Baletní panorama Pavla Juráše (47)

Pavol Juráš, 02.12.2013 0:00

Tentoraz:
– „Choreografové používají hlavně lidského těla“, Hana Polanská Turečková o Occamovej britve Pražského komorního baletu
– Pred sto dvadsiatimi rokmi zomrel autor nielen Labutieho jazera
– „Dávno som si chcel vyskúšať sily na tomto druhu hudby,“ Piotr Iľjič Čajkovskij a balet
– Vivat Čajkovskij s Baletom Národního divadla
– Luskáčik v Drážďanoch
***

Hana Polanská Turečková sa na Opere Plus objavuje často. Pre Panorámu vznikol však špeciálny rozhovor s ohľadom na predpremiéru projektu Pražského komorního baletu Occamova břitva, ktorá sa koná 10. decembra. Je to štart nového projektu, ktorý má dať mladým choreografom tak potrebnú možnosť k tvorbe. A tak večer pod týmto názvom ponúkne tri choreografie: Intelektuál v choreografii členky Pražského komorního baletu Nikol Šneiderovej, 2nd Chapter ďalšieho člena Pražského komorního baletu Šimona Kubáňa a Eros Paľa Kršiaka. Aký to bude tanečný večer predstaví supervízorka Hana Polanská Turečková.
Ste supervízorom nového projektu Pražského komorního baletu Occamova břitva, ktorý kladie na nových tvorcov dosť vysoké ciele. Dvaja tanečníci PKB a jeden študent AMU. Podľa čoho ste vlastne večer zostavili? A ako zaručíte divákovi, že nepôjde o typ projektu ako v Ponci alebo Arche, alebo v nejakom tvorivom laboratóriu na AMU?

Occamova břitva vznikla za účelem podpory mladých talentovaných choreografů. Je zacílena do řad souboru, protože chce motivovat mladé kreativní tanečníky k autorské tvorbě a do řad studentů HAMU, kterým chce poskytnout prostor vytvořit dílo na míru Pražský komorní balet a vyzkoušet si v praxi jak vypadá tvorba v profesionálním středně velkém souboru. Pokud vím, v České republice neexistuje pro začínající choreografy žádná jiná taková možnost.

Od ostatních projektů se liší tím, že tyto díla se nezahrají jednou či dvakrát, aby zapadli jako jednorázový projekt, což se teď s většinou choreografických děl vznikajících při takových projektech děje, ale těmto dílům dáváme budoucnost a tím také zajišťujeme choreografům posun v jejich dosavadní kariéře. Obesíláme české i zahraniční festivaly a choreografické soutěže, budeme díla reprízovat, a pokud se spolupráce vydaří, oslovíme choreografy v budoucnu opět. Také celý koncept Occamovy břitvy je postaven na základech, které se od ostatních liší. Choreografové, kteří jsou osloveni, vybírám proto, že se vymykají současné české taneční produkci a také kvůli jejich opravdovému ponoru do tvorby a úsilí hledat nové cesty výrazu. Paľa Kršiaka, který je mého věku už znám velmi dlouho a vedeme často o tanci a umění debaty, jeho názory jsou podnětné a ve své práci je charakteristický svým nekompromisním přístupem a silnou autocenzurou, jeho díla jsou velmi originální a promyšlená. Ostatní dva choreografové (Kubáň, Šneiderová) jsou o deset let mladší, ale velmi talentovaní tvůrci, kteří mne denně překvapují svojí inteligencí a schopnostmi. Projekt Occamova břitva se bude konat každoročně a jeho cílem je nacházet výjimečné tvůrčí osobnosti české a slovenské taneční scény.

Predpremiéra je už 10. decembra, ale premiéra až 23. januára. Čo sa bude diať s dielami medzi tým? Budete sledovať ako na predpremiére bude reagovať divák a poprípade vezmete choreografie ešte „do dielne“?

Posledních pár let je docela v módě uvádět před premiérou tak zvané “work in progress“, aby diváci měli možnost sledovat, jak se dílo vyvíjí nebo aby autoři dostali zpětnou vazbu od diváků před konečným výsledkem. Tento večer je sice předpremiérou, ale myslím, že tvůrci dotáhli svá díla do velmi propracovaného výsledku, není ovšem vyloučeno, že po reakci, kterou jim publikum poskytne, ještě nedojde k nějakým změnám, zvláště u těch mladších tvůrců. Jejich práce, tak jak ji mohu sledovat, prochází během zkoušení mnoha proměnami. Jsem ráda, že dáváme prostor a podmínky pro to, aby mladí lidé mohli experimentovat.

