Baletní panorama Pavla Juráše (68)

Tentoraz:
– Anna Kareninová na trase Košice – Petrohrad
– „Zažila to, po čom túžime aj my, ale nemáme na to odvahu“, rozhovor s Kirillom Simonovom
– Mini kaleidoskop: bolo a bude
***

Posledná premiéra sezóny sa v piatok 25. apríla uskutočnila v balete Štátneho divadla Košice. Po vzrušujúcej sezóne, ktorú pripravil a príjemne prezentuje Andrii Sukhanov a ozvláštnili ju vysoko hodnotené inscenácie ChaOtica Pála Frenáka a Smrť v Benátkach Ondreja Šotha, je záver sezóny nepochybne veľkolepý. Annu Kareninovú na hudbu Rodiona Ščedrina prišiel choreografovať Kirill Simonov. Na veľkolepej scéne Emila Kapelusha a v desiatkach historických vzrušujúcich kostýmov Stefanie von Grawrog.Kirill Simonov sa narodil v ruskom meste Petrozavodsk (1975). Vyštudoval balet na slávnej Vaganovej akadémii ruského baletu v Petrohrade. Od roku 1995 bol členom Mariinskeho divadla v Petrohrade. Účinkoval v baletoch ako Labutie jazero, Romeo a Júlia, Luskáčik, Legenda o láske, Carmen (Petit), Popoluška (Ratmanskij).

V Novosibírskom divadle Opery a baletu choreografoval balet Sonata na Scarlattiho hudbu, Poulancovu operu Ľudský hlas alebo Stravinského Pulcinellu. V Mariinskom divadle začal s choreografiou vo Verdiho Otellovi. Pokračoval jednodejstvovým baletom Come in!, Princ Pirlipat a Luskáčik. Získal množstvo prestížnych ocenení za svoju choreografickú tvorbu a medzi jeho popredné diela patrí už zmienený Luskáčik v Mariinskom divadle v Petrohrade, na ktorom spolupracoval so svetoznámym dizajnérom Mikhailom Chemiakinym, Madame Lionelli premiérovaná v Albert Hall v Londýne, či balet Popoluška, za ktorý získal množstvo nominácií na prestížne divadelné ocenenie Zlatá maska (Moskva).
Kým sa dostaneme ku Košiciam, tak hneď skraja, študovali ste na slávnej Vaganovej akadémii klasického baletu v Petrohrade. Dotýka sa vás niečo také ako v nedávnej ani nie minulosti, škandálne vymenenie vedenia a inštalácia Nikolaya Tsiskaridzeho?

Mňa sa to dotklo len v mojich osobných pocitoch. Samozrejme, že vymenovanie nového vedenia uprostred školského roka je veľmi nezvyčajná vec aj vzhľadom k tomu, že dvaja predchodcovia veľmi úspešne riadili školu a spĺňali svoje úlohy. Nevyzerá to na potrebnosť výmeny vedenia Akadémie Ruského baletu, ale skôr nájsť pre Tsiskaridzeho nové zamestnanie. Ale hodnotiť jeho profesionálne schopnosti v tejto novej pozícii v danom momente nemôžem.

V Rusku a nielen tam, sa do umenia stále mieša vrcholná politika. Napríklad už len cena Zlatá maska, na ktorú ste aj vy boli nominovaný. Často je logicky uvažujúci divák šokovaný tým, kto vyhrá. Vy sám ste choreografovali v Mariinskom divadle Luskáčika, kde ho potom zase vymenili možno dosť rýchlo za iného Luskáčika a ten bol vymenený tiež… To je taká malá politika. Ako spomínate napríklad práve na prácu v tomto zvučnom divadle? Nie je to skôr fabrika? Môže sa tam choreograf cítiť skutočne šťastný, že má čas a atmosféru k slobodnej tvorbe?

Ťažko odpovedať na všetko naraz. Čo sa týka Zlatej masky, do akej miery je to spolitizované alebo nie, záleží možno od toho, kto je predsedom poroty. Každý rok sa porota skladá rôzne, aj výsledky sú vždy rôzne, preto nemôžem povedať, že Zlata maska je spolitizovaným festivalom. Je to obrovské podujatie, ktoré dáva možnosť vidieť veľké množstvo predstavení, ktoré mali premiéry v Rusku v priebehu roka. Pre mňa osobne je to skôr festival než súťaž. Počas dvoch mesiacov môžeme vzhliadnuť množstvo predstavení kvalitných a menej kvalitných, diskutabilných až škandálnych. Experti a kritici sú tiež len ľudia, ktorých vkus a názory sa líšia, preto nikto a nikdy nebude stopercentne spokojný, nie je to šport. Počul som, že prémie Zlatej masky sú vopred zaplatené, ale keď som bol členom poroty aj ja, žiaden tlak som nepociťoval, rozhodovali sme tak, ako sme uznali za správne a spravodlivé, takže moja skúsenosť hovorí o tom, že to sú fámy. Ten fakt potvrdzuje aj to, že keď som ja dostal cenu Zlatej masky, bolo to nečakane, pretože favoritmi boli dve najprestížnejšie divadlá – Mariinské a Bolšoj, ale nakoniec si cenu odnieslo Novosibírske divadlo. Osobne si nemyslím, že Novosibírske divadlo nazbieralo peniaze, aby kúpilo ocenenie, samozrejme je to blbosť.

Čo sa týka Luskáčika v Mariinskom divadle, dlhé roky existovala redakcia Vajnonena, následne prišla moja verzia s Schemiakinym, ale naďalej sa obidve predstavenia hrali paralelne, nikto nič nevymieňal, obidve redakcie boli v repertoári divadla a rovnako sa chodilo s tým na zájazdy. V daný moment sa moja verzia Luskáčika nehrá z dôvodu nevyriešených finančných otázok medzi Valerijom Gergievom a Schemiakinym, ale považujem za nekorektné komentovať to. Mariinské divadlo považujem za svoj domov, vždy som sa tam cítil dobre, pretože už od desiatich rokov počas štúdia som mal možnosť cítiť jeho atmosféru, od osemnástich už som pôsobil tam ako tanečník, aj moje choreografické začiatky sú spojené práve s týmto divadlom. Samozrejme, je to obrovská inštitúcia s vysokou profesionálnou úrovňou a zodpovednosťou a pre každého choreografa je to veľká výzva.

Košický balet má dlhodobo, vďaka Ondrejovi Šothovi a Andriiovi Sukhanovovi, vynikajúcu úroveň. Prichádzate skôr ako priateľ alebo vďaka možnostiam a dispozíciám súboru?

S Andrejom Sukhanovom sa poznáme krátko, vidiel som záznamy z predstavení Košického baletu a prijal som pozvanie na vytvorenie nového baletu pre súbor. Každá práca s novým kolektívnom je vždy zaujímavá, prináša to nové skúsenosti.

Anna Karenina je vyslovene obľúbená baletná látka. Mali ste vy ako študent čas na čítanie ruských klasikov ako Tolstoj, Dostojevskij, Turgenev, Puškin…?

Samozrejme, v školskom programe sme mali ruských klasikov, ale čím je človek starší, tak sa viackrát vracia k vážnej literatúre, ktorú ako dieťa nie vždy má šancu pochopiť.

Kareninu skúsili inscenovať mnohí. Čím je vaše libreto, či inscenačný zámer odlišný? Čo našiel veľký rozprávač dejových baletov Kirill Simonov nového, sebe blízkeho v tomto diele?

Vôbec som sa nesnažil vychádzať z existujúcich spracovaní, pre mňa bola smerodajná hudba a dramaturgia, ktorú do nej vložil Ščedrin. Tú hudbu skomponoval špeciálne pre svoju ženu Maju Pliseckú, kde je cítiť veľkú personalitu hlavnej postavy Anny aj osobnú charizmu Pliseckej. V hudobnej predlohe vidíme pohľad skladateľa na tento príbeh očami Anny. Nie je to výklad literárnej predlohy, skôr sú to fantázie a sny Anny.

Čím myslíte, že to je? Je to nejaké osobité kúzlo, že Karenina je vlastne padlá žena, neverná manželka a predsa divák s ňou súcití, podobne ako napríklad s Carmen…

Zatiaľ je predčasné hovoriť o pocitoch diváka, pretože premiéra ešte je pred nami (poznámka redakcie: rozhovor sa uskutočnil pred premiérou), ale čo sa týka pocitov čitateľa, tak naozaj toto veľké dielo má za predpoklad odsúdenie hlavnej protagonistky, ale čím hlbšie sa ponárame do deja, tým viac súcitíme spolu s Annou. Nie je to však pocit ľútosti, skôr je to pocit obdivu až úcty, niekedy až závisti k jej odvahe, čistote jej túžby, ducha … Aj keď v dôsledku ju to zabilo, zažila ale to, po čom túžime niekedy aj my všetci, ale nemáme na to odvahu.

V takýchto tituloch je dôležité správne vyvážiť pomer medzi dejovou linkou a zborovými pasážami a duetami. Na čo kladiete dôraz?

Pre mňa nie je dôležitá interpretácia textovej predlohy. Sú pre mňa podstatné city a emócie hlavných postáv, je to dramatický citový príbeh. Kladiem väčší dôraz na duetá Anny a Vronského, Anny a Karenina, ich vzájomné vzťahy. Samozrejme, bez zborových tanečných pasáži by štruktúra predstavenia nebola kompletná. To dielo ponúka obrovský divadelný priestor: je tam ples, dostihy, salón, to všetko je pre choreografa veľkou plochou pre jeho fantáziu.

Váš spomenutý Luskáčik bol výtvarne nesmierne sugestívny. I vaše ďalšie diela ako napríklad Popoluška. V Košiciach je relatívne malé javisko. Aké vizuálne potešenie čaká na divákov?

V danom prípade som si nedával za úlohu vytvoriť na scéne reálny svet Anny, sú to jej sny, fantázie, do ktorých máme možnosť nahliadnuť, Chceli sme vytvoriť svet nereálneho priestoru, aj keď v scénografii sú určite reálne prvky, dominujú abstraktné plochy, sklá, zrkadlá, imitácia nástupišťa, koľaje… Každý divák má priestor pre svoju fantáziu a môže to chápať rôzne. Neuvidíme tam žiadne architektonické stavby, ani žiaden nábytok, nič konkrétne, pretože to nebolo našim cieľom.

Tvorca má vždy nejaký ideálny typ interpreta. Inklinujete skôr k tanečníkom, ktorí sú viacej hercami, či skôr k tanečníkom, ktorí vládnu dokonalou technikou i formou?

Mám rád tanečníkov, ktorí sú dobrými hercami, ale majú aj dobrú techniku. Je ich málo, ale existujú.

O čom je podľa vás dnešný balet… Kam sa posunul?

Každý choreograf to vidí po svojom, nech o tom píšu kritiky. Ja o tom neuvažujem.

Keby vám ponúklo vedenie baletu, že by pozvali hosťovať do vášho baletu niekoho, koho by ste chceli? Koho by ste priradili ku košickej Karenine a naopak ku košickému Vronskému? Koho by ste pozvali ako Kareninu?

Nikoho. Ja vždy vytváram predstavenie pre konkrétne divadlo a konkrétny súbor. Samozrejme existuje stereotyp volať hostí, ale ja to neuznávam, je to nesprávne. Dielo patrí len danému súboru, pre ktorý je vytvorené.

Náš rozhovor vzniká pre český web. Máte nejaký špeciálny, osobitý vzťah k českému baletu? K Prahe? K Čechám?

Samozrejme mám rád Prahu. Český balet nepoznám až tak dôkladne. Viem kto je Jiří Kylián a Petr Zuska, ale nemal som možnosť vidieť žiadne predstavenie pražského baletu. Sú to dvaja úžasní choreografi. Kylián je pre mňa tak ako pre mnohých, veľkým vzorom. Je to génius.
***

A ako hodnotia prácu s choreografom v Košiciach? „Bola to pre nás veľmi ťažká práca, lebo to predstavenie je po všetkých stránkach veľmi náročné. V predstavení sú zachované tradičné výtvarné prvky, ale je to akoby súčasný a subjektívny pohľad režiséra na románovú tému,” hovorí umelecký šéf košického baletu a zároveň sólista Andrii Sukhanov. Predstaviteľka Anny Kareniny, sólistka Eva Sklyarová, tvrdí, že v svojej doterajšej kariére nič ťažšie ešte netancovala. „Ale ja osobne som sa do tohto predstavenia zamilovala, hoci tá práca bola veľmi, veľmi náročná. Ťažký je predovšetkým jeho pohybový slovník choreografa, plastické pohyby celého tela si vyžadujú dokonalú techniku. Náročné je to aj v tom, že v predstavení je veľké množstvo duet. A prvýkrát sme sa pri práci stretli s tým, že sme nemali žiadnu kreativitu a voľnosť pri tvorbe pohybov. Kirill je veľký detailista a všetko musíme tancovať presne tak ako to chce on.”

Košický súbor sa neustále zlepšuje a medzi odborníkmi sa teší veľkej vážnosti. Takže cesta do Košíc určite nie je zbytočná. Možno by mohlo vedenie plzenského baletu pozvať Košice hosťovať a vedľa svojej inscenácie Libora Vaculíka v novom divadle predstaviť iný pohľad, rovnako súčasný na rovnakú látku Leva N. Tolstoja. A tak ako kedysi súperili Bohémy Leoncavalla a Pucciniho, by súperili dve osudové ruské ženy.

***

Zaujímavá premiéra čaká aj Viedenský štátny balet. Po úspechu autorskej Marie Antoinetty (Patrick de Bana) bol tentokrát prizvaný na scénu Volksoper anglický choreograf Ashley Page, aby pripravil titul viac než viedenský. Baletnú verziu slávnej hry Arthura Schnitzlera Reigen (u nás známa ako Kolo-kolo mlynské, alebo v Česku Rej). Page pripravuje pre mesto na Dunaji špeciálnu autorskú choreografiu na jednu z najškandálnejších hier Arthura Schnitzlera Reigen. Autor predlohy Schnitzler musel čakať od roku 1897, kedy drámu dopísal ako súbor desiatich jednoaktoviek zaoberajúcich sa milostnými pletkami viedenskej spoločnosti, až do roku 1920, kedy bola hra uvedená v Berlíne a vyvolala škandál. Aký škandál pripravia Ashley Page a jeho výtvarník Antony McDonald uvidíme od 28. apríla.

***

Po premiérach v Pražském komorním balete a Balete Národního divadla sa udiali ďalšie premiéry. V Ostrave v Národním divadle Moravskoslezkém naviazala nová šéfka súboru Lenka Dřímalová na svoju brniansku spoluprácu s dánskou baletnou pedagogičkou Karin Elver a prizvala ju k inscenovaniu titulu v Dánsku posvätného, k Bournonvillovej La Sylphide. Premiéra sa uskutočnila vo štvrtok 24. apríla. Dánska tanečníčka, tanečná pedagogička a choreografka Karin Elver sa narodila v Kodani (1962). Ako deväťročná bola prijatá do baletnej školy Kráľovského dánskeho divadla (Det Kongelige Teaters Balletskole). O sedem rokov sa stala elévkou baletu a v roku 1980 v ňom získala stálu zmluvu. Zúčastnila sa mnohých štipendijných študijných pobytov (Nemecko, Taliansko, USA, Portugalsko). Tancovala v baletoch Napoli, Wilhelm Tell, Abdallah, La Ventanaad (Bournonville), Symphony in C, The Four Temperaments, Divertimento no. 15 (Balanchine), Memoria, River, Caverna Magica (Ailey), Odyseus, Romeo a Júlia (Neumeier). Po dvadsiatich troch rokoch angažmán v kodanskom balete sa začala venovať choreografii a výučbe.

Foto Anton Faraonov, Viktor Dmitriev