Baletní panorama Pavla Juráše (77)

Tentoraz:
– Päťdesiat rokov snov Fredericka Ashtona
– Nová choreografická hviezda Alastair Marriott – top kreácia tejto sezóny
– Natalia Osipova kraľuje aj moderne
The Dream Mixed v Royal balete
– Jiří Bubeníček ako biblický Jozef v Drážďanoch
***

Premiéry Kráľovského baletu v Londýne a celkovo úroveň a štýl predstavení sa možno príliš zúžili na posudzovanie podľa toho, čo sa dostane do prenosu v kinách. Lenže to je len obmedzený fragment a tak ako inscenácia na DVD, ani prenos v kine hoci je „live“, nemôže sprostredkovať charakter predstavenia ani dôkladne preskúmať úroveň súboru.

Posledná premiéra tejto sezóny, baletný program The Dream Mixed sa do top rady predstavení nedostala, čo je veľká škoda. Večer je totiž veľmi dobre dramaturgicky koncipovaný a v troch jednodejstvových baletoch dostávajú zaujímavé príležitosti známe i menej známe tváre z kráľovského súboru. Večer otvára The Dream, balet Fredericka Ashtona, ktorý mal premiéru pred rovnými päťdesiatimi rokmi. V tomto roku sa vrátil na repertoár už po niekoľkýkrát ako stálica Asthonovej tvorby hlavne pre to, že sujet baletu vychádza zo Shakespearovej hry Sen noci svätojánskej a okrúhle výročie štyristo päťdesiat rokov rokov od narodenia anglického dramatika si pripomína celý kultúrny svet. Obľúbené Ashtonovo hodinové dielo, ktoré už podľa názvu Sen nereflektuje celú štruktúru a zápletku drámy, ale zaoberá sa len zápletkami v čarovnom lese, nestráca ani po rokoch nič zo svojej pôvabnosti. Áno, možno niektoré miesta by sa dali v súčasnom rýchlom životnom tempe a zmene optiky vnímania divadla považovať za klišé, či zbytočnú rozvláčnosť, ale v kontexte celkového vyznenia diela sú adekvátne. Roztomilej poetike až starobylého zabudnutého divadelného inscenovania nahráva aj scéna Davida Walkera. Pôsobivý kúzelný les, ako 3D animácia slávnych anglických krajinomalieb, kde svetlo mesiaca len jemne presakuje storočnými dubmi a v tôni toho najstaršieho, pokriveného hrčami majestátneho dreva má svoju spálňu Titánia. V lese to ožíva krásnymi vílami, ktorých pohybové uchopenie odkazuje na veľké romantické balety s nadprirodzenými silami. Vyvýšená zadná časť lesa umocňuje realistický rozmer scénografie tak, ako do detailu namaľované lístočky stromov, kôra a všemožné detaily všemocnej prírody. Asthon veľmi umne libretisticky vyberá logicky to, čo je dôležité pre samostatné oživenie a pochopenie tohto dejstva v lese. Hádka Oberona a Titánie o páža, entrée šestnástich víl, ktoré sa vznášajú vo vysokej štylizácii pohybu a vysokej kultúry en pointe tancovania. Prichádzajúce dvojice smrteľníkov Hermia a Lysander, tá je červenovlasá a on tmavý a naopak Demetrius ryšavý a tmavá Helena, akoby vyjadrovali už výtvarný nesúlad medzi pármi. I bez celého aténskeho obrazu dramatika, je vďaka Asthonovej drobnokresbe vidieť, kto sú títo ľudia a aké peripetie vzťahu zažívajú. Z drobných mizanscén, ktoré neretardujú tanečný charakter baletu je možné vyčítať všetko. Romantický pátos veľkého okúzlenia Demetria a Hermie, nekonečné blúznenie mladých milencov, ostych Hermie, vzrušenie jej milenca, silu šumenia vetví storočných stromov, ktoré akoby rozochvievali za mesačného svitu na čistinke aj ich telá. Pitoreskná dvojica Demetrius a Helena so svojim kŕčovitým „milujem a nechcem ťa“, je vyrovnanou dvojicou k tým idylickým.

Ashton v mimoriadne vydarenej a úprimne povedané, potom nespočetnekrát skopírovanej pohybovej charakterizácii Puka, vytvára tretí rozmer. Čudesného pitoreskného škriatka, ktorý sa však nijako nenúti do komiky, nie je degradovaný na úroveň popletka a trochu senila, ale hlavne allegrovým pohybom a virtuóznymi skokmi kreuje vierohodnú postavu. Je to sluha svojho pána, ktorého uctieva a zároveň mu lezie krkom, typický vzťah pán a jeho sluha, vládca a poddaný. Nerovná dvojica je dokonale oddelená pohybovým slovníkom a gestami. Akoby si tento Puk zachovával istú anglickú vážnosť, múdrosť, radosť zo života a very british zmysel pre humor, toho tam totiž moc nie je. Omyly spôsobené ním a šťavou čarovnej rastliny sú skôr akási prirodzená náhoda, než nejaká zbytočná zlomyseľnosť. Je to osudová skúška a tragikomédia, ktorá akoby mala miesto rodičov vyskúšať a trochu potrápiť neposlušné deti, ktoré si chcú so svojimi nápadníkmi robiť čo chcú. Choreograficky pôsobivá je variácia Oberona, ktorá svojou eleganciou nezaostáva za veľkými romantickými mužskými hrdinami ako sú baletní princovia. Titánia zase sprevádzaná i spevom, tak ako napísal hudbu Mendelssohn Bartholdy, má k svojej variácii akýsi éterický nebeský chór.

Choreograf nešetrí hlavne Oberona a Puka. Pirouettés do en avant, do arabesky, Oberon neustále klesajúci do hlbokého panché, briskné chaînés sa v dramaturgicky dobre poskladanej scénickej hudbe vynímajú. Vrcholom baletu v smere komediálnom je scéna robotníka z ochotníckej divadelnej skupiny premeneného na oslíka, ktorý je použitý ako zámer poníženia Titánie. Nielenže sa na otvorenej scéne zmení jeho ľudská podoba na osla, ale navyše celý part osla tancuje na špičkách, ktoré choreograf využíva vizuálne aj pohybovo ako kopýtka a na druhý pár kopýt sa zmenia jeho ruky. Pre muža neobyčajná úloha, veľmi delikátna, nepadnutá však do naivity, ale interpretovaná tancom a v ňom posilnená. Práve to je vzácne na tomto balete, že Asthon umne využíva možnosti pohybu, možnosti tanca, aby vyjadril všetko. Neskrýva sa za nejaké barličky, ale veľmi detailne a fantazijne vyjadruje pohybom jednotlivé sekvencie, udalosti, charaktery i vnútorné pohnútky.

Druhým vrcholom baletu je adagio Titanie a Oberona, ich zmierenie. Pôsobivé adagio veľkého choreografa aj dnes vzruší svojou kryštalickou formou. Pôsobivé partnerské figúry, ľudský odtieň hádky a uzmierenia dvoch bytostí iného sveta, ktorí však ako ľudia, ako smrteľníci podliehajú v konaní človečenstvu. Divadelné zmierenia a katarzia sú vždy pôsobivé, keď sú prezentované vnímavému divákovi. O to ale väčšia potecha je pre diváka, keď sú na javisku interpretované vnímavo. Asthon sa neženie do okázalej formy, ale postupne buduje napätie medzi kráľovnou elfov a jej kráľom. Taktiež sa Asthon neženie do prostituovania s najslávnejším číslom hudby, svadobným pochodom. Zaznie z neho len úvod, ako vítanie už správne spojených milostných dvojíc. Takže skutočný záver zostáva na postavách sna: Titánii, Oberonovi a Pukovi. Choreograf a zdatný režisér Ashton nezabudne ani dokončiť ideu pôvodného sporu. Sama Titánia vracia páža manželovi.Mimoriadne výkony podali hlavne páni. Hviezda Royal Balletu Steven McRae ako Oberon. Brilantná práca nôh, vycibrená technika, oslnivé technické finesy, vysoký skok, rotácia, neustále vysoké relevé, akoby sa ani nedotýkal javiska, elegantné anglické port de bras. Samozrejme herecké uchopenie roly, mizanscény. Komplexný výkon. V ničom nezaostal ani James Hay ako Puk. Jeho obdivuhodne vysoké skoky, allegrové variácie, spájanie figúr v rotácii so skokmi bez straty tempa či charakteru roly boli pozoruhodné. Ešte väčšiu kompaktnosť získal pre svojho Puka tým, že ho nedegradoval v a priori komickú figúru, ale zameral sa samozrejme na výraz, na tancovanie, ktorým už múdry choreograf jasne definoval charakter jednotlivých situácií i celej postavy. Laura Morera ako Titania vedľa nich zapadla. Niežeby nesplnila technické nároky svojej postavy, ktoré nie sú malé, ale chýba jej väčšia javisková prieraznosť, schopnosť strhnúť na seba pozornosť. I keď práve aj v tom je možný istý výklad, že zvrchovaným vládcom navzdory tomu, že neovláda ženské zbrane, je Oberon. Interpreti štyroch ľudí, nemajú veľký priestor čo do počtu minút, ide skôr o mikro situácie, charakterizujúce ich svet i stavy.

Veľkú pozornosť na seba strhol orchester pod taktovkou Barryho Wordswortha. Tak nádherne hrať dosť náročnú hudbu plnú delikátnych ornamentov, zvukovo malebných miest, citlivú na frázovanie, intonáciu dychov sa nepočuje len tak. Wordsworth nejakým zázrakom dokázal stmaviť niekedy moc banálny tón Mendelssohna i jeho šmajchlujúce nočné vírenie. Kdesi v úzadí ako základ zostal sonórny nádherný, hladiaci ton sláčikov, vrelý a sýty, ako omamná letná noc. Ku cti všetkým patrí, že neoklamali partitúru a nechali aj dve časti s detským zborom. London Oratory Junior Choir má jedinečný zvuk, ktorý našim stredoeurópskym zborom chýba. Nie je na škodu oné dlhoročné spievanie barokových majstrov v kostole. Vyškolený zvuk chlapčenských hlasov, zvuková pregnantnosť, jasavý tón, schopnosť veľkého crescenda a technického spievania je úchvatná. Skutočný sen. Dirigent fantasticky zladil romantickú extravaganciu pôvodne len scénickej hudby, vokálnu sekciu a charakter divadelného predstavenia v obrovskom divadle. Vyrovnaný zvuk, už spomenutá sýtosť hrania, akustické hranie sa s poslucháčom je pri balete aj dnes, v takej profesionálnej dobe veľkou raritou. Dôležité však je, že toto predstavenie učí jednu dôležitú vec. Že nie každé dielo je možné vtesnať do súčasných médií. Niektoré balety sa musia vidieť naživo a divák sám musí byť sebe režisérom a rozhodnúť sa na koho, na čo sa díva. Ak sa mu dá len director cut je ochudobnený a môže sa aj nudiť. A to by nebolo voči Asthonovi fér.***

Pozitívny začiatok večera si v nasledujúcom kontexte zachoval skutočne vydarený štart a skvelú predohru. Čo nasledovalo potom, je v divadle nevídané. Len málokedy sa stane, že publikum skoro zabudne dýchať a aj večne kašľajúci diváci na chvíľu na svoj kašeľ zabudnú. Tento stav akejsi hmatateľnej beztiaže spôsobil balet Connectome, celkom „neznámeho“ choreografa Alastaira Marriotta. To bol skutočný umelecký zázrak. Od fascinujúcej scénografie Es Devlin, ktorá upúta pozornosť hneď ako sa začne zdvíhať opona, keď na scéne stovky strieborných lamiel tancujú na neviditeľnej niti a odrážajú svetlo, zatiaľ čo pomaly rastie katedrála tónov Arvo Pärta. Marriot, rodený Angličan to dotiahol v Royal Ballete na sólistu (1992) a od roku 2003 na v cudzine cenený a veľmi dôležitý post, u nás chápaný ako ponižujúci – Principal Character Artist. Ako člen súboru začal postupne na počiatku nového milénia choreografovať drobné veci pre baletnú školu a pre komornú scénu Royal Opera House. Postupne dostal uznanie od svojich nadriadených a vytvoril niekoľko diel aj pre hlavnú scénu. Tanglewood (2005), Children of Adam (2007), Sensorium (2009). Čo predviedol teraz je zrod choreografickej osobnosti.

Vyhranená inscenačná poetika, hlboký príbeh, ktorý nestavia na bláznovstvách postmoderny, ale kontemplatívne sa ponára do duše človeka a zároveň si bez toho, aby nemal formu, berie všetko dôležité zo súčasných divadelných trendov. Choreografický jazyk je vyhranený a pritom nie je eklektický ani epigónsky. Hudobná dramaturgia brilantná, cit pre výber spolupracovníkov na scénografiu, kostým, svetlo, video art jedinečný. Vzniklo dielo, ktoré je skutočne top. Jednotlivé divadelné zložky sa v ňom spájajú bez toho, aby si uberali na význame. Čo je dôležité je ale tanec a interpretácia. Marriott pre svojich bývalých kolegov postavil jedinečný príbeh, ktorý si každý číta podľa seba. Jasné sú majáky na tejto fascinujúcej vzrušujúcej ceste, ale nadpis je na každom divákovi. Konečne po dlhej dobe v pôvodnom modernom balete vidieť designovú a zároveň opulentnú scénu, ktorá má formu a dokáže nadchnúť technologickým riešením i symbolikou. Po dlhej dobe zmysluplná projekcia, ktorá nie je ornament a zbytočná kudrlinka, ale výbuch emócií ako empatické pocity tanečníkov. Je nesmierne ťažké pri toľkých inscenáciách na celom svete vôbec nájsť kostým pre moderný balet. Jonathan Howells ho našiel. A je jedinečný. Svetelný design Bruna Poeta využíva prirodzené tiene vznikajúce scénografiou a zároveň dokáže svetlo transformovať do svetelných paprskov, ktoré pocitovo nemajú žiadny zdroj, ale vznášajú sa priestorom. Čo je ale unikátne, je cítenie pohybu a myšlienky Marriottom. Na javisku a v hviezdnej a šťastnej konštelácii sa zišli traja jedineční umelci: primabalerína assoluta Natalia Osipova, Edward Watson a Steven McRae (po Oberonovi celkom iný pohybový slovník). Osipova je skutočná assoluta. Vyvracia zažité skostnatené floskule, že moderna nie je pre klasických tanečníkov. Tak ako jej Giselle v tejto sezóne nastavila latku najvyššie pre celý baletný svet a len tak ju nikto nepreskočí, tak teraz ukázala aké schopnosti, pohybovú disciplínu, technické danosti potrebuje moderný súčasný balet. Zároveň ukázala, že nestačí mať len nohy pri hlave, ale že postava musí vnútorne žiť. Jej bezmenná postava v centre príbehu, trojuholníku, ktorý sa premieňa bez toho, aby konkretizoval kto s kým, čo, prečo, na čo…. je hypnotická.

Marriott staval balet na Sarah Lamb a potom prišla k nej aj Osipova. Vyzerá to však tak, akoby celý balet bol postavený ako pocta tejto umelkyni. Osipova ovláda celú obrovskú plochu scény a aj keď je sama pohrúžená do kontemplatívneho tancovania nepôsobí na scéne stratená, ale ako jej stredobod. McRay má pôsobivú variáciu, v ktorej predvedie úžasné figúry. Postupne mu v nej „asistujú“ ešte štyria páni, ktorí celým baletom preplávajú ako tušené pokračovanie hlavných postáv. Obzvlášť efektný je jeho beh, ktorý prechádza do sklzu po podlahe a tanečník ho ukončí v špagáte. Poetický je aj záver variácie, keď zo zdvíhačky sa doslova stratí medzi štyrmi pánmi, akoby sa stratil tomuto svetu. Watson má zase dojemné dueto s Osipovou, ktoré začína skoro hravým detským kotúľaním po scéne, kedy sa v spomalenom pohybe dotýkajú a tancujú len ich vzájomne spojené nohy. Široké pozície nôh, lomené oblúky tela nebránia tomu, aby sa bez vonkajšieho efektu zjavilo krásne chaînés či pirueta a grand jeté. Osipovej pózy a la seconde a arabesky, v kontraste k dokonale plastickému chrbtu. McRae v rýchlych piruetách, ktoré neodfláka ako sa v moderne často stáva, ale čisto ich zakončí a pohyb voľne pokračuje ďalej. Fascinujúca hra s myšlienkou, nápadom, jeho dotiahnutie do konečnej zrelej formy. Connectome sa v tejto sezóne bezkonkurenčne stáva TOP baletom. Je ukážkou aký krásny, pôsobivý a hlavne zmysluplný môže byť súčasný tanec, aké parametre musí spĺňať a potom aj večne pulzujúci diváci zostanú bez dychu sledovať divadelný zázrak.***

Záver večera po sakrálnej meditácii patril jednému z najkomickejších baletov, ktoré tanečná literatúra vôbec má. Koncertu Jeromyho Robbinsa. Tento overený kus vyvolal v divákoch, v chladných Britoch salvy smiechu, aké sa bežne nevidia, navyše v takej serióznej inštitúcii ako Royal Opera House Covent Garden. Na svedomí to má brilantný výber tanečníkov súboru do jednotlivých rolí. Tým kraľuje Sarah Lamb, ktorá je od titulu k titulu lepšia a lepšia. V úlohe onej dámy s rozpustenými vlasmi, ktorá príde o svoju stoličku a levituje vo vzduchu, skúša si klobúky a poblázni všetkých mužov, ktorí sa zúčastnia koncertu, predviedla všetky svoje oslnivé kvality. Navyše pridala zmysel pre humor a budovanie nevšedných situácií, ktoré Robbins ako znalec amerického spôsobu tanečného divadla na hranici revue a muzikálu od tanečníkov v tomto balete žiada. Celé obsadenie bolo vzácne perfektne vybrané a vedľa Lamb mu dominoval aj koncertný klavirista Robert Clark v úlohe klaviristu. Nielenže brilantne hral Chopina, ale výborne s presnou mierou dávkoval jednotlivé gagy. Vzácnu oporu dostali všetci opäť v orchestri. Už Connectome, zložené zo štyroch skladieb Pärta hrali naživo a úžasne vygradovali zvukovú poetiku skladateľa (od Fratres až po Wenn Bach Bienen gezűchtet hätte…). V The Concert dirigent Wordsworth výborne vystihol rozpor medzi koncertným klavírom a sólovými miniatúrami a pasážami, kedy do hry vstupuje veľký orchester a vytvára tak duel, ktorých je balet v scénickom dianí plný. Gradácia a zvuková pregnantnosť, radostné muzicírovanie, kedy hudobníci šantili podobne ako tanečníci, ktorí nezahodili žiadnu príležitosť od choreografa. Na svete je tak málo komických baletov, ktoré sú tanečné a inteligentné. Robbins ako skúsený divadelník ponúka tento koncert nápadov, od príchodu hostí až po ich premenu na hmyz, ako číru radosť a optimizmus. Na chvíľu výkony tanečníkov zahnali aj osteň sakrálnej dokonalosti Osipovej. Až nakoniec tento Mix program vyvolal jedinečný koktail k záveru sezóny. Poetický rozšafný Sen, liturgické Connectome a objav Marriotta až po jedinečnú štúdiu charakterov, americkú verziu commedie dell´arte.

Nemožno si priať lepší Mix a lepší koniec sezóny ako túto tanečnú slávnosť. Potvrdzuje, aké sú prenosy ošemetné pre tých, ktorí z kina nikdy neodídu do divadla. Zachraňuje trochu skostnatenú pozíciu, či aj reputáciu Royal Baletu. Ukázalo sa, že nie každý známy choreograf musí byť vynikajúci, že niekedy stačí pokorný „neznámy začiatočník“ ako Marriott, ktorý ctí tanec i tanečníka a môže vzniknúť jedinečné dielo.
***

Na záver fotogaléria. V sobotu 28. júna sa konala posledná tohtoročná premiéra baletu Semperovej opery v Drážďanoch. K výročiu skladateľa Richarda Straussa pripravil belgický choreograf Stijn Celis Josephs Legende s kreáciou pre Jiřího Bubeníčka v úlohe Jozefa. Večer doplnil súčasný top choreograf Alexei Ratmansky s Tanzsuite taktiež na hudbu Straussa. Večer Hommage an Richard Strauss sa hrá ešte 30. júna, 5., 9. a 11. júla.


Foto ROH / Bill Cooper 2014, Ian Whalen

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]

Mohlo by vás zajímat