Baletní panorama Pavla Juráše (67)

Tentoraz:
– Viktor Konvalinka o svojom Guru v České baletní symfonii II.
– K Roku české hudby? Before Nightfall, Martinů a Christe vo Viedni
***

Dnešný diel tematicky nadväzuje na ten minulý. I keď premiérové aplauzy skončili, tvorcov a interpretov čakajú reprízy. Dnes predstaví talentovaný tanečník a už i úspešný choreograf Viktor Konvalinka svoju choreografiu Guru, ktorá je súčasťou baletného večera Česká baletní symfonie II.
Hudobná stránka choreografie je možno aj polovicou úspechu baletu. Rozhodli ste sa angažovať skladateľa Jana Jiráska, držiteľa dvoch Českých levov za filmovú hudbu. Píše hudbu špeciálne pre váš balet alebo je to výber z jeho diela?

Když mi Petr Zuska, šéf Baletu Národního divadla, nabídl dělat choreografii do tohoto večera, tak spolu s tím mně navrhl právě skladatele Jana Jiráska. Byl to Petrův záměr, aby celý večer byl takto zajímavě zkomponován, jak co se týče choreografů – od nejmladšího mě, až po nejstaršího Jiřího Kyliána, tak i v hudbě – od současného skladatele Jana Jiráska přes Antonína Dvořáka po Bohuslava Martinů.

Taký technický dotaz, je i vaša pôvodná hudba pre balet sprevádzaná živým orchestrom?

Ano, byl to jeden z hlavních požadavků, aby všechny tři věci byly na živý orchestr, aby se udržela jednotná linka večera. Navíc v každém kusu je celkem velký pěvecký sbor a hudba všech tří skladatelů se dotýká duchovního motivu.

Taká obligátna otázka: Na scéne Národného divadla tancujete dlho, ale teraz predstupujete pred svojich kolegov, technické a umelecké zložky ako choreograf. Máte strach? Trému? Pocit zodpovednosti? Že byť v baletnom večeri, v ktorom je napríklad Jiří Kylián, je možno i danajský dar?

Tak určitě je to pro mě veliký úkol a tak trochu i něco nového, i když s choreografiemi mám už nějaké zkušenosti díky DekkaDancers. Ale neřekl bych že mám strach, spíš je to pro mě velká výzva a moc mě ta práce baví.

Svojimi autorskými projektmi ste sa výrazne etablovali. I spoluprácou s Tomášom Rychetským. Cítite teraz ako choreograf pri tejto práci nejakú zásadnú premenu svojej poetiky inscenačnej, choreografického štýlu?

Snažil jsem se zachovat svůj styl choreografování, rád experimentuji, snažím se vycházet z tanečníků a jdu po pocitu z hudby. Samozřejmě je jiné, když dělám pro šest tanečníků, kde jsem jeden z nich, než když musím dělat choreografii pro velký soubor, kde musí být dvě obsazení; na sále je tak mnoho lidí, potom i soustředění a práce je na úplně jiné úrovni. Musím říct, že je to něco nového a rád si tím projdu a uvidíme, jak to půjde.

Váš balet sa volá Guru. To je slovo, ktoré hneď evokuje nejakého duchovného vodcu. Má hudba Jana Jiráska alebo váš príbeh nejaký duchovný obsah, či presah vedľa dvoch silne duchovných diel ako je Polní mše a Stabat Mater? Metaforu…

Ano, hudba se určitě tímto směrem vydává, co se choreografie týče jsem se rozhodl spíše pro metaforu. Pro mě je Guru vůdce a ostatním lidem dává řád, učí je, posouvá v životě a ukazuje jim cestu a snaží se je vychovat k obrazu svému. Nechtěl jsem na scéně příliš akcentovat, kde začíná dobro a končí zlo. V mém díle Guru nosí smoking, je to muž, který je šik, muž, ze kterého vyzařuje respekt, ve všem má jasno, a to vše se snaží předat svým žakům. Zda se mu to povede, už zaleží jen na divákovi a jeho fantazii.Koľko tanečníkov ste si mohli vybrať? Máte nejaké hlavné roly, na ktoré sa má divák zamerať a sú interpretačne zaujímavé?

Ve výběru množství tanečníků jsem nebyl nijak omezen, ale vzhledem k Polní mši od Jiřího Kyliána kde je dvanáct můžů a Stabat Mater od Petra Zusky, kde je naopak dvanáct dívek, jsem se rozhodl pro smíšené obsazení, a tak zajímavě doplnit kompozici celého večera. Hlavní roli má samozřejmě Guru, ale snažím se o to, aby měl každý tanečník aspoň malý prostor pro realizaci, mohl se ukázat a něčím zaujmout.

V takom baletnom mix programe sú tvorcovia značne limitovaní prestavbami a rozpočtom. Je vaša inscenácia postavená hodne na výtvarne? Na scénografii, svetle…?

To máte pravdu, ale musím se přiznat, že na rozpočet celého večera nebo mého díla jsem se neptal, takže nevím. Přišel jsem se svými požadavky, co se týče scény, a nikdo nic nenamítal. Na světla jsem si přizval Dana Tesaře, se kterým už jsem mnohokrát spolupracoval a vím, že je jedním z nejlepších light designerů v České republice. A také mně bylo vyhověno, takže si v tomto ohledu nemůžu vůbec stěžovat.

Tancujete dlho, pracujete vo veľkom kamennom divadle s bohatým repertoárom. Robíte svoje predstavenia. Čo je pre vás balet, či tanec, ktorý vás osloví? Že by ste i sám po náročnom dni do divadla zašli a cítili sa šťastne, že ste videli predstavenie?

Mám rád nové moderní projekty, rád se zajdu podívat na hosty ze zahraničí, kteří u nás hostují na jakékoli scéně. Mám rád projekty Pražského komorního baletu, 420PEOPLE, Cirkus La Putiku, či díla například Lenky Vagnerové. Rád zajedu na představení i do zahraničí, pokud to časově zvládnu a není to moc daleko. Je důležitě mít přehled a být v obraze, kam se tanec a moderní umění rozvíjí a kterým směrem se vydává.

A váš choreografický a jeden osobný – reálny „guru“? (smiech)

Nemůžu říct, že bych měl nějakého choreografického guru, ale mezi mé nejoblíbenější patří samozřejmě Jiří Kylián, Paul Lightfoot, Alexander Ekman a nesmím opomenout úžasnou Cristal Pite. Na světě je mnoho úžasných choreografů a mít za guru jen jednoho by bylo trochu omezující, nemyslíte? A co se týče osobního guru tam to je moje tajemství.
***

Na záver malá poznámka. Škoda, že sa dramaturgia viac nezamyslela, ktoré diela českých skladateľov inšpirovali slávnych či preverených svetových choreografov. A nepokúsila sa získať do repertoáru napríklad také zaujímavé dielo, ako je jednodejstvový balet Before Nightfall na Dvojkoncert Bohuslava Martinů od Nilsa Christeho. Ten napríklad s veľkou hrdosťou uvádza balet Viedenskej štátnej opery v baletnom večere Majstrovské diela 20. storočia. Niečo tak exkluzívne ako naživo hraný práve tento, viac než geniálny opus Bohuslava Martinů brilantne choreografovaný, je nesmierny zážitok.

Rodák z Rotterdamu Nils Christe začal baletné štúdium vo veku šesť rokov na Rotterdam Dance Academy. V Rotterdame na konzervatóriu študoval i gitaru a flautu ešte predtým, ako bol prijatý vo veku sedemnásť rokov do Nederlands Dans Theater. V nasledujúcich pätnástich rokoch tancoval vo viac ako osemdesiatke baletov. V roku 1974 vznikla jeho prvá choreografia pre Nederlands Dans Theater. Od roku 1986 do roku 1993 pôsobil ako umelecký riaditeľ Scapino baletu v Rotterdame, kde uviedol niekoľko i svojich mimoriadnych baletov, napríklad Pulcinellu. Ako nezávislý choreograf spolupracoval Nils Christe s renomovanými baletnými súbormi v Európe a Amerike, vrátane Holandského národného baletu, Baletu Parížskej opery – práve pre ten vznikla choreografia Before Nightfall (1985), Royal Ballet of Flanders, baletu Viedenskej štátnej opery, Royal Danish Ballet, Kráľovského švédskeho baletu, Fínskeho národného baletu, baletu Deutsche Oper Berlin, baletu Komickej opery v Berlíne, Bavorského štátneho baletu a ďalších veľkých i menších súborov napríklad v Nemecku. Vytvoril choreografie k hudbe takých rôznorodých skladateľov ako Stravinskij, Poulenc, Šostakovič, Britten, Martinů, Bartók, Satie, Mahler, Liszt, Beethoven, Purcell, Prokofiev, Wagner, Vivaldi, Glass, Reich, Adams. Osobitný význam má spolupráca s jeho manželkou Annegien Sneep, ktorá mu pomáha od roku 1981 a je zodpovedná za re – naštudovania jeho baletov vo svete.

Christe na bolestnú hudbu a predsa zároveň plnú nádeje a svetla, v geniálne harmonicky a inštrumentálne koncipovanej partitúre nachádza špeciálny stav, stav sveta. Before Nightfall. Pred koncom, možno pred novým začiatkom, možno po veľkej jadrovej katastrofe, možno po zničení, možno i pred, možno za divného úplnku, ktorý podvedome ovplyvňuje konanie ľudí, rozohráva zvláštnu bezčasovú chvíľu, kedy sa stretáva šesť párov. Môžeme ich vidieť v ich reálnom a zároveň ťažko definovateľnom priestore. Trojica párov je sólových. Christe sa prezentuje ako vynikajúci choreograf duet. Dokonale ovláda finesy partnerského tanca a dokáže ich viesť do rafinovaných figúr. Vďaka bolesti hudby, postavy a ich klasickú techniku stavia do iného svetla. Láme port de bras, láme kedysi vznosné figúry akademického tanca, uzatvára vzdušné pozície rúk do seba, akoby postavy viac pociťovali svoje bolestné človečenstvo. Najviac vyniká prostredné z duet na adagio. Rozvláčne a predsa bolestivo uhrančivé. Na predposlednej repríze v tejto sezóne ho brilantne stvárnila rôznorodá dvojica Nina Poláková a Alexis Forabosco. Polákovej krehká, hmatateľná fyzická sila v pevnom ženskom tele, ktoré zároveň reprezentuje silu jej ženského sveta a Forabosco, ktorý ako zrelý muž, hľadá cesty ako pomôcť milovanej žene i sebe. Ketevan Papava a Eno Peci pred pádom do temnoty zápasili nielen so svojimi démonmi a démonmi tohto sveta, ktoré usilujú o dušu či česť každého človeka planéty. Na záver pôsobivá dvojica Alica Firenze a Mihail Sosnovschi už akoby deti tých prvých, predviedli inú generáciu. Tú, ktorá má najviac nádeje, môže spolu i spať a vtedy možno príde do ich myslí aj sen. Možno je to skôr všeobecné, poetické opísanie, ale také duetá, kde klasická technika, napríklad vysoké attitudy, panché, ozdobné ornamenty klasického slovníka sa prelínajú s nekonečnou nocou súboja dvoch sláčikových orchestrov s klavírom, tympanmi je ťažké popísať. Zároveň však tento opis svedčí o vysokej pohybovej a emocionálnej zrelosti interpretov. Tých doplnila šestica miniatúrneho zboru, ktorý je ich partnerom. Tam zaujali hlavne páni Kamil Pavelka a Greig Matthews, ktorí veľmi efektne uplatnili svoju pánsku fyziognómiu a chladný odstup od prehnane emotívne vyhroteného ženského sveta.

Večer Meisterwerke des 20. Jahrhunderts výborne doplnili dva diela. Francúzsku provenienciu tvorcov je poznať. Večer slávnostne akademicky ako veľká ouvertúra otvára Suite en blanc Sergeja Lifara. Vo Viedni sa jej dostáva takého ohromného lesku, aký si táto choreografia zaslúži. Nie je to žiadny všedný balet, ale skutočne medzi rôznymi výrazovými, na niečo hrajúcimi sa baletmi, niečo ako klasická symfónia.

Už od predohry s fanfárou lesného rohu, ku ktorému sa pridáva postupne celý orchester, až po žiariaci kovový lesk trúbok orchestra Viedenskej štátnej opery, neustále napätie rastie k vrcholnému finále. Pri jednotlivých zastaveniach sa pre zmysly diváka prezentuje brilantne zvuk tejto skladby Edouarda Laloa, nesmierne bohatej na zvukové nuansy a oči sú uchvátené prostou krásou bielych a čiernych kostýmov i brilantnou prácou tanečníkov. Už od živého obrazu po zdvihnutí opony, ktorý sa fragmentarizuje na jednotlivé epizódy, ako La Sieste, romantickú trojicu Sylfíd, cez energiou a tour en l´air nabité Thème varié. Po odpočinkovej Sérénade sólistky a ôsmych dám prichádza opäť veľká skupina v Pas de cinq. Ioanna Avraam zvádza hneď štvoricu pánov, ktorí jej demonštrujú svojou technikou svoje „kvality“. Protipólom je variácia sólistky s dámami La Cigarette. Predzvesťou veľkého finále je La Mazurka Denysa Cherevychka. Jeho antigravitačné skoky a rotácia sú neskutočné. Zároveň je tanečník muzikálny. Jeho kombinácie soubressaut do double cabriolu, čisté tretie a piate pozície, rôzne rafinované medzi kroky, ktoré odľahčujú atmosféru veľkých figúr ukazujú, že podobnú choreografiu musí tancovať tanečník, ktorý sa s ňou hrá a nie taký, kedy si choreografia s interpretom robí čo chce (hrá)! Adage, ktoré je pôsobivé „preťahovaním“ partnerov v panché a rafinovanými premenami, dominancia i vďaka pozíciám už veľký pokoj pred finále neprinesie. Finále to je ohňostroj techniky a radosti z pohybu. Cherevychko skáče ohromné grand jeté en tournant, konkurenčný sólista Vladimir Shishov grand jeté, sólistky sa predháňajú vo fouettée.

Záver večera patrí nesmrteľnej L´Arlésienne Rolanda Petita. Dovolím si povedať – jednému z najprogresívnejších diel tanca dvadsiateho storočia, kedy choreograf nachádza novátorskú a jedinečnú syntézu medzi gestickým uchopením pohybu. Kedy sa choreografia netvári ako vyjadrenie duševného stavu, či ornament, či svätý nedotknutý tanec, ale celé telo a invencia tvorcu sa stavia do služby drámy. A tak pozorný divák vidí ako sa Frédéri lúči so svojou slobodou, ako hladí javisko a vidí trávu, polia, lúky, díva sa do diaľky za úbočie zlatých klasov, odháňa slnkom rozčúlené muchy a jednotlivými gestami on i Vivette vytvára až pantomimický svet neexistujúcich dekorácií, postáv, prírody, ktorý sa prelína s narastajúcim úpalom slnka a temného tajomstva, ktoré vedie k tragickému koncu svadobnej veselice. Petit okrem toho geniálne koncipuje zbor, ktorý necituje ľudové tance od Arles, ale vytvára svojbytné rituálne tance, ktoré sa zdajú také prosté a zemité akoby nepochádzali od tvorcu a svojou ľudskou prostotou, kedy vytvárajú jednotu medzi účastníkmi tohto svadobného obradu na javisku sú ďaleko i od javiskového eklektizmu.

Dvoch partov, na ktorých celý balet stojí a môže i pohorieť, sa zhostili Kirill Kourlaev a ako Vivette debutovala Ioanna Avraam. Tá dokázala vytvoriť záhadnú ženu, ktorá vedľa toho všetkého radostného veselia je poznateľná ako duša nesúca si svoje tajomstvo, ktoré odmieta priznať. Okrem excelentnej práce chodidiel, ktorá je tu celkom potrebná, úctyhodného Épaulement, je Avraam i sugestívnou javiskovou osobou. Kourlaev svojou farbou vlasov akoby splynul s jesennými lúkami plnými zrelého obilia. Jeho vnútorný bôľ, vedúci k vyšinutiu pod tým vriacim slnkom, akoby pripomínal depresie postáv od van Gogha až po podivný piesok, ktorý deptá dedinu vo filme Almodovára Volver. Tieto prírodné úkazy však nie sú hýbateľmi tragédie, sú len jej vonkajším symbolom. Za tragédiou je vždy iný človek. A tak i Kourlaev nie je len vonkajší interpret krokov či gest, ale jeho motivácia vychádza z bohatého vnútorného sveta a podtextov a všetkému konaniu dáva zmysel. Traktuje vývoj postavy medzi jednotlivými zastaveniami Bizetových viet Suity č. 1 a č. 2. Až k strhujúcemu finále, ktoré končí jeho slávnym skokom z okna.

Takže okrem premiéry v Prahe sa určite zastavte i vo Viedni a zoznámte sa nielen s choreografom Nilsom Christem a jeho poctou českému skladateľovi. A vypočuť si orchester, ktorý hrá k baletu naživo takú osobitú skladbu ako Dvojkoncert Bohuslava Martinů, je možno závideniahodný moment patriotizmu, keďže u nás doma by to na deväťdesiat deväť percent skončilo s nahrávkou. Možno sú tie skladateľove bolestné zlomy o pol tóna v moduláciách e, f, fis // e, f, fis, g// h ,c, cis, d harmonicky vyplnené tak vyhranenými tónmi základom nádeje, budúceho šťastia i boja, ktorý zvádza medzi svetlom a tmou, medzi dobrom a zlom každý z človečenstva, jednotlivé bytosti i celé národy… víťazstvo ktorej strany, či h – dur, či h – moll je na každom.

Ako bonus môžete vidieť klasickú a predsa nie nemodernú Suitu v bielom a veľkú drámu duší v L´Arlésienne.

Foto archiv ND, Pavel Hejný, Martin Divíšek, Wiener Staatsballett / Michael Pöhn

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]

Mohlo by vás zajímat