Baletní panorama Pavla Juráše (15)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Zvláštny kontrast tvorí hádka Júlie s otcom. Tradičné pantomimické vyjadrenie je podporené allegrovou choreografiou, kedy Júlia odporuje otcovi v arabeske, s jeho oporou skáče entrelacé, pred zrútením na zem zatočí chainés. Nasledujúca meditácia podporená choreografiou, nie je skutočným vnútorným monológom Júlie, čo ďalej. Júlia je rozhodná, potrebuje vyriešiť prekérnu situáciu a tak nezostáva čas na slzy a sebaľútosť. Odhodlane sa rozbieha za pátrom Lorenzom. Tu naplno Lavrovskij využíva plastickú Prokofievovu hudbu, ktorá sa obvykle kráti. Tok hudobných myšlienok je prepojený s hnutím myšlienok Júlie, ktorá sa striedavo modlí pred oltárom požehnanej Matky Božej a striedavo sa díva na lebku ako symbol pominuteľnosti a márnosti na stole Lorenza, vedľa ktorej leží dýka, ktorá ju čím ďalej tým viac fascinuje. Napätie choreograf graduje premenou, keď oproti iným inscenáciám Júliu čakajú v jej spálni rozhnevaní rodičia, Pestúnka a ženích Paris. Napätie sa dá krájať keď otec vyštartuje spôsobom: kde si bola? Nervozita narastá i tým, že Júlia zahalená v pláštiku nemôže schovať prípravok od Lorenza.

Pôsobivá scéna je, keď rodičia nechajú Júliu samotnú s Parisom. Znovu sa vracajúci motív je realisticky stvárnený nie abstraktne ale tým, že Júlia sa vracia k dverám balkónu, ktorý je zakrytý závesom, odhŕňa ho a túžobne hľadí na slobodu. I posledná myšlienka variácie s vypitím nápoja patrí Romeovi, prostredníctvom tohto výrazového gesta. Celá variácia je postavená hlavne na prepracovanom výraze, port de bras a bourée, ktoré vyjadruje napätie a tikajúce sekundy, ktoré odpočítava hudba. Svadobný tanec nadväzuje priamo bez prerušenia, pretože za fingovane mŕtvou Júliou sa zavrie záves na jej posteli s baldachýnom a tak šesť párov a jeden sólový, na Júliu nevidia. Prichádza Paris, pážatá, rodičia a celá situácia sa dramaticky láme, keď spoza závesu vybehne lamentujúca Pestúnka. Hrozná pravda vyjde na svetlo. Na tomto mieste by divák čakal už len hrobku a smútočný sprievod. Lavrovskij však pripravil obrovské prekvapenie.

Ocitáme sa v Mantove, tu na obrovskej hudobnej ploche Romeo vytancuje celý svoj žiaľ v dych berúcej variácii plnej technických úskalí. Je nepochybné, že možno práve toto miesto o niekoľko desaťročí neskôr inšpirovalo Nurejeva tak ako iné veci, ktoré videl v svojej domovine, aby v svojej inscenácii túto dejovú logickú niť ešte prehĺbil. Lavrovskij pripravil ešte jedno prekvapenie. Posledný obraz je skutočne mimoriadne pôsobivý. Žiadna temná hrobka, ale akýsi katafalk za súmraku v parku. Pohrebný sprievod nevídanej majestátnosti a divadelného efektu, aký sme v žiadnej inscenácii nevideli. Celý chorovod trúchliacich nesúc na márach Júliu, kardinál, rodina i priatelia zahalení v čiernom a v súmraku končiaceho sa dňa. K tomu dokonale vzlykajúce a kvíliace Prokofievove dychy z orchestra, v žiadnom inom naštudovaní neboli také dokonalé. Predtým svadobné družice v bielych rízach sú teraz ako anjeli zoradené na schodoch po stranách smútočného oltára. V diaľke svietia hviezdy a len hudba ako hlas anjelov odprevádza a stráži spiacu hrdinku. Gradácia chorálového smútočného pochodu vrcholí vo chvíli, keď Romeo Júliu v polohe zdvíhačky, ktorú tanečníci jednoducho volajú krížová, drží vysoko na jednej ruke. A keď zamiera zvuk a Romeo vypil svoj jed, tentokrát skutočný jed, stane sa niečo v divadle všeobecne nevídané. Romeo sa tak – tak vzchopí, aby poslednýkrát pobozkal svoju manželku a spadne chrbtom k divákom po schodoch!!! Ak Shklyarovi môže niekto vyčítať malú výrazovú zaangažovanosť v úvode, v treťom dejstve predvádza mimoriadny výkon vo všetkých ohľadoch. Ak toto bola vrcholná scéna Shklyarova, tak prebudenie Júlie je vrcholom osobnostnej interpretácie Vishnevy. Vyzerá to, že sa prebúdza doma, preťahuje strnulé údy a skoro by si chcela ľahnúť na bok a spať ďalej, keď jej dôjde, čo sa všetko medzitým stalo. Úsporný Lavrovskij ju hneď nasmeruje k Romeovi a keď zistí, že jej milý jej nenechal ani kvapôčku jedu, je rozhodnuté. Keď umrie, oltár ich smrti sa stáva miestom, nad ktorým sa zmieria Montek a Kapulet.

Dve hodiny a štyridsať minút čistého času inscenácie sú divadelným a baletným sviatkom. Ak niektoré recenzentky oceňujú, že udalosťou v našich končinách je, že sa vôbec partitúra Prokofieva hrá, hocijako poškrtaná a falošne zahraná, mali by si obstarať nahrávku Gergieva. Ani na vynikajúcich nosičoch predných svetových orchestrov pod taktovkou Ozawu, Previna a ďalších mágov, neznie orchester tak farebne a zvukovo bohato. Zároveň v tejto redakcii a poradí hudobných čísel dostáva Prokofievova hudba zvláštne kúzlo skutočne geniálnej kompozície. Čo je u Gergieva mimoriadne je spôsob, akým dokáže vytiahnuť jednotlivé nástroje. Najmä u protipohybov sólových nástrojov proti melodickej línii, je tento spôsob kompozičného uvažovania skladateľa obzvlášť pôsobivý. Na hranici disharmónie a zvukového šialenstva tak vystupujú známe pasáže novátorsky a doposiaľ nepočuto. Samozrejme orchester Mariinskeho divadla je iná kapitola, ale mohol by byť inšpiráciou a motiváciou pre tie orchestre, ktoré stále berú hranie na baletných predstaveniach ako podradnú úlohu. (Balet Mariinskeho divadla, Romeo a Júlia, balet v troch dejstvách a 13 obrazoch, dirigent: Valerij Gergiev, choreografia Leonid Lavrovskij, libreto: Adrian Piotrovskij, Sergej Prokofiev, Sergej Radlov, Leonid Lavrovskij, výprava: Piotr Williams, Júlia: Diana Vishneva, Romeo: Vladimir Shklyarov, Merkucio: Alexander Sergejev, Paris: Jurij Smekalov, Tybalt: Ilja Kuznetsov a ďalší.)


*** 

V budúcej divadelnej sezóne nás čakajú dve premiéry Romea a Júlie. Ostro sledovaná adaptácia od Petra Zusku v Národnom divadle (Ondřej Vinklát a Marta Drastíková sú zatiaľ obsadený ako Romeo a Júlia) a v Olomouci mu bude svojou inscenáciou konkurovať Robert Balogh

K téme Romea povedala svoje i Sasha Waltz, síce v inscenácii s hudbou Hectora Berlioza, ale i tak vytvorila pre seba netypický komorný a čistý tvar, bez sebe vlastného postmoderného vrstvenia, ktorým bežne vytvára svoje teatrum mundi (viac na Opere Plus tu). Samozrejme spomínať Miroslava Kůru, Maurice Béjarta, Johna Cranka, Jeana-Christopha Maillota na tomto mieste je zbytočné, iba povinné, tak ako aj verziu Youriho Vámosa odohrávajúcu sa v dvadsiatych rokov minulého storočia v mafiánskom Taliansku.
***

Na záver v rámci diania na domácej scéne by som rád spomenul možno bezvýznamnú reprízu Labutieho jazera v Štátnej opere v Prahe. V stredu 18. 4. sa prvýkrát pražskému publiku predstavila ako Odetta a Odilia Miho Ogimoto. Pred nedávnom som o jej Odette v Moravském divadle v Olomouci písal v inej panoráme (tu). Ogimoto v Prahe posunula rolu ešte ďalej, pretože na veľkom javisku dostala možnosť okrem precítenej interpretácie, ešte k väčšiemu plastickému tancovaniu a možnosť priestorovo rozvinúť svoju koncepciu. Vo výtvarne nepodarenej inscenácii tak ona, Princ Filip Veverka a Šašo Veaceslav Burlac obsiahli inscenáciu i drámu a mohli zaujať i skúsenejšieho diváka. A ešte, i keď to môže vyzerať smiešne, veľká umelkyňa Nelly Danko ako Kráľovná. Niet malých rolí!

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Mohlo by vás zajímat