Baletní panorama Pavla Juráše (18)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Nielenže preto, že je máj, ale hlavne pre rozporuplné reakcie, ktoré inscenácia vyvolala, som si zašiel na Máj, v umeleckom spojení herca prvej scény Davida Prachaře a 420PEOPLE. Umelecké spojenia a presahy žánrov sú vždy umelecky zaujímavé počiny, ak sa žánre skutočne prelínajú a obohacujú. Pokiaľ sa však napriek všetkej snahe iba vedľa seba lineárne skladajú a neprepojujú, môže to i tak byť zaujímavé. Tým však som nevyriešil odpoveď, ako je to v Máji. Inscenovať totiž totálne divadlo, ktoré nepozná žánre a jednotlivé zložky vedľa seba koexistujú, je vlastne to najťažšie, pretože musíte vybudovať tempo, rytmus, kostru, do básne zasadiť hudbu alebo naopak, nesmiete porušiť schému a rytmickú partitúru a potom na základ, ako skladateľ vpisujete a komponuje ďalšie hlasy. Buď to činíte lineárne alebo kontrapunkticky. Je to vzrušujúca a nebezpečná tvorba, ktorá má veľmi krehkú hranicu medzi osobitou poetikou s vnútornou silou, alebo sa môže ľahko zrútiť ako domček z kariet. Istá definícia ako sa k ideálu priblížiť nie je. Prečítal som si tlačovú správu, vyjadrenia choreografa i režiséra a mám silný pocit, že im v spoločnom projekte chýbal hlavne dramaturg, alebo niekto jednoducho tretí, ktorý by ukočíroval ich spoločnú radosť a vášeň pre divadlo. Alebo lepšie povedané dal jej pravidlá, systém a jasnú výpoveď. Pretože ak hovoríme, že Máj je osobná spoveď rozoberajúca existenciálne otázky, toto napätie, túto logickú nejednoznačnosť sa do predstavenia vložiť nepodarilo. Prachař prednáša, 420PEOPLE tancujú, hudobník hrá. V Prachařovej réžii sa zrkadlí vplyv Jana Nebeského, ale chýba mu schopnosť výkladu a remeselného uchopenia. Vo chvíli keď tancuje i Prachař sa účinok javiskového konania neznásobuje. Každá zložka funguje samostatne. Ak by text mal inšpirovať a asociovať obrazy, znaky a symboly, nečiní to tak. Abstraktná choreografia, ktorá nie je ukotvená plynie, ale nezaujme ani svojou tanečnou kvalitou ani ako znak. Pritom dispozície členov súboru sú mimoriadne, pohybujú sa na hrane akrobacie, tanečníci idú na hranicu fyzických možností (tanečnica stojí na bruchu partnera alebo na jeho stehnách, náročné nesené figúry), ale tá existenciálna či osobná spoveď, meditácia o láske, jej cene, treste, vine, pokání či odpustení nie je čitateľná. Dva základné symboly sú voda a zem. Ale ani tie nepôsobia obohacujúco a pôsobia skôr samoúčelne. Javisko je zasypané hlinou, v ktorej sa nachádza studnička. Špinavá zem a očistné žriedlo, veľmi archetypálne symboly, ale nevyužité. Inscenáciu ubíja projekcia, ktorá má veľmi svojskú umeleckú hodnotu. Projekcie lebky, či zasneženej krajiny, hviezd, jazierka, animácií a citácie diel, ktoré nie sú štýlovo zjednotené, pôsobia náhodne. I v tejto náhodnosti môže byť krása, ale keď básnik ospevuje lebku a dívame sa na lekársky model lebky, akýsi vnútorný účinok sa nedostavuje. Toto vŕšenie prvoplánových obrazov, schválne nepoužívam pojem znakov či symbolov, nevedie k javiskovému účinku. V tlačovej správe jej autori napísali: „Mácha tak vyjadřuje svou rozervanost, deziluzi, hledá odpovědi na metafyzické otázky o věčnosti a času, o životě i smrti. Téma zpracovává brilantně, s bohatou obrazností a hudebností verše.“ Silné fyzické tancovanie v trojici, kde vlastne jeden je vždy navyše a zároveň dáva možnosť vzniknúť napätiu a zaujímavým tanečným väzbám, ale k vyjadreniu týchto téz o básni ešte nestačí. Sólové variácie neupozorňujú na duševný stav hrdinu, ale sú skôr zvýraznením rytmu a zastavením výtvarným. Trochu amatérska tieňohra či využívanie natiahnutých plachiet vedľa reálnej vody a hliny pôsobí ako z inej inscenácie. Inscenácii chýba jasná poetika. Máj vyzerá ako spoločný work in progres – každý niečo priniesol, niekto svoj talent k prednesu, niekto talent k tancu, jednému sa páči voda na javisku, inému tancovanie v zemine, v projekcii by sa hodilo to i to, dobré by bolo použiť baterky…. ale tieto prvky sa nedokážu k sebe spájať a vytvárať celistvú dramaturgiu a vytvoriť kostru večera. Paradox je, že z večera najlepšie vychádza David Prachař. Jeho koncentrovaný prejav pripomína one man show, slávne večery veľkých hercov, ktorí dokázali silou svojej charizmy zaujať či dokonca si vystačiť sami. Prachař dokonale recituje, má technicky istý prednes, dokáže s hlasom neobyčajne nádherne čarovať, má zmysel pre rytmus, tempo, hudbu verša. Jeho čeština je brilantná, prednes je oslobodený od patetickosti či súčasnej obľúbenej civilizovanosti. Nachádza výbornú mieru pre spôsob, ako tlmočiť Máchovu geniálnu báseň. V spolupráci s hudobnou zložkou inscenácie Pavla Fajta a Ondřeja Anděra dokáže vytvárať úžasné akustické a zvukovo nádherné plochy.Výborný režijný nápad je, keď akoby so smrťou Viléma dôvetok básne dokončí, osud dopovie Jan Kačer, čo je záver i ľudsky veľmi pôsobivý. Tieto dve zložky spolu výborne komunikujú. Bohužiaľ, to isté sa nedá povedať o tanečných obrazoch Václava Kuneša, skutočne len obrazoch, pretože žiadne veľké priestorové, partnerské tancovanie sa nekoná. Sú to skôr krátke skeče, improvizácie, rytmicky opakované prvky, ktoré môžu vyzerať javiskovo zaujímavo, ale nemajú vnútorný náboj. V takto fragmentárnych plochách pripomínajú skôr oživené nintendo, taj–či. Najčitateľnejšie miesto je smrť, ktorá je znázornená najprv ponorením interpreta v sklenom valci s vodou a jeho následným pomazaním zeme zmiešanej s vodou, čím vzniká blato a tento rituál evokuje oné biblické obrazy návratu človeka, teda jeho tela do zeme, z ktorej bolo vzaté. Tak sa mŕtva žena, možno Jarmila a napokon i muž – Vilém, obtlačia na biele plátno, kde ich odtlačok zostane. Úplne neobratné je miesto, kedy strážca vo väzení pozoruje svojho väzňa, či jeho poprava alebo miesta, ktoré sa snažia o akési epické záchytné body k deju. Zaujímavým svojským symbolom sa stáva osobitá krása Nataši Novotnej vedľa mužov. Jej dokonalé telo, provokatívny civilný účes sú v príkrom rozpore s romantickou víziou básne. Tento sexuálny symbol, žena, ktorá nie je žiadnym poetickým zjavením sediacim pri strome, je pôsobivým obrazom takým silným ako sexuálne symboly typu Monroe, Bardot, lady Diany a ďalších. Keď sa duo – Prachař a Kuneš, ktoré spolu chcelo pracovať už tri roky, zbaví snahy vypovedať všetko a zamerajú sa nielen na jednotlivé detaily ale i na celok, môžu sa dopracovať k zrelým javiskovým tvarom ako SKUTR či Rosťa Novák. Zatiaľ je to hľadanie a pôrodné bolesti, ktoré diváka skôr vyčerpávajú a deptajú, než vedú k totálnemu divadelnému zážitku.(K. H. Mácha: Máj. Režie a choreografie: David Prachař a Václav Kuneš, hudba: Pavel Fajt, Ondřej Anděra, scéna: Richard Maška, světla: Jan Mlčoch; účinkují: Jan Kačer, Nataša Novotná, Zuzana Herényiová, Václav Kuneš, Milan Odstrčil, David Prachař, Pavel Fajt. Premiéra 19.3.2012 na Nové scéně, Praha, psáno z reprízy 7. 5. 2013 v Divadle Reduta, Brno)
***

„Nesnažte sa baletu rozumieť. Nemá žiadny dej, ktorý by som chcel rozprávať“, hovorí John Neumeier v programe k svojmu, možno jednému z najrozporuplnejšie prijímaných diel Préludes CV. V podtitule: choreografický skicár v dvoch častiach. CV, ako prelúdiá pre C ako violončelo a V ako violine, husle. Ale taktiež možno ako CV, Curiculum Vitae.Neumeier vidí tento balet ako skicár, osobný skicár pohybov a pocitov. Tanečné obrázky, nedokončené fragmenty situácií ohraničené scénografiou a trvaním hudby. Zdajú sa bez spoločného menovateľa, ale tak ako v skicári umelec maľuje so svojim inštinktom na jednotlivé listy rôzne motívy podriadené tajuplnej logike a kráse, tak tvorí i choreograf. A tak, ako je to typické v skicári, je to typické i pre Neumeiera. V balete existuje viacero variant jednotlivých akcií, tanca, situácií…pretože aj umelec, pozorovateľ a choreograf znovu a znovu všetky aspekty porovnáva a snaží sa znovu nachádzať nové… Neumeierov balet je ako film. Na prázdnej scéne, len s niekoľkými symbolmi a v civilnom kostýme, sa odohráva esencia najslávnejších diel Ingmara Bergmana. Neumeier cituje sám seba, rozpráva, naznačuje, zatajuje, nedopovie. Znovu a znovu hľadá odpovede na otázky vzťahu muža a ženy a všetkých variant tohto večného zápasu i harmónie. Na javisku stálo celé jeho elitné obsadenie dám z kategórie principals: Silvia Azzoni, Elizabeth Loscavio, Heather Jurgensen, Laura Cazzaniga, Anna Polikarpova, Joëlle Bolougne a všetky podávajú jedinečné, zvnútornené výkony tak, ako ich filmové vzory Ingrid Thulin, Ingrid Bergman, Liv Ullmann, Claudia Cardinale, Romy Schneider…

