Baletní panorama Pavla Juráše (53)
Tentoraz:
– „S klaunmi prišli slzy“, hosťovanie lipského baletu s Chaplinom v Brne
– Choreograf súčasnosti: Mario Schröder
– Roman Lazík triumfoval vo viedenskom Luskáčikovi
– Zimná romanca z Fínska na fotografiách
***
Výbornú správu má pre svojich divákov Balet Národního divadla Brno. Ako akýsi oneskorený darček za, na premiéry chudobnú sezónu, pripravilo hosťovanie Lipského baletu s choreografiou Maria Schrödera Chaplin 19. a 20. januára v Janáčkovom divadle. Moravská metropola je partnerským mestom Lipska a toto priateľstvo oslavuje štyridsiate výročie. Baletný súbor sa predstaví so spomenutým Chaplinom a Brno zase s Vàmosovým Lucidorom a Arabellou (15. a 16. januára). Pritom choreograf Schröder nie je Brňanom neznámy. V baletnom večere Balet 21. století mala miesto jeho choreografia Okamžik pro jahodová ústa (2009). Bolo to pre diváka vlastne jedno z prvých väčších stretnutí v novej ére baletnej šéfky Lenky Dřímalovej so súčasným nemeckým tanečným divadlom.
Vedľa zvnútorneného a extatického D. M. J. Petra Zusku a neškodného Barocca Jacka Przybyłowicza, zrazu na záver priniesol balet, ktorý spĺňal všetko, čo má gradácia takého baletného večera mať po všetkých stránkach, ktoré tvoria celok. Ale napriek tomu sa stal pre viac než polovicu divákov najviac problematickým. Problém, ktorý nie je problémom v zmysle divadelnej vedy je ten, že Schröder nemyslí ako choreograf, primárne cez kroky, ale myslí ako divadelník. V jeho osobe sa spájajú vývojové vlny nemeckej filozofie od Adorna, cez premeny socio – spoločenské, reformy tvorivých umeleckých hnutí a názory na divadelnú tvorbu. Zároveň sa však nestal jasným monolitom ako iní tvorcovia, ktorých preveril záujem intendantov a čas, ale stal sa svedkom doby, v ktorej žije a našej prítomnosti, o ktorej veľký český filozof Václav Bělohradský hovorí ako o kaleidoskope.
Tento prvok kaleidoskopu, roztrieštenosti, ale aj vzájomnej vnútornej zovretosti najlepšie vystihuje Maria Schrödera. Základom nie je jasnosť a čitateľnosť, lineárna rovina príbehu, či dejová abstrakcia a snaha po formálne dokonalom diele. Základom je vrstvenie, násobovanie, košatenie. Toto povoľuje voľné asociácie. Ak v Okamžiku pre jahodové ústa stála ako leitmotív báseň, ktorú recitátor prednášal z magnetofónového pásu, dramaturg Schröder ju v prvej fáze tvorby doplnil efektnou hudbou: von Magnet, Phil von, Zap Mama, Laurie Anderson. Prvá oporná kostra. Na tú sa nabaľujú svaly, šľachy, cievy, nervová sústava. Ďalšia vrstva je: dvojica muž a žena, ako základný vzťahový vzorec, ich tanečná hádka, či mini život v ústrednom duete, ktorý formálne rozdelil dielo. Ďalšia vrstva: úvod ako maskulínny svet mužov, ktorí sú jasne definovaní plechovkami, ktoré môžu evokovať pivo, kvetinami pre svoje ženy a vytvárajú ucelenú skupinu nadržaných samcov. Tretia časť: novodobá rituálna mikve, svet žien. Za veľkou priznanou prestavbou scény sa koná rituál umývania vlasov. Rozumovo nesúvisí ani s jednou časťou, ale podvedome divák tieto vrstvy spája. Orgiastické šialenstvo umývania sa stáva akousi sexuálnou scénou vnútorného významu, monológom tanečníc a zároveň silnou scénou unisona corps de balletu. I hrdinka z dueta miestami zaniká v tejto skupine vlasy umývajúcich si dievok/panien. Podobné postupy výstavby baletu využíva Schröder v celej svojej tvorbe.
Možno práve tieto skutočnosti, ktoré sú v baletno-tanečnom svete u nás niečím nevídaným a možno ich poľahky posúdiť ako hlúposť, snahu o šokovanie, či vonkajšiu exhibíciu, vedú k rozporom v publiku. Schopnosť nerozumieť, však nie je chybou diváka, ale je aj očakávaným škodoradostným uznaním autora, ktorého alchýmia je taká silná, že úmyselne má diváka miasť a nedať mu nič zadarmo. Zároveň toto mätenie a úmyselné balansovanie medzi realitou a fikciou nielen v oblasti vzťahov, dejom vytvára proces v človeku, pretože sa snaží svojim rozumom videnému porozumieť. Tento hnací motor robí práve z tvorby Schrödera aktuálne divadlo. Nie je to dekoratívne historizujúce tancovanie. Nie je to bezobsažné tancovanie. Za desať rokov jeho balety najskôr už nebudú na repertoári, pretože sú súčasníkmi nás samých.
V súčasnosti baletný šéf a vedúci choreograf Lipského baletu Mario Schröder (1965), rodák z Finsterwaldu, začal svoje baletné vzdelanie na Palucca Schule v Drážďanoch. Od roku 1983 bol sólistom práve Leipziger Ballettu. V roku 1991 s príchodom Uwe Scholza začala v Lipsku nová éra. Pod ním Schröder pracoval až do roku 1999. Okrem tancovania už študoval choreografiu na berlínskej Hochschule für Schauspielkunst und Regie “Ernst Busch“. V roku 1999 sa stal šéfom baletu v Mainfranken Theater Würzburg, ale už v roku 2001 divadlo vymenil za Theater Kiel. Už len tieto životopisné údaje potvrdzujú fakty, z akých pomerov choreograf vyšiel. Palucca, angažmán v divadle, kde sa vystriedali silné generácie tvorcov s veľmi rozdielnymi pohľadmi na tanečné umenie, štúdium na vysokej škole so silným presahom do oblasti divadelnej vedy, estetiky, hmotnej kultúry, dramaturgie a ďalších, u nás často podceňovaných oborov.
Dôležitým aspektom skúsenosti je jeho spolupráca s renomovanými opernými režisérmi, napríklad legendárna enfant terrible opernej réžie Ruth Berghaus alebo žiadaný Nikolaus Lehnhoff. Ďalší osobití tvorcovia ako Maxim Dessau, Dietmar Seyffert či Thilo Reinhardt. Mario Schröder je autorom viac než osemdesiatky choreografií. Niektoré diela sú celovečerné, iné kratšie, nechýbajú choreografické miniatúry, či skôr akési inštalácie a performance. Pracoval v Japonsku, USA, Rusku, Francúzsku a ďalších európskych krajinách. V Nemecku pracoval s dôležitými baletnými súbormi ako Deutsche Oper a Komische Oper Berlin, Aalto Ballett Theater Essen a Opera Leipzig. Od sezóny 2010/11, kedy sa vrátil do Lipska, ako baletný šéf pripravil na repertoár mnoho remixov a nových verzií svojich predchádzajúcich diel i nové kreácie. Chaplin, Carmina Burana/A Dharma at Big Sur, Jim Morrison, Mörderballaden, Catulli Carmina (skutočne trojdielny baletný večer Carla Orffa), Herzbrennen, Eine Weihnachtsgeschichte podľa Charlesa Dickensa, Ein Liebestraum na motívy Richarda Wagnera, Das Nibelungenlied a rôzne choreografie v projekte Tanz in den Häusern der Stadt, kedy tanečníci súboru vystupujú v atypických priestoroch po meste. V tejto sezóne 2013/14 sa choreograficky podieľa na baletnom večere Pax 2013 a choreografuje Mozartovo Requiem. Zaujímavý fenomén je choreografova slabosť pre veľké príbehy historických postáv. Charlie Chaplin, Jim Morrison, Ježiš Kristus, či fascinácia mýtom a osudmi: Nibelungovia alebo Wagner, Chaplin alebo hudbou: The Wall (Pink Floyd), Jim Morrison. Mario Schröder je väčšinou i hlavným scénografom pre svoje projekty. Zároveň však neuzurpuje tvorivú moc pod seba, ale má rád veľký tím spolupracovníkov, ktorých názorová rozdielnosť a diskusia ho inšpiruje.
Ak ste nerozumeli Jahodovým ústam, Chaplinovi nebudete rozumieť už vôbec. Asociatívny a kaleidoskopický charakter svojej inscenačnej poetiky choreograf a režisér Schröder doviedol do dokonalosti. Opäť stavia na hudobnej koláži, ktorá slúži jeho dramaturgickým zámerom. Diela skladateľov ako Benjamin Britten, Samuel Barber, John Adams, Richard Wagner, Charles Ives či Kurt Schwertsik a priamo z Chaplinových filmov, vytvárajú rôznorodú zmes, ktorá pomáha choreografovej koncepcii fragmentárnych obrazov, ktoré majú skôr meditatívny charakter, než čokoľvek dejového. Mená postáv sú síce načrtnuté v obsadení, ale nie sú žiadnymi styčnými bodmi. Chaplin ako človek, Chaplin ako slávna postava Tuláka, Charlieho matka, otec, manželky Mildred, Paulette a Oona, Hitler nazvaný podľa filmu Diktátor. Ako vo všetkých baletoch Schrödera veľkú rolu hrá zbor, ľudská masa. V jeho prekomponovaných dielach je to práve zbor, z ktorého sa vyčleňujú rôzne ďalšie postavy, ktoré predstavujú plynúci čas, dej, zmenu miesta a narušujú zdanlivú jednotu sólistov. A tak už v úvode baletu sa práve zo zboru, ktorý je skoro nahý, zrodí človek Charlie.
Zbor sa postupne oblieka a začína silne pripomínať onú slávnu siluetu najslávnejšej postavy, ktorú umelec vytvoril. V deväťdesiatich minútach bez prestávky, sa tento zbor stáva čím ďalej tým silnejším hýbateľom deja. Je to dav ctiteľov, panoptikum slávnych osobností, kolegovia umelca. Je to dav, ktorý herca a režiséra oslavuje a neskôr ho vyženie. Publikum, ktoré mu rozumie a masa, ktorá mu nerozumie. Láska sa mení v nenávisť, obdiv v zatratenie. Malý mužík s fúzikmi, klobúk a vychádzková palička; preslávená figúra. Kto je ale tento muž na obrázku, na filmovom páse? – pýta sa choreograf. Odpovede sa divák ale nedočká!
Vyjadriť komplexnosť ľudského charakteru, údelu života, je na to divadlo krátke? Je to možné? Je to vôbec možné v biografii obsiahnuť? Veľká sláva Chaplina, ktorý prišiel z veľkej biedy, hlas umelca, ktorý je počuť v spoločnosti. Klaun, ktorý sa stane politickou osobou. Bohatý Chaplin – chudobný Kid v luxusných miestach a zároveň idol pracujúcej triedy, trpiacej v hospodárskej kríze, v súkolesí kapitalistickej mašinérie. Štrajky, demonštrácie, nepokojné storočie, fašizmus, vojna, veľký diktátor ako smiešny trpaslík. A neskôr rana od Američanov; milovaný umelec obvinený v rámci honu na čarodejnice z protiamerickej činnosti, vyhostený. Mnoho týchto životných momentov je cítiť, ale nikdy nie sú predvedené zreteľne, nie sú artikulované jasne.
Je to vlastne najzvláštnejší životopisný balet. Najväčší priestor má Chaplin v choreografii so svojou postavou Tuláka, ktorú interpretuje žena. Neskôr so svojou poslednou manželkou Oonou, dcérou slávneho dramatika Eugena O´Neilla, ktorá priniesla už zrelému a jasnozrivému starcovi rodinný pokoj. Schröder sa snaží popisovať životné stanice človeka – umelca, vždy spojené s jeho umením, ukázať, že cez klaunov prišli na svet i slzy. Že postava žartovných komikov má totiž svoj tragický rozmer za oponou. Dáva Chaplinovi – mužovi, veľký piedestál sociálneho cítenia, zmyslu pre spravodlivosť v nespravodlivom svete, vidí ho ako model humanizmu, ktorý je v súlade s Don Quijotem a Ježišom Nazaretským. Vo výpise nefiguruje, ale je jasne poznať zdôraznenie komediantstva a cirkusu i hudbou Leoncavalla z Komediantov. Tieto motívy sa vracajú tanečnicou v štylizovanej balerínke, zväčšeným mikrofónom, filmovými svetlami, zväčšenými rekvizitami.
V scénografii dominuje priestoru veľkého javiska budovy v Lipsku zmenšená izba, ktorá môže byť fabrickou umyvárňou, kanceláriou, skladom, všetkým možným. Slúži zároveň ako premietacia plocha pre projekciu, ktorá cituje snovú a mimočasovú atmosféru Chaplinových filmov. A tak sa továreň mení na súkromnú izbu alebo na hollywoodske štúdio, kde sa producírujú Laurel a Hardy spolu s Frankensteinom či Mary Pickford. Čiernobiela farebná kompozícia výpravy umocňuje filmové kúzlenie. Sýte zborové pasáže choreograficky napĺňajú balet a za nimi nezaostávajú pasáže sólové – Chaplina a hlavne už spomínané duetá. Akýsi strašidelný sociálny apel, bolestné ohliadnutie za šokmi mccarthismu, ktorý priniesol ťažkú ranu „najdemokratickejšiemu“ režimu sveta, gradujú v scéne lynčovania, devastácie, neustáleho pribúdania opadaných, nepotrebných rekvizít. Zároveň sa vnútorne snúbi vonkajší hnus a zdesenie s čistou pietou Barberovho Adagia v závere. Radostné i traumatizujúce ničenie prostredníctvom peny na holenie, či skôr pripomienkou na slávne groteskové torty, ktorými sa hrdinovia radi častovali, je pohrebným aktom. A tak v závere za zvukov kvílivých sláčikov Samuela Barbera, (podobne ako predtým inou americkou klasickou hudbou The Chairman Dances Johna Adamsa), tulák znovu povstane, opraví si fúziky a začne ďalej cupitať, až kým ho neoslepujú praskajúce halogény filmových svetiel. Niet Chaplina bez jeho Tuláka a niet Tuláka bez jeho Chaplina. Aké je to spojenie a dilema tvorcu a jeho diela? Tajomstva, že možno tí, ktorí rozdávajú najviac smiechu a radosti najviac trpia?
Slávny baletný súbor, ktorý sa od časov bielej neoklasiky Uwe Scholza obmenil, pod novým šéfom podáva jedinečný výkon. Tanečníci, ktorí spĺňajú náročné kritériá nielen byť charizmatickými ľudskými typmi, ale i poradiť si s nástrahami choreografa, ktorý na žiadne fyziognomické a technické aspekty tanca neberie ohľady, podávajú dych berúci výkon. Náročné pasáže tancujú precízne spolu a dýchajú ako jedna postava. Chaplin Tyler Galster podáva komplexný umelecký výkon. Jeho mnohovrstevnatý človek Chaplin, je brilantnou štúdiou ľudského charakteru. Náročné choreografické väzby, neustále napätie švihov dolných končatín i fyzické tancovanie zvláda s obdivuhodnou iskrou a mužnou energiou. Jeho melancholické oči, ktorými hrá, sa menia nielen podľa svetla, ktoré vyjadruje prostredie, ale podľa duševných stavov. Hlavnú postavu na premiére tancoval vynikajúci český tanečník, rodák z Brna Tomáš Ottych, ktorého výkon ako ľudsky mnohovrstevnatého umelca s jeho osobnými bôľmi a úzkosťami oslnil prísnu nemeckú kritiku. Môžete ho vidieť v nasledujúcom video spote.
Obzvlášť dojemná je Amelia Waller, ktorá stojí pred neľahkou úlohou zatancovať, zahrať, stať sa známym filmovým Tulákom. Jej dokonalá pohybová štylizácia filmovej postavy je očarujúca, ešte viac však okúzľuje svojím subtílnym hraním v tvári. Nijakým spôsobom nie je poznať, že sa jedná o divadelnú travestiu v duetách s Chaplinom, či asociatívnych scénach. Rozmer ženstva v interpretácii dodáva postave charakter múzy a tvorivej citlivej bytosti, medzi svedomím a láskou, ktorú „skutočná“ postava vo filme preukazuje. 
Interpretačnú energiu predstavenia podtrhuje živý Gewandhausorchester, ktorý zvukomalebné partitúry skladateľov hrá vo vynikajúcej technickej kondícii. Bohužiaľ na www.ndbrno.cz nie je možné dočítať sa, či aj pri hosťovaní v Brne sa spolu s baletným súborom predstaví živý orchester. Cena za vstupenku je od 390 do 550 korún. Na obidva predstavenia zostáva hodne voľných miest. Pre mimo brnianskych divákov je to zaiste dôvod si do Brna zacestovať, je to nepochybne výhodnejšie než cesta do Lipska. Preto som v úvode spomínal, že to je príjemný darček, ktorý v koncepcii sezóny zanechala dnes už ostravská šéfka Lenka Dřímalová. Pretože akokoľvek nemusíme niektoré umelecké štýly obľubovať, je dobré sa s nimi oboznamovať. Sugestívna atmosféra, ktorú balet vytvára, je veľmi osobitá a dokonca dráždivá. Tá podivná zmes baletu, divadelných postupov, scénografie, hudby nie je rafinovanou ukážkou náročného umeleckého diela, ale jednou z možných ciest ako dnes tvoriť. Prelietavý choreografický jazyk, ktorý nejde po forme, ale po situáciách a náladách, rôzne tanečné štýly a školy, neoklasika a hrubé tanečné divadlo, nádherný sen mladého muža pri hľadaní seba samého. Nie vôbec krátka romantika, umelecký lesk, ohňostroj divadelných nápadov. Choreografovo hľadanie jazyka, zisťovanie, či sa reč tela môže stať hlasom pravdy. Predstavenie v Lipsku navštívila aj ôsma najstaršia dcéra manželov Charlieho Chaplina a Oony O´Neilovej Geraldine Chaplin. Situácia, ktorá nastala, keď ju na javisko na klaňačke priviedli medzi tanečníkov, bola akoby posledným akordom baletu: na dlhú dobu objala choreografa a zostala nepohnute stáť, bez ohľadu na potlesk, publikum, konvencie. Nie je už len toto výzvou ísť na predstavenie, ktorému nerozumiem?
***
Vynikajúci danseur noble Roman Lazík, rodák z Bratislavy, prvý sólista Wiener Staastballett pridal na začiatku januára k svojmu veľkému repertoáru novú rolu. 
Od roku 2000 ako sólista Bavorského štátneho baletu a o dve ďalšie sezóny už prvý sólista stvárnil nespočetne veľa rolí: Rothbart a Siegfried v Labuťom jazere, Solor v Bajadére, Jean de Brienne v Raymonde, Lysander a Oberon v Sne noci svätojánskej (Neumeier), Princ Desiré v Spiacej krásavici (Petipa/Liška), Armand v Dáme s kaméliami (Neumeier), Albert v Giselle (Wright), Oktavián v Gavalierovi s ružou (Murphy), Paris v Rómeovi a Julii (Cranko), Lankedom v Korzárovi (Petipa/Liška), Muž v Piesni o zemi (MacMillan). Pozoruhodné boli i kreácie v baletoch svetových choreografov ako Kyliánova Bella Figura, Forsythov Artifact II a Second Detail, In the Night Jeromiho Robbinsna, v baletoch Lucindy Child, Hansa von Manena, Apartmá Matsa Eka, Agon a Pas de deux zo Sylvie Georga Balanchina. Od sezóny 2007/2008 je v angažmán Viedenskej štátnej opery, kde jeho repertoár obohatili ďalšie významné role: James v Sylfide (Lacotte), Albert v Giselle (Tschernischova), Solor v Bajadére (Malakhov), Princ v Luskáčkovi (Harangozós), Espada v Don Quijotovi (Nurejev), Romeo (Cranko), Onegin (Cranko), Johann v Netopierovi Rolanda Petita, sólo v Suite v bielom (Lifar). Vedľa klasických rolí vytvoril role v baletoch ako: Bella Figura a Petite Mort (Kylián), Before Nightfall (Christe), Variácie na tému Haydna (Tharp), Le Souffle de l’Esprit (Bubeníček), Marie Antoineta (de Bana), Husľový koncert (Balanchine), Eventide (Pickett), Vers un Pays Sage (Maillot). O jeho fascinujúcom výkone v role rytiera Des Grieux v MacMillanovej Manon alebo Jamesovi v Sylfide som písal aj v Panoráme.
Teraz v januári pridal ďalšieho Luskáčika: vzrušujúcu dvojrolu Drosselmayera a Princa v choreografii Rudolfa Nurejeva. Na túto rolu si ho vybral priamo šéf súboru Manuel Legris a tak vedľa Marie Yakovlevy 4. januára Lazík debutoval.
V Lazíkovi sa umelecký šéf rozhodne nesplietol. Nielenže vďaka svojim fyzickým a technickým dispozíciám je ideálnym predstaviteľom Princa, ale so svojim bohatým javiskovým hereckým registrom je i ideálny Drosselmayer. Od prvého vstupu na javisko je charizmatickým strýčkom so šedivými vlasmi a páskou cez oko v elegantnom kabáte, ktorý umocňuje tanečníkovu pohybovú kultúru. Elegantne kríva ako záhadný vianočný posol, ktorý prichádza na návštevu. Podivín a elegán, ktorý naschvál vymýšľa deťom žartovné kroky pre tanček, hrá sa s nimi, aj ich desí. Jeho vrúcny vzťah k všetkým trom súrodencom hostiteľa, ľahký humor i tajomstvo, ktoré v sebe ukrýva, pôsobí nesmierne magneticky. Vo chvíli keď skončí snový zápas Kláry s Myším kráľom a Drosselmayer sa v jej dráždivej dospievajúcej ženskej fantázii zmení v Princa, vidíme úplne iného tanečníka. V elegantnom kostýme, zrazu sú nohavice preč, fyzické znetvorenia staršieho muža tiež a on stojí ako socha v bielom trikote v dokonalej piatej pozícii, pripravený zachrániť Kláru. Lazík nielen svojou nezameniteľnou postavou, dlhými nohami, krásnou prácou s nártom a vysokým relevé, elegantným port de bras, v ktorom je cítiť vplyvy francúzskej baletnej školy, je ideálny Princ. Čo je ešte krajšie, je jeho subtílny a oduševnený javiskový prejav.
Nie je to žiadny nudný tanečník, ktorý myslí len na techniku, ale neustále je to javisková figúra. Krkolomné Nurejevove kroky zvláda s obdivuhodnou istotou a eleganciou. Neustále medzikroky, ktoré vyjadrujú každý takt hudby, všetky tie rýchle pre diváka len „šup šup“ kroky a poskoky, pre znalcov, neustále plynúce, násobené rond de jambe par terre, rond de jambe en l ´air, krok a fouetté do arabesky a zasa späť, sú v jeho podaní fascinujúce. V impozantných pasážach krokov v nezvyklých kombináciách sa tanečník cíti ako doma. Vie si v náročnom titule rozdeliť sily a tak je variácia v grand pas de deux a kóda, skutočným tanečným vrcholom baletu. Vynikajúci debut a veľká radosť pre divákov, ktorí českým a slovenským tanečníkom fandia. Vedľa Lazíka predviedla oslnivý debut aj „zboristka“, viedenská rodáčka Natascha Mair ako Klára. Táto dievčina, ktorá má len osemnásť rokov, baletka, ktorú si Legris vytipoval už na škole a priviedol ju do súboru potvrdzuje, že jej šéf má rovnako dobrý vkus na talenty ako jeho veľký učiteľ Rudolf Nurejev. Keď sa vráti Wiener Staastballett z veľkého turné do Ománu do krásnej divadelnej budovy, o ktorej bola na Opere Plus reportáž (tu), určite si do Viedne zacestujte.
Špeciálne hosťovanie čaká divákov v Prahe. Na scéne Národného divadla sa 14. januára predstaví baletný súbor Divadla J. K. Tyla z Plzne s baletným titulom Libora Vaculíka Anna Karenina. Popri obľúbenej, charizmatickej Zuzane Pokornej v titulnej role sa predstaví aj šéf Baletu Národného divadla Praha Petr Zuska ako Karenin.
***
Na záver malá tradičná fotogaléria, ktorá navodí trochu zimnej atmosféry. Tentoraz až z ďalekého Fínskeho národného baletu z inscenácie Snehová kráľovná (názov v originále: Lumikuningatar) v choreografii šéfa baletu Kennetha Greveho, ktorého poznajú aj Pražania z jeho Labutieho jazera. Balet mal premiéru v roku 2012 a v zime sa na repertoár pravidelne vracia. V inscenácii sa to hemží českými tanečníkmi: Michal Krčmář tancuje Káju, uvidíte ho aj na fotkách. Okrem neho tancuje aj ďalšiu hlavnú rolu Ugly trolla. Edita Raušerová Gerdu, tá na fotkách bohužiaľ nie je. Lucie Rákosníková tancuje “artic cat”. Fotografie Sakari Viika. Takže trocha skutočnej zimy a rozprávky, ktoré nám chýbajú.
Foto Pavol Juráš, Ida Zenna, Oper Leipzig – Sascha Eilert, Thomas Schulz, Michael Pöhn, Suomen Kansallisooppera – Sakari Viika
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
