vo večnej agresii a nenávisti, prijme symbol; obrovský ventilátor v kruhu, v ktorom milenci potom tancujú a nečaká realistické obrazy, bude uchvátený tým, čo geniálna dráma a hudba Prokofieva poskytujú. Zmysel Bigonzettiho pre sporo oblečené telá tanečníkov, silné fyzické tancovanie, obdivuhodné pohybové väzby až na hranici akrobacie a ideový koncept, je strhujúcou divadelnou udalosťou. Zaujímavé je, ako on pristupuje k onej apoteóze záveru smrti, vykúpenia a zmierenia. Ako sa milenci šplhajú na vysoké kvádre, na ktorých sa len technikou premieta vodopád, kvádre sa spoja a oni vo výške dosahujú zmierenie. Bigonzettiho malý súbor dokazuje, že Romeo nepotrebuje nutne veľké javisko, početný corps de ballet, ale potrebuje hlavne ideu a talent k uchopeniu látky.

Kenneth MacMillan je majstrom pas de deux a partnerského tancovania. To dodáva jeho choreografii a koncepcii silu pretrvať a nechať diváka v blaženom stave. Podobne ako Manon aj Romeo je dramaturgiou veľkých pas de deux a sólových výstupov. Choreograf vytvoril choreografiu z prvkov klasického názvoslovia, ktorú vnútorne prepojil s víziou deja a osobných pocitov, čím tak dospel k pozoruhodnej syntéze.

***

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Mohlo by vás zajímat