V anotácii sa píše, prečo ten názov, čo si od toho Pražský komorní balet sľubuje, ale zaujala ma hlavne veta „…údernost s apelem na intelektuálně zaměřeného diváka“. Vy ste znalá tanečného života veľmi dobre, Nemáte ale pocit, že Pražský komorní balet bol práve v dobe Šmoka súbor, ktorý viac staval na príbehu, alebo naopak kráse tanca ako hlavného nástroja výpovede, slovanskej duše, emóciách, než na intelektuálnosti?

Nemám tento pocit – tímto projektem navazujeme na tradici souboru perfektně. Když se vrátíme do šedesátých let, kdy vzniklo Studio Balet Praha ve spolupráci Luboše Ogouna, Pavla Šmoka a Vladimíra Vašuta – můžeme v jejich prohlášení číst – „…je to nová baletní experimentální skupina… odhodlaná prorazit hráz vžitých konvencí a vytvářet opravdu moderní balet. .., aby mohla vzniknout skutečná experimentální dílna, jakási výzkumná laboratoř baletu, kde by se hledaly nové možnosti a odkrývali nové perspektivy žánru poutaného až dosud tak silně vlivy tradic….tady půjde o výrazový tanec dneška a k tomu patří i dynamická škála pohybů, jaké znáte spíše z akrobatiky, gymnastiky a sportu….”

V té době vznikly balety jako Podivuhodný mandarín na hudbu Bély Bartóka nebo Hirošima na hudbu Williama Bukového. V pozdějším období spojeném již se jménem Pražského komorního baletu se Pavel Šmok obrátil k lyrickému výrazu a prvkům folklóru a tato jeho tvorba je nejznámější a nejrozšířenější, bylo by ale nesmyslné stát se epigony Pavla Šmoka a kopírovat jeho styl, nikdo další jej nenahradí, smysl má pouze pokračovat v jeho odkazu, který jsem popsala výše a vytvářet opravdu tanec 21. století.

Nemáte pocit, že tých intelektuálnych predstavení je už Praha presýtená? Že skôr chýbajú predstavenia, ktoré sú práve o tanci a nepotrebujú projekcie, moderné médiá, celé state vysvetľujúce o čom to je a aké verše, či knihy tvorcov inšpirovali?

Praha je přesycená tvorbou, která je pseudointelektuální (kdysi tento výraz použil Vladimír Vašut ve spojení s mojí choreografií a dnes už naprosto chápu, co tím myslel), spíše než intelektuální. Projekt Occamova břitva zaciluje právě na tanec dovedený až k pohybové analýze či silný vizuální obraz, ale tím nemyslím projekce nebo další konvenční vizuální berličky nevkusného typu, myslím tím promyšlený kostým nebo kvalitní light design nebo celkový vizuální dojem kusu sestavený z pohybových obrazů. Occamova břitva je o tom osekávat vše nedůležité a nerozmělňovat se utápěním se v různých klišé a zmnožováním symbolů. Pokud se klišé používá, tak jako záměr. Choreografové používají hlavně lidského těla jako nositele obsahu nebo symbolu, hledají ho přes pohyb a ne někde zvnějšku. Nepotřebujeme přece divákovi vše pateticky a do detailu dopovídat nebo se mu podbízet, chceme ho zasáhnout uměleckým dílem, jehož hlavním médiem je tělo. Čím jasnější vizi má autor o tom, co chce sdělit, tím je představení čistší a tím jasnější je výpověď a přenesení emoce nebo ideje na diváka. K tomu patří i poučená práce s tělem a gestem v jevištním prostoru nebo práce s časem v choreografickém díle.Váš súbor hodne cestuje po Česku. Nemáte potom marketingový a obchodný problém s takými zložitými predstaveniami?

Každé vynikající umělecké dílo má více vrstev. Například kniha Umberta Eca Jméno růže. Když si ji přečte průměrný čtenář, shledá ji jako napínavou, zajímavou a perfektně zvládnutou detektivkou. Vzdělaný čtenář se bude radovat, že rozkódoval historické či kulturní indicie středověku a profesor filozofie či historie nebo člověk s obrovskými znalostmi zaznamená všechny skryté narážky a citace, které kniha nabízí, každý si tam pro sebe najde to důležité. Kniha tak vytváří hodnotu pro různé sociální skupiny lidí. Toto je pro mne ideál uměleckého díla.

