Baletní panorama Pavla Juráše (6)

– Jan Kodet o svojom Čarodejovom učňovi v Národnom divadle 
– Dráma okolo Bolšoj sa mení na tragédiu 
– Prix de Lausanne – páni prevalcovali baleríny 
– Nie je gala ako gala 
– Adieau slovenský Leonardo 
*** 

Svetová premiéra na doskách prvej scény s podtitulom Taneční horor na motivy lužickosrbské legendy, teda Čarodějův učeň sa blíži. 28. február je tu čo nevidieť. Vynikajúci tvorcovia, ktorí s obľubou spolupracujú nielen na projektoch vo veľkých kamenných divadlách, sa znovu stretli: Jan Kodet ako choreograf a režijné duo SKUTR, ktoré patrí k divadelnej špičke v republike. Režijný tandem, ktorý tvoria Martin Kukučka a Lukáš Trpišovský, patrí medzi najzaujímavejších a najuznávanejších režisérov svojej generácie. Ich inscenácie sa prezentovali s veľkým úspechom v Srbsku, Poľsku, Litve, Taliansku, Nemecku, Rumunsku, Veľkej Británii, i na Slovensku. Získali niekoľko prestížnych ocenení: Cena Evalda Schorma, Cena Josefa Hlávky, Grand Prix a Divácka cena 2007/8 na medzinárodnom festivale FIST v Belehrade, atd. „Půjde o temný taneční příběh, který bude plný fyzických a dynamických choreografií Jana Kodeta. Na základě již probíhajících zkoušek mohu potvrdit, že půjde o současný tanec, kdy se i obyčejné gesto ruky stává magickým tanečním prvkem“, hovorí spoluautor libreta a režisér Lukáš Trpišovský. Komu je inscenácia určená? „Naše inscenace je určena, kromě rodin s dětmi a dospělým, především dospívající mládeži. Zacílením na dospívající mládež klademe důraz i na silnou vizuální stránku inscenace.“ SKUTR prizval svojho dvorného scénografa Jakuba Kopeckého, ktorý má pred sebou veľkú kariéru vďaka svojmu mimoriadnemu výtvarnému videniu a schopnosti javiskovej imaginácie. „Scéna Jakuba Kopeckého se inspirovala kromě jiného opuštěnými industriálními budovami Libereckého kraje, které postupně pohlcuje příroda“, približuje režisér. „Snad nejdůležitější stránkou vedle choreografie je uhrančivě temná a až filmově plastická hudba Zbyňka Matějů“, dokončuje Trpišovský. Jan Kodet nerád poskytuje rozhovory, preto mám o to väčšiu radosť, že v panoráme môžeme priblížiť jeho pohľad na dielo, ktoré vzniká a jeho choreografický svet.

Ako ste sa dostali k téme lužickosrbskej legendy?

S nápadem zpracovat legendu o Krabatovi, která je u nás, díky animovanému filmu Karla Zemana, známá spíš jako Čarodějův učeň, přišel Lukáš Trpišovský. Já a hudební skladatel Zbyněk Matějů jsme v té době hledali nějaké zajímavé téma pro představeni pro mladé publikum.

V českých rozprávkach alebo legendách nemáme podobnú tému?

Inspirativní není podobnost, ale ucelenost. Možná nechápu otázku. Princezna i posel zla je ve spoustě pohádek, zrovna jako výběr někoho, koho hledáme, z většího množství (princezen, krkavců atd). Jde ale o zajímavý uceleny temný příběh a ten nás zaujal… To, že se dostali díky jiným slavným příběhům do kurzu čarodějové, kouzla a mocné sily, je jen shoda náhod. Např. v Čechách existoval fenomén, jako je Saxana, čili škola kouzel a čarovaní, dávno před tím, než svět objevil Harryho Pottera, před Saxanou ale už existoval Krabat.Nie je téma čiernej mágie trochu nešťastná v dnešnej dobe, kedy mládež experimentuje so všetkým, čo je dostupné a je toho hodne? Je vám táto téma blízka?

Pravě naopak, příběh ukazuje co je dobré, hodnotné a že je to přátelství a láska, co v životě převažuje. Navíc mladí lidé experimentovali vždy, ve všech dobách, a když se mládež dívá na akční nebo kriminální film, neznamená to, že se tím taky neučí rozlišovat. A jestli je mi blízké téma magie, či temné energie? Vždy mne to fascinovalo v legendách, knížkách, ve filmech… Ale jestli se ptáte na to, zda mne to láká v reálném životě, tak to ani ne. Myslím, že jsou věci, s kterými by si člověk neměl hrát. Věřím na dobrou a na negativní energii… Takže si umím i představit, že se někdo také snaží tyto energie ovlivňovat a podmanit si je. Jakmile se to promění v manipulaci, je to špatné.

Nebola by pre súbor prvej scény lepšia téma klasickej rozprávky?

Myslíte, že jich má balet Národního divadla v repertoáru málo? Popelka, Šípkova Růženka, Zlatovláska…?

V rozprávkach je dôležitý motív lásky. Je milostný príbeh aj vo vašom temnom námete?

Ano, v příběhu Krabata, dojde ke zvratu právě díky čisté a upřímné lásce, tak, jako v mnoha pohádkových příbězích a legendách.

Tanec sa vyvíja dnes závratnou rýchlosťou. Zachovávate si svoj štýl, či témou rodinného rozprávkového tanečného predstavenia sa skôr priblížite akémusi tanečnému eklekticizmu a citáciám rôznych štýlov?

To asi posoudí až diváci. Já sám se snažím vytvářet situace a pohyby, které se nějak hodí k tomuto příběhu a k estetické rovině, kterou jsme společně s režijním týmem zvolili. A tou je moderní ztvárnění pro současnou generaci mladých diváků, jestli ho přijmou i mladší děti, či jestli si představeni užijí i jejich prarodiče, nás pak pouze potěší.
Pohybový slovník, který volím, vychází ze mne. Sám víte, že je mi nejbližší právě moderní výrazový slovník. Je ale logické, že jednou i ten můj rukopis bude někomu připadat již staromódní, či zastaralý. Je dobře se na to připravit. Zatím si připadám “současně”. Mám ale rád i některé osvědčené divadelní a taneční principy, zákony… a nebojím se je používat, či se k nim vracet.

Kam ste sa umelecky posunuli od čias vašej inscenácie Zlatovlásky?

Netuším, co odpovědět. Jestliže to mám vyjádřit v několika větách, můžu jen konstatovat, že stále méně vyučuji a stále vice času věnuji choreografii. Posledních několik let jsem se začal věnovat a musím říct, že pro mne až s překvapivou chutí, choreografii oper. Za to ale může režisér Jiří Heřman, který mne do tohoto světa vtáhnul a svým respektem a úctou k jakémukoliv pohybu, mne tam i udržel. Práce s ním mne opravdu baví.
Ale období Zlatovlásky je už minulost, proto jsem měl zcela jasno v tom, že chci dělat představení pro mládež, kde můžu tvořit svobodněji a představení tvořit jazykem moderního tance.

S akým veľkým obsadením pracujete?

Diváci na jevišti uvidí 28 tanečníků, z toho osm jich je ve výraznějších sólových rolích. Představení je ale především o Krabatovi, obyčejném klukovi, který ztratil rodiče a temné síly ho přivolali do temného mlýna k černému mlynáři. Tento Mistr je tou druhou nejdůležitější roli.

Mnoho choreografov využíva v tituloch pre detského diváka deti z baletnej školy alebo mladých neznámych tanečníkov, ktorí v rolách teenagerov dostanú veľkú tanečnú príležitosť. Ako je to u vás?

Je pravda, že mnoho choreografů tak pracuje. Ve Zlatovlásce, kterou jsem dělal pro děti, jsem to také tak cítil. Ale opakuji, že Čarodějův učeň není představení cíleně vytvořené pro malé děti. Myslím, že naopak zanedbáváme taneční tvorbu pro starší děti a teenegery. Je důležité, aby i děti ve 12 letech viděli představení, které je zaujme, a budou se pak eventuálně rádi do divadla na tanec vracet. Tak jako se vyvíjí hudba, design, móda, tak se vyvíjí i názor na to, jak zpracovávat taneční představení pro současné publikum. Ve srovnání se zahraničím si příliš pokrokový nepřipadám, ale v Čechách přijetí tohoto představení bude trochu napínavé.

Opäť spolupracujete so žijúcim skladateľom a pôvodnou baletnou hudbou. Nie je to trochu risk? Nie je vhodnejšie si zostaviť hudbu s dramaturgiou sám?

Víte vždy je to risk, ale doposud se mi to vyplatilo. Věřím, že spolupráce se Zbyňkem Matějů přinese kvalitu, kterou si oba přejeme.

Spolupracujete so SKUTRom. Vynikajúcimi divadelníkmi. Títo môžu ovplyvniť libreto, choreografiu, charakter postáv. Ale na druhej strane ste to vy, ktorý vytvára jednotlivé „slová“ pohybom…

Ano, ta spolupráce mne velmi baví. Ovlivňujeme se navzájem a myslím, že jsme si vytvořili velmi vkusnou formu dialogu. Vlastně trialogu. Doplňujeme se navzájem a není problém říct na rovinu, když něco nefunguje nebo se to jednomu z nás nezdá. Už libreto jsme tvořili společně. Charakter postav jsme si nahodili již ve scénáři a při prvních úpravách příběhu. Věděli jsme např., že ho musíme velmi zkrátit, abychom ho pohybem stačili odvyprávět. Nechali jsme se inspirovat několika různými prameny, takže jsme vytvořili poněkud jiný, kratší, ale pro tanec vhodnější příběh. Skutři také společně se mnou připomínkovali hudbu a scénu. Pouze kostýmy a jejich konzultace s výtvarnicí Sašou Gruskovou nechali na mne. Přál bych si být s představením tak spokojený, jako jsem s tvůrčím týmem.
Jakub Kopecký je mimoriadny scénograf, ktorý dokáže s priestorom čarovať. Popri spektakulárnych inscenáciách bratov Formanov v ND, čím chcete vy s vašimi výtvarníkmi zaujať divákov?

Kuba je opravdu velmi schopny výtvarník a já jsem moc rád, že je pravě on autorem scény Čarodějova učně. Nečekejte ale nějaké pestrobarevné scenérie. Mluvíme o příběhu, který je tajemný, temně neradostný, až láska a lidské porozumění přinese změnu. Netvoříme tedy další Čarokraj, který mne mimochodem velmi nadchnul, protože zasazení našeho příběhu nás zavazuje. Jakub Kopecký vytvořil čistou, funkční a pro mne inspirativní dekoraci k modernímu tanečnímu divadlu.
***

Mnohoročná dráma okolo Veľkého divadla v Moskve sa premenila útokom na Filina na tragédiu. Po ďalšom dejstve v minulej panoráme, máme nové intermezzo. Nikolay Tsiskaridze vo veľkom rozhovore s Nikolajom Uskovom podrobne analyzuje všetko. Vecne oznamuje nedokonalosti rekonštrukcie, poukazuje na preplatené firmy, nevyslyšané požiadavky umelcov, porovnáva budovu s Covent Garden či La Scalou a presne popisuje problém podlahy, nebezpečné miesta na javisku, kde technické koľajnice môžu mať pre tanečníka fatálne následky: „Normálny človek môže spadnúť na zadok, ale tanečník si môže zničiť nohu. Keď pôjdete na predstavenia príďte, ukážem vám tie miesta.“ Tiskiradze sa odvoláva na svojich dvadsaťjeden rokov v divadle, na znalosti potrieb tanečníkov i chodu a organizačnej štruktúry kolosu ruskej kultúry. Navzájom si vyčíta s generálnym riaditeľom Iksanovom jednotlivé obvinenia, počet rozhovorov pre televízie a rôzne ohováračky v médiách. „Ukazuje sa, že do mojej tváre vrhá riaditeľ len tiene samotného veľkého divadla v Moskve. Kde je moje spojenie s tragédiou? Prečo nepovie, že mi nezákonne zrušil zmluvu ako pedagógovi? Toto prezentuje nielen do ruských médií, ale to preberajú médiá z celého sveta. Taký hanebný škandál v medzinárodnom meradle nemalo Bolšoj divadlo ešte nikdy.“ Spojeniu v škandále s Gennadijom Yaninom sa vyhýba s tým, že v prípade škandálnych fotiek nahých chlapcov sú tam aj ženy a dokonca jedna z dám na fotografiách je jeho príbuzná. A že z jeho odchodu neprofitoval on, ale naopak Filin. 
+++

===
Tiskiradze sa vracia i ku škandálu s odchodom Anastasie Voločkovovej (kedy údajne sa jej divadlo chcelo zbaviť na pokyn Iksanova a donútilo jej partnerov tvrdiť, že je príliš ťažká a nemôžu ju zdvíhať), ktorej generálny riaditeľ bozkával ruky, keď jej odovzdával kvetiny a nazýval ich „pýchou ruského baletu“ a odvtedy podľa tanečníka sa už tiahne hlboká jazva na tvári chrámu génia, ako hovorí vznešene o veľkom divadle. (Velký rozhovor s Anastasií Voločkovovou najdete na našich stránkách zde) Na internete sa rozpútali vášnivé diskusie o vedení divadla úradníkom Iksanovom a veľkej vášni pre divadlo od Tiskiradzeho fanúšikov, ktorý len hovoril pravdu a ako umelec a divadelník, držiteľ cien a oceňovaný tanečník, si dovolil sa vyjadriť k tomu, čo nefungovalo. Celá kauza začína pripomínať domáce pomery a konflikt medzi šéfmi divadiel a ministerstvom, ktoré sa pletie do vecí umeleckých a naopak. V prípade Bolšoj, vlajkovej Aurory ruského umenia, sa hovorí o korupcii, neschopnosti riaditeľa, o Big Tiskiradzem, jeho narcistických sklonoch, prehnanom dramatizovaní, vyhrážkach umelcom, Putinovi, ministerstve, mafii, zbohatlíkoch, ktorí si chcú pripojiť do svojich portfólií okrem firiem aj emblém divadla. O vine ministerstva, o tom, že celá kauza pripomína nepodarený vaudeville, v ktorom sú všetky postavy mŕtve a nemožno tak nič vyriešiť, len sa diviť a otvárať v šoku ústa. Veľký rozhovor s Voločkovovou si môžete prečítať v Reflexe i v jeho internetovej verzii – vyšiel 13. februára.
*** 

41. ročník Prix de Lausanne, najslávnejšej a najznámejšej baletnej súťaže sveta je minulosťou. Konal sa od 28.1 do 2.2.2013. Tento rok sa prihlásilo do prvého kola renomovanej súťaže 250 kandidátov. Z vyraďovacieho kola v priebehu šiestich dní v Švajčiarsku postúpilo 75 uchádzačov o cenu, z ktorých už len dve desiatky postúpili do finále. V druhom kole po klasických variáciách sa mohli finalisti predviesť v jednej variácii modernej, od jedného z troch choreografov, ktorí ju s nimi naskúšali. V ponuke boli: Didy Veldman, Jorma Elo alebo Goyo Montero.Predseda poroty bol bývalý riaditeľ Royal Danish Ballet Frank Andersen, členmi medzinárodnej jury: bývalá baletná hviezda, v súčasnosti riaditeľka baletného súboru Georgian National ballett Nina Ananiashvili, Madam Nanette Glushak – členka Balanchine Trust, bývalá riaditeľka Scottish Ballet, Arlene Minkhorst – riaditeľ Royal Winnipeg Ballet School v Kanade, Jean – Francois Boisnon z baletu Zürich, Johannes Ohman – riaditeľ Royal Swedist Ballet v Štokholme, bývalý víťaz Prix de Lausanne z toku 1989, sólista a riaditeľ K-Ballet Company v Tokiu Tetsuya Kumakawa. Vedľa všetkých zažiarili dve legendy, vďaka vlastnej biografii – knihe: Maov posledný tanečník, svetovo známy Li Cunxin, tohto času riaditeľ Queensland Ballet v austrálskom Brisbane a primabalerína, čerstvá riaditeľka English National Ballet Tamara Rojo. Cenu Foundation en faveur de l´Art choréographique získal sotva pätnásťročný Adhonay Silva z Brazílie. Ďalším oceneným sotva v pätnástich rokoch bola Miko Fogarty – Prix de meilleur de Suisse. Prix de Interprétation contemporaine získal Joel Woellner, osemnásťročný mladík z Austrálie. Osem študijných štipendií získali: sedemnásťročný Číňan Jinhao Zhang, Portugalec Francisco Sebastião (17), opäť Woellner Joel, šestnásťročný Kanaďan Cesar Corrales, Masaya Yamamoto (Japonsko, 18), Wentao Li (Čína, 17) a hlavnú cenu opäť získal mladučký Adhonay Silva, ktorý sa zaskvel najmä v klasickej časti variáciou z Harlekyniády. Páni úplne prevalcovali baleríny, štipendium získala iba jediná – Letitia Domingues, šestnásťročná Brazílčanka. 1. februára 2014 sa môžeme tešiť už na 42. ročník a dúfať, že i niekto z českých tanečníkov sa prebojuje medzi laureátov.***

Možno by mohol niektorých riaditeľov inšpirovať Benedikt XVI. Myšlienka, že jeden starý muž realisticky zhodnotil stav svojich síl a následne zo záverov pokorne vyvodil pre seba osobné konzekvencie, sa akosi vymyká nášmu chápaniu. Žijeme predsa vo svete, kde sa ctižiadostivci derú na posty, pre vykonávanie ktorých schopnosti nemajú. A keď sa tam už raz usalašia, držia sa ich zubami nechtami, až pokiaľ ich nevynesú na lafete. Riaditelia a šéfovia sú zároveň umelecky činní a z verejných divadiel robia svoje vlastné autorské súbory a žiadnemu zriaďovateľovi to nevadí. Umelcom na javisku sa znižujú platy na hranicu hlboko pod priemernou mzdou, ale autorské honoráre tvorcov sa neúmerne zdvíhajú. Neustále verní divadelníci lobujú za väčšie príspevky od zriaďovateľov, ministerstva, krajov, hajtmanov, grantov, ale tie sa potom utratia za príšerné paškvily, na ktoré sa nedá dívať, tanečníci vzdychajú aké hrozné ´pakroky´ musia tancovať, nebyť pár verných abonentných skupín, zmizli by z repertoáru po pár reprízach. Benedikt XVI. ukazuje ľudstvu, že sa dá aj inak. Žijeme v tomto krachujúcom svete, kde už ani pápežský trón nie je istota a záruka, vedľa utajených čísel ministerstva o počte nezamestnaných, prezidentovi, ktorý sa fotí ako otec vlasti. Ak sa na konci milénia zdalo, že sa koniec sveta blíži, ako naznačili mnohí svetoví tvorcovia naprieč umeleckým spektrom vo svojich dielach, teraz sa zdá, že je na spadnutie iná, horšia katastrofa.
***

Ale sú aj potešujúcejšie správy. V blízkej Bratislave sa prvýkrát uskutoční Open Balet Gala. Médiá o ňom záhadne mlčia, pritom sa koná už 2. marca v Novej budove SND. Exkluzívne podujatie z Petrohradu Open Balet Gala sa prvýkrát sťahuje do mesta na Dunaji.
+++

===
Petrohradský baletný festival Dance Open sa za posledné desaťročie vyprofiloval na jedno z najväčších a najvýznamnejších kultúrnych podujatí sveta, prestížny magazín The Independent ho zaradil medzi TOP 10 svetových kultúrnych udalostí. Vysoká úroveň celého festivalu vyplýva z úzkej spolupráce organizátorov s prestížnymi baletnými súbormi a medzinárodne uznávanými sólistami a choreografmi. Medzi účinkujúcimi nebudú chýbať mená tanečníkov, ktorí patria v hľadáčiku baletomanov do prvej ligy: hviezdy baletu parížskej Opery (Ballet de l´Opéra de Paris) Isabella Ciaravola a Hervé Moreau, sólistka Boľšoj divadla v Moskve Kristina Kretova, sólistka Mariinského divadla v Petrohrade Yekaterina Osmolkina, Maxim Zyuzin a Yuri Smekalov. Ruský balet bude reprezentovať aj Leonid Sarafanov, Sabina Yapparova a Marat Shemiunov (Michailovskij Teatr, Petrohrad) a baletná legenda Vladimir Malakhov. Pozvanie prijali aj balerína Bavorského štátneho baletu (Bayerisches Staatsballett, Mníchov) Lucia Lacarra s partnerom Marlonom Dinom. Plejádu baletných hviezd uzatvára tanečný pár z Holandského národného baletu (HET Nationale Ballet) Anna Tsygankova a rodák zo Slovenska Jozef Varga. Dramaturgia programu je zameraná predovšetkým na diela klasickej baletnej literatúry s odkazom na ruskú baletnú školu, ale nebudú chýbať ani fragmenty z tvorby Rolanda Petita, Johna Neumeiera a Nacha Duata. Viac informácií tu.
***

Skúsení a zbehlí diváci si môžu galakoncert porovnať s tradičným brnianskym už dvanástym ročníkom Balet gala, ktorý sa koná skôr a to už 24.2.2013 v Janáčkovom divadle a je hrdo označovaný ako „Svátek baletu a tance v Brně“. Sťažnosti a sklamania mnohých divákov v posledných rokoch, že okrem jedného, dvoch hviezdnych párov je zbytok umelecká vata, nech si každý posúdi sám. Zatiaľ mená tanečníkov z Ruska prezradené či vysvetlené neboli. Možno je to novým spojením Ruska s Viedňou; ako hlavné hviezdy večera je označovaná trojica tanečníkov z Viedenskej štátnej opery Ludmila Konovalova (rodáčka z Moskvy), Olga Jesina (rodáčka z Petrohradu) a Vladimir Shishov (rodák z Petrohradu). 
Ďalej sa predstavia Nikola Márová, Alexandre Katsapov a Michal Štípa (všetci traja držitelia Ceny Thálie), členovia baletu ND Praha a sólisti Slovenského národného divadla v Bratislave Romina Kolodziej a Sergej Jegorov.
***

Nie je mnoho dní odvtedy, čo navždy odišiel Oldřich Kulhánek, autor českých bankoviek a vynikajúci svetový výtvarník. A v utorok 12. februára ráno zomrel v Bratislave akademický maliar Jozef Bubák (23.4.1950 – 12.2.2013). V kultúrnej časti verejnosti bol najviac známy ako autor výtvarných návrhov prvej emisie slovenských bankoviek z roku 1993. Málokto si však možno spomenie, že Jozef Bubák, vynikajúci najmä v remeselne dokonale zvládnutej technike kresby s jedinečným autorským vkladom, bol celý život veľkým priaznivcom divadla a najmä baletu.Jozef Bubák sa narodil 23. apríla 1950 v Komárne. Po Ľudovej škole umenia pokračoval v rokoch 1969-1975 v štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od konca 70-tych rokov bol umelcom v slobodnom povolaní. Od roku1985 začal spolupracovať s baletnými súbormi SND v Bratislave a Národním divadlem v Brne na koncepcii realizácie syntetického divadla. Ihneď po revolúcii využil možnosť tvorivej umeleckej slobody a spolu s priateľmi z baletného sveta, ktorých deptal skostnatený svet maniery kamenného divadla, sa stal spoluzakladateľom New Ballet Brno (1991) vedľa choreografa Igora Vejsadu  (Nelítostné hříčky lásky, R.Strauss: Sen, G.Gershwin-Rhapsody in Blue, J. Lanáček-Ulity, A. Dvořák-Touhy kolemjdoucích ), ktorí zjednotili aspoň na krátku dobu pozoruhodné umelecké osobnosti, kým sa nevydali vlastnou cestou. Tu bol činný nielen ako výtvarník, ale aj libretista a režisér i ako choreograf. Jeho majstrovstvo v kresbe, v slovenskom meradle porovnateľné len s Albínom Brunovským, zvláštny zmysel pre energiu tela, zobrazovanie anatomickej dokonalosti ho smelo radia k tradícii veľkých renesančných majstrov; nielen, čo sa týka dokonale zvládnutej techniky a remesla kresby, ale hlavne optikou vnútorného videnia a ponoru do jeho žiaru vydávajúcich oslávených tiel. I v tragických či smutných motívoch si zachováva jeho kresba a kompozícia vnútorné svetlo a mystický okamžik ľudského údelu s vnútorným napätím medzi pasivitou a energiou, akoby inscenoval svoje postavy na divadelnom javisku, kde je ich partnerom v spoločnej choreografii svetlo. V jeho tvorbe prevládajú dokonale komponované až rytecky prevedené kresby mužskej anatómie a nie nadarmo by pozorní diváci mohli spoznať na jeho obrazoch mnoho slávnych česko-slovenských baletných umelcov, ktorí sa mu stali nielen modelmi a múzami, ale i priateľmi.

Dnes tí šťastní, ktorí vlastnia niektorý z nádherných katalógov z jeho výstav alebo si nechali na pamiatku nejakú bankovku, či publikáciu, ktorú ešte stihol pripraviť, si môžu spomenúť na jeho motto od Nietzscheho, ktoré zdobilo jednu z jeho posledných výstav v Bratislave a aplikovať ju nielen na sviatočnú chvíľu výstavy, ale na celý krehký ľudský život: „Nech si ktokoľvek, milovaný neznámy, s ktorým sa tu po prvý raz stretávam: využi túto radostnú hodinu a ticho, čo nás obklopuje, aby som ti porozprával o myšlienke, ktorá mi vyšla podobná nebeskému telesu a svieti dolu k tebe a ku každému podľa vlastností sveta.“ Nádherné slovenské bankovky vytlačilo Euro. Zatiaľ pre všetkých, ktorých Jozef Bubák zaujal a vzbudil v nich svojou tvorbou nejaké emócie, je v behu ešte jeho profilový www.jozefbubak.com 

Foto Anna Rasmussen, Pavel Hejný, archiv