Zaujímavú rolu pridelil Neumeier Ottovi Bubeníčkovi, ktorý vytvára zvláštny typ muža, podobného bergmanovským mužom – antihrdinom, slabochom, alkoholikom, násilníkom s obrovskou deštruktívnou silou. Bubeníček strieda postavu v dokonalých parametroch filmového herectva a tanečnej suverenity a svojim javiskovým výkonom je priamo tanečným zhmotnením až Stanley Kowalskeho zo slávnej A Streetcar Named Desire (Električka do stanice túžba). Popri baletoch, ktoré z dielne Neumeiera zapadli alebo by sa dali označiť slovom sezónne, prelúdiá vďaka svojej vzácnej kompaktnosti s hudbou zostali aktuálne. V kontexte Neumeierovej tvorby sa jedná o špecifické dielo, ktoré nie je ani epickým dejovým baletom, ani symfonickým baletom, ale je skutočne sondou pod lupou k skúmaniu choreografových choreografických schopností. Tu sa nič nedá skryť za drámu, epos, zvukové orgie, tu je všetko obnažené. Titul akoby logicky nadväzoval na Zimnú cestu. Skúma tanečným slovníkom vzťahové situácie ľudí, ktorí nie sú zakotvení v žiadnej dobe, spoločenskej konvencii, historickom kontexte. O to zvlášť je zaujímavejšie pozorovať choreografov rukopis.

Préludes CV, osobitá výpoveď siahajúca až na dno pocitov, prenikajúca až do špiku kostí vzťahov. Keď spoločnosť prestáva fungovať, postavy strácajú svoje referenčné body a bezhlavo sa rútia do priepasti. Žena, čo by silnejšia, sa rúti. Rozpadá sa na svoje pocity, vízie, city. Muž sa mení na surovca, žena sa mu rozmnožuje pred očami v zelenkavom svetle. Všetko sa rozplýva na hru snov, hru tieňov, premien, stretnutí, rozchodov, hádok, zmierení a ubližovania, ktorá končí útekom.

Posledný deň sa chýli pomaly ku koncu, nemôže ju viac zadržať. Spomienka na tisíce spoločných večerov. Vášeň. Myšlienka na minulosť znovu presvedčí Elizabeth, ale hádajú sa znovu ako vždy. Elizabeth vidí jeho samého v zrkadle, vždy znovu tú istú starú tvár. Jeho zlosť je bolestivá, ale Elizabeth zostane. Heather odchádza, svetlo zhaslo. Ale Lloyd Riggins po rozchode s Heather predsa len zapáli nové svetlo, pre ňu. Neumeier mal vždy čuch na vynikajúce hudobné skladby i skladateľov. Jeho klasické balety, duchovné balety na sakrálnu hudbu, kapitola Mahler, či pôvodné kompozície, ktoré začali jeho umeleckou spoluprácou s Alfredom Schnittkem. Objednávka zo strany choreografa na skladateľku Leru Auerbach dopadla opäť pozitívne. Hudba inšpirovala choreografa a choreograf inšpiroval skladateľku. Umelecké spojenie Neumeiera a skladateľky Lery Auerbach vyvrcholilo o niekoľko rokov neskôr premiérou Malej morskej víly, ale o nej až neskôr.

(Préludes CV. Balet Johna Neumeiera. Choreografický skicár v dvoch častiach. /Ein choreografisches Skizzenbuch in zwei Teilen/. Hudba: Lera Auerbach: 24 Préludes für Violoncello und Klavier – pre Johna Neumeiera /svetová premiéra/ 24 Préludes pre husle a klavír, pre Vadima Gluzmana a Angelu Yoffe. Zákazka od Herberta a Beverly Gelfandovej /svetová premiéra/. Choreografia, scéna a kostýmy: John Neumeier. Svetová premiéra: Hamburg Ballett, Hamburg, 22. júna 2003)
***

Dedička tradícií tanečného divadla po Pine Bausch Sasha Waltz má tiež existenčné problémy so svojim súborom v Berlíne, ktorý nechce navýšiť rozpočet pre súbor. Ale v týchto dňoch ju hlavne zamestnávajú prípravy na finále jej projektu Svätenie jari k stému výročiu premiéry, ktorá sa uskutočnila 29. mája 1913 v parížskom Théâtre des Champs – Élysées. Waltz dokonca hrozí, že Berlín so svojim súborom opustí. Waltz má v máji k dispozícii petrohradské Mariinské divadlo a jeho orchester pod taktovkou Valeryho Gergieva. Neskôr sa produkcia presunie do Paríža. Théâtre Royal de la Monnaie, uvedie spoločnosť Sasha Waltz & hostia na začiatku novej sezóny v Bruseli. S podporou Daniela Barenboima a Jürgena Flimma tiež berlínska Staatsoper Unter den Linden uvedie predstavenie 26. októbra v Schillerovom divadle, kde dočasne sídli Štátna opera po dobu predlženej a predraženej rekonštrukcie svojej historickej budovy Unter den Linden.

***

Václava Lampartera, ktorý sa vrátil z finále zo známej Youth America Grand Prix ballet competition s 11. miestom som už spomínal minulý týždeň. Tento týždeň som ho požiadal o rozhovor, ktorý by čitateľom panorámy a poslucháčom baletných škôl v Česku priblížil zákulisie tejto prestížnej súťaže.

Určite musíme začať tým, ako sa človek dostane do výberu súťaže, do ktorej sa hlási toľko adeptov?

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
1 Komentář
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments