Baletní panorama Pavla Juráše (42)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Hlavná rola stojí na výborne typovo obsadenom „iba“ demisólistovi Janovi Casierovi. Casier tanec a rolu cíti intenzívne. Jemu veríme všetko: Woyzeckovu úzkosť, stud, zúfalstvo. Sólo na začiatku už predznamenáva tragédiu, ktorá má srdcervúcu uponáhľanosť. Duetá medzi ním a Mariou sú stále vzdorovité, až sa rozpadnú. Aj záverečná scéna, kde sa Woyzeck krčí vedľa zavraždenej Marie a krčí a na jej mŕtve natiahnuté telo prší. Zvláštny charakter dopĺňa corps de ballet v rolách dedinčanov, ktorí sa premieňajú v snách Woyzecka na divokú a skazenú nočnú moru. Pôsobivá je scéna milovania medzi Mariou a jej milencom, keď sa prizerajú vulgárni muži, ako na akt radovánok s prostitútkou.Christian Spuck – rodák z Marburgu, absolvent John Cranko Schule v Stuttgarte, začal svoju tanečnú kariéru v Jan Lauwers Needcompany a u Anny Teresy de Keersmaekers. V roku1995 sa vrátil do Stuttgartu a už v roku 1998 postavil svoju prvú choreografiu Passacaglia. Od roku 2001 bol menovaný choreografom stuttgartského baletu a pripravil pre domovský súbor pätnásť choreografií. Medzi nimi tri celovečerné dejové balety: Lulu. Eine Monstretragödie podľa Franka Wedekinda (2003) a dva balety podľa Ernsta Theodora Amadea Hoffmanna: Der Sandmann (2006) a Das Fräulein von S. (2012). A získal si obdiv inovátora klasických dejových baletov a získal nemeckú divadelnú cenu “Zukunft” za choreografiu. Od roku 2006 pôsobil jednu sezónu ako rezidenčný choreograf súboru “Hubbard Street Dance 2 Chicago”. Pre Aalto Ballett Theater v Essene postavil Die Kinder (2004), choreografiu, ktorá bola nominovaná na “Prix Benois de la Danse”. Pre Theaterhaus Stuttgart prišiel v roku 2007 urobiť predstavenie Don Q. Eine nicht immer getanzte Revue über den Verlust der Wirklichkeitzur. Od roku 1999 Christian Spuck spolupracuje s viacerými medzinárodnými renomovanými baletnými súbormi v Európe a USA. Spomeňme napríklad choreografie: Morphing Games für ( Aterballetto,1999), Adagio pre New York City Ballet (2000), this – pre balet Staatsoper Berlin (2003), The Return of Ulysses (2006) pre Kráľovský holandský balet. Od roku 2005 sa Christian Spuck zaoberá tiež filmom a hudobným divadlom: v Theater Heidelberg inscenuje prvýkrát operu: Berenice od Johannesa Maria Staud (2005), natočil dvadsaťpäťminútový film Marcia Haydée als Penelope (ARTE 2006), ako koprodukciu medzi operným a baletným súborom v Stuttgarte režíroval Gluckovho Orphée et Euridice (2009). V roku 2010 režíruje Verdiho Falstaffa v Staatstheater Wiesbaden. Leonce und Lena z Essenu sa dostane aj do repertoáru Grands Ballets Canadiens de Montreal a stuttgartského baletu. Premiéru Poppea//Poppea pre Gauthier Dance am Theaterhaus v Stuttgarte časopis “Dance Europe” vyhlási za najlepšiu inscenáciu roku 2010 a získa nemeckú divadelnú cenu Faust (2011) a taliansku “Danza/Danza-Award”. Takže po minulotýždňovej galérii z Mníchova, tentokrát na záver doslova luxusné fotky Judith Schlosser z Zürichu.

 

Foto Alastair Muir, Johan Persson/ROH, Laurent Liotardo, archív, Bettina Stöss, Judith Schlosser

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na