V regionech už druhou sezonu hrajeme převážně současný repertoár a ohlasy na něj jsou velké. Pomalu se blížíme mému vysněnému ideálu a lidé cítí, že naše produkce jsou kvalitní.

V jednom z posledných rozhovorov ste povedali: „Přeji si, aby diváci nebrali naše představení jako zábavu, ale aby jim dalo silnou reflexi světa i sebe sama, aby je nutilo přemýšlet a klást si otázky.“ Máte pocit, že v Česku máme choreografov, ktorí takéto predstavenia dokážu vytvoriť?

Myslím si, že ano. Generace třicátníků a lidí pod hranicí třiceti let je zajímavá, silná a docela vyhraněná, zahrnuji do toho také slovenské taneční umělce. Co se týká české a slovenské nezávislé taneční scény, ta je hodnocena velmi kladně i v zahraničí. My budeme pro náš soubor oslovovat převážně choreografy této věkové skupiny. Nevyhýbáme se spolupráci se zahraničními choreografy, ale chceme dávat zejména příležitost česko-slovenským choreografům. Určitě nemusím mluvit o tom, jak důležitá je podpora právě českých tvůrců, aby mohli svobodně tvořit a reprezentovat tak naši republiku jako svébytnou a kvalitní kulturní zemi.

Máte v repertoári aj nejaký komický titul?

Máme v repertoáru dva krásné radostné kusy – Musicu Slovaku a Sinfoniettu Pavla Šmoka. Vyloženě komický titul nám ovšem chybí a je v plánu ho časem na repertoár zařadit. Je ovšem obrovsky těžké vytvořit dílo, které bude obsahovat inteligentní humor a nebude jen konvenčně opakovat, to co funguje. Jedna z věcí, která mě baví je pohybový humor slavného choreografa Jonathana Burrowse.

Pohybujete sa na HAMU, medzi mladými ľuďmi, v súbore, máte generáciu priateľov z Národného divadla, teraz sa venujete mladým tvorcom, aby dostali príležitosť. Čo vidíte ako najväčšiu prekážku pre talentovaných choreografov?

Jako největší překážku vidím nedostatek důvěry lidí na vedoucích pozicích v divadlech dát mladým lidem příležitost. A to teď nemyslím v Praze, ale i v regionech. Někdy se to povede, ale většinou vidíte v titulcích u choreografa notoricky provařená jména. Chápu, že sází na jistotu, ale takto se vytrácí rozmanitost, konkurenceschopnost a originalita z divadelních budov. Nedivme se pak, že Česko u zahraničních pozorovatelů boduje spíše v oblasti nezávislého tance a alternativy, i když tyto produkce nejsou tak vidět.

Vaše odpovede sú vždy zaujímavé, rozhovory s vami podnetné, máte veľký prehľad, intelektuálny rozmer, nemôžem nespomenúť, že ste boli famózna balerína klasického typu, vaše choreografie sú silné, zároveň ste matka, máte malého chlapčeka. Nemáte pocit, že máte dva životy? Jeden doma a druhý s Pražským komorním baletem?

Děkuji za komplimenty, famózní balerína jsem nebyla, ale vždy jsem ke své práci přistupovala a přistupuji s vášní a poctivě, tanec je můj život už od raného dětství a nikdy jsem necítila rozdíl mezi soukromým životem a životem pracovním. I dnes, kdy mám svoji vlastní rodinu, žijeme s manželem uměním. On vlastní Polansky gallery a podporuje mladé umělce, je to něco co nás velmi spojuje. Můj syn tak od malinka vyrůstá na tanečním sále, v divadle či galerii a to ho může jedině obohatit.Myslíte na Vianoce? Occamova břitva na začiatku adventu…

Na Vánoce nemyslím ve smyslu předvánočního shonu nebo stresu. Nic nekupuji, neuklízím, nepeču, naopak po premiéře potřebuji ještě čas na zkoušení pro film, který budu natáčet s Vladimírem Houdkem a se sólisty Pražského komorního baletu. Pak odjíždím s rodinou na farmu manželových rodičů, kde je díky nim krásné zázemí, dostatek výborného jídla i podnětné debaty.
***

V novembri sme si pripomenuli sto dvadsať rokov od záhadnej a dodnes rozporuplnej smrti Piotra Iľjiča Čajkovského. Pôvodne som chcel celú jednu panorámu venovať výhradne jemu, ale premiéra Pražského komorního baletu z nej trochu ubrala. Pretože koho iného vedľa choreografov spomenúť ak nie veľkého priekopníka baletnej hudby, ktorá zmenila tvár baletu. Veľký ruský skladateľ, ktorého tvorbu pre balet je nutné posúdiť aj, a to hlavne, so zavretými očami a uvedomiť si bez javiskových postáv a dekorácií, čo všetko obsiahla, aké charaktery opísala jeho hudba. Je ľahké vidieť skladateľovu tvorbu v súvislostiach Petipu či Ivanova a v geniálnej dvojici choreograf – skladateľ, ale je potrebné sa ponoriť i k tomu, čo skladateľ javiskovému tvorcovi prináša. Postavy jeho hrdinov, bez ohľadu aké nosia mená, sú vo svojej vnútornej podstate vždy postavami ruských ľudí. Skladateľ sám poukazoval na to, že písať môže len o tom, čo je mu blízke a zrozumiteľné, teda o citoch a stavoch ruského človeka, ktorý je podľa jeho hlbokého presvedčenia nositeľom najvyššej krásy.

„Nazdávam sa, že ma príroda naozaj obdarila schopnosťou úprimne a prosto hudobne zobrazovať ľudské city, nálady a charaktery. V tom zmysle som realista a číročistý Rus,“ – píše skladateľ. Čajkovskij ako skladateľ využíval najrozmanitejšie hudobné žánre, snažil sa v nich nájsť prostriedky, za pomoci ktorých by čo najpresvedčivejšie vyjadril svoje morálno-etické ideály. Jeho bohaté kompozičné dielo, s nesmrteľným klavírnym či husľovým koncertom, komorná tvorba, piesne, opery a symfonická tvorba, ktorá je základom dramaturgie koncertných domov celého sveta, pre divadlo vrcholí práve jeho baletmi. Samozrejme opery sú vynikajúce diela, dramatickej zovretosti, silného posolstva, vyspievania bôľu ruskej duše, ale pre vývoj operného žánru neučinili taký zásadný krok ako jeho tri baletné kompozície.

„Dávno som si chcel vyskúšať sily na tomto druhu hudby,“ písal Čajkovskij Nikolaju Rimskému- Korsakovovi 10. septembra 1875, keď dostal ponuku riaditeľstva moskovského Veľkého divadla zložiť balet na libreto dramatika Vladimira Begičeva a choreografa Vasilija Geľcera. Toto objasňuje vzťah skladateľa k baletu, ako k takému druhu hudobno-dramatického umenia, ktoré je schopné tlmočiť emócie tak, ako ich nepretlmočí nijaký iný hudobný žáner. A tak práve bez spevu, len zvukom orchestra, inštrumentáciou, rytmom, melódiou Čajkovskij charakterizuje svojich Princov, hrdinky, mizanscény, atmosféru. V jeho baletnom diele sa tak zlučujú dva princípy do dokonalej syntézy v Spiacej krásavici: komorný princíp a symfonický princíp. Sled tancov, obohatený o postupné narastanie a rozvíjanie základných charakterov.

Keď opomenieme postavy, tak len sledovať bohatstvo charakterizácie rôznych národných tancov je okúzľujúce. Tieto epizódy vynikajú psychologickou charakteristikou a jasnou výraznosťou tanečných prvkov. Labutie jazero je synonymom dospelého baletu po hudobnej stránke, keď popri Gluckovom Don Juanovi (1761), Mozartovými Le petits riens (1778) a Beethovenovom Stvorení Promethea (1801) žiadny renomovaný skladateľ balet nekomponoval. Skladateľova senzitívna a reálnym životom ťažko zmietaná duša tak našla v týchto troch rozprávkach ideálny svet, pre vyjadrenie svojho sveta. Nemusel sa strachovať o operné hrdinky, spevácke party, dobové konvencie, mohol slobodne komponovať a zároveň dokázal splniť zadanie od choreografov na počet čísel, počet taktov, libreto.

Labutie jazero je balet baletov. Pre väčšinu svetovej populácie synonymom baletného umenia. Zároveň je esenciou baletných tradícií a motívov. Princ, ktorý opustí (zradí) svoju milú, má isto predlohu v Giselle, bál, na ktorom si má vyvoliť svoju nevestu je paralela k Taglioniho La Fille du Danube. Labutie dievčiny majú predobraz v sylfidách. Dej má i mnoho podobností a paralel s Auberovou operou Le Lac des fées. Ďalšie motívy sa k téme pridávajú: Johann Karl August Musäus – Der geraubte Schleierz, jeho zbierky ľudových rozprávok nemeckých. Mnohí bádatelia oceňujú aj kladný vplyv recenzií koncertov z Wagnerových diel v Rusku, najmä u Lohengrina na Čajkovského. Námet Labutieho jazera isto vychádza aj z romantického umenia začiatku devätnásteho storočia a je súčasne blízky téme, ktorá oddávna žila v ústnom podaní ruského ľudu. Príbeh zakliatej dievčiny a mládenca, ktorý sa snažil oslobodiť ju od zlých čarov silou svojho citu (Cárovná Žaba, Krásna Vasilisa) – to je téma oslobodenia, zrušenia temného otroctva, ktorá vždy zodpovedala vnútorným snaženiam a morálnym ideálom ruského národa.

Čajkovskij v Labuťom jazere posunul túto tému na najvyšší stupeň umeleckého zovšeobecnenia citu, mladej, čistej, všetko prekonávajúcej lásky. Keď sa vrátime späť do roku 1867 do Kamenky, kde skladateľ trávil čas u svojej sestry, skomponoval pre jej deti scénickú hudbu k domácemu predstaveniu Jazero labutí. Šesť rokov pred prvým uvedením Labutieho jazera inšpiroval Čajkovského námet opery Undina. Neskôr však partitúru zničil, nepovažoval ju za vydarenú a ponechal iba niekoľko fragmentov. Jeden z nich použil skladateľ v novej kompozícii – je to známe, oné geniálne Adagio z II. dejstva, kde vo vzájomnom dialógu hrajú sólové husle a violoncello. Libreto Labutieho jazera je rezultátom kolektívneho autorstva Bergičeva, Geľcera a choreografa Václava (Wenzel) Reisingera, pražského rodáka, ktorý ako hosť z Lipska pracoval v moskovskom divadle. O rýchlom vzniku hudby popri kompozícii III. symfónie píše Čajkovskij vo svojom liste Rimskému Korsakovovi. Rok na partitúre pracoval a keď ju dokončil mal tridsaťšesť rokov.

Je možné, že už na premiére dvojrolu Odetty a Odilie tancovala jedna balerína. (Nasvedčuje tomu fakt, že na premiérovej výveske sú vytlačené u Odilie tri hviezdičky.) Ohlasy na premiéru neboli také negatívne, ako neskoršie Čajkovskij píše svojmu bratovi Modestovi. Zaujímavé je, že primabalerína Sobesčanskaja odišla do Sankt Peterburgu za Petipom, aby jej urobil novú choreografiu na Pas de deux do III. dejstva na hudbu Ludwiga Minkusa. Neskôr skladateľ skomponoval špeciálnu hudbu, ktorú dnes poznáme aj vďaka Balanchinovej sólo verzii slávneho Čajkovského Pas de deux. Po Reisingerovi v roku 1879 inscenoval znovu Labutie jazero Joseph Peter Hansen. Neskôr Čajkovskij videl ešte druhé dejstvo práve v Prahe v choreografii Augusta Bergera (1888). Odtiaľ pochádza pamätná veta „minúta absolútneho šťastia“ a potom už bol príliš zaujatý komponovaním Spiacej krásavice i Luskáčika a v roku 1893 umiera. Až na Čajkovského počesť pozvalo Mariinské divadlo v Sankt Peterburgu mocného pána nad cárskym baletom Leva Ivanova, pravú ruku Petipu, aby pripravil druhé dejstvo k spomienke na skladateľa. Ivanov bol zodpovedný za choreografiu bielych dejstiev a Petipa pripravil prvé a tretie dejstvo na dvore. Pod týmto dvoj autorstvom zažilo Labutie jazero 15. (27). januára 1895 pod taktovkou baletným divákom známeho Riccarda Driga, svoju veľkú premiéru. Inscenátori vynechali niektoré hudobné čísla, pozmenili ich sled a pridali niektoré klavírne skladby zosnulého Čajkovského v inštrumentácii Driga. Kritika oceňovala hlavne Petipov zmysel pre pantomímu a naratívne rozprávanie deja popri tanci. Ivanov bol oceňovaný za tie, dodnes presne interpretované slávne scény labutí, napríklad výstupy labutí, keď zbor baletiek nechal opakovať rovnaký prvok; (sissonne temps levé z prvej arabesky s emboîté) a zoskupil ich do troch radov a obdaril ich gestami podľa pohybu krídel vtákov. Zakomponoval do bieleho dejstva aj lovcov a princovho priateľa Benna.

O šesť rokov neskôr v Moskve Alexander Gorskij spolu s režisérom Vladimírom Nemirovičom Dančenkom uviedli novú koncepciu libreta zvýrazňujúcu etický konflikt dobra a zla. Postava Odetty a Odilie bola v tejto inscenácii interpretovaná dvoma predstaviteľkami a zobrazuje ostro vyhranené kontrasty, pričom táto režijná koncepcia končí víťazstvom Odetty a princa. V leningradskej inscenácii Agrippiny Vaganovej sa princ stáva stredobodom predstavenia. Druhé dejstvo uvádza v choreografii Leva Ivanova, ale stretnutie Odetty s princom je stvárnené tanečne. Do tých čias Odetta rozprávala svoj príbeh pomocou pantomimickej gestikulácie. K významným choreografickým zmenám došlo v III. dejstve, kde Vaganovová zamenila hudbu i Pas de deux Odílie a princa. Vo väčšine inscenácií sa toto Pas de deux takto uvádza dodnes. Vo svete Labutie jazero nezažilo extrémny boom, podobne ako ďalšie cárske balety. V roku 1907 naštudoval balet v Prahe Achille Viscusi a v Londýne sa Swan Lake hralo až v roku 1910 v Hippodrome. Do tridsiatych rokov Európa nezažila žiadne kompletné uvedenie tohto baletu v choreografii Ivanova a Petipu, pretože aj Ďagilev uvádzal len skrátenú verziu. Prológ, v ktorom Rothbart premení Odettu na labuť, pochádza až zo slávnej sovietskej verzie Vladimíra Pavloviča Bourmeistera pre slávne hudobné divadlo Stanislavského – Nemiroviča Dančenka (1953).

Vedľa otázky, ktorou som začal, aká je Čajkovského baletná hudba bez baletu, sa nastoľuje ešte zaujímavá otázka. Všimol si ju autor monografie o Petipovi Fjodor Vasilijevič Lopuchov. Nie je celkom jasné, ako vznikla choreografia Labutieho jazera. Vieme, že ju nevytvoril Petipa sám. Otázku uvedenia jedného dejstva Labutieho jazera prerokovávalo vedenie divadla so skladateľom už v roku 1886. premiéra bola až v roku 1985. Prečo sa tak dlho predlžovala práca na inscenovaní? Nenašiel Petipa správny kľúč? Alebo riaditeľstvo so Vsevoložským malo iné plány? Podľa dochovaných materiálov bol prvý pôvodný plán Petipu tradičný, ale nezodpovedal charakteru Čajkovského hudby. Takže, že by oná slávna dvojica skladateľ – choreograf vznikla až pri Spiacej krásavici? Petipa začal pracovať na balete sám, rozpracované dielo odovzdal Ivanovovi, pričom mu ponechal slobodu. Ivanov vytvoril postavy labutí. Podľa slov Širjajeva Petipa potom dokončil aj posledné dejstvo. Je zaujímavé, že Petipa nebol samoľúby, nežiadal realizáciu vlastných zámerov, ale s druhým choreografom vytvoril jednoliaty celok.Koľko nádherných inscenácií vzniklo len v posledných pár desaťročiach? Labutie jazero od Rudolfa Nurejeva je úžasné svojim sýtym tanečným slohom, ktorý choreograf dokázal. Jeho cit pre tanec, to, že musím zatancovať či choreografovať každý takt hudby, je dych berúci. Tak ako i v iných svojich baletoch sa snažil o renesanciu mužského tanca. Do centra príbehu vrátil Siegfrieda ako ústrednú postavu a obdaril ho rysmi Hamleta a poetikou Puškina. Jeho sen, prepletený Freudom, v ktorom sníva o dvoch ženách, najprv o čistej a potom o ten vášnivej sa odohráva v gotickom väzení či svätyni gotických stĺpov od Ezia Frigeria. V dokonalej interpretácii je to v dobrom zmysle umelecké šialenstvo. Patrice Bart postavil zase do centra príbehu matku princa, ktorá svojím nezdravým vzťahom k synovi a posadlosťou je tá, ktorá príbeh konči, keď ho zúfalá hľadá na brehu jazera po tom, čo sa utopil.

Labutie jazero Johna Neumeiera (zde) je dokonalý príbeh, fascinujúci dejový balet, kde transkripcia funguje dokonale, nie je tam jediné dramaturgicky slabé miesto. Taký príbeh sa diváka dotýka, pretože je mu bližší ako rozprávka.Labutie jazero od Matthewa Bourna bolo pred rokmi super, podobne dramaturgicky vystavaný „nový“ príbeh, libreto, strhujúce choreografické väzby, veľmi náročná a vizuálne sugestívna inscenácia. Labutie jazero Graema Murphyho má podobne ako tie dva úžasný príbeh, opäť úplne nový, nič nie je odkopírované či už videné. Tanečné prvky sú virtuózne. Koncepcia je celkom unikátna. A biele dejstvo, ktoré sa odohráva v blázinci kde je Odetta zavretá, pretože Baronesa prekazila jej šťastie už v prvom dejstve, je fascinujúcim súbojom dvoch žien o jedného muža. Niektorí kritici prirovnali milostný trojuholník libreta k vzťahu princa Charlesa, lady Diany a Camilly Parker-Bowles. Niet tu Rotbarta ani Odilie, obidve záporné postavy sú spojené v postave Baronesy. Labutie jazero Stephana Thossa s podtitulom: medzi polnocou a ránom je úžasné surové tancovanie, choreografia, ktorá vychádza z hudby a k nej kladie možné výklady. Labute interpretujú páni aj dámy a všetci si pridržiavajú tylovú sukňu kostýmu jednou rukou neustále na holej hrudi. Nesmieme zabudnúť na pôsobivú inscenáciu Toma Schillinga s novým libretom Bernda Köllingera v Komische Oper Berlin, kde tancovala Hana Vláčilová s Vladimírom Fedjaninom ako Siegfriedom (1978). Kevin McKenzie v ABT geniálne vymyslel ako na javisku stvárniť kúzlo prológu s premenou Odetty na labuť, Peter Wright obdobne hľadal logické dramatické situácie, či nová inscenácia Jeana-Christopha Maillota, alebo úplne súčasné videnia. Alebo inscenácie na repertoári českých divadiel. Veď len Praha v minulej sezóne mala dve oficiálne inscenácie a neoficiálnu pre turistov v Divadle Hybernie. Ktorá je vaša najobľúbenejšia?

Zaujímavosťou a dôkazom geniality skladateľa je fakt, že čo inscenácia Labutieho jazera to iný koniec, ale skladateľova hudba, akýkoľvek z týchto koncov znesie. A tak sa Čajkovského víťazstvo jasajúceho orchestra nad vše objímajúcou láskou, ktorá porazila kliatbu, mení so zámerom choreografa.

Takže ak vás zaujíma niečo viac o Čajkovskom neváhajte a navštívte projekt Národního divadla Praha Vivat Čajkovskij 10. decembra. Jedná sa o odborný seminár pod vedením dramaturga baletu a veľkého znalca baletného sveta Václava Janečka s jeho hosťami: pedagógom a choreografom Jaroslavom Slavickým a muzikológom Jaromírom Havlíkom. Prítomnosť prvých sólistov Baletu Národního divadla a poslucháčov Taneční konzervatoře svedčí, že prítomní nebudú ochudobnení ani vizuálne.

Na záver som chcel odporučiť adventný výjazd do Drážďan, kde sú nielen Čechmi obľúbené vianočné trhy, ale kde začala séria Luskáčikov v klasikom duchu Aarona S. Watkina navyše s Jiřím Bubeníčkom, ktorý predvádza fascinujúci technický a zároveň umelecký výkon. Web Semperoper však uvádza, že všetky predstavenia sú „Ausverkauft“!!!, takže bude treba číhať na zrušené rezervácie. Tak aspoň galéria fotografií Costina Radu pre porovnanie, ako inscenácia vizuálne pôsobí.