Baletní panorama Pavla Juráše (7)

– Apolón verzus Dionýzos v Drážďanoch
– Jiří Bubeníček na Olympe umenia
– Vasilij Medvedev o Dance Open už budúcu sobotu v SND
– Zabudnutá slovenská baletná hviezda – Jozef Varga
***Niekedy človek musí opustiť hranice, možno celý život je o prekonávaní osobných i iných hraníc. Ak v poslednej dobe politicko-sociálno-etický nepokoj v spoločnosti stále viac rastie, rastie aj nepokoj v enigmatickom svete ľudského vnútra a túžbe vidieť niečo krásne, dokonalé. Čím ďalej tým viac sa divák snaží rozpoznávať a zvažovať, aké predstavenie navštívi. Tieto nožnice sa roztvárajú až tak, že niekto si radšej zaplatí Mezzo či Arte a do divadla v Česku na živé divadlo vôbec nechodí, niekto naopak je zaslepený tak, že všetko, čo sa mu servíruje zbaští i s navijakom a považuje to za vrchol kultúry. Uprostred mojich nožníc smerovala cesta do Drážďan a potom do Viedne. Taká zlatá stredná cesta a vyplatila sa.

V Drážďanoch nádherná, na osamelom vybombardovanom nábreží stojaca Semperova opera, pôsobí ako z iného sveta. Vyzerá ako starobylá kozmická loď, ktorá kedysi pristála a zatiaľ vďaka Bohu ešte neodletela. Navštívil som deviatu – poslednú reprízu programu premiérovaného 23. júna 2012 pod hypnotickým názvom Les Ballets Russes – Reloaded. Baletný súbor drážďanskej štátnej opery sa v ňom prezentuje opulentnou spomienkou na možno posledné veľké obdobie baletu, nie tak dávne. Nebudem sa tu zaoberať dejinami, už i tak sú články dlhé, navyše geniálna Božena Brodská nemá konkurenciu. Brilantne zo štyroch choreografií zostavený večer, bola skutočná lahôdka. Staré a nové, známe a menej známe, klasické i moderné, komorné i veľkolepé tableaux, epické i lyrické, apolónske i dionýzovské. Živel apolónsky a dionýzovský medzi sebou zápasí. Apolónstvo je možno tvrdohlavou túžbou po dokonalosti a dokonalom tvare. Boh Apolón sám vystupuje ako strážca ťažkého bremena individuality. Jeho priaznivec je pokojným vzbúrencom, ktorý si v vzbure zakrýva oči pred tým, že bytie je vo svojej podstate neinteligibilné. V boji s prírodným zákonom používa triumfujúceho rozumu, odpovedá na tichú výzvu transcendentna vyzbrojený vznešenosťou racionality. Naproti tomu dionýzovské na svoju individualitu zabúda, skladá zo seba jej bremeno a rozpíja sa v prajednote s prírodou, uzmieruje sa s ňou, splýva s ňou v harmónii, odpovedá jej a náhle pred ňou stojí nevinný. Nebudem sa podrobne zaoberať filozofickým aspektom, len ma napadlo, ako zaujímavo bol program a dramaturgia večera spojený a rafinovane vymyslený.

Úvodné Stravinského Noces v choreografii Stijna Celisa sú jasne dionýzovskou, archetypálnou orgiou medzi nevestou a ženíchom. Bubeníčkova transkripcia slávneho Nižinského Fauna je v jeho výklade práve boxerským súbojom medzi apolónskym a dionýzovským. Balanchinov Apollo je už z názvu čitateľný a jasný. A legendárne Svätenie jari v málo známej a napriek tomu geniálnej choreografii Jacopa Godaniho, ktoré slávi tento rok storočie od legendárnej premiéry, je vrcholom prírodného rítu, starých tradícií, surovej brutality, rozkoše a bohoslužbou k Dionýzovi. Nemám rád toto kvákanie o princípoch a hľadanie neustálych významov, ich porovnávanie a pseudo intelektuálne džavotanie o divadelnom predstavení. Takže polemika nebude. Noces belgického choreografa Stijna Celisa (1964), sú vzrušujúcim tanečným divadlom k burcujúcej experimentálnej Stravinského hudbe, ktorej dominujú vokálne hlasy, bicie a štyri klavíry, s ktorých umiestnením už skladateľ experimentoval. Celisa to najskôr fascinovalo a tak celý vokálno- inštrumentálny ansámbel postavil na javisko za priesvitnú stenu. Vytvoril tým strhujúci svadobný priestor, kde muzikanti sprevádzajú svadobný obrad, či možno svadobnú noc. Dvanásť špičkových tanečníkov a balerín vyzul, obliekol do štylizovaných kostýmov a expresívneho líčenia, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Picasso z obdobia svojej spolupráce s Ballets Russes a rozohral svadobný rituál, ktorý odkazuje k tradícii, rituálu, folklóru a mohol by som menovať až do ďalšej panorámy, k čomu všetkému. Vedľa divadelnej koncepcie je ale dôležitejšia choreografova pohybová fantázia. Popri strhujúcej gestickej práci necháva tanečníkov trpieť a milovať sa v novodobých petite mort, kedy slasť, rozkoš a bolesť majú k sebe tak blízko, že svadobné chorovody sa menia na ansámblový tanec i individuálne pas de deux. Takto vyhranený osobitý choreografický jazyk sa dnes po veľkých osobnostiach typu Kyliána, Forsytha, Piny Bausch už len tak ľahko nevidí. Celis nenapodobňuje ani jedného, ale jeho dielo je esenciou toho, čo dvadsiate storočie tancu a baletu prinieslo. Milovníkom moderného tanca odporúčam zamerať sa na jeho tvorbu, pretože je zaujímavo prekvapivá, ideovo naplnená a formálne dokonalá.

Apollon Musagetes (1928) je dielo Ďagileva z posledného roku pred jeho smrťou, ktoré sa objavilo na programe spektakulárneho tanečného programu ako javisková spolupráca Igora Stravinského a Georga Balanchina. Francúzsky výtvarný umelec André Bauchant sa mal podieľať na kulisách. Ďagilev vybral ako scénografiu dve krajinomaľby od Bauchanta, pre Apolóna grécku tuniku a tri múzy mala do bielych mušelínových tutu obliecť Gabrielle Chanel. Stravinskij po farebných a folkloristických opulentných kompozíciách pre Ballets Russes dostal za úlohu pripraviť hudbu pre hru bez deja a rozhodol sa pre prísnu formu priam apolónskej krásy. Balanchinova choreografia je opätovný návrat ku kánonickej forme, návrat k Danse d´École 19. storočia. Vzniklo predstavenie s prísnym antickým kánonom, geometrickým pôdorysom choreografie a priestorovo sochárskym výrazom. Balanchine dielo dokončil až o skutočných pár rokov neskôr a to nielen premenovaním na Apollo pre newyorskú premiéru v roku 1957. Pre pánsku étoile súboru Jiřího Bubeníčka bol Apolón osobným debutom a myslím, že nebudem ďaleko od pravdy keď napíšem, že spolu s českým rodákom Zdeňkom Konvalinom sú jediní dvaja českí tanečníci, ktorí túto vysnenú rolu mnohých danseur noble tancovali, či tancujú. Možno by pukol hnevom i veľký Nurejev, ktorý niekoľko rokov musel čakať na možnosť zaradiť Apolóna k svojmu vnímaniu svojho vlastného tanečného majstrovstva, keď žijúca prítomnosť veľkého Mr. B. mu bránila dielo naštudovať a až po skoro tajnom naštudovaní v Južnej Amerike sa mu podarilo vpašovať sa do tejto role, ktorú ani jemu väčšinou oddaná kritika tak jasne nechválila, pretože pre väčšinu kritikov bol Nurejev Dionýzos a nie Apolón. Jiří Bubeníček mi navzdory ťažkej role poskytol pre Panorámu rozhovor a nevedel som, či už som na interview a caffé s Bubeníčkom, či vďaka jeho osobitému kúzlu veľkého umelca s Apolónom. To by mi isto japonské fanynky obdivoch baletných bráchov závideli.

Mnoho svetových tanečníkov túžilo tancovať Balanchina pre jeho vycibrený choreografický rukopis a povestnú čistotu štýlu. Čo pre teba znamená tancovať Apolóna, jednu z tých choreografií autora, dielo, ktoré tancovali Nurejev, Baryšnikov a ďalšie generácie svetových hviezd pred tebou?

Tak samozřejmě je to veliká pocta. Mám to štěstí, že pokaždé když se na repertoáru objeví nový program od Balanchina, asistenti si mě většinou vyberou jako první obsazení. Tak tomu bylo rovněž s Coppelií od Balanchina, kterou Drážďanský soubor uvedl myslím před dvěma roky. A teď s Apollem. Pokaždé pracujeme s asistentkami právě od Balanchina, starší baleríny, které tančili v New York City Ballet ješte za doby Balanchina. Mají obrovský přehled a také úctu k choreografii. Takže se s nimi pracuje doopravdy dobře a hlavně velice profesionálně. Po takové práci si tanečník doopravdy věří a nemá žádné zábrany se do role vžít a zatančit ji jak by si asi Balanchine dnes přál.

Čo je na úlohe najťažšie – choreografia alebo vytvorenie uveriteľnej figúry v tomto ballet blanc? Je možné vôbec do roly vložiť niečo zo seba v rámci prísnych pravidiel, s ktorými je interpretácia Balanchina zviazaná?

Jak už jsem naznačoval, kroky jsou přísně střeženy Balanchine Trust, takže choreografie je po celém světě stejná. Tedy na malé individuální maličkosti. Ale kroky – choreografie je tak výborně postavená, že se dobře tančí. Ale i když to vypadá velice lehce, technika provedení stylu je náročná. Na sále je vždy hodně práce. Na jevišti jsem se snažil tak nějak zapomenout na to, že tančím a stal jsem se na tu půlhodinu doopravdy Apollem. To je moje takové tajemství. Já se nesnažím se do role nějak vžít, anebo roli nějak ztvárnit. Je to namáhavý a zbytečný. Většinou se ponořím rovnou hlavou do vody a jsem na jevišti ta či ona osoba, kterou tančím. Takže diváci se nedívají na Jiřího, který tančí Apolla ale na Apolla. Zni to si divně, ale já to tak cítím! (smiech)

… Smiech by určite prešiel takzvané pohodlné české baletné hviezdy hlavne pánske, ktoré sa bez hanby pyšne nazývajú vo svojich životopisoch danseur noble. Bubeníčkova osobnostná interpretácia a mikropríbeh, skutočne i v tak jasne vyhranenom diele, až po uragán technickej prezentácie sú skutočne sviatkom a posvätnou rozkošou zo svätého okamžiku tohto baletu blanc. Jeho piruety, náročné balanchinove väzby medzi skokmi, uvoľnenie tela do antikizujúcich póz a opätovnými allegrovými pasážami sú pôžitkom. Vrcholom je jeho variácia s dych berúcimi entrechat sept a adagio so samotnou Terpsychoré, ktorá ho posvätí. Za veľkým tanečníkom sa skrýva veľký talent, veľká práca, veľká drina, veľká osobnosť a veľké tajomstvo, ktoré dokáže naplniť diváka a niekedy možno starnúcu, či unavenú interpretáciu bohýň rozžiariť apolónskym jasom.

Dionýzos učí svoje neofyty veľkému pritakávaniu pri pohľade do strašlivého hrtanu bytia. Jeho učeníci za spevu satyrských fláut Stravinskeho náhle vidia seba iba ako miznúci jav, ktorý však má práve svojou konečnosťou účasť na večnej nádhere Absolútna. Smrť, nespravodlivosť a utrpenie nevinných sa náhle javí ako čosi samozrejmé, ako niečo, čo musí byť a nemôže nebyť, čo k ľudskému pobytu na zemi neodmysliteľne patrí. Až v tomto svetle sa svet javí vo svojej skrytej nádhere, ktorá sa nám dáva v plnosti jedine v spolčení sa s hrôzami. Toto by mohlo byť motto fascinujúceho Svätenia jari Jacopa Godaniho. Po všetkých tých prvoplánových, epicky naratívnych, štylizovaných, archaických, prerozprávaných choreografiách Svätenia. Konečne čistá absolútna identická pohybová partitúra s hudbou. Dvojitý kánon zvuku a pohybov ľudských tiel, ktoré sa orgiasticky radujú z nového roku, jari, možnosti milovať i zabíjať, žiť i umrieť, pracovať i leňošiť… Áno, existencia je isto strašlivá, ale to ešte nie je argumentom proti nej. Godani nevytvára libreto, príbeh, epický dej, pracuje s hmotou tiel, to je fascinujúce a pôsobivé. Starodávny rituálny mýtus o oslave jari vníma ako sakrálne podobenstvo o tajomných veciach vo vnútri človeka. Godaniho pohybová virtuozita, zmysel pre animoznú polohu tela, úplné popretie fyzických zákonov tela, špecifickosť pohybového slovníka, mizanscény, rozvrstvenie choreografickej antilineárnej koncepcie, hmatateľná fyzickosť tiel, antigravitácia, prejavy tela ako energia, sila, dych, únava a k tomu divadelné prejavy ako hranie a precítenie, choroba, nenávisť, láska… s absolútnymi výkonmi súboru vytvárajú jedinečné a osobité Svätenie jari.

Za zmienku stojí výkon orchestra Sächsische Staatskapelle Dresden. Spôsob, akým zahrali celý večer pod taktovkou Mikhaila Agresta je vyrovnaný dokonalým tanečným výkonom. Vokálno inštrumentálne spojenie u Noces, melodické drevené dychy v Debussym, krištáľovo čistý apolónsky zvuk v Stravinského Apolónovi, až po dych berúce, detailne prepracované Svätenie jari, kde každý nastroj bol sólista i partner pre ostatných, bez prázdnej dutej zvukovej skrumáže, vo vypätých tempách nielen čo do rýchlosti, ale v klenutých orgiastických kantilénach som ešte nikdy nepočul.

Slnko stúpa k zenitu, Apolón sa lúči so svetom, aby sa glorifikoval pre Parnas a posiela nám posledný bozk svetelného paprsku. Na zemi sú zapálené ohne a okolo nich sa dávajú do tanca vášniví uctievači. Nastáva vek Dionýza, nastáva vek trhového kapitalizmu. Apolónsky Kristus, ktorý nie je iba ten, ktorý prináša zákon a prikázania, nie je iba bohom Apolónom, je zároveň tým, ktorý hlása, že kráľovstvo božie je v srdci, ktorý kladie dôraz na evanjeliovú prax, ktorý žije vo svete a nepokúša sa z neho utiecť – naopak: učí ako žiť v ňom a snaží sa o zmierenie človeka s jeho neľahkým údelom a nepoznaním Boha, by mal byť zavrhnutý po hegemónii politicko-mocenskej nadvlády v minulých storočiach. Trhový poriadok je v podstate spontánny, je – podobne ako hlbina prírody – desivý vo svojej nespravodlivosti, je neľudský, pretože nebol stvorený rozumom človeka, ten na ňom iba participuje. Tým, čo človeka s kapitalizmom uzmieruje je melódia flauty oslavujúca opojnú chuť slobody, ktorá sa mu otvára. Kapitalizmus akoby bol veľkou oslavou múdrej nerozumnosti a spontaneity sveta. Toto všetko, čo ma napadlo v hľadisku Semperovho pozemského raja, či skôr neba, som na domácom predstavení dlho nezažil. Je to vina tvorcov, či mňa ako diváka?

Bohužiaľ som sa opäť hodne rozpísal, takže o ďalšom komponovanom večere „Tanzperspektiven“, ktorý odpremiéroval 20. februára baletný súbor Viedenskej štátnej opery s nie najlepším bodovým skóre, som musel referovať samostatne (recenzia tu). Pretože v dramaturgii tohto dielu Panorámy venovanému cudzine, pre čitateľov projekt Dance open, ktorý sa koná 2. marca v Bratislave, odprezentuje jeho “krstný otec“ – choreograf známy i českému divákovi – Vasilij Medvedev (balety: Onegin ND Praha, Luskáčik, Korzár NDB).Koľký ročník Dance open už pripravujete? Ako vôbec vznikla myšlienka robiť baletný festival v Peterburgu, v meste, kde je baletu viac než dosť a v slávnom divadle? Nemáte núdzu o divákov?

Mezinárodní baletní festival DANCE OPEN začínal skromně sérií baletních master class s účastí špičkových pedagogů Akademie Ruského baletu Vaganovové, pro studenty baletních škol ať už soukromých či státních, z mnoha zemí světa. Každým rokem si upevňoval své pozice, rostl a postupně si vybojoval renomé nejen v Rusku, ale hlavně v celosvětovém baletním vnímání. Dnes patří náš festival k těm nejprestižnějším na světě a svědčí o tom například i žebříček britského časopisu “The Independent”,ve kterém jsme se umístili v první desítce nejvlivnějších festivalů v Evropě. V tomto roce pořádáme již dvanáctý ročník. K master class a baletním Gala jsme přidali ještě Mezinárodní baletní cenu DANCE OPEN, kterou uděluje vážená porota složená z uměleckých ředitelů a šéfů největších světových souborů, a předsedá jí legendární Natalia Makarova. Dříve jsme pořádali pouze jedno Gala představení světových baletních hvězd, ale pro velký zájem publika již několik let pořádáme tři až čtyři Gala večery, s různými programy a tanečníky. Každoročně pořádáme také přehlídku účastníků na scéně, která je jakýmsi vyvrcholením týdenního programu baletních kurzů (master class).Dříve jsme tak trochu soupeřily s festivalem Mariinsky, ovšem dnes již mohu hrdě prohlásit, že dnes o žádné konkurenci není řeč. Náš festival má daleko vyšší prestiž jak u tanečníků, tak i u publika.

Je to prvýkrát čo exportujete gala večer mimo Rusko? Prečo práve Bratislava a nie trebárs Praha, Viedeň?

DANCE OPEN pořádá mezinárodní Gala večery hvězd v zahraničí již od roku 2006. Za těch 6 let se DANCE OPEN podíval do více než 20 zemí! S Bratislavou probíhaly jednání již několik let a letos se vše konečně podařilo uskutečnit. Co se týče Prahy, doufejme, že v budoucnu i tam naše Gala potěší diváky. V příštím roce by to měla být Víden.

Na akých umelcov sa môžu diváci tešiť?

Diváci uvidí například světoznámou Lucii Lacarra, primabalerínu Bavorského baletu z Mnichova s partnerem Marlonem Dino, etoile baletu Pařížské Opery Isabelle Ciaravola s partnery Hervé Moreau taktéž z Opery a Jurijem Smekalovem, premiérem proslulého Mariinského divadla. Dále vystoupí první sólisté Het National ballet z Amsterdamu Anna Tsygankova a Jozef Varga. Z baletu Velkého divadla z Moskvy (Bolshoi) to bude první sólistka Kristýna Krétova z Mariinského, virtuozní Ekaterina Osmolkina. A v neposlední řadě to budou takové hvězdy jako Vladimír Malakhov, první sólista a intendant Berlínského Staatsballett, a hlavně brilantní Leonid Sarafanov z Michajlovského divadla z Petrohradu.+++
===Máte nejakú špeciálnu dramaturgiu a kľúč k výberu umelcov, alebo ide skôr o to, kto je voľný, kto má čas, má svetové tanečné renomé? Čím je Dance Open iný než iné gala so svetovými hviezdami po celom svete? Má nejaké špecifiká?

Vyjmenuji vám několik faktorů, které dělají náš festival unikátní:
– Velmi strohý výběr toho nejlepšího co existuje v baletním umění ke dnešnímu dni
– Ta nejvyšší úroveň a mistrovství tanečníků z nejlepších světových baletních těles, kteří jsou na vrcholu své kariéry
– Dynamický poskládaný program z klasických i současných choreografií
– Velmi moderní a ojedinělý design kulis a světel
– Velmi silná energie špičkových umělců, která málo koho nechá chladným
– Moře emocí a nekonečná fantazie a láska organizátorů i všech, kdo pomáhá z našeho festivalu udělat opravdový svátek baletuSte činný ako uznávaný choreograf a pedagóg, čo vás ešte čaká do konca sezóny?

Samozřejmě se již pilně připravuji na DANCE OPEN, který proběhne v Petrohradu ve dnech 18. až 22. dubna. Naplní ho čtyři gala hvězd baletu, premiéra baletu baletního souboru Velké divadla, vystoupení souboru ze Semper Opera z Drážďan, udělování baletní ceny, dětské gala účastníků a týden master class. Pak v nové sezóně v říjnu bude mít premiéru můj balet Louskáček v Berlíně ve Staatsballett. Pracovat na této produkci budu společně s Jurijem Burlakou a Stanislavem Fečem.
***Ďalším účastníkom Dance open Gala je Jozef Varga, rodák zo Slovenska. Pôsobil v Balete Praha, potom osem rokov v Balete Zürich a od roku 2007 je vedúcim sólistom Holandského národného baletu v Amsterdame. V jeho repertoári nechýbajú titulné postavy z baletov Labutie jazero, Giselle, Luskáčik, Popoluška, Don Quichote, Romeo a Júlia, Paquita, Coppélia či Spiaca krásavica. Z moderného repertoáru tancoval okrem iných diela Georgea Balanchina, Jiřího Kyliána či Hansa van Manena. Tanečné vzdelanie po štúdiu na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave si doplnil na akadémii klasického tanca v Monte Carlo, ktorá nesie meno princeznej Grace. Na baletných súťažiach získal niekoľko ocenení. V roku 1997 bronzovú medailu na medzinárodnej súťaži vo Viedni a striebornú medailu na medzinárodnej súťaži v Győri. O rok neskôr to bola strieborná medaila na tanečnej súťaži Eurocity v Taliansku. V roku 2010 získal Cenu Alexandry Radius. Viac informácií a bohatú fotogalériu nájdu čitatelia na výbornej stránke tu.

Nech premýšľam tak či onak, stále si nemôžem vybaviť, že by ste v posledných rokoch v SND vystúpili. Je to skutočne tak, že po TK Evy Jaczovej, stáži na Akadémii klasického tanca princeznej Grace v Monte Carlo začala vaša svetová kariéra a z Bratislavy vás nikto nepozval ani hosťovať?

Na Slovensku som vystúpil dvakrát po štúdiu. Mário Radačovský ma pozval na gala a mal som tancovať aj so súborom. Časy sa odvtedy zmenili ale dúfam, že v budúcnosti sa mi podarí častejšie tancovať doma.

Na čo sa môžu slovenskí diváci tešiť? Čo zatancujete na Dance open?

Na Dance Open Gala budem tancovať Pas de deux z III. dejstva Labutieho jazera a balkónovú scénu z Romea a Júlie. Mojou partnerkou bude vynikajúca Anna Tsygankova.

Ako sa chlapec z Tvrdošoviec na Slovensku stane vedúcim sólistom Holandského národného baletu v Amsterdame? Dá sa to nejako zhrnúť?

S troškou šťastia tvrdou prácou. Mama ma zobrala ako osem ročného chlapca do ĽŠU na tanec, lebo som stále spontánne tancoval doma. Učiteľka tanca pani Šetinová ma poslala na prijímačky do TKTEJ. Mal som vynikajúcu učiteľku pani Pilzovú, ktorá nám dala skvelé základy klasického tanca. Vďaka nej som sa dostal do Monte Carla k svetoznámej Marike Besobrasovej, ktorá vychovala generácie vynikajúcich tanečníkov, okrem iných pracovala aj s Nurejevom. Každé ráno som mal 2×2 hodiny baletu, aby som porozumel jej vízii. Mnohé zlozvyky z mladosti sa jej podarilo korigovať a pripraviť ma na profesionálnu kariéru. Mal som pocit, že vďaka nej som sa naučil vidieť vlastné chyby a tým sa zlepšovať. Profesionálnu kariéru som začal v Zürichu s H. Spoerlim, kde som sa vypracoval na prvého sólistu za niekoľko rokov. Po ôsmych rokoch som sa rozhodol, že je čas na zmenu, nový repertoár, choreografi, baletní majstri a tak som sa rozhodol pre HET – vynikajúci súbor, kde som mal možnosť začať ako vedúci tanečník.

Nie je vám smutno, že časopis Dance Europe vás zaradil medzi stovku najlepších tanečníkov a na Slovensku vaše meno pozná málokto?

Je to smutné hlavne kvôli rodine. Ale viete, tanec nie je ako futbal alebo hokej. Je veľa slovenských umelcov pôsobiacich v zahraničí, ktorí sú neznámi doma. Nemôžem očakávať veľa, keď som po štúdiu odišiel do zahraničia. Ešte mám nejaké roky tanca pred sebou a dúfam, že sa mi ešte podarí párkrát zatancovať doma.

Ako spomínate na svoje pražské angažmán?

Na Prahu mám pekné spomienky. Je to krásne mesto s bohatou históriou. Veľmi rád som sa predchádzal ulicami starého mesta. Ako 17-ročný som tam okúsil prvýkrát na niekoľko mesiacov život profesionálneho tanečníka. Minulé leto som mal možnosť vrátiť sa do prekrásnej opery a zatancovať si Labutie jazero.

Slovenskí umelci vynikajú okrem techniky mimoriadnym javiskovým prežitkom, herectvom, výrazom a to nielen tí baletní. Máte rád tú možnosť stvárniť postavu na javisku, alebo je vám bližšie virtuózne technické tancovanie v abstraktných baletoch?

Mám radšej naratívne balety a inklinujem skôr ku klasickému repertoáru. Veľmi rad tancujem aj niektoré balety z neoklasického a moderného repertoáru napr. Balanchina, van Manena alebo Neumeiera. Z klasického repertoáru napríklad Giselle, Romeo a Júlia, Labutie jazero… Hlavne Albrecht mi prirástol k srdcu za posledné roky.

***

Keďže som dnes tak filozofoval, na záver tiež trochu filozofie, ktorá k efemérnemu a pominuteľnému médiu tanca patrí: „Vše, co jest, je spravedlivé a nespravedlivé a v obojím stejně oprávněno.“ V apolónskej zviazanej Európe bola potreba kladiva, aby sa jemnosť dejín a krehkosť ľudskej slobody (ne)ujarmená neťažiacim jarmom údelu znovu rozbehla. Kedy príde také kladivo i do českého tanečného a baletného sveta? Skončime Ďagilevom, keď sme boli v jeho ére skrze Drážďany: “Sú dané okolnosti, ktoré môžu spôsobiť paniku, a to existencia každého nemilosrdného zákona, ktorý spôsobuje, že celý svet sa stále z rovnakého dôvodu a na rovnaký spôsob mýli. Ľudstvo má rado lietadlá a objavilo bezdrôtový telefón, avšak s pomocou týchto telefónov bude si vždy rozprávať tie isté hlúposti o každej novej myšlienke a každej novej príhode.

Foto Costin Radu, Angela Sterling, Michel Lidvac, Tamas Nagy