Baletní panorama Pavla Juráše (49)

Tentoraz:
– „Neprajem si nič iného, než napísať hudbu“, Čajkovskij k Spiacej krásavici
– V Paríži znovu prelomia Aurora a Desiré zlú kliatbu
– „Příběh, který je sumou poznání života a vztahů“, SKUTR o činohernom Labuťom jazere
– Tipy na knihy pod stromček
***

Po minulotýždňovom zastavení pri Luskáčikovi, u Čajkovského na chvíľu zostaneme a rozlúčime sa. Rudolf Nurejev raz povedal: „Myslím, že každý tanečník by sa mal modliť každé ráno ku trom ikonám: Čajkovskij – Boh Otec, Prokofiev – Syn a Stravinskij – Duch Svätý. Práve títo traja hudobníci produkovali najdôležitejšie a najodvážnejšie diela v repertoári baletu“. Na prvom mieste Čajkovskij – krásny hold jeho hudbe od tanečníka, ktorý tancoval všetky hlavné roly jeho baletov (a nielen to, v parížskej inscenácii Labutieho jazera tancoval i Rothbarta) a choreografa, ktorého víziu obnoveného klasického baletu tvorí práve návrat k Čajkovského, Petipovým a Ivanovým spoločným baletom.

Vrcholom Čajkovského baletov je už pre „fajnšmekrov“ prostredný diel trojlístku: Spiaca krásavica – opäť objednaná osvieteným riaditeľom Vsevoložským, podľa rozprávky Charlesa Perraulta. Skladateľ bol nadšený: „Úplne mi sedí a neprajem si nič iného, než napísať hudbu k tomuto baletu.“

Svetová premiéra sa konala v roku 1890 a konečne sa stretla s jedinečným ohlasom, ktorým akoby uzavrela celú zlatú éru cárskeho baletu. Podobne ako pri iných tituloch, Európa tento klenot Čajkovského a Petipu objavila neskoro. Celý balet mohli vidieť diváci až v roku 1921 v Londýne v divadle Alhambra. Ballets Russes priviezol kompletnú Spiacu krásavicu prvýkrát mimo Rusko. Petipova choreografia bola zachovaná vďaka Stepanovovej notácii a reštaurovaná Nikolajom Sergejevom a mladšia sestra Nižinskeho Bronislava, mala na starosti celú inscenáciu. Pre Nižinskú Sergejev pridal do divertissementu v III. dejstve dva tance z Luskáčika: arabský a čínsky. Prepychové scény a kostýmy navrhol Leon Bakst. Stravinskij inštrumentoval hudbu, na ktorú mali v Európe len klavírny výťah: zjavenie Aurory v II. dejstve a symfonickú panorámu na konci rovnakého dejstva. Olga Spesivtseva bola Aurora, Pierre Vladimiroff – Princ Desiré a Lydia Lopokova sa striedala s Bronislavou Nižinskou v úlohe Orgovánovej víly. Stanislas Idzikowski sa ukázal byť geniálny Modrý vták. Legendárna primabalerína Carlotta Brianza, ktorá vytvorila titulnú rolu Aurory v roku 1890 v Petrohrade, tancovala po troch desaťročiach Carabosse. V podobnom duchu Sadler Wells Ballet pod vedením Ninette de Valois uviedol balet v roku 1939. Tancovala Margot Fonteyn a Robert Helpmann. Nikolaj Sergejev bol opäť zodpovedný za inscenáciu a choreografiu. Táto inscenácia bola obnovená v Covent Garden na znovu otvorení Royal Opera House po druhej svetovej vojne (1946).

Od 4. decembra sa na scénu Parížskej opery vrátila profilová inscenácia práve Rudolfa Nurejeva. Vrátila sa na záver roka, kedy si hlavne Paríž, ktorému zasvätil umelec poslednú dekádu svojho života, pripomína jeho jubileum. Nurejev mal k dielu vrelý vzťah, inscenoval ho nejedenkrát.

Prvú inscenáciu Čajkovského baletu choreografoval Nurejev pre milánsku La Scalu v roku 1966 s výpravou Nicholasa Georgiadisa. Sám s legendárnou Carlou Fracci tancoval ústredný pár. Verziu prepracoval v roku 1972 pre National Ballet of Canada v Toronte. Inscenácia je zaznamenaná na nahrávke s Nurejevom a Veronicou Tennant. Tretia verzia vznikla v roku 1975 pre London Festival Ballet. Premiérové obsadenie Eva Evdokimova a Rudolf Nurejev. O rok neskôr pri hosťovaní v Paríži Evdokimovú alternuje Patricia Ruanne, ktorá neskôr zohrá dôležitú úlohu pri vzkriesení inscenácie po choreografovej smrti. Štvrtá inscenácia je pre Nurejevovu milovanú Viedeň, ktorá mu poskytla toľko umeleckých možností (1980). A konečne Paríž, 1989, Palais Garnier – Elisabeth Platel a Manuel Legris. Inscenácia, ktorú poznáme z videa a ktorá sa dočká znovu uvedenia, pochádza z roku 1997. Jej hlavná zmena oproti pôvodnej je presunutie inscenácie do novej Opery Bastille a angažovanie posledných Nurejevových spolupracovníkov – výtvarníkov: Ezia Frigeria na scénu a Francy Squarciapino na kostýmy.

Obnovenú premiéru naštudovali práve Patricia Ruanne a Patrice Bart. Zostalo pôvodné obsadenie – Elisabeth Platel a Manuel Legris, obaja na vrchole umeleckých síl. Lenže Platel sa v prvom dejstve zranila a tak premiéru dotancovala Karin Averty.

„Keď som sa najprv učil tancovať v meste Ufa, môj baletný majster, ktorý patril ku Kirovovmu baletu mi hovorieval, že Spiaca krásavica bola “balet baletov”. A nemohol som sa dočkať, až to skúsim. To bolo s Kirovovým baletom, čo bolo nádherné potešenie“, spomína Nurejev. „Šípková Ruženka podľa Mariusa Petipu a Čajkovského v skutočnosti predstavuje vrchol klasického baletu: balet sa potom osvedčil ako jedna z hlavných foriem umenia. To predstavuje historickú udalosť: po Spiacej krásavici balet môže prilákať najväčších skladateľov, ktorí neváhali, keď išlo o prácu s choreografmi. Dnes Šípková Ruženka je stále pre mňa perfektné prevedenie symfonického baletu. Choreograf nutne musí nájsť rovnováhu s dielom Čajkovského,“ analyzuje choreograf svoje pocity z tohto diela.

Ríša kráľa Florestana nie je len kráľovstvo očarujúcej fantázie, je to ríša s jeho etiketou, rituálmi, starý svet. Nurejevova verzia je nielen fantazijným príbehom rozprávky, ale choreograf dáva cestu k realistickému príbehu, kde nepriateľské sily Carabosse a Orgovánovej víly sa hádajú o osude dvoch mladých ľudí. Carabosse sama má masku starej ženy, zatiaľ čo Orgovánová víla reprezentuje mladých liberálne zmýšľajúcich aristokratov, nový svet. Veľkolepý záver epochy cárskeho baletu. Možno si spomeniete na Matsa Eka, ktorú svoju slávnu inscenáciu pripravil na objednávku hamburského baletu, či Youriho Vámosa a jeho verziu o poslednej dcére cára Anastázii. Spiaca krásavica je aj celkom špeciálny titul v súpise diela Rolanda Petipa, či extravagantným rozprávkovým tableaux Christopha Maillota.

***

Nové obsadenie môžete vidieť 16. decembra v prenose do kín. Takže bude možné zaujímavo porovnať legendárne posledné obsadenie Manuela Legrisa a Auréliu Dopont, ktoré je dostupné i na DVD. Riaditeľka baletu Brigitte Lefèvre podobne ako pred rokom, keď vrátila Dona Quijota nesklamala. Vsadila na novú generáciu tanečníkov a zo zboru vytiahla Françoisa Alu a Pierra-Arthura Raveaua na Basila. Ako som písal prednedávnom, dnes sú z nich prví sólisti. V obsadení Aurory sa vedľa hviezdnej Eleonory Abbagnato, ktorá tancuje snímané predstavenie, objavuje aj Héloïse Bourdon, Amandine Albisson, Aurélia Bellet. Ako princ Désiré sa vedľa inej hviezdy Mathieua Gania objavuje Christophe Duquenne, Florian Magnenet či Vincent Chaillet.

Mimoriadnym bonusom pre Parížanov je udalosť pre Paríž často nevídaná – ako jeden z mála svetových tanečníkov bol tak poctený Jiří Bubeníček – a to hosťovanie v repertoárovom predstavení. 29. decembra a 2. januára sa v ústredných rolách predstavia Svetlana Zakharova a David Hallberg, ktorí spolu v Spiacej krásavici tancujú v Boľšoj divadle v Moskve potom, čo Hallberg vymenil New York za Moskvu.

Brigitte Lefèvre k premiére zavzpomínala na Rudolfa Nurejeva, ktorý ju menoval do funkcie riaditeľky, ktorú ukončí budúci rok: „Rudolf Nurejev bol mimoriadna osobnosť. Jeho život je ako román: človek nebývalého talentu, nespútanej krásy, ktorý si vybral slobodu, pretože ju bytostne potreboval. Po tom všetkom čo prežil, už mu nič nenaháňalo strach. Tá jeho fenomenálna drzost, jeho zvedavosť, jeho bezbrehá túžba a nakoniec osudová choroba, ktorá ho viedla k tomu, aby čo najrýchlejšie maximum zo svojho umenia predal ďalej. Bol to skutočne výnimočný osud. Superstar? Nie, tak by som ho nenazvala, to by ho takmer znižovalo. Bol niekým omnoho väčším.“
***

U Čajkovského ešte chvíľu zostaneme. Režijné duo SKUTR, ktoré nemalou mierou prispelo k veľkému úspechu autorského predstavenia Čarodějův učeň na jar tohto roku v Národnom divadle, v tomto roku pri baletných témach ešte zostalo. 14. decembra sa v Klicperovom divadle v Hradci Králové konala premiéra činohernej adaptácie Labutieho jazera. U Lukáša Trpišovského a Martina Kukučku sme si zvykli mazať hranice medzi žánrami, ich chameleónsky režijný rukopis v každej z ich inscenácií mätie odbornú kritiku. „Pokud bys mi chtěl pomoci, musel bys zlomit kouzlo Rudovouse. A jeho kouzla, jeho sílu, zlomí jen láska. Ale tu já ti rád dám, řekl princ. Celou svou duší se ti oddám, hvězdo moje utěšená. Přísahej mi tedy čistou a věrnou lásku. Lásku, která nikdy nezapochybuje a která nikdy nezradí. Stačí ale, abys jen jednou zapo­chyboval, na malou chvilku na mne zapomněl, pomyslel na jinou dívku nebo ji políbil a já se navždy proměním v labuť bez hlasu a paměti. Stihne mne stejný osud, jako stihl osud mých družek zde, ukáže Odetta na hejno labutí a prince pohled na ty krásné ptáky až zamrazí…“

Aké je to Labutie jazero v činohernom divadle, vyplatí sa zájsť do Hradca? „Voda jako křišťál, co visí nad hlavami tanečníků v zámeckém sále. Rudá rtěnka, labutí pírko, kořeny vzpomínek. Odlesk zrcadla. Hlína. Černá a bílá. Bezesná noc. Minulost podobající se potopené katedrále. Princ Siegfried, přítel Beno, Královna matka, Rudovous, Odetta, Odilie a zakleté labutě, které se pod paprsky měsíce mění v přeludy dívek. To všechno jsou atributy velkého mýtu známého především díky baletu Labutí jezero Petra Iljiče Čajkovského. Daleko blíže než k pohádce má ale tento mýtus k našim zasutým vzpomínkám, které se otevřou jak pandořina skřínka zvednutím opony…“ Možno vás niečím Lukáš Trpišovský v interview pre panorámu presvedčí k návšteve predstavenia.

Labutie jazero v balete je chef d´ œvre vďaka spojeniu hudby, choreografie a nepochybne aj magickej témy. Čo je možné čakať od vášho Labutieho jazera?

Romantický příběh odehrávající se v zajímavé archetypální krajině.

Libreto Labutieho jazera je rezultátom kolektívneho autorstva Bergičeva, Geľcera a choreografa Václava Reisingera. Čo je kostrou vášho predstavenia?

Protože připravujeme inscenaci s činoherním souborem, nestačilo jen vyjít z baletního libreta. Inspirovali jsme se i původní pohádkou Labutí proud ze sbírky Německých pohádek. Také jsme se hodně inspirovali Čtyřmi kvartety Thomase Stearnse Eliota a vůbec celou jeho poetikou takového toho věčně se valícího proudu slovních asociací, které se dotýkají prostoru a času. Přijde nám to velmi blízké způsobu jak se dostat do krajiny Labutího jezera. Představení vzniká jako společný autorský projekt a inspirací jsou především samotní herci. Už teď víme, že tam bude docela dost textu, který je více poezií než dialogem. Něco mezi vyprávěním příběhu a přímou řečí.

Vaša inscenácia sa veľmi umne hrá nielen s textami hier, ale aj so sekundárnymi zdrojmi. Napríklad v Brne ste Lišku Bystroušku ako činohru inscenovali na pôdoryse fragmentov libreta Janáčkovej opery. Je pre vás Labutie jazero rozprávkou, metaforou?

Jde hlavně o fakt, že každá pohádka je něco víc než čtení pro děti. Je to mýtus, ve kterém je zakódovaná moudrost našich předků, ať už se budeme dotýkat tématu dospívání či neoddělitelnosti tělesné a duševní lásky či sexuality. Ten, v dobrém slova smyslu, étos vzkazu našich předků nás na tomto tématu nejvíce láká a také romantika. Myslím, že naše Labutí jezero bude velmi romantické. Sturm und Drank. Také si můžeme dovolit v rámci takovéhoto námětu vybočit z reality a podívat se do jakési mentální krajiny. Ať už naší nebo divákovy. Bude to hodně poetická inscenace.

Akú rolu hrá pohyb vo vašej hradeckej inscenácii?

Neděláme inscenaci s tanečníky, ale s herci, a tomu bude odpovídat i zvolený slovník inscenace. Takže bych se ji neodvážil označit ani za taneční ani za fyzické divadlo. Musím ale říct, že celé herecké obsazení je výjimečné a že jsme herci nadšeni. Jsou skvělí, pohotoví a mají s námi nesmírnou trpělivost.

Vaše inscenácie sú pôsobivé po vizuálnej stránke. Chystáte nejaké pôsobivé javiskové obrazy aj pre svet labutí?

Scénografii vytvořil Jakub Kopecký a kostýmy Simona Rybáková. To je myslím dostatečná záruka vizuálního zážitku. Po delší době pracujeme v komornějším prostoru, takže nebude mnoho přestavbových změn. A tentokrát díky slovu bude vizuálně více naznačováno než ilustrováno.

V balete sa skupiny choreografov prú o koniec. Jedna vyznáva šťastný koniec, lebo čarodej musí byť silou lásky porazený. Druhá zdôrazňuje, že princ prísahu vernosti Odette porušil keď bol omámený Odíliou a to sa vrátiť späť nedá. Aký by bol váš ideálny koniec keby ste robili balet, ku ktorému máte blízko nielen vašou spoluprácou s Janem Kodetem?

Konec se mi nechce prozrazovat. Ale když jsem v úvodu sliboval, že to bude hodně romantické, jsem si jist, že už se čtenář domyslí. Každopádně díky slovu můžeme jít více do hloubky vztahových rovin. nejzásadněji jdeme asi v interpretaci Odilie a celé plesové scény, kde Odilie svede prince a je jím sama svedena.

A Labutím jazerom naposledy i mimo baletný svet zarezonoval film Black Swan. Mnoho tanečníkov ho ako zavádzajúci neprijalo. Podľa mňa bol film skôr symbolický, o presahu umenia cez interpreta, ktorý hľadá svoju postavu… zaujal vás?

Ten film jsem vnímal podobně jako vy. Byl pro mne především náhledem do světa za oponou velkého baletního souboru. Labutí jezero bylo vhodným půdorysem. Konec konců je to mýtus, který je plný symbolů a metafor, které k nám stále promlouvají a my v nich vidíme obtisk i našich vztahů a životů.

Myslíte, že Labutie jazero je rozprávka či skôr mýtus, ktorý má inú platnosť než rozprávková literatúra?

Rozhodně je to velký archetypální příběh, který je sumou poznání života a vztahů.

Môžete trochu prezradiť čitateľom Baletnej panorámy, už sa to blíži, niečo o vašom projekte práve s Janem Kodetem v Laterne magike?

Projekt se bude jmenovat Human Locomotion a je inspirovaný životem a dílem vynálezce chronofotografie Eadwearda Muybridge. Je to autorský projekt, který je nyní v procesu. Bohužel do něj momentálně nešťastně zasahují okolnosti odvolání Štěpána Kubišty, ředitele Nové scény Národního divadla, které nás mrzí, neboť právě Štěpán byl iniciátorem tohoto projektu.
***

Na konci roku ako sa blížime k jubilejnej päťdesiatej panoráme som sa rozhodol po pozitívnych ohlasoch na letný diel s odporučením kníh na letné dovolenky, urobiť sekciu vianočnú s knihami, o ktoré sa vyplatí napísať Ježiškovi. Kníh s nádhernými fotkami zo sveta baletu a tanca nie je mnoho, náklady na tlač takej publikácie sú enormné aj v civilizovanej cudzine. Navyše v obchodoch napríklad v blízkej Viedni sú podobné knihy značne predražené a lacnejšie ich nájdete na knižných weboch. Tam ale uvidíte maximálne dve tri fotky čo sú vo vnútri, čo je mnohokrát veľmi mätúce. Niektoré slušné weby dovoľujú knihu vrátiť, ale aj tak je protivné a nákladné posielať ťažkú knihu späť do cudziny a všetko vyjednať. Pri vydávaných DVD alebo blue ray je to lepšie, pretože na youtube vždy nájdete nejakú serióznejšiu ukážku, podľa ktorej si urobíte lepší obraz o kupovanej veci. Pokiaľ máte v platenom balíčku Mezzo možnosť nakupovať DVD, ani nemusíte. Alebo sa vždy nájde obetavec, ktorý je schopný hodiny nahrávať celý balet na youtube, kým mu ho správca nezmaže, pretože bol len pred pár dňami odvysielaný v televízii. S knihami je to horšie. Zároveň však majú svoje čaro, keď si v nich môžete listovať, mať ich poruke. Preto som zariadil aj sprievodné fotografie, ktoré snáď pomôžu lepšie charakterizovať obsah kníh, ktoré by ste možno radi videli pod svojim vianočným stromčekom.Jedna z najpôsobivejších kníh s baletnými fotografiami je publikácia, ktorú vydalo vydavateľstvo teNeues od renomovaného nemeckého fotografa Dietera Bluma a volá sa Pure Dance. Po dohode fotografa a šéfa stuttgartského baletu Reida Andersona vznikla umelecko – baletná kniha dedikovaná Johnovi Crankovi.

Dvesto strán veľkého formátu a najkvalitnejšej tlače na luxusnom papieri je rozdelených do kapitol, ktoré sprevádzajú citáty umelcov či filozofov. Essence, sublime, images, rapture a prelude. Šokujúco vysoká cena je adekvátna obsahu. Tvorcom sa podarilo niečo mimoriadne. Presvedčili tanečníkov senzačného súboru, aby sa vyzliekli donaha, čo nemá žiadny charitatívny či vulgárny charakter a pripravili pre nich fascinujúce komponované figúry, v ktorých sa členovia súboru predstavujú. Dych berúce kreácie, dokonalé svietenie, napätie tancujúcich tiel, svalová horúčka až po agóniu, až po romantické zátišia, to všetko je budované len telami tanečníkov. V dobe fotenia (je to už staršia publikácia) bol členom ešte Jiří Jelínek, ktorý má od Bluma jednu z najkrajších fotografií Michelangelo II. Dokonalý grafický design len podtrhuje knihu, ktorá prekračuje hranicu dokumentu a stáva sa svojbytným umeleckým dielom.

Omnoho krajšia je kniha Sasha Waltz Cluster vo vydavateľstve Henschel. Tá už svojim konceptom a zároveň umením, pre mnohých kontroverznej choreografky, presahuje hranice obrazovej publikácie o balete. Dokonalé fotografie, ktoré zachytávajú emotívne situácie predstavení či zákulisia, sú poéziou i pre milovníkov čistej fotografie. Rafinovaný koncept knihy s malými vloženými pasážami i graficky a druhom papiera akoby vsunutými, povyšujú knihu na designové dielo. Kto má rád súčasný tanec, jeho situácie, netradičnú výtvarnú poetiku, spájanie vysokého s nízkym, si príde na svoje. Nafotené predstavenia v netradičných priestoroch, ktoré Waltz zbožňuje, či efektné scénografie, tanečníci na pomedzí javiskovej postavy a umeleckého artefaktu.

Waltz s obľubou tanečníkom dáva nezvyklé rekvizity, mení ich na scénické objekty, buduje ich emocionálny prežitok a umeleckú schopnosť tanečníkov podeliť sa oň s divákmi presahuje aj z knihy. Tvorcovia sa venujú dôležitým dielam choreografky ako trilógii Körper, S, noBody či inscenácii Purcellovej opery Dido a Aeneas, ktorá je dostupná i na DVD. Waltzovej povesť umeleckého chameleóna potvrdzuje aj kniha. Každá inscenácia či inštalácia s tanečníkmi má celkom iný charakter. Od zdanlivo provokatívnych kontextov súčasného contemporary tanca, až po hranie sa s vážnymi obrazmi. Kniha je cenným prírastkom i pre výtvarníkov a scénografov. Detailne zachytáva koncepciu priestoru ako sveta, kde s ním koexistuje tanečník, či kostýmu, ktorý mieša v sebe psychologické momenty i dekoratívny a sochársky rozmer.

Úplnou raritou je odvážna kniha Roberto Bolle: An Athlete in Tights od jedného z najuznávanejších, najžiadanejších módnych fotografov, ikony druhej polovice 20. storočia Bruce Webera. Taliansky tanečník, ktorý sa stal módnou ikonou ešte počas svojej žiarivej baletnej kariéry, stal sa okázalým Adonisom, mediálnou hviezdou, výborne plateným modelom, dovolil fotografovi robiť si s ním čo chce.

Weber verný svojej umeleckej poetike fotiť mužov, fotiť ich v rôznych vymyslených situáciách, robiť z nich objekty erotickej túžby, dávať ich do zaujímavých foto story ako keď fotil kampane Versaceho a iných módnych domov nafotil knihu, ktorá svojou otvorenosťou prekonala hranice knihy o tanečníkovi. Bolle je zobrazený ako antický boh, dokonalý prototyp fyzicky dokonalého človeka, ktorého tanečné dispozície sú nielen umelecké, ale sú aj športovým výkonom. Weber to, čo sa naučil za roky spolupráce s Versacem uplatňuje aj tu. Kniha je plná citácií obrazov, sôch, architektonických priestorov, ktoré vizionársky fotograf dáva ako metaforu a parafrázu k tanečníkovi. Detaily sôch tak stoja vedľa rovnakých detailov nahého tela tanečníka, postoje sôch či gestá obrazov opakuje tanečník, od pláže, cez štúdiá, k opustenému vlakovému cintorínu až po architektonicky roztancované priestory, v ktorých tancuje taliansky baletný primabalerino. Pre niekoho možno šokujúca nahota, homoerotický narcizmus, ale zároveň formálne dokonalá fotografia nielen vo farbe ale aj vo fotografovej obľúbenej čiernobielej kompozícii. Ak čakáte fotky tanečníka v prepychových kostýmoch, tanečné partnerky v balerínach, javisko, kulisy, knihu si nekupujte, boli by ste v šoku. Ak chcete vidieť glamour fotografie ako z Vogue, tanečníka ako modela v spodnej bielizni v hotelovej izbe, či ako improvizuje na pláži vedľa koňa, či nahý ukazuje svoje majstrovské telo v hrdzavom nákladnom vagóne, dvetisíc korún za toto umenie pre umenie nebude pre vás žiadna cena.

Úplným protipólom je kniha o inej legende Mikhalovi Baryshnikovi, ktorú je možné objednať z Ameriky, čo dnes žiadny problém nie je. Baryshnikov in Black and White sa oplatí kúpiť. Je to úplne iný pohľad, celá kniha je preplnená tancom, javiskom, drinou, nádherou. Pokora k baletu, k tanečníkovi, tichá meditácie nad jednou z najpozoruhodnejších kariér a osobností baletu vôbec.

Za šesťdesiat dolárov je tu kniha, ktorá mapuje kariéru tanečníka v čiernobielych snímkach a snaží sa zachytiť dojem jeho umenia, jeho viac než 150-tich rôznych diel, ktoré v svojej kariére tancoval rok za rokom. Rokom Nineteen Seventy Four kniha začína. Rok po roku, oddelené jednoduchou čiernou stranou s bielym vypísaným rokom vidíme tanečníka ako Alberta, Franza, Mladíka, sólistu v Téme s variáciami, Ducha ruže, Peruška, márnotratného syna, Princa, Apollona… a ďalšie a ďalšie. Rokom 1974 všetko začína a končí Two Thousand. Tristo strán, skoro tristo fotografií. Samozrejme nečakajte dnešnú kvalitu. Je to umelecké dielo, každá fotografia od svojej čiernobielej kompozície, cez charakter až po emócie. Niektoré zachytávajú energiu tanečníka, pohyb, emóciu, náladu.

Jedným českým zástupcom je kniha na pomedzí vedeckej práce a fotografickej publikácie, ktorú vydal Institut umění – Divadelní ústav v Prahe od kolektívu autorov Různé břehy s podtitulom choreograf Jiří Kylián mezi Haagem a Prahou. Je to splateniu dlhu najslávnejšiemu českému choreografovi.

Prvá časť knihy sleduje chronologicky jeho kariéru v Holandsku, druhá analyzuje jeho premenlivý a stále sa vyvíjajúci choreografický štýl. Symbolicky akási tretia časť je spojnicou s jeho rodnou krajinou. Rodinné väzby choreografa, prenikanie jeho práce do rodnej krajiny v čase normalizácie, uvádzanie jeho diel v Česku po roku 1989. Štvrtá časť ako sa na serióznu vedeckú prácu teatrológov patrí, je rozsiahla bibliografia a faktografické údaje. Fotografií nie je bohužiaľ moc, takže ak si radi listujete a prehliadate fotky, moc sa neuspokojíte. Najskôr to je kvôli náročným finančným autorským právam za zahraničné fotografie. I tak ale autori: Isabelle Lanzová, Dorota Gremlicová, Elvíra Němečková a Roman Vašek odviedli záslužnú prácu a každý milovník tanca by si mal knihu aspoň prečítať. Kniha pôsobí veľmi prívetivo i grafickým designem Luboša Drtinu. Škoda je, že sa autorom nepodarilo využiť choreografa aj k osobitému profilovému rozhovoru pre túto vzácnu knihu, v ktorom by sa čitateľ sám prostredníctvom odpovedí a názorov veľkého majstra priblížil jeho svetu tanca.V roku dvojitého výročia Rudolfa Nurejeva okrem životopisu od Julie Kavanagh, ktorý som už recenzoval, by som z aktuálne dostupných kníh odporučil dve. Obe sú staršie, ale stále dostupné, majú prijateľnú cenu a sú plné kvalitných fotiek s minimom textu. Vo vydavateľstve Phaidon leží v brožovanej väzbe dielo Nureyev, jedna z naj kníh o tanečníkovi vôbec. Autorom sa totiž podarilo zozbierať práva k rozsiahlej fotogalérii, ktorú kniha prezentuje. sto sedemdesiat sedem fotografií zachytáva kariéru tanečníka od jeho úteku na západ, zachytáva ho na skúškach s Margot Fontyen, v súkromí, v šatni na cestách, ale predovšetkým v širokom kaleidoskope jeho rolí. Pokiaľ sa vám nepodarí napríklad v parížskych antikvariátoch zohnať staršie knihy o Nurejevovi, je táto kniha úplne najlepšia ak chcete obdivovať atmosféru, kostýmy a tanec Nurejeva.Ako doplnok k nej by mohla slúžiť zdanlivo útla kniha Rudolf Nouree à Paris. Tá má dvoj funkciu. Zachytáva tanečníka v jeho rolách na scéne Palais Garnier ako Siegfrieda, Armanda, Solora, Apollona, Alberta a ďalších. Približuje zároveň jeho dobu kedy šéfoval baletu parížskej opery. Prehľadne predstavuje dvanásť opusov, ktoré pre Paríž vytvoril v rozmedzí dvoch desaťročí. Symbolicky od Kráľovstva tieňov z Bajadéry (1974) po celú Bajadéru v roku 1992, ktorú dokončil už ako ťažko chorý a umierajúci človek. Na klaňačku ho kolegovia priviezli na invalidnom vozíku, aby dal zbohom svojmu publiku a naposledy stál na javisku, ktorého história je zrovnateľná s jeho domovským opusteným Mariinským divadlom.Pre tých, ktorí dokonale vládnu angličtinou vo vydavateľstve Flammarion vyšla kniha, ktorá sa venuje veľmi prijateľne čítaným spôsobom modernému tancu Talk About Contemporary Dance od Philippa Noisette.

Kniha má správny pomer informácií a fotografií. Podobne ako kniha o Sashi Waltz ponúka čitateľovi úžasné výtvarné dobrodružstvo vďaka pestrosti štýlov choreografov a jednotlivých poetík. Autor sa dotýka veľmi rafinovane rozkolu medzi tancom klasickým a moderným. Na dejinách baletu dvadsiateho storočia ukazuje jeho pluralitu aj premeny. V krátkych štúdiách sa venuje zaujímavým aspektom moderného tanca zo sociologického hľadiska: erotizmus a nahota, urban moves, afro-jazz, tanec a móda až po umelecké fenomény konca dvadsiateho storočia ako minimalizmus, virtualita, postmoderna, new dance, v šiestej kapitole Key Dates popisuje pre autora kľúčové diela od Nižinského Svätenia jari (1913), cez Zelený stôl Kurta Jossa po Merce Cunninghama (2009). Ak máte hrôzu, že tam budú nejaké hrozné nepochopiteľné diela, nie je to tak. Noisette veľmi logicky hľadá spojnice a priesečníky medzi dnes už klasikou ako Maurice Béjart a avantgardou. Nechýba Pina Bausch, William Forsythe, Anne Teresa De Keersmaeker, Akram Khan a ďalší. Veľmi prehľadná, nijako zvlášť odborná, skôr veľmi prítulná kniha s nádhernými snímkami, svojim prívetivým jazykom i ako učebnica angličtiny. Dvestopäťdesiat strán za necelých šesťsto korún je výborná cena v porovnaní s podobnými cenami bulvárnych knižiek na českom knižnom trhu.Na záver pre milovníkov obrazových, farebných, dokonale tanečných kníh dávam do pozornosti cyklus Royal Balletu z Londýna. Okrem úžasnej baletnej ročenky Royal Ballett Yearbook (ktorej sa vyplatí kúpiť i staršie ročníky), ktorá vychádza každý rok a stojí okolo päťsto korún a je plná repertoáru, ktorého jednotlivé diela vždy reprezentuje niekoľko brilantných fotografii po dve úžasné knihy The Royal Ballet in House a Royal Ballet Pas de deux. Fotograf prvej – Bill Cooper je majster. Dokonale zachytené prekrásne partnerské figúry, skoky, arabesky v úchvatných kostýmoch, farbách, svetle, najslávnejší tanečníci tohto prestížneho súboru. Zároveň je to aj archív dramaturgie, pretože v knihe nie sú fotografie náhodné, ale zachytávajú vždy viacerými snímkami i obsadeniami jednotlivé predstavenia od tých chronicky známych až po dramaturgické lahôdky, či kreácie žijúcich choreografov pre Royal Ballet.Snažil som sa vybrať rôzne štýlovo odlišné publikácie. Hlavne tie, kde cena je adekvátna fotografiám, či odkazu knihy. Po prepade eura sa totiž každá taká investícia musí určite zvažovať. Navyše mnoho informácií v knihách sa pod iným názvom opakuje a len cituje s malými obmenami, aby vytiahli peniaze od baletomanov. Zrejmé je to pri nemeckej produkcii kníh o Pine Bausch, ktoré od jej smrti vychádzajú ako huby po daždi, pričom sa jednotlivé obrázky opakujú a menia sa len texty alebo drobnosti. Rozhodne by to však nebola investícia len pod stromček a radosť z takého darčeku prekoná i Nový rok.

A ak nemáte baletu dosť v pred sviatočnom zhone, nezabudnite 18. decembra na hosťovanie Polski Teatr Tańca (Poznaň) na Novej scéne s choreografiou Ohada Naharina.

Foto  archiv, Pascal Victor, Tomáš Zeman, Petr Neubert, Dieter Blum, Bruce Weber, Bill Cooper