Baletní panorama Pavla Juráše (19)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tento týždeň sa stala vec nevídaná. Po niekoľkomesačnom očakávaní na javisku Štátnej opery skutočne vystúpila hviezda hviezd Svetlana Zakharova a Friedemann Vogel. Veľká vďaka patrí vedeniu baletu Národného divadla za skvostný nápad a jeho dotiahnutie do úspešného konca: vybaviť nielen sponzorov, zaistiť honoráre, dirigenta, skúšky, kampaň, pozornosť médií, víza, hotely, letenky a celú tú ohromnú smršť úloh, ale hlavne za to, že sa neuspokojilo s nejakým galaprogramom, ale zaistilo do celovečernej inscenácie Giselle tento hviezdy pár. Internet je plný informácií o baletných umelcoch, zrazu povstali odkiaľsi veľkí odborníci na balet, vyrojili sa obdivné recenzie plné prídavných mien a dokonca diskusia či je správne Zakharová či Zacharová. Ale my sme v baletnej panoráme, ktorá by mala klásť otázky a vyvolávať diskusiu pre tých, ktorí diskutovať chcú a chcú aj premýšľať. Mnoho čitateľov je veľmi skúsených, navštevujú predstavenia v cudzine a veľká časť čitateľov sú samotní tanečníci, takže k tým všetkým sa táto úvaha obracia. Tí, ktorí sa chcú len hádať, nech radšej nečítajú. Svetlana je skutočne veľká balerína, o tom niet pochýb. Oslavuje ju publikum po celom svete i odborná verejnosť. Jej fyzické dispozície sú dych berúce. Veľmi špeciálna téma na diskusiu pre baletomanov je však jej herecká tvorba. Minule ma jeden čitateľ obvinil, že porovnávam zle tanečníkov a že preto, že jeden je impulzívny, nemusí byť ten druhý menej dobrý. Lenže to, či je niekto impulzívny, flegmatický alebo sangvinický, nemá čo robiť s hereckou technikou. Herecká technika je niečo úplné iné. Lepšie povedané je to záhada, ako sa interpret dostane do vzťahu ja + postava. Boli o tom napísané stovky kníh a dvadsiate storočie prinieslo niekoľko hereckých techník i škôl. Tak ako každé divadelné umenie, vedľa činoherného herectva, pantomímy, či operného spevu, aj balet sa formuje a zdokonaľuje. Čím ďalej sme v súčasnosti, tým menej už stačí mať len figúru a dobre tancovať, ale skúsený divák očakáva od interpreta totálne stotožnenie sa s postavou, ktorú tancuje. Kreácia Zakharovej je obdivuhodná, prepracovaná, ale je postavená na dokonalej forme, na choreografii a geste (dokonalé, učebnicové arabesky, attitudy, rotačná technika, rond de jambe v diagonále vo variácii, changement cou de pied v 2. dejstve, môžeme menovať celé prvky a navyše ich porovnávať ešte s nuansami, ktoré sa im v Giselle dostali). Stotožnenie interpretky s postavou chýba. V prvom dejstve od samého začiatku (a samozrejme i to je možné), je jej Giselle temná a tklivá. Akoby sama tušila svoj smutný údel. Nie je to vylúčené takto Giselle cítiť, lenže tým sa interpretka okliešťuje od oblúku vývoja svojej postavy. Keď je Giselle s Loysom je snáď šťastná, nie? Pretože potom je ťažko uveriteľný jej šok z odhalenia, že tento jej prvý vzťah, prvá láska, nemá budúcnosť. Primabalerína postave len veľmi málo dáva zo seba, zo svojho vnútra. Úplne jej chýba základná podstata hereckého konania – fantázia a predstavivosť. Grand scène dramatique je matná a mdlá. S pohľadom celé minúty upreným kamsi do tretieho poradia hľadiska, vyjadruje Giselle svoje zúfalstvo a začínajúce šialenstvo (vďaka remeselnej zručnosti baleríny sme sa vyhli trápnemu momentu, keď Berta Giselle hladí a nenápadne jej vyťahuje z účesu sponky). Samozrejme pri tom všetkom má umelkyňa stále dokonalé postavenie tela, línie, port de bras, nohy, nárty, ale je to ako sledovať oživenú sochu. Každé gesto, každý pohľad je presný, dokonalý, odzbrojujúci ale pochádza z akejsi neosobnej hereckej školy, kde si interpret drží odstup od svojej postavy. Druhé dejstvo je pre Zakharovú vhodnejšie. Nadpozemská krása dokonalých póz, technická virtuozita, to je jej doména. Tu i oná výčitka k jej vnútru sa stráca, pretože takto je možné logicky oddeliť postavu neživú od živej a vytvoriť plastický kontrast. Zároveň však primabalerína prináša do klasickej choreografie netypické expresívne port de bras, v mnohých nuansách a detailoch je očarujúca, s každým pohybom sa hrá, v arabeskách zamrzne, jej secondy či pencheé sú skutočne ireálne (zaujímavý je záver grand adagia v 2. dejstve, kde neskončí opretá v arabeske o kľačiaceho Alberta, ale stojí vedľa neho). Na prianie baleríny v extrémne pomalých tempách adagiových plôch je jej telo dokonalým hudobným nástrojom. V balete sa publikum vždy rozdelilo na dve polovice. Na tých, ktorí milovali oduševnených a čeština má na to vhodné slovo: niterných umelcov, ktorí štylizovanému neprirodzenému pohybu a tým vášnivým príbehom o nešťastnej láske vdýchli dušu a na tých, pre ktorých dokonalá forma a práca s telom je vrcholom interpretácie.Dokonalým protipólom k hereckej tvorbe Zakharovej je Friedemann Vogel. Je otázka, či je to jeho mimoriadnym talentom alebo jeho výučbou v Stuttgarte v stále živej tradícii povedzme „baletnej hereckej techniky“, na ktorej bazíroval John Cranko. Pre mňa osobne je Vogel o triedu vyššie ako primabalerína assoluta. On totiž dokáže veľmi úprimne, skutočne postavu zahrať a samozrejme dokonale tancuje. Podobne ako primabalerína má aj on úžasnú postavu, nádherné nohy (priam cítiť jeho tanečné svaly na stehnách) a všetko, čo sa Loysa/Alberta týka, vypracované do detailu. Stačí malý príklad – scéna v prvom dejstve, keď Giselle na kvietku počíta lupienky: má ma rád, nemá ma rád. Zakharova zosmutnie celým telom, schúli sa, keď jej vyjde zlá veštba. Vogel pohotovo zareaguje s jasne čitateľnými podtextami pre diváka; odtrhne lupienok a ako nevinný, hravý mladík jej kvet späť postrčí a zvalí vinu na ňu: ty si zle počítala, pozri sa znovu. Druhý príklad – Giselle si sadá na vidiecku lavičku ako kráľovná, Vogel vie, že je v prestrojení a pozornému divákovi neunikne, ako urputne sa snaží hrať vidieckeho chlapíka Loysa. A ako ho irituje, že nemôže byť s Giselle poriadne sám, stále ich niekto vyrušuje a musí sledovať otravné tance, vidiečanov. Ak som obvinil Zakharovú (čo mi niektorí nikdy neodpustia), že scéna šialenstva a smrti je len skvele naučená pantomíma, tak práve to, čo by mala interpretka vyjadriť, vyjadruje vo svojej tvári Vogel. Zbabelosť, beznádej, zúfalstvo, nehu, strach, obavy, šok, napätie, hrôzu…Vrcholný moment prvého dejstva pre pozorného diváka je miesto, kedy sa zmažú na pár sekúnd hranice medzi divadelným konaním a príbehom. Giselle sa vrhá do náručia Alberta, ten cíti, že jej telo v smrteľnom kŕči stuhlo a ochablo a on miesto toho, aby ju banálne uložil, zdesene uskočí! Nie je to formálne vec, aby sa partner posunul dozadu, aby sa hviezda mohla dramaticky zosunúť mŕtva na javisko, je to logické vyústenie pocitov jeho postavy, kam až jeho ľahkovážny flirt zašiel. Ďalší detail je Vogelovo vnímanie pantomímy. Nemusí mávať obidvomi rukami v naučených gestách, dokáže sa spýtať celým telom, pričom vypichne dôležitý detail a zaujímavé je, že dokáže prirodzene použiť anatómiu svojho tela. Čo tým myslím? Obe horné končatiny sú anatomicky pripojené k trupu a vďaka tejto „božej“ konštrukcii reagujú. Netreba ich neustále niekam strkať, štylizovať. Stačí sa emocionálne vcítiť do postavy a telo logicky zareaguje. Druhé dejstvo je obrovský herecký kumšt. V prvom hrá tak dokonale, že divák si neuvedomuje, že to je rozmaznaný mladíček, ktorý si zašpásoval s krásnou dievčinou čo býva v podhradí a o skutočnom živote a citoch sotva čosi vie. Druhé dejstvo, keď vďaka láske Giselle on dospeje, dozrie a pozná čo je to skutočná láska, je interpretačný skvost tanečníka. V mnohých inscenáciách tá krásna hudba Albertovho entrée, keď prichádza k hrobu, je kvôli interpretovi nekonečne nudná, ale pre Vogla by sa mala predĺžiť. Povinne by mal vyučovať na českých baletných školách javiskovú chôdzu a beh, pretože to tu nikto nevie a taktiež sa tomu nikto nevenuje. Spôsob, akým kráča s plášťom, ako drží kvetiny na hrob, ako sa v jeho telo zrkadli celá hrôza bezsenných nocí a temného lesa, nepotrebuje žiadnu choreografiu. Ten jednoduchý nápad ako vždy kráča v ústrety Giselle a minú sa, pretože ona je prízrak, nehmotný duch, zatiaľ nezhmotnená vidina, je siluetou tela dokonalý javiskový trik. Je škoda (ako som vypočul v kuloároch), že mu bolo zakázané v kóde grand pas de deux predviesť ohňostroj technických znalostí s výčitkou, že Albert by mal byť unavený. Škoda. Ale aj jeho brisé stálo za to. Ak sa všetci recenzenti venovali hlavne primabaleríne, čo je v poriadku, ja by som si dovolil navrhnúť vedeniu baletu Národného divadla, aby nejakú časť peňazí z tých honorárov zahraničným sólistom dalo Rebecce King, ktorá tancovala Myrthu. King ako jediná z ansámblu (obsadenie v piatok), splnila nároky a vedľa dvoch baletných hviezd nezostala v tieni. Táto nie úplne vďačná rola krutej vládkyne dievčat, ktoré zomreli ako panny, často karikovaná, či nepochopená sa v Rebecce King zhmotnila v prototyp. Vnútorný pokoj, gracióznosť a totálne zbavenie sa baleríny od „ľudských“ gest, dala základ jej precítenej interpretácii, ktorá nie je upackaná manierou či pátosom, ale vychádza z vnútra umelkyne. Z jej osobného prístupu. Výkladu postavy. Jej geniálne, áno musíme použiť toto slovo: bourrée, pri ktorom sa nenatriasa ako vlny v príboji, ale plynie a pláva javiskom vytvorili ilúziu, že sa kráľovná podsvetia nešťastných skutočne vznáša. Zaujímavé porovnanie vedľa Zakharovej: ak sa pozorne dívate, všimnete si, že primabalerína napríklad pri grand jeté používa jeden rafinovaný fígeľ vďaka dispozícii nôh. Urobí maximálnu šnúru, ale trup zostáva v rovnakej pozícii. Zato sa King pri skokoch skutočne i trupom dostane vyššie a tak je jej skok omnoho dynamickejší i expresívnejší. Jej skvostných osem saut de basque v ronde, to je nádhera. Kingovej slušia dlhé baletné kostýmy, dokáže akurátne vyjadriť psychológiu postavy i keď je to len (ako by niekto povedal) nejaká zlá, krutá Myrtha a v skvostne kontrastných tempách Zakharovej dirigenta Bogorada, tancuje brilantne nekonečné adagio i virtuózne allegro.Inscenácia legendárnej Giselle Hany Vláčilovej nie je nová, divákom je dobre známa, hosťovala v nej už i Daria Klimentová. Čo je však trestuhodné, je určitá staromódnosť mnohých scén, nelogickosti a banality. Neznesiteľne dlhé pantomímy, ktoré domácim tanečníkom nesedia, retardujú dej i samotný tanec. Dosť nešťastne je interpretovaná Bathilda, ktorá len tak z čírej dobrosrdečnosti dá Giselle svoj perlový náhrdelník. Omnoho dejovo vhodnejšia je verzia, kde Bathilda vyzve Giselle k tancu a ako odmenu za krásny tanec jej náhrdelník daruje. Zakharová výborne zvládla i úskalie dosť trápneho momentu, keď Giselle obdivuje šaty Bathildy. Čo je však smutné, je súčinnosť scénografie a choreografie. V dnešnej dobe inscenovať Giselle na javisku, ktoré tie možnosti má bez toho, aby z prepadliska vyšla Giselle priamo z hrobu, aby sme aspoň pocítili smrť Hilariona v močiari, aby polnocou oživený les bol skutočne strašidelný, je buď neinvenčnosť tvorcov alebo lenivosť dielo dotiahnuť do konca. O tom, že kedysi všetky dámy corps de ballet, ktoré nemali tmavé a dlhé vlasy na druhé dejstvo dostali parochňu (pretože všetky víly mali tmavé vlasy) a dnes sa promenádujú v zbore i blondínky, je pri dokonalosti sólistov trestuhodná nedbalosť. A o tom, že sa dámy pudrovali na bielo na ramenách, dekolte aj rukách, radšej pomlčím. Veľkú lekciu dal Prahe i dirigent Alexej Bogorad. Ukázal ako plasticky, zmysluplne kontrastne tempovo, v intenciách drámy a choreografie sa dá hrať partitúra, našimi hudobníkmi označovaná za banálnu. Otázkou zostáva, ktorá česká balerína by niektoré pasáže v takom pomalom tempe zatancovala. Evidentná snaha aj o brilantnú súhru, zvukovú farebnosť zostala kapacitami orchestra na pol ceste, ale aj tak to je cenná motivácia pre vedenie divadla, na akých štandardoch by malo trvať.

Výborne bol pripravený celý baletný súbor, ktorý zahraniční kolegovia vyburcovali k výkonu na bežných reprízach nevídanému. Je treba pochváliť perfektne pripravený program s portrétmi umelcov, štúdiu o Zakharovej z pera baletnej znalkyne Jany Hoškovej. Zakharova s manželom, maminkou, dcérkou, asistentkami odletí.

Dúfajme, že takýto večer nebol posledný a pestrosť repertoáru vďaka ambíciám šéfa Petra Zuzku vytvorí ďalší priestor na zviditeľnenie Prahy na baletnej mape sveta. Možnosti by boli. Zdeněk Konvalina v Balanchinových Theme and Variations, Barbora Kohoutková a Daria Klimentová hneď v niekoľkých tituloch, Michal Krčmář si môže pokojne zopakovať Alberta či Basilia a to sme zalovili len v českých vodách. Jeden tanečník (ani nie tak slávny) povedal zaujímavú vetu, ktorá stojí za zamyslenie: „Prečo je ten balet taký ťažký, keď každý máme dve ruky, dve nohy?“ Zas mi nedá pokoj tá Svetlana. Kúzlo mien? Áno, je plná svetla. Vogel zase lieta vzduchom ako vták. Predurčenosť? Zakharová študovala v Peterburgu, tancovala v Mariinskom, kde sa na herecké vyjadrovanie tanečníkov kladie veľký dôraz. Potom utiekla do Bolšoj, zlé jazyky hovoria, že kvôli peniazom, postu primabaleríny assoluty, možnosti hosťovať si po svete, určovať si pravidlá a sedemizbovému bytu od divadla na Tverskej ulici. Ktovie, ako by sa kariéra jedinečnej umelkyne vyvíjala, keby zostala verná mestu Petipu či Vaganovej. A aký tanečník by bol Vogel, keby sa nenarodil v Stuttgarte? To sa nikdy nedozvieme. Na záver tejto úvahy by som citoval veľkého mága a mystika divadla Jerzyho Grotowského: „Cítime, že herec dorastá do samotnej podstaty svojho povolania, keď prekonáva bežné prekážky, keď uskutočňuje akt úprimnosti, odhalenia sa, otvorenia, dokonca sebaodovzdania, hraničný, slávnostný akt, ktorý sa nezastaví pred žiadnou hranicou tradície; že ďalej, keď sa tento akt krajnej úprimnosti formuje v živom organizme, v impulzoch, v dychu, v rytme myslenia a pulzovania krvi, keď je usporiadaný a teda vedomý, to znamená, keď sa nerozplýva v chaose a formálnej anarchii – skrátka, keď je tento akt, ktorý sa uskutočňuje v divadle, úplný, vtedy nás síce nechráni pred slepými silami, ale dovoľuje nám úplne zareagovať, aby sme sa my sami stali úplní, to znamená stali sa, to znamená jestvovali“.
***

S rýchlym vývojom divadla a zmenou vkusu diváka je čoraz ťažšie vytvoriť predstavenie, ktoré by bolo mimoriadne alebo by ponúklo prijemné osvieženie všedného dňa, s využitím tvorivých a krásnych umeleckých postupov. Aby neskĺzlo k balansovaniu na hrane medzi veľkým umením a gýčom, ale aby návštevníka príjemne osviežilo, pobavilo a zároveň prinieslo aj hlbšiu retrospektívu do života diváka.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat