Baletní panorama Pavla Juráše (78)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Muzikál neabsentuje ani na sociálne spoločenský rozmer. Politická situácia je tu vykreslená ešte lepšie ako vo filme. Veľká scéna vianočnej besiedky pri stromčeku, kde sa celé mestečko a hlavne stávkujúci baníci vysmievajú Železnej lady, politike, problémom a všetko dostáva pitoreskný charakter, pôsobí až ako mrazivá metafora. Kumulovaná desivosť rokov 1984/1985 akoby zostala pravidelne sa opakujúcim kotlom nepokojov, ktoré náš život sprevádzajú dodnes. Staršia generácia si isto pamätá obrovské nepokoje, ktoré zachvátili Anglicko a viedli k nevyhnutnému stretu. Vláda, ktorá začala šetriť na svojich stratových podnikoch, aby zastavila prepad, v dôsledku čoho stúpla nezamestnanosť z necelých päť percent na dvanásť percent. Mohutné protesty nepripravenej zeme na podobný stav vyvrcholili práve stávkou Baníckych odborových zväzov proti plánovanému uzavretiu dvadsiatky stratových baní. Tá trvala skoro rok, kým súd nerozhodol, že je nezákonná. Výbuch Brightonského Grand hotela v čase toryovskej párty, vygradované napätie s nedodržiavaním embarga voči africkému apartheidu, IRA, kapitalistická dezilúzia, inflácia, hospodárske nepokoje, nezamestnanosť, krach ťažkého priemyslu. Ale aj krásne chvíle, kedy dvadsaťštyri miliónov Britov pri televíznej obrazovke sleduje triumf Torvillovej a Deana v Sarajeve. A tak by sa dalo pokračovať. Pozorný divák nájde mnohé historické, poučné i znepokojivé aspekty.

Obrazovú krásu filmu, mestečka baníkov a drsnej prírody skvele nahrádza scénografia Iana MacNeila. Na scéne stojí sála kultúrneho domu v značnom štádiu rozkladu a ošumelosti chudobného mestečka, ktoré však dokáže so sebou vykonávať scénické divy budiace úžas. Všetky steny sú variabilné, dokážu odchádzať do portálov a do strán, zároveň sa však vedia vysúvať aj do scény, čo mnohokrát učinia sami herci. Scéna sa rýchlo a funkčne premieňa a zachováva si realistický rozmer a pôsobivú krásu retro designu a detailov príbytkov, kultúrnej sály, telocvične, divadla i ulice. Jej až filmová dokonalosť tkvie v snahe inscenátorov po poetike reality, ktorá sa snúbi s realitou drámy, ktorú hudobná zložka či songy neoslabujú ale naopak posilňujú a vedú až k personifikácii antickej tragédie. Obzvlášť pôsobivé sú detaily ako kozub, elektrické spotrebiče, obrázky, plagáty, nábytok, textil. Podobne sú na tom kostýmy, ktoré citujú veľmi presne dobové oblečenie, zároveň však vďaka invencii a konštrukcii dostáva Nicky Gillibrand (mimo iného držiteľ zlatej medaily z Pražského Quadriennale, 2003) priestor pre javiskovú imagináciu. Mrs. Wilkinson len počas jednej piesne v rámci plynúceho času a štylizácie vystrieda tri oblečenia. Kostýmy a masky doplňuje od inscenátorov brilantný casting na typy jednotlivých postáv. Účesy, líčenie, drobné doplnky ako bižutéria, okuliare, šperky, všetko je precízne zladené do jednoliatej symfónie. Ako vo filme, bez toho, aby divák odhalil tajomný mechanizmus mašinérie, sa všetko mení, posúva, preskupuje, pretvára a mnohokrát s otvorenými ústami sledujeme ako z podlahy javiska vyrastie byt Elliotovcov, kuchyňa, Billyho izba na poschodí. Ako sa sála premení na ulicu s plotom. Alebo sa ocitneme v zákulisí javiska divadla pri prijímacej skúške Billyho do baletnej školy. To je výprava dvadsiateho prvého storočia. Technologické riešenia, ktoré budia údiv, fantázia inscenátorov, detaily, výtvarná sugestivita, výprava, ktorá je schopná konkurovať vizuálnej strhujúcosti filmov.

Čo je ale najdôležitejšie sú aktéri tejto drámy, divadelného zázraku. Jedenásťročný Elliott Hanna ako Billy je talent, ktorý by u nás pochoval dve tretiny oslavovaných umelcov. V role sa už od premiéry vystriedalo niekoľko desiatok chlapcov, ktorí prešli zložitými castingami a boli preosiati sitom skúsených lektorov, komisií a tvorcov. Museli zvládnuť konkurz i náročný týždňový workshop, v ktorom sa už stretli s konkrétnymi úlohami z muzikálu. Dvaja, traja, ktorí vyhrali sa dostali k samotnému skúšaniu. Billy nielen tancuje klasický balet primerane svojmu veku, ale zároveň musí vedieť brilantne spievať intonačne a tessiturou neľahké piesne Eltona Johna, musí vedieť hrať, musí ovládať javiskovú reč, musí stepovať, vykonávať akrobatické prvky, moderný balet i contemporary.

To, čo predvádza jedenásťročný chlapec je zázrak talentu, tvrdej disciplíny a neskutočnej driny. To, ako chlapec cíti rolu a ako hrá vo veľkom oblúku príbeh Billyho je oslnivý. Od počiatočnej neistoty, cez vzrastajúcu lásku k baletu, obavy, strach, zápas s rodinou, jeho neustála plachosť, k zvratu keď pred komisiou prednesie svoje vyznanie, až po opätovnú neistotu čo ho čaká. Hanna je výborný vo všetkých polohách. Niektoré miesta sú dokonca silne dojemné, neuveriteľné i nezabudnuteľné. Vrchol prvej časti, ktorý patrí jemu, keď do demonštrácie baníkov, ktorí sa striedajú s policajtmi tancuje svoju vlastnú víziu tanca, stepuje, chce svojim tancom zachrániť či opustiť hrôzu reality, je otriasajúci. V neustálej gradácii chlapec tancuje, hádže dlažobné kocky do policajtov, skáče na ich plexisklové štíty a padá nešťastne na zem (pravidelne sa skĺzne a bolestivo padá na koleno). Znovu však stane a tancuje ešte s väčším entuziazmom. Druhý vrchol je jeho vyznanie pred skúšobnou komisiou – pieseň Electricity. Tá sa rozbieha voľne, tak ako sa Billy otrasený priestorom školy, komisiou, vlastným strachom snaží nájsť vhodné slová na otázku pedagogičky, čo cíti keď tancuje. Keď zaspieva dve neľahké slohy nasleduje tanečná medzihra, kedy začne improvizovať pred komisiou. Aby to nemal také ľahké, tak s roztrasenou bránicou po náročnej tanečnej vsuvke prichádza exponovaný refrén a gradácia piesne. A na dohru jedenásťročný interpret zatočí šestnásť secondov. Hanna zároveň nezahodí ako správny herec žiadny detail. Spôsob, akým ignoruje britskú kuchyňu svojho otca a brata a radšej sa napcháva nejakými anglickými pelendrekmi a zapíja ich mliekom, či ako prinesie na skúšky pokazenú kazetu z magnetofónu a požiada komisiu o ceruzku, ktorú zapichne do kazety a snaží sa späť namotať pásku. My starší vieme o čo šlo.Z detských interpretov vyniká aj Billyho kamarát Michael. Taktiež jedenásťročný Toni Fry. Ten hrá neľahkú a kľúčovú rolu kamaráta, ktorý je do Billyho zamilovaný a už v malom veku má vo svojej sexuálnej orientácii jasno a je práve typom dieťaťa, ktorého Billyho otec odmieta prijať za možný. Práve táto úloha je uholným kameňom, pretože je tým spoločenským otáznikom filmu. Čo to znamená byť homosexuál, byť iný. V kontraste s masculinným prostredím tvrdých chlapov, ktorí fárajú do bane a potom sa napájajú pivom a sledujú futbal, citlivá duša malého chlapca je vystavená skúške. Túto skúšku však podstupujú obaja chlapci. V predstave je balet tým, čo je zženštilé, možno až zvrátené a zapovedané mužom. (O tomto i dnes platnom zablokovanom vnímaní, pálčivom probléme v ohromnej časti britskej verejnosti voči chlapcom v balete, budeme v lete ešte premýšľať v cykle o Matthewovi Bournovi).

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat