Baletní panorama Pavla Juráše (42)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Otec Kitri je zobrazený ako protivný krčmár, ktorému ide o dobré veno. Gamacho nie je hlupáčik, ale skôr realisticky uveriteľný namyslený boháč, ktorý si myslí, že si kúpi všetko. Acosta graduje možnú svadbu s Kitri tým, že v treťom dejstve vytiahne Gamacho zlatý prsteň a žiada o ruku Kitri. Nakoniec vďaka všetkým dejovým peripetiám, požiada o ruku krčmárku, aby nezostal na ocot a v závere baletu sa zdá maximálne spokojný. Espadovi dáva choreograf väčší priestor variáciou v treťom dejstve v krčme. Tým povyšuje tento niekedy nudný obraz na logické pokračovanie deja. Námestie – cigánsky tábor – sen – krčma a znovu námestie – svadba. Logická je už expozícia prológu. Podobne ako Nurejev, Acosta inscenuje snové stretnutie Quijota s Dulcineou, na rozdiel od Nurejeva kde má Dulcinea podobu Kitri, je Dulcinea u Acostu samostatná postava. To ona ho pasuje za rytiera, na rozdiel od Nurejeva, kde to urobí Pancha. Akési až inkvizičné strašidla sa striedajú s Dulcineou v predstave. Sociálny problém, že Quijote a Pancha sú na mizine a nemajú čo jesť, až uprosí tri paničky, aby im nechali ukradnutú sliepku vedú aj k idei, že celé putovanie má nielen iniciačný charakter vizionára, ale aj sociálny aspekt. Acosta do portfólia dedinčanov aplikuje aj štvoricu akýchsi chudákov, ktorí sú v otrhaných kostýmoch, ale výborne tancujú, klasický slovník je doplnený o premety, kotrmelce, skoky a akrobatické formácie. Nechýbajú postavy dvoch babských klebetníc, či čumilov, ktorí len trávia siestu na námestí.

Tancuje sa na vozoch, na stole, aby choreograf a režisér dostali tanec aj do vertikály. Nechýba klasické prezentovanie postáv. Tak ako sa slávnou variáciou predstavuje Kitri, zdôrazňuje choreograf aj nástup Basila a jeho následnú gitarovú variáciu. Hudobne rapsodické druhé dejstvo u cigánov začína podobne ako Nurejev vloženou hudbou z Bajadéry, ktorá tu však v inštrumentácii Yatesa znie viac španielsky než orientálne a koncepčne s tancom cigánov vedie, cez temnejšie aspekty Minkusovej hudby (ktorú v prvom a treťom dejstve charakterizujú hlavne veselé slnečné stupnice ako C, G dur) v f mol k hispánskej sekvencii s gitarami. V úvode na pozadí zapadajúceho slnka sa Acosta logicky zmocňuje postáv, ktoré unikli pozornosti mestečka a Basil sa odvažuje Kitri pobozkať. Dokonca sa zdá, že jej dáva i určité hriešne návrhy, na ktoré ona skvele ironicky reaguje. Scéna s marionetami chýba, podobne sa cigánsky tábor nezaoberá vstupom sliediaceho Lorenza, ale zaujme ho Quijote a mladí milenci. Acosta všeobecne nezaťažuje dej prehnanými zastaveniami či tanečnými vsuvkami a tak sa veľmi rýchlo po tom, čo Kitri a Basil idú spať, Quijote pobije s veterným mlynom a vo sne vidí kúzelnú záhradu s veľkými fialovými margarétkami a kráľovnú Dryád, Amora i veľké obsadenie dámskeho corps de ballet, omnoho väčšie než napríklad u Nurejeva. Podobne v svadobnom obraze po fandangu, ktoré má aj Nurejev, začína hneď grand pas de deux, ktoré otvára len osem tanečníc v balerínach. Zato dorobil režijne milý záver, keď po svadobnom tanci všetci, už aj Gamacho s hostinskou prichádzajú páru gratulovať a zdá sa, že najväčšiu radosť má nakoniec otec Kitri, ktorý bol najviac proti. A v samotnom závere sa pár novomanželov stiahne do úzadia, aby na scénu mohol vstúpiť rytier Quijote a odísť za ďalšími dobrodružstvami.

Výprava Tima Hatleya pomáha Acostovmu rýchlemu spádu deja, variabilné domčeky, ktoré rôzne prestavujú námestie sú vtipné a výtvarne príjemné. V detailoch však Hatley príliš nerešpektuje perspektívu a tak zadná časť trpí prílišným zmenšením, ktoré vedľa reálnych ľudí pôsobí komicky. Podobne aj krčma už nie je akýmsi romantickým miestom, ale skôr stavbou zo začiatku 20. storočia s industriálnym oknom. Nijako vierohodne neinscenuje ani súboj Quijota s veterným mlynom. Zdá sa však, že scéna evokuje svet rytín Goyu a nie je len romantickou selankou, ale snaží sa o silnejšie výtvarné vyznenie. Pôsobivými detailmi je napríklad Quijotov kôň, zapadajúce slnko, premenlivé stromy v cigánskom tábore a ďalšie. V kostýmoch sa tiež snaží o umiernenosť ako farieb, tak aj strihov. Skôr dominuje odtieň v odtieni, než harkabarkasté farby.

Acostovi nechýbajú ani v štyridsiatke jeho obdivuhodné tanečné schopnosti. Je síce zrejmé, že niektoré variácie Basila stavia tak, ako je pre neho najlepšie, ale i tak sú jeho pirouettés či skoky tým, čím boli v dobe jeho žiarivej slávy. Čo je však pôsobivé, je jeho strhujúci herecký výkon, s akým maže svoj vek a dokáže neuveriteľne sympaticky vykresliť chudobného zamilovaného holiča. Detaily v kine túto devízu jeho talentu ešte potvrdili. Až minuciózne iskrenie medzi ním a Kitri je základom pre vášnivé tanečné iskrenie. Ešte viac než Acostu oslavuje kritika jeho partnerku a dušu celého predstavenia, rodáčku z Buenos Aires Marianelu Núñez, čerstvú držiteľku Ceny Laurence Oliviera. „Přestože se zdá, že tento večer patří především Carlosu Acostovi, skutečnou hvězdou jsou Marianela Núñez a její Kitri – živoucí postava, jejíž důvtipná dráždivost kombinovaná s dokonalou taneční technikou jsou jasným dokladem toho, proč je každý muž ve vesnici zamilovaný právě do ní,“ reagoval London Evening Standard na jej výkon v premiére. Núñez sa pre Kitri skutočne narodila. Po technickej stránke je bezchybná, oslnivá a ako postava je dušou celého príbehu. Nie je to rafinovaná dcéra protivného otca, ktorá chytro kalkuluje, žiarli, či žartuje. Je to zvláštna senzitívna milá dievka, ktorá sa baletom pretancuje bez toho, aby diváka rozochvievala výbuchmi svojho temperamentu či protichodných situácií, ktoré ako Kitri zažíva. Je to životaschopná interpretácia, realistická figúra, ktorá však v sebe nesie tajomstvo javiskovej prezentácie a zhmotnenú charizmu. Onú príslovečnú anglickú baletnú školu je poznať v interpretácii a tak nič nie je vonkajšie na efekt, všetko je správne umiernené, ale v kontexte celého javiskového obrazu presne dáva ingrediencie k výbornému výsledku.

Otázka, ktorá sa vynára pri tejto inscenácii znie: „existuje v súčasnej baletnej Európe choreografická osobnosť, ktorá je schopná resuscitovať klasický baletný repertoár?“ Často som spomínal Rudolfa Nurejeva. Dvadsať rokov po jeho smrti parížsky balet uchováva jeho profilové inscenácie podobne, ako iné veľké divadlá. Ale to je uzavretá kapitola. Natália Makarová okrem Bajadéry žiadny veľký vzruch nepriniesla. Vladimír Malakhov so svojimi inscenáciami ako Spiaca krásavica neuspel. Nikolaj Hűbbe sa o nejaký výklad pokúša ako šéf Dánskeho kráľovského baletu, ale najskôr s jeho misiou šéfa toto skončí. Patrice Bart sa utiahol do „ilegality“ a Pierre Lacotte už najskôr nenájde čas obnoviť niektorú zabudnutú klasiku v novej redakcii. Produkcie Petra Wrighta zostarli. Ivan Liška v blízkom Mníchove sa tiež pokúšal a inscenoval i choreografoval, mnohokrát veľmi zaujímavo. V Drážďanoch sa ku klasike hlási umelecký šéf baletu Aaron Sean Watkin. Nech premýšľam ako premýšľam, mám pocit, že jedinečná umelecká osobnosť s potrebnou autoritou chýba. Skôr sa vynárajú príznaky ojedinelých počinov, keď tomu praje vhodná konštelácia v divadle. Ale súbor, kde by tvorca mal určitú kontinuitu, schopnosť tvorby, ideálnych podmienok, chýba. Tak ako Acosta, vhodný titul, skvelé podmienky, mnoho dobrých nápadov dotiahnutých do konca.
  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na