Baletní panorama Pavla Juráše (30)

Tentoraz:
– Téma týždňa: majstrovská lekcia Darie Klimentovej 
– I primabalerína Barbora Kohoutková organizuje workshop 
*** 

Malé jubileum, tridsiatu panorámu venujem celú International Ballet Masterclasses Darie Klimentovej (rozhovor ku kurzom s umelkyňou pod názvom Nikdy jsem netančila, abych byla slavná, sme priniesli v Baletnej panoráme tu). I keď to nebolo pred Anenským kláštorom poznať, konala sa. A útroby budovy na dva týždne poskytli priestor študentom z celého sveta a uznávaným umelcom. Súčasťou textu je aj špeciálna fotografická príloha.„Netreba tlieskať. Prosím. Sme tu, aby sme pracovali. Nie sme v divadle. Teraz je to trieda. Toto je normálna vyučovacia hodina. Balet je vážna vec. Vyhrnieme si rukávy – a do práce. Oceňujem vaše privítanie, ale všetko s mierou! Tak začneme. Raz, dva, tri a …“

Tieto slová zo slávnej hry Terrence McNallyho o fiktívnej majstrovskej hodine Marie Callasovej ma napadli pred deviatimi rokmi, keď som po prvýkrát navštívil kurzy Darie Klimentovej. Keď do baletnej sály Anenského kláštora v Prahe vstúpila jedna zo svetových baletných hviezd, organizátorka vtedy druhého ročníka medzinárodných baletných kurzov, primabalerína English National Ballet v Londýne Daria Klimentová. Vtedy sa vedľa nej v príprave a vyučovaní mladých tanečníkov striedali ďalšie osobnosti. Choreograf a baletný majster Christopher Hampson, choreograf a umelecký šéf Rambert Dance Company Mark Baldwin, vtedajšia primabalerína kráľovského baletu Tamara Rojo, Francine Richard – profesorka klasického tanca z English National Ballet School v Londýne, prvý sólista hamburského baletu Johna Neumeiera Otto Bubeníček, bývalý sólista, dnes renomovaný baletný majster English National Ballet Greg Horsman, baletný majster, pedagóg a dramaturg Václav Janeček a všestranná tanečnica Brenda Edwards. Za klavírom skvelé výkony podali Jonathan Still a Jana Malisová. Čo sa od tej doby zmenilo? Zdalo by sa, že nič, ale opak je pravdou. Vedenie Baletu Národného divadla Praha zostalo naklonené podpore projektu slávnej Češky a dalo k dispozícii baletné sály, ktoré v lete zívajú prázdnotou. Osobnosti (ako Anna Polikarpova, Anna-Marie Holmes, Barbora Kohoutková, Clairemarie Osta, Cynthia Harvey, Daria Pavlenko, Elisabeth Maurin, Isabelle Ciaravola, Tamara Rojo, Viviana Durante, Herman Cornejo, Irek Mukhamedov, Julio Bocca, Nicolas Le Riche, Otto Bubeníček, Robert Tewsley, Tamas Solymosi) medzitým prilietali na ruzynské letisko (dnes na letisko Václava Havla). Ich podrobný zoznam nájdete na webe kurzov a sú to samé zvučné mená, ktorých autogram žiadajú desiatky divákov pri služobných vchodoch do divadiel celého sveta. Riaditeľom divadla už nie je Daniel Dvořák ako vtedy, ale jeden deň Jan Burian a druhý deň nikto. V dobe politickej i kultúrnej neistoty, ktorá sa vkráda ako Medeina pomsta či žiarlivosť Othella do vnútra umelcov, sa konštanty menia v pomíňajúce efemérne pocity. Medzinárodné baletné kurzy sa konali už jedenásty krát, čo je bez akejkoľvek podpory štátu, samo o sebe výkon od Klimentovej úctyhodný. Čo je však unikát je, že v baletnom svete kde rýchlo plynúci čas, merajúci umierajúce minúty kariéry tanečníkov, v prípade Klimentovej nezmenil nič na žiarivosti jej mena v cudzine. Udržala napriek personálnym zmenám svoj status v English National Ballet a naďalej je vzácnym hosťom, o ktorého sa usilujú najprestížnejšie baletné gala po celom svete, i tie s najprísnejším výberom baletných hviezd. Tamara Rojo, ktorá vtedy vyučovala, po tom čo opustila Kráľovský balet je teraz baletným riaditeľom a šéfkou Klimentovej. Klimentová vďaka svojim umeleckým kvalitám obstála i napriek tomu, že nová riaditeľka si priviedla do súboru svoj tím, svojich nových spolupracovníkov a tanečníkov, ktorí sa jej páčia. Vyhodila toľko ľudí, čo by v Česku nebolo nikdy mysliteľné a odborové organizácie, priatelia i najvyššie politické špičky by demonštrovali a búrili sa, ako sme videli v tomto týždni. Klimentová doplnila svoj repertoár za tú dobu o pekný zoznam nových rolí, úspechov i ocenení (napríklad Lifetime Achievement Award tanečných kritikov v Londýne 2011, Best Female Dancer of the Year 2012). Dokonca sa jej v Prahe podarilo usporiadať gala, či vystúpiť v celovečernom titule ako bola Giselle, či predtým (na čo sa už možno zabudlo), vďaka Zdeňkovi Prokešovi zatancovala Nikiu v brnianskej inscenácii Bajadéry. Pri tom televízia chýbala, škoda. Čo je zaujímavý fakt a realita nutná obdivu, že umelecké výkony primabaleríny nijako neklesajú, naopak jej zrelá skúsenosť a vnútorná interpretácia z nej vedľa balerín, ktoré sú ako stroje či roboty, činia veľkú divadelnú umelkyňu. Zároveň však zostala taká aká bola. Sláva, honoráre, cestovanie, ocenenia z nej neurobili novú Dariu, ale zostala tou akou bola. A tak ma opäť napadol úvod z divadelnej hry. Napriek tomu, že počas tohtoročných kurzov pendlovala medzi Prahou a Londýnom, kde tancovala v novom programe English National Ballet v treťom dejstve Raymondy v baletnom večere k pocte Rudolfa Nurejeva, si zachovala svoju typicky pozitívnu náladu, energiu na rozdávanie a schopnosť zmeniť sa z kňažnej Raymondy de Doris na Dariu, z matky na pedagogičku, z baletnej star, o ktorej vyšla v Anglicku kniha, v Prahe na nenápadnú obyvateľku. Presne o desiatej hodine vošla do baletnej sály v prostom oblečení, so svojim žiarivým úsmevom a chytrými očami, ktorými preskúmala osadenstvo sály a zröntgenovala všetkých študentov. Do posledného miesta obsadené miesta pri tyči žiakmi z celého sveta, naprieč kontinentmi, kultúrami, náboženstvom, tanečnými školami a štýlmi v pestrofarebných tréningových úboroch, za zvuku tichej klimatizácie, ktorá klokotala a zaháňala teplo sálajúce z každého metra kubického horúceho vzduchu, ktorý sa prelieval okolo všetkých. Klimentová už ako vyzretý pedagóg pripravila zaujímavý tréning, ktorý rozhodne nepatrí do kategórie klišé. Od elementárnych pohybov nôh, základných pozícií až po zložité kombinácie. V rozkošnej hudobnej dramaturgii nielen koncertnej či baletnej hudby, ale i opery či ľahkých žánrov, za klavírneho sprievodu gradovala náročnosť a i teplota tiel tanečníkov. Klimentová vytvorila roztomilú dvojicu, keď na tréning prišiel aj pedagóg kurzov a jej tanečný partner Vadim Muntagirov, ktorý celkom nenápadne zapadol medzi študentov a len kvalita jeho plié, relevé či arabesiek dávala tušiť neznámym pozorovateľom, že to žiadny študent nie je. Táto baletná dvojica, ktorá oslávila stovku spoločných predstavení, o ktorých sme v Panoráme písali tu, vytvorila takú pozitívnu náladu, že strhla i študentov, ktorí boli otrávení teplom, či z rôznych dôvodov úplne netúžili stráviť deväťdesiat minút precíznym cvičením. Muntagirova spontánnosť a prívetivosť sa prejavila častými radami najmä chlapcom, ktorí sa na neho obracali s otázkami o práci tela pri pirouettes, o koordinácii tela a podobne. Za brilantné tanečné miniatúry by sa dali označiť situácie, keď Vadim predtancoval obťažné kombinácie s ľahkosťou, ktorú niektorí účastníci nechápali. Práve tam z bezprostrednej blízkosti bolo vidieť baletný ideál tanečníka. Úplná ľahkosť jeho cabriolov, jeho telo porušujúce gravitačné zákony, rotačná technika, nádherné anglické port de bras. Jeho mäkké dopady ako keď skáče tiger, jeho vtáčie vysoké skoky, rýchle pirouettes, échappe také ľahké, široké a vysoké, že sa zdalo akoby sa medzi výskokmi tanečník ani nedotýkal podlahy. Čo ma prekvapilo bolo, že na sále okrem účastníkov a pedagógov nikto nebol. Pred deviatimi rokmi boli miesta na sedenie plné pedagógov, kurzov sa zúčastnili napríklad dnes sólisti baletu Národného divadla Brno Jan Fousek (držiteľ Ceny Thálie), či Michal Pimek. Tentokrát žiadni reprezentanti profesionálnej scény nenakukovali, neinšpirovali sa, nečudovali sa a ako to tradične býva, ani neohovárali. Zato tradične bolo nie zlou angličtinou, ale technikou a chovaním poznať, ktorí tanečníci sú z českých a slovenských škôl. Úprimne sa divím Klimentovej, že stále rozdáva štipendiá na domáce školy a radšej si za tých 670 libier, ktoré by rada dala nejaká talentovaná dievčina z Japonska či Ameriky za účasť na kurzoch, nezájde s Darcey Bussell na nákupy do Parížskej. Pritom Klimentová tak pedagogicky dokáže každému povedať jeho chybu, kde má zatiahnuť bok, kde mu padá rameno a kazí mu to pirouettes, kde zapája zlé svaly a upadá do kŕča, ktorý mu kazí pohyb, že by minimálne dve tretiny domácich pedagógov pripravila o zamestnanie. Zároveň to nečiní ako baletná hviezda či ukrutný despotický ruský hysterický pedagóg, ale ako figliarska kamarátka. Žiadne hranice neexistujú, jediným záujmom je pracovať, zlepšovať sa, tancovať a mať z tohto tancovania radosť. Klimentová však nie je nejaká bacharka, aby robila kontroly a dohovárala študentom, i keď by sa žiadalo povedať: „Keď som ja bola študentkou, nikdy som nevynechala jedinú lekciu. Nikdy. Ani raz. Ani jediný raz som neprišla neskoro. Vlastne vždy som prišla prvá a z konzervatória som odchádzala posledná. Nikdy sa mi nechcelo odísť. Žila som, jedla som, spala som s baletom. Balet je disciplína. Mnohí z vás hľadajú ľahšiu cestu… Skratku. Nie. Ak chcete urobiť kariéru, akú som urobila ja – a teraz sa nenachválim, nie som z tých – musíte byť ochotní podrobiť sa… podrobiť sa tancu. Len a len tancu. Ste jeho služobníkmi. Ste tu na to, aby ste slúžili choreografovi. Disciplína. Odvaha. Tu. Odtiaľto. Zvnútra… Každému detailu musíte venovať pozornosť. Aj tá posledná sponka v parochni. Prach na javisku. Kariéra v divadle vyžaduje absolútnu koncentráciu. Myslíte, že žartujem. Počkajte a uvidíte. Ak samozrejme budete mať šťastie tancovať v niektorom z veľkých divadiel. Ak hovorím veľké divadlá myslím na parížsku operu, Covent Garden, La Scalu, Kirov.“ Klimentová sa plne venuje hodine, aby nestratila ani minútku z ubiehajúceho času. Veľmi exaktne predvádza kombinácie, definuje a vysvetľuje a i zdôvodňuje. Žiada od tanečníkov plné nasadenie, ale aj individuálny prístup. Viac osobnosti, viac ich samotných, viac prezentácie. Keď je tréning, ktorým tanečníci na celom svete začínajú svoj baletný deň šesť dní v týždni, na konci nasleduje krátka prestávka a o dvanástej nasleduje sólo. Na ďalších sálach dával tréning bývalý vynikajúci český tanečník, dnes pedagóg a choreograf Jiří Horák a hviezda Mariinského divadla Igor Kolb. Ďalších deväťdesiat minút je vyhradených pre individuálne vyučovanie. Dámy zvlášť a páni zvlášť. Budúce baleríny sa učia variáciu Raymondy z grand pas de deux pod vedením Klimentovej a pánov učí variáciu Aliho z Korzára Vadim Muntagirov. Za sprievodu klavíra, ktorý dokáže s korepetítorom vystihnúť tempo, ktoré tanečník individuálne potrebuje, nie ako sa udomácnilo v mnohých českých divadlách s nekvalitnou nahrávkou z magnetofónu. Energia Muntagirova je až nekonečná, s každým zvlášť prejsť variáciu a individuálne definovať chyby, rozpitvať ju na tri časti, úvod pirouettes a diagonála. Niektorým sa darí lepšie, niektorým horšie. Čo je však fascinujúce je to, ako tento mladý tanečník dokáže definovať problémy jednotlivých žiakov a tak keď im figúru predvedie, vysvetlí, skoordinuje im telo, presne povie, kde urobil chybu – žiak skutočne prvok urobí lepšie. Fascinujúci doklad a ukážka precíznej práce. A tak žiak, ktorý mal problém s pirouettes v seconde, dokonca otočí double a ten, čo z pirouettes padal, so cťou dotočí aspoň tri. Navyše Muntagirov netlačí chlapcov do rovnakej choreografie, ale tí, čo sú ľaváci majú prirodzene diagonálu opačným smerom a tí, ktorým nejde diagonála, tak tí majú v závere rondu. A popri technických problémoch sa dostávame k tomu, čo je dnes mimoriadne dôležité a to je otázka štýlu, charakteru postavy i pri variácii, tradícia, gesto a práca s port de bras. Muntagirov so smiechom opravuje gestá chlapcovi a vysvetľuje, že to nie je Albert z Giselle, ale že je to Korzár. Veľmi poučných deväťdesiat minút, ktoré pedagóg pretiahne skoro o polhodinu, pretože sa nenáhli relaxovať do chládku, ale chce maximálne pomôcť všetkým, ktorí majú o to záujem. Klimentová to isté absolvuje s dámami. Vysvetľuje im o čom variácia je, predtancuje nie raz ale niekoľko desiatok ráz, tancuje s dámami, vysvetľuje charakterotvorné prvky, zmysel tlesknutia, nezvyklé port de bras, celú kompozíciu choreografie variácie. Nejde o to nejako zatancovať, ide o to zatancovať správne. Obidvom i klaviristom sa asi o týchto dvoch variáciách bude dlho i snívať. Kiežby sa snívalo i interpretom. Niektorí si opakujú problematické miesta, ku ktorým dostali rady k nezaplateniu, aby si ich zafixovali a niektorí sa bavia či premýšľajú o obede, ktorý nasleduje v baletnej kantíne. O účastníkov kurzov je dokonale postarané, jedlo majú zabezpečené v kantíne, k dispozícii majú maséra, komfortné priestory sídla Baletu Národného divadla poskytujú i priestor pre relax a odpočinok. Zaujímavé, že najviac plná je miestnosť kde je povolené fajčiť a to o veku mnohých by som silne pochyboval. Pravidlá kurzov dovoľujú zúčastniť sa tanečníkom, ktorí do začiatku kurzov dovŕšili 16 rokov. Kurzy priemerne navštívi stopäťdesiat tanečníkov. Na jedenástom ročníku na čele pedagógov kraľovala legendárna balerína, autorka kníh o balete pre deti, anglosaská mediálna hviezda Darcey Bussell, ktorá si nenechala ujsť Prahu s celou rodinou. A tak zatiaľ čo primabalerína učila, manžel s deťmi navštívil napríklad pražské ZOO. Ďalej vyučovala už spomenutá hviezda Mariinského divadla Igor Kolb, z Berlína nedorazila Beatrice Knop, ktorú zaskočila pohotovo Barbora Kohoutková a tak sa kurzy stali i stretnutím dvoch najväčších a nepochybne na dlhú dobu neprekonaných balerín z Čiech, ktoré už pekné dve desiatky rokov znamenajú niečo v niečom takom, keby v balete existoval tak ako v tenise poradovník nasadených hviezd. Hviezdy Švédskeho kráľovského baletu Jan-Erik Wikström s Maria Lundqvist, niekoľkonásobný hosť Christopher Hampson, tanečnica a choreografka, riaditeľka Marguerite Donlon, Keith Mackintosh, vedľa Jiřího Horáka ešte Jan Kodet a osobitý Václav Janeček, či už spomenutý Vadim Muntagirov. Tí všetci poskytujú cenné rady, ktoré sú pre mladých nádejných tanečníkov nad zlato. Po sólových variáciách je čas na obed a od tretej hodiny pokračujú kurzy opäť v rozdelení podľa toho, čo ktorého poslucháča zaujíma. Okrem výučby pas de deux z niektorého z klasických baletov sa môžu zúčastniť hodiny moderny, či repertoáru. Nad tým všetkým vládne, dohliada na všetky potreby a rieši problémy duchovná matka Daria Klimentová, primabalerína 65-členného Anglického národného baletu. Pracuje šesť dní v týždni, od desiatej do 18-tej. Má od troch do päť predstavení týždenne. Nepije kávu, alkohol, nefajčí. Je stále usmiata a v dobrej nálade. Vychováva dcéru Sabinu. Pred deviatimi rokmi som sa jej spýtal aké má prianie pre svoje kurzy? Vtedy odpovedala: „Aby jsme mohli udělat tradici a úroveň byla čím dál lepší.“ Myslím, že môžeme svedomito povedať, že sa jej to podarilo. A dúfať, že tradícia vydrží a umelkyňa neodsťahuje svoje kurzy napríklad do Londýna. V krátkych prestávkach som si stačil skontrolovať, ako sa za deväť rokov zmenili niektoré názory primabaleríny, o ktorých sme kedysi hovorili v rozhovore. Hlavne som sa vtedy pýtal na balet a jeho miesto. Čo pre umelkyňu znamená tanec po rokoch tvrdej práce a tancovania krásnych úloh a veľkých úspechov? Vtedy odvetila: „ – Tanec miluji. Že bez něj můžu žít, že to bude fungovat, to jsem si myslela. Před rokem jsem měla těžkou operaci, a když jsem dlouho nemohla tančit, zjistila jsem, jak strašně mi to bude chybět.“ A dnes? „ – Stále tanec miluji, ale myslím že jsem připravena na novou vzrušující životní cestu bez každodenního baletního cvičení.“ A ako sa zmenilo poradie obľúbených rolí? V roku 2004 to bolo Labutie jazero, najviac milovaný titul. Dnes k Labutiemu jazeru pribudla Manon a Júlia z Romea a Júlie. Vtedy som hneď položil všetečnú otázku: A ktorej labuti dávate prednosť? Odpoveď bola: „Černé“. A dnes? „Stále černé“. A najobľúbenejšie tituly z neoklasického alebo moderného repertoáru? „ – Kyliánovy věci a Sphinx.“ V roku 2013? „ Stále Kylián,Sphinx a Million Kisses od Davida Dawsona“. Pred deviatimi rokmi boli vysnenými partnermi Carlos Acosta a Otto Bubeníček. Podarilo sa? „S Carlosem jsem už tančila, Ottu jsem vzdala a teď už chci jenom tančit s Vadimem.“ Je evidentné, že v divadelnom umení vládne kríza. Chýbajú operní skladatelia, zázemie operných spevákov, v činohre sa zvádza boj o posúvanie hraníc divadelného umenia a hereckej techniky. Cítite nejakú krízu v balete? To bolo v roku 2004. „ – Schází nám dobří choreografové“. A čo dnes? „ Ano, stále to platí.“ Predtým bol váš tanečný sen, aby na vás choreografoval vynikajúci choreograf celovečerný balet Nebezpečné známosti. „Chtěla bych dokončit kariéru ve zdraví.“ V roku 2004 som sa jej pýtal na domáce pomery a na to, či existujú doma veci, ktoré by mohla ovplyvniť či zmeniť. Odpovedala: „To se zeptejte, když to budu moct změnit.“ Najskôr ten čas ešte stále nenastal.

O piatej je koniec, ale deň nekončí, nasledujú rozhovory s osobnosťami a hlavne každý účastník má svojim spolužiakom prezentovať a okomentovať na videu svoje dvadsaťminútové vystúpenie. Nechýbajú ani videonahrávky predstavení Dárie z jej nekonečného repertoáru a taktiež je to práve ona, kto je neustále v zajatí študentov a v bezprostrednom kontakte s nimi rieši všetky problémy, od profesionálnych až po osobnostné hľadania a predpoklady k umeleckej tvorbe. Je posledný deň a nasleduje rozlúčková párty. Účastníci využívajú poslednú príležitosť pozdraviť svoje hviezdy, svojich pedagógov, teraz už i priateľov, však angličtina má skvelé slovo „ty“, ktoré zmazáva rozdiel medzi učiteľmi a žiakmi, medzi sólistami a zborom. Lietajú e-maily, mobilné čísla, uzatvárajú sa priateľstvá a vymieňajú pozvania. Veď sú tu študenti z celého sveta. Kurzy sa skončili, študenti sa rozišli po svete tak, ako ich pedagógovia. Je skvelé, že Dária prišla s touto myšlienkou stretnutia, spoznávania kultúr, výmeny skúseností vzdelávania a tvorivej práce. A ja by som si prial, keby aj naši pedagógovia a profesori pochopili nutnosť konfrontácie so západom, s iným štýlom, aby našli pokoru sami pred sebou a svojimi žiakmi povedať: „… toto som ešte nepoznal, toto som ešte nevidel, v tomto nie som odborník…“, a to bude začiatok nového poznania, túžby po poznaní. Život bez obdivu je nudný a nečestný. Kto nedokáže obdivovať, ten sa správa tak, akoby to všetko bolo už dané, akoby nemohlo už byť nič nové, ten prestáva myslieť, zlepšovať.

Je to začiatok myslenia a otázok. Obdiv môže odstrániť nesprávne názory starých predstáv a pojmov. Je i znakom odvahy. Potom budem uvažovať: prečo je to tak, čo za tým stojí, čo to znamená pre mňa. Škoda, že Eliška Balzerová ani Emília Vášáryová svoje Callasové už v československých metropolách nehrajú. Veľmi poučná hra pre všetkých.

„Ak som sa vám zdala tvrdá, bolo to len preto, že som bola tvrdá sama na seba. Slovami to neviem vyjadriť… Pokúsiť sa, to nestačí. Treba to urobiť. Konať! Divadlo to nie sú nijaké pokusy. Ľudia neodídu z domu, aby sa dívali na nejaké naše pokusy. Prídu, aby videli, čo vieme, čo dokážeme. Chcela som vám odovzdať niečo z toho, niečo čo viem, niečo čo tak tápavo hľadáme ako umelci, ako ľudské bytosti. Slnko neprestane svietiť, keď nebudú ďalšie Giselle, Odetty a Odilie. Svet môže byť aj bude bez nás, ale ja si skutočne myslím, že sme ho urobili krajším. A že ho možno zanechávame bohatší a múdrejší, ako by bol bez nášho tanca. Čím som staršia, tým som si viac istá, že to, čo robíme, má význam. Keby som v to neverila, tak to nerobím. Musíte vedieť čo chcete v živote dosiahnuť, musíte sa rozhodnúť, pretože nemôžete robiť všetko. Nemyslite si, že divadlo je jednoduchá profesia. Je to práca na celý život. Nekončí tu a teraz. Záleží na tom, aby ste všetko, čo ste sa naučili, využili múdro. Vždy majte na pamäti najmä svoje vlastné hlboké city. Prajem vám hlavne optimizmus!“ Práve optimizmus a elán je hlavnou devízou stále nádhernej ženy, ktorou Klimentová zostáva a srší z nej radosť. I v tom by sme sa od nej mohli učiť. Na záver by sa patril potlesk za tých dvanásť dní. „Buďte ticho! Počúvajte. Tlieskajú. Nikdy sa nehýbte, keď vám tlieskajú. To skracuje potlesk. Viete, čo je najhoršie? – Že učiteľa nik nechápe. Veď potlesk je to, prečo žijeme. Občas je to to jediné, čo máme.“
***

Ak by ste sa chceli nejakých kurzov zúčastniť, alebo máte záujem urobiť niečo pre seba, zostáva ešte desať voľných miest na mimoriadny kurz, či skôr sústredenie, ktoré usporiada Barbora Kohoutková (emeritná primabalerína baletného súboru Fínskej národnej opery v Helsinkách, Mníchovského štátneho baletu a hamburského baletu Johna Neumeiera) od 21. do 25. augusta. Kohoutková je pre Česko jediná licencovaná učiteľka a inštruktorka metódy Gyrokinesis, ktorú si obľúbili tanečníci na celom svete, ale dostáva sa postupne aj k širšej verejnosti. Táto jedinečná metóda je založená na pochopení a porozumení svojmu telu, jeho obmedzeniam, ktoré môžu byť vrodené alebo obmedzené. Metóda učí jednotlivca využívať svoje telo v rámci týchto individuálnych obmedzení a čo je dôležité ukazuje cestu ako ich prekročiť a dosiahnuť pocit voľnosti. V prírodnom prostredí pri Domažliciach tak môžete stretnúť nielen významnú umelkyňu, ktorá sa po zdravotných komplikáciách vďaka svojej mimoriadne silnej vôli vrátila na javisko, ale opäť k sebe vlastnému charizmatickému javiskovému tancovaniu, kedy vytvára nové postavy a kreácie v nových baletoch na európskych scénach ako hosť. V Čechách založila združenie Art of Movement alebo Umenie pohybu, ktoré nie je určené len ako pomoc tanečníkom, ale všetkým, ktorí majú záujem o zdravší životný štýl a plnohodnotný život. Viac informácií o metóde, seminároch a aktivitách nájdete na www.artofmovement.cz. Ak vás zaujíma viac zo zákulisia majstrovských kurzov navštívte web kurzov www.balletmasterclass.com, kde je zaujímavá sekcia blog, kde sa dozviete zaujímavé pikošky z jednotlivých dní a zaujímavé informácie o pedagógoch. Bude to nepochybne zaujímavejšie ako sledovať skreslené informácie o situácii v Národnom divadle, kde každá zo znesvárených strán, či vzhľadom k početným priaznivcom a stúpencom skôr rodov, má časť pravdy a v časti klame. to však celé nedopadlo podľa porekadla „kde sa dvaja bijú, tretí víťazí“. A možno ten tretí, tá tretia varianta by mohla byť tá najhoršia. Ďakujem všetkým, ktorí ocenili čo znamená každý týždeň napísať a sformulovať desať strán a prečítali všetkých tridsať dielov a čítajú tento seriál. Tým, ktorým sa páči cyklus o Johnovi Neumeierovi, ktorý sa čoskoro uzavrie, tým, ktorým sa páčia knižné a umelecké tipy. A ďakujem všetkým umelcom a nebolo ich zatiaľ vôbec málo, ktorí si našli čas odpovedať a podeliť sa o svoje názory s čitateľmi OperyPlus.

A všetky milovníčky baletu si môžu z Paríža objednať nový parfém, prvé dielo od nového domu v brandži Repetto. Ten tvrdí, že v každej žene spí balerína, ktorá chce tancovať a parfém pomôže odhaliť jej pôvab a krásu. Vyhlasuje parfém za kultovný predmet všetkých milovníčok baletu. Nádherný flakón ako arabeska, saténová stuha pod jeho vrchnáčikom na spôsob bielej stuhy zo špičiek, delikátna vôňa. Tvárou kampane sa stala oslnivá hviezda mladej baletnej generácie tanečníkov Parížskej opery Dorothée Gilbert.

Foto Pavol Juráš, James Bort