Baletní panorama Pavla Juráše (20)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Po rozporuplnej premiére Osudových lások, sme mali možnosť vidieť ďalšiu z choreografií Mária Radačovského – Queen alebo príbehy tých, čo túžia žiť naveky. Nerád píšem negatívne, pretože divákovi je smutno keď vidí predstavenie, vedľa hrozných správ zo sveta a z reálneho života. Nechcel som touto inscenáciou ani predlžovať dnešný diel, ale niekoľko kolegov, ktorých si vážim ma vyzvalo aby som napísal krátku glosu. Je záhada, že napriek skúsenému tímu, ktorý choreograf prizval k spolupráci; jeden z najlepších slovenských dramaturgov Peter Pavlac, kostýmová výtvarníčka Katarína Holková, scénograf Marek Hollý, vzniklo predstavenie, ktoré je svojím spôsobom nezaujímavé.Dejová línia, ktorá by mohla vyzerať sľubne, vyznieva v realizácii ako bezradnosť. V štúdiu prebieha konkurz na tanečného interpreta Fredieho pre televíznu show; je to sled nekonečných tancov, ktoré retarduje nahraný hlas šéfa, bezzubo komentujúci dianie a nejakými excentrickými výstupmi DJ-ja a vedúceho castingu, kedysi provokatéra slovenskej hudobnej scény pred dvomi desiatkami rokov Laca Lučeniča. Lučenič dokáže byť aj vtipný (od: toto je casting a nie Pošta pre teba, cez: to nie je Star dance, až po úplnú kravinu: Zavolaj chalanov, budú v bufete!), ale s ohľadom na to, že mu nikto zo štrnástich mlčiacich tanečníkov neodpovie, vyzerá celá táto konštelácia samoúčelne. Prvá časť má štyri nekonečné diely: úvod, kedy sa nedeje vôbec nič, druhá keď sedem pánov, každý ako v americkom filme z iného súdka tanca, predvádzajú čo dokážu (podľa toho sú aj oblečení, jeden má trikot, jeden tepláky, jeden tenisky, atď.), potom šesť veľkých duetov na jednotlivé piesne kedy tancujú s partnerkami, ktoré si vyžiadali tiež účasť na konkurze, v tretej časti zase všetci čo sú k dispozícii tancujú v triu a finále keď majú „znázorniť vzťah Fredieho k vlastnej smrti“. Všeobecne podobných filozoficky intelektuálnych hesiel je v balete viac, než solídneho tancovania. Na projekčnej ploche sa zjavujú heslá ako: ambície, výbuch ega!, zjavenie ženy, boj o prežitie!, zúfalstvo cez mŕtvoly, odmietnutie, odpustenie, obava!, fóbia zo smrti, multiplikácia! A ďalšie citáty o láske, mladosti, nádeji.

Druhá časť je dramaturgicky zovretejšia, ale zmysel prečo vlastne tento balet vznikol nepodporí divadelným a už vôbec nie tanečným vyjadrením. Predstavenie je hotové, investor ho chce, bude vysielané v televízii, všetci si môžu ísť domov odpočinúť, ale nikto neodíde a zostávaj ďalej tancovať. Radačovský len na pár miestach vytvorí pôsobivé tancovanie čo do formy aj do obsahu. Platí to hlavne o triách, keď nápady zaujmú. Podobné tempo piesní, z ktorých je dosť obtiažne vystavať dramaturgiu večera, vedie choreografa k dosť nemuzikálnemu, nekontrastnému a nevzrušujúcemu tancovaniu. Pohybový slovník nie je nijako originálny, je to „všehochuť“. V tomto sa Radačovský nekodifikuje do role novátorského choreografa plného nápadov, nevyužíva možnosť sveta popovej hudby, nestavia drámu, ani serióznu revue, a len divne a zle zakomponováva do diela citácie iných tanečných žánrov. Režijné antivedenie postáv a situácií vyústi do nudy. Navyše už piesne vytvárajú nepríjemný, číslovaný večer ako v belcantovej opere a matematická presnosť počtu tancov tomu pomáha, najprv šesť duetov, potom štyri triá a podobne.

Dokonalý tanečný casting sme videli v Chorus Line, lepšiu transkripciu piesní do tanca sme videli u Béjarta, a existujú aj hlbšie balety o smrti či o živote. Po Radačovského nápaditom Romeovi a Júlii v produkcii Baletu Bratislava, ktorý medzitým už nie je v tom stave v akom bol, je to veľké sklamanie. Ani interpretom sa táto poloha nehodí. Vyniká len Arthur Abram, Andrej Szabo, Marek Kocák, Natália Némethová a Alexa Capareda a to je tak všetko. Nie je prítomná ani túžba choreografa po emotívnom vyjadrení nielen v pohybe, ale hlavne vo výraze. Pohybový slovník choreografa, ktorý bol veľmi sľubný sa prestal vyvíjať a snaha vypovedať akúsi všeobecnú múdrosť na základe castingu a hitov skupiny Queen vyústila v divadelnú prázdnotu, ktorá má so súčasným tancom pramálo spoločného. Mottom inscenácie tak zostáva jedna scéna, keď vynikajúca Alexa Capareda ide poliať „svokrin jazyk“, ktorý jej však nejakým kúzlom uteká z dosahu krhličky. Inscenátorom ich predstava takto podobne utiekla od realizácie. Hlavne utiekla choreografia. Ak sme mysleli, že po podobných baletoch z českej produkcie, keď si choreografi berú „všanc“ hity, aby na ne vytvorili blábolivý príbeh s pa-krokmi a nalákali divákov, sme sa presvedčili, že to môže byť ešte horšie. Keď sa totálna umelecká bezmocnosť zahalí do filozofického hávu a vznikne pastiche.

***

Jedným z najpôsobivejších úprav klasického baletného libreta od Johna Neumeiera je popri tituloch ako Labutie jazero, Spiaca krásavica či Luskáčik, Sylvia, skladateľa Léa Delibesa autora známej Coppélie. Inscenáciu mohli čitatelia vidieť v zázname Českej televízie, a je dostupná na DVD na nahrávke z Paríža. Svetová premiéra Sylvie v choreografii Louisa Meranteho sa konala v roku 1876 v parížskom Palais Garnier a už vtedy znamenala prelom od tradičného chápania romantického baletu, keď sa z víl a sylfíd stala hlavná titulná ženská hrdinka bojovníčkou a divokou sestrou Pentheasilea. Neumeier sám premýšľal ako postaviť na tomto klišé minulosti plnohodnotný príbeh a vytvoriť hudobnodramatické dielo. Pre tvorcu, choreografa a režiséra je libreto Julesa Barbiera a baróna de Reinach nezmyselné. Aký príbeh k hudbe rozprávať? Torquata Tassa s jeho drámou Aminta? Neumeier hľadá silné tanečné obrazy, pohyb, emócie, situácie, ktoré sú v šokujúcom protiklade k skoro operetnej hudbe. Hudobnodramatické obrazy o silnej, športovo a bojovne založenej žene, ktorá sa zmieta v boji medzi silou a zraniteľnosťou, medzi strachom pred láskou a túžbou po milovaní, medzi chladným svetom a svetom vášne. K tomu mu dopomáha pôsobivá scénografia Yannisa Kokkosa, ktorá neodkrýva stratený svet antiky Grécka či Ríma, ale skôr večne živý modus operandi gréckeho umenia, na zelenom pozadí s modrým stromom ako obraz Paula Éluardsa La terre est bleue comme une orange. Neumeier potvrdzuje aj svoj mimoriadny zmysel pre hudobnú zložku. Z romantickej hudobnej partitúry, vytvára symfonické dielo s leitmotívmi a pôsobivou dramaturgickou stavbou.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat