Baletní panorama Pavla Juráše (74)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

V tejto najtajomnejšej Shakespearovej hre sa Pastor zameriava predovšetkým na postavy Prospera a jeho dcéry Mirandy. Nezaujíma ho toľko svet kúzel, ktoré na ostrove ovládajú ľudí a ich činy. Prospero a dcéra, ktorí boli vykázaní na ostrov, sú centrom jeho štúdie charakterov v Búrke. Sústredí sa na človeka, emocionálny príbeh o starobe, láske, s jemnými narážkami na témy ako kolonializmus a útlak.

„Podľa môjho názoru, je Búrka najlepšia Shakespearova hra, ale je to tiež jedna z jeho najzložitejších prác. Je nemožné zhrnúť príbeh v jednej vete, pretože hra má niekoľko vrstiev. Je otvorená mnohým rôznym interpretáciám. Na politickej úrovni – ako hlavnou témou je strata moci. Z citového hľadiska – ako sa má Prospero so všetkým a mnohým vyrovnať emocionálne. V kontraste medzi rozumom a inštinktom – opísaný postavami Ariela a Kalibána. A na sexuálnej úrovni – so zreteľom na erotické napätie vytvorené skutočnosťou, keď jedna žena žije na ostrove s niekoľkými mužmi. A to sú len niektoré z vrstiev obsiahnutých v diele.” – hovorí Pastor. Shirin Neshat o práci s Krzysztofom Pastorom hovorí: „Jeho práca sa ma dotýka hlboko. Všetky jeho balety majú silný emocionálny dopad. A to citové puto je špeciálne, pretože sme z rôznych prostredí. On je z Poľska, s jeho históriou východného bloku a ja som utečenec z Iránu a obaja sme skončili v západnom kultúrnom okruhu. Východ stretáva západ v hlbokej duchovnej spriaznenosti.”

V roku 1974 Shirin Neshat opustila Irán kvôli stáži v Spojených štátoch, kde zostala natrvalo a kde je dnes jednou z popredných umelcov našej doby. Jej práce ako fotografky, dokumentaristky, filmárky a video umelkyne sa vyznačujú jemnou poetikou, ale kruto odhaľujú spôsob, akým sú i dnes izolované ženy v svojom postavení v islamskom svete.

Pre vyhranenú kritiku postavenia žien v iránskej moslimskej spoločnosti jej bolo znemožnené vrátiť sa do vlasti. K naratívnemu filmu prešla od svojich lyrických artových video inštalácií (Zanietenie 1999; Neskrotnosť 1998). Mala samostatné výstavy napríklad v newyorskom Whitney Museum či v montrealskom Musée d’Art Contemporain. Témou jej práce zostala genderová politika a právo na sebaurčenie. Režijný debut Ženy bez mužov, ktorý natočila v Maroku ako voľné pokračovanie svojej predchádzajúcej práce, predovšetkým video inštalácie Zarin (2005), jej vyniesol Strieborného leva na MFF v Benátkach.

Jej najnovšou prácou je krátky film Illusions & Mirrors, prezentovaný na Vienna International Film Festival 2013 s Natáliou Portman v hlavnej úlohe. Neshat získala rad medzinárodných ocenení a vyznamenaní za svoju prácu. V roku 2010 bola od Huffington Post zvolená Umelcom desaťročia. „Vplyv jej práce ďaleko presahuje oblasť umenia a odráža najdôležitejšie témy a ďalekosiahly boj o uplatnenie ľudských práv.“ V poslednej dobe jej bola udelená cena Crystal Award na Svetovom ekonomickom fóre ako umelcovi, ktorý prispieva k vytváraniu lepšieho sveta.

K hudbe bol vybraný Shoji Azari, nie náhodou životný partner Neshatovej. Jeho dramaturgia pre Búrku zahŕňa skladby od Henryho Purcella, Thomasa Tallisa, Roberta Johnsona, Matthewa Lockeho až po Michela van der Aa. Vedľa tradičnej iránskej hudby, citácie hudby európskej. Zvláštne postavenie má v partitúre kontratenor Dave ten Kate. Iránsky charakter archaickej hudby sprítomňuje hudobník a herec Abbas Bakhtiari, ktorý tiež vystupuje na scéne ako starý Prospero.

Predstavenia sa hrajú v tejto sezóne do 29. júna. Titulnú rolu Prospera vytvoril Pastor pre sólistu HET baletu, slovenského tanečníka Jozefa Vargu. „Je to prvýkrát, keď niekto pre mňa tvorí titulnú rolu. Lebo dnes sa robia väčšinou revivaly klasických baletov alebo kratšie moderné balety. Tak je to niečo špeciálne. Pretože sa to často nestáva. Navyše ja budem Prospero. A ten má jednoznačne hlavnú rolu“, komentoval pre Panorámu tanečník svoje obsadenie v balete Búrka.***

V rámci slávnostného Ballett Festwoche má za sebou premiéru Mníchovský štátny balet. Je to už síce trochu dávnejšie, ale dramaturgicky stojí za zmienku. Navyše si v nej zatancovalo i niekoľko českých tanečníkov.

Baletný večer Der gelbe Klang spája tri choreografie. Podľa prvej z nich je večer pomenovaný. Choreografom i scénografom je Michael Simon, ktorý inšpirovaný Wassilym Kandinskym hľadá rovnomenné poňatie interakcie, interakcie zvuku a farby. Na abstraktnú hudbu Franka Zappu vytvoril Michael Simon vtipné a poetické divadlo obrazov farby, zvuku, projekcie, svetla a pohybu, ktoré sa spájajú do nového tableux. Venoval ho práve maliarovi, ktorý koncept spojenia zvuku a farby nemohol v svojej dobe z technických dôvodov realizovať. Až dnešná vyspelá javisková technika umožnila vzdať hold „žltému zvuku“.

Práve Gelben Klang svojim umeleckým odkazom, ktorý presahuje hranice baletu, nadväzuje na obľúbené uvádzanie titulov šéfa baletu Ivana Lišku. Titulov, ktoré majú silný presah a nie sú prvoplánovo divácke kusy, ale súvisia s dejinami baletu. V júni sa práve vracia na repertoár jeden taký balet, a to Triadische Ballett od umeleckého priekopníka Oskara Schlemmera v choreografii Gerharda Bohnera. Súbor bude hrať balet v Reithalle a predstavia sa s ním aj v Berlíne (Akademie der Künste, Hanseatenweg). Práve tam pred dvadsiatimi piatimi rokmi (1977) povstal znovu ako produkcia Westberliner Akademie der Künste. Hudbu vtedy skomponoval na objednávku Hans-Joachim Hespos. O Triadische Ballett viac v budúcej Panoráme i s fotogalériou